Na Slovensku sa politické atentáty nenosili
Dokonaných politických atentátov je v dejinách Československa a teda i Slovenska ako šafranu. Zdokumentovaný a dokázaný je vlastne iba jeden. Nevydarených pokusov bolo viac, ale niektoré mali skôr kriminálne pozadie. Skúsme si ich stručne pripomenúť.
Prvý neúspešný atentát sa udial už 72 dní po vzniku ČSR, a to na chodbe Pražského hradu. Z revolvera strieľal iba 17-ročný ľavicový aktivista Alois Šťastný, ináč syn neskoršieho senátora za Čs. stranu národno-socialistickú. Obeťou mal byť predseda vlády Karel Kramář, ale nič sa mu nestalo. Guľka prešla zimníkom a uviazla v hrubej náprsnej taške premiéra. Mladíka síce odsúdili za úkladnú vraždu v štádiu pokusu, ale mal z pekla šťastie, lebo prezident Tomáš G. Masaryk mu 21. augusta 1920 udelil amnestiu.
Horšie pochodil minister financií ČSR, reformátor Alois Rašín. V Prahe ho 5. januára 1923 niekoľkými výstrelmi ťažko zranil 19-ročný anarchista Josef Šoupal. Minister potom v nemocnici bojoval o život dlhých šesť týždňov. Keď 18. februára skonal, vyhlásila vláda 8-dňový štátny smútok a Rašínov pohreb sa stal takmer národnou manifestáciou. Šoupala odsúdil novozriadený Štátny súd na 18 rokov zostreného žalára. Začal totiž platiť zákon na ochranu republiky, ktorý bol priamym dôsledkom tohto dokonaného atentátu.
Čítajte viac August '68: na slobodný rozhlas boli ozbrojení votrelci krátki
Po druhej svetovej vojne a obnovení Československa bolo niekoľko pokusov o atentáty na politikov. V septembri 1947 prišli poštou trom nekomunistickým ministrom – Janovi Masarykovi, Petrovi Zenklovi a Prokopovi Drtinovi balíčky s výbušninou. Vyvolali však podozrenie, privolaná polícia a pyrotechnici ich zneškodnili.
Dodnes sa diskutuje o príčinách tragického úmrtia Jana Masaryka, ktorého našli ráno 10. marca 1948 ležať pod oknami jeho bytu v Černínskom paláci. Bola to samovražda alebo vražda? Ani posledné vyšetrovanie jeho smrti, ukončené v marci 2021, neprišlo k jednoznačnému záveru.
A čo pokusy o atentát na vysokých komunistických funkcionárov po roku 1948? „Spravidla mali kriminálne pozadie,“ odpovedal kedysi na našu otázku už zosnulý historik Jan Pešek. „Útoky s politickým motívom neprekročili rámec nereálnych úvah ich osnovateľov. Alebo existovali iba na papieri ako umelé konštrukcie štátnej bezpečnosti."
Traduje sa, že v období rokov 1948 až 1949 bola pripravovaná vražda vysokého funkcionára Viliama Širokého, budúceho premiéra ČSR, ale nakoniec sa nič nepreukázalo.
„Tu sa politické atentáty jednoducho nenosili, režim mal všetko pod kontrolou,“ dodal Pešek. Jediný dokonaný „nepolitický“ atentát na člena vlády (vtedy) Slovenskej socialistickej republiky sa stal 16. januára 1973.
Útočníkom bol 38-ročný zdravotne postihnutý Ondrej Chalmovský z Prievidze. Do roku 1963 pracoval ako elektrikár v Hydrostave Bratislava, kde utrpel pracovný úraz – spadol z elektrického stĺpa – s trvalými zdravotnými následkami. Nasledovali prieťahy v súdnom konaní. Po piatich rokoch sa teda rozhodol konať radikálne, až anarchisticky.
Bez problémov sa dostal do kancelárie ministra spravodlivosti Pavla Királyho, hoci v taške prevesenej cez rameno niesol výbušninu. Riaditeľa ministrovho sekretariátu si však pomýlil so samotným ministrom. Király bombový útok prežil, ohluchol však na jedno ucho. Pri výbuchu zomrel riaditeľ i útočník.