Bývalý plukovník KGB Oleg Gordijevskij tvrdí, že veleniu operácie Dunaj – čo bolo kódové označenie invázie vojsk Varšavskej zmluvy – spôsobili najväčšie problémy práve vysielače Československého rozhlasu. Darmo výsadkári obsadili budovy jeho ústredia v Prahe i v Bratislave, vysielanie vzápätí pokračovalo z náhradných štúdií.
Podľa Gordijevského to zapríčinilo najmä trojdňové meškanie jednotiek a zariadení sovietskej rádiorozviedky. Ale aj potom trvalo takmer týždeň, kým zamerali všetky vysielače a záložné pracoviská slobodného rozhlasu.
Ako mohli tieto zariadenia až tak zaostať za predvojom inváznych jednotiek? Veď pred 55 rokmi ešte nebol na svete internet, komunikačné satelity a sociálne siete. Aj v Československu sa síce rozvíjala televízia, ale jeden prijímač vtedy pripadal na osem, deväť a v niektorých regiónoch až na pätnásť obyvateľov. Masovým komunikačným prostriedkom č. 1 – dostupným takmer každému – bol teda rozhlas.
A tak vzniká jediné možné vysvetlenie: plánovači vojenskej operácie zrejme zle odhadli nálady v československej verejnosti. Predpokladali, že naši ľudia budú vítať cudzie vojska s kvetmi a z reproduktorov rozhlasu sa budú rozliehať víťazné pochody v podaní Alexandrovovcov. Ibaže všetko vypálilo inak. Napokon, Moskve a Kremľu sa také niečo prihodilo opätovne iba pred rokom a pol, keď sa rozhodli vojensky obsadiť Kyjev.
Navyše, moskovským stratégom nevyšiel pred 55 rokmi predpoklad, že Československý rozhlas odvysiela 21. augusta oznámenie "robotnícko-roľníckej vlády“ o "internacionálnej pomoci“ bratských krajín v záujme potlačenia "kontrarevolúcie“. Pri sovietskej vojenskej intervencii proti maďarskému povstaniu 4. novembra 1956 takéto vyhlásenie dosadenej vlády Jánosa Kádára prečítali v Rádiu Budapešť už v skorých ranných hodinách.
Išlo o dômyselnú improvizáciu a vynaliezavosť pracovníkov rozhlasu a spojov, ktorí sa odmietli podriadiť diktátu okupantov.
Pred časom vyšiel v Rusku zborník dovtedy utajovaných dokumentov KGB o augustových udalostiach '68. Medzi nimi je aj správa velenia tajnej služby pre členov sovietskeho politbyra z novembra 1968.
Velenie KGB očividne nechcelo priznať vlastné zlyhanie, preto presviedčalo politickú vrchnosť, že "ilegálne vysielače“ v Československu museli "kontrarevolučné sily“ pripravovať dávno pred vstupom vojsk a v tesnej koordinácii so Západom.
V skutočnosti išlo o dômyselnú improvizáciu a vynaliezavosť pracovníkov rozhlasu a spojov, ktorí sa odmietli podriadiť diktátu okupantov. Ale aj o školácke chyby "zdravých“ ,čiže prosovietskych síl v tomto rezorte.
Čítajte viac Čo mali spoločné august 1968 a február 2022
Zabudli vypnúť „dráťák“
V noci z 20. na 21. augusta 1968 prikázal vtedajší šéf Hlavnej správy spojov v Prahe Karel Hoffmann vypnúť rozhlasové vysielače. Ľudia, ktorí mali v tej chvíli zapnuté rádiá, počuli iba polovicu prvej vety z vyhlásenia o vpáde spojeneckých vojsk do bývalého Československa.
Hlásateľ Josef Fišer však čítal text ďalej, lebo nevedel o blokáde vysielačov. A vďaka tomu si desaťtisíce Čechov a Slovákov vypočuli vyhlásenie už pred druhou hodinou tej osudnej noci. Vypočuli si ho prostredníctvom takzvaného rozhlasu po drôte, ktorý hoffmannovci zabudli vypnúť. Drôtové rádio pritom patrilo technicky i organizačne pod správu ministerstva spojov a nie Československého rozhlasu.
„Nevychádzal som z údivu, veď zabudli na dráťak,“ spomínal Josef Dienstbier, v tom čase redaktor rozhlasu v Prahe, neskorší disident a po roku 1989 minister zahraničia. „Práve na ten prostriedok, ktorým by byrokrati najradšej nahradili všetky rádioprijímače, lebo na ňom možno naladiť len to, čo sami určia.“
Dnešnej mladej generácii už pojem „rozhlas po drôte“ nič nehovorí. V roku 1968 však mal okolo 650 000 staníc. Bol v každej druhej kancelárii, v úradoch, školách, internátoch, hoteloch a mnohých domácnostiach. V Československu sa začal budovať v polovici 50. rokov podľa sovietskeho vzoru.
Pred dvadsiatimi rokmi sme sa na „dráťák“ spýtali Jozefa Krátkeho, v tom čase šéfa technikov v Slovenskom rozhlase. Čo to bol za zázrak?
Opísal nám ho ako čierno-bielu, žltú alebo sivú skrinku s reproduktorom, malým transformátorom a prepínačom – regulátorom na zvuk. Nebola v tom žiadna elektronika, skrinka visela na stene alebo stála kdesi na stole. Spočiatku ju vyrábali z dreva, neskôr z umelej hmoty. Vysielal teda iba jeden program, zato aj počas búrky, keď vypli elektrický prúd.
Do domov a bytov viedli od podzemných káblov dva drôty, ktoré však podliehali rýchlej skaze. Kým boli v poriadku, zvuk bol kvalitný, takmer ako v štúdiu. Neskôr sa to však zhoršovalo. Rozhlas po drôte u nás zanikol niekedy v 80. rokoch.
Dnes sa na drôtových technológiách rozvíja káblová televízia, ale je to už o niečom inom.
V Prahe sa o rozhlas bojovalo
Jedným z prvých cieľov útoku sovietskych výsadkárov v Prahe bola budova ústredia Československého rozhlasu. Výsadkári mali za úlohu obsadiť ju stoj čo stoj, lebo rozhlas o pol piatej nadránom obnovil svoje vysielanie. Opakovane odvysielal vyhlásenie politického vedenia štátu o vpáde cudzích vojsk a neskôr aj priebeh masakru pred budovou na Vinohradskej triede.
Boje tam prepukli okolo siedmej hodiny. Ľudia navŕšili smerom od Václavského námestia vysokú barikádu, ktorá dočasne zablokovala postup sovietskych tankov. „Ľudia zmĺkli a podvedome sa tisli k sebe, akoby tým mohli čeliť tonám ocele,“ spomínal Dienstbier, ktorý živú barikádu chvíľu pozoroval z balkóna budovy.
O pol hodiny sa šesť tankov predsa len dostalo priamo pred rozhlas. Ľudia do nich hádzali kamene, a keď tanky zastali, vyskakovali na ne a presviedčali vojakov, aby sa rýchlo brali preč, odkiaľ prišli.
Foto: encyklopedie.praha2.cz
Vojaci potom streľbou rozohnali dav a začali páliť zo samopalov a guľometov do okien rozhlasu. Neznámy obranca prerazil nádrž s naftou jedného tanku krompáčom, vyšľahli plamene. Nasledovali ho ďalší, tak zničili niekoľko tankov. Neskôr streľba pokračovala na dvore a na chodbách budovy. To všetko bolo počuť vo vysielaní. Hlásatelia opakovane nabádali poslucháčov, aby zachovali pokoj. Okolo deviatej hodiny sa vysielanie odmlčalo za zvukov československej hymny.
Čo sa dialo potom, opísal vo svojich spomienkach rozhlasových režisér Karel Weinlich: „Vtrhli k nám vojaci so samopalmi a mlčky prerezali všetky káble, ktoré videli. Zrejme sa v rozhlasových zariadeniach nevyznali, lebo robili to v každej kancelárií a štúdiu, hoci stačilo prestrihnúť drôty v centrálnom bloku.“
Čítajte viac Krutá noc, čierny deň - 21. august 1968
Väčšina štúdií na Vinohradskej bola tým vyradená z prevádzky, ale už o dve hodiny sa vysielanie Československého rozhlasu znova ozvalo zo štúdia armádnej redakcie v Hviezdoslavovej ulici, zo štúdií v Nusliach, Na Květnici a z priestoru blízko Karlovho námestia, kde dovtedy pôsobilo tzv. pomocné štúdio Československej televízie.
Až neskôr vyšlo najavo, že na Vinohradskej triede zahynulo 17 civilných občanov (troch zastrelili, 12 zomrelo pri výbuchu muničného vozidla, dvaja vyskočili z okna) a približne 50 bolo zranených.
Podľa českého historika rozhlasu Zdeňka Boučka vysielanie v prvých hektických dňoch okupácie pozostávalo jednak z oficiálnych správ straníckych a štátnych orgánov, z rôznych rezolúcií k momentálnej situácii a potom zo situačných správ dvojakého druhu. Na jednej strane to boli správy o situácii v jednotlivých krajoch či okresoch, o protestoch občanov, napríklad o štrajkoch či iných protestných akciách. Na druhej strane išlo o správy osobného charakteru – o deťoch v pionierskych táboroch, ľuďoch na dovolenkách či na služobných cestách, o ktorých príbuzní nemali v búrlivých dňoch žiadne informácie.
Rozhlas opakovane odvysielal vyhlásenie politického vedenia štátu o vpáde cudzích vojsk a neskôr aj priebeh masakru pred budovou na Vinohradskej triede.
Boli to však aj „exponované situačné správy“ – ako ich nazval Bouček – napríklad výzvy na bojkot okupačných vojsk (nedávať im piť ani jesť, ak si budú žiadať), o zatýkaní našincov, ale aj o konfidentoch a kolaborantoch. Nezriedka išlo o falošné správy, rozhlas ich neskôr dementoval a ospravedlňoval sa za zverejnenie. Zároveň však vysielal i pokyny okupačných úradov, napríklad o zákaze nočného vychádzania, čím zabránil ďalším zbytočným obetiam.
Weinlich spomínal, ako sa ráno 22. augusta chystali zverejniť výzvu občanom, aby sa vyzbrojili palicami alebo kameňmi a vyšli do ulíc. Ale nejakým spôsobom sa o tom dozvedel prezident republiky Ludvík Svoboda. „Varoval nás, aby sme to nerobili.“ Napokon od výzvy upustili.
Vysiela Slobodný vysielač Bratislava
Vysielanie nezávislého rozhlasu na Slovensku dôkladne preskúmal už pred štvrťstoročím odborník na rozhlasové spravodajstvo prof. Imrich Jenča. Zaujímavé sú aj spomienky priamych aktérov udalostí, napríklad majstra zvuku v bratislavskom štúdiu Zdena Jedličku alebo Fedora Mikoviča, ktorý bol vtedy redaktorom banskobystrického štúdia.
Budovu rozhlasu na Zochovej ulici v Bratislave obsadili predpoludním 21. augusta a vysielanie museli opätovne prerušiť na rozkaz sovietskeho dôstojníka. Riaditeľ rozhlasu Andrej Sarvaš potom dal obnoviť vysielanie z Vajnorskej ulice. Toto štúdio sa prihlásilo 22. augusta o 10. hodine ako Slobodný vysielač. Už o niekoľko hodín však objekt obsadili sovietski vojaci.
Vedenie rozhlasu sa rozhodlo zriadiť náhradné štúdio v zosilňovacej stanici na Briežkoch. Tento objekt nemal anténový systém, preto sa nedalo zvonku zistiť, že sa z neho vysiela. Štúdio však bolo slabo vybavené a excentricky položené. Onedlho sa prihlásilo do vysielania ako stanica Dunaj. Slobodný vysielač napokon zakotvil v konzervatóriu na Kostolnej ulici (dnes je na jeho budove pamätná tabuľa o týchto udalostiach).
Foto: Fotoarchív Kysuckého múzea
Ukazuje sa, že kým štúdiá v Bratislave a Košiciach museli prestať vysielať už 21. augusta okolo 9. hodiny ráno, štúdio v Banskej Bystrici sa vtedy neodmlčalo. Ako jediné na Slovensku sa dokonca zapojilo do celoštátnej rozhlasovej štafety, ktorú koordinovalo pražské centrum.
„Až do predpoludňajších hodín nasledujúceho dňa ovládlo banskobystrické štúdio celoslovenský rozhlasový priestor,“ pripomína Mikovič. Ako to bolo možné?
Okupačným jednotkám jednoducho trvalo tak dlho, kým ho lokalizovali. Údajne preto, že sa nachádzalo na okraji mesta. Existuje však lepší dôkaz o tom, akí boli dezorientovaní?
Po odhalení štúdia vysielala Banská Bystrica pomocou krátkovlnného vysielača z Posádkovej správy. Ale ani to nemohlo byť trvalejšie riešenie.
„Neskôr sme vysielali z vtedajšej priemyselnej školy elektrotechnickej, potom zo stredného učilišťa spojov, a ďalších miest,“ rozpráva Vladimír Lehoťan, ktorý mal vtedy len 19 rokov a pracoval ako rozhlasový technik. „Menili sme vysielacie pracoviská zakaždým, keď sme dostali odkiaľsi informáciu, že už po nás zase idú.“
Čítajte viac August '68: Ako to, že k nám nevtrhli aj Rumuni?
Zúfalá streľba do vysielačov
Od 23. augusta sa aj Bratislava zapojila do štafetového vysielania. Devätnásť rozhlasových staníc, hviezdicovo rozložených po celom Československu, sa striedalo vo vysielaní v krátkych časových intervaloch.
Vysielalo sa takmer nepretržite. Na Slovensku aj v maďarskom jazyku. Štúdio pre občanov ukrajinskej národnosti v Prešove však vysielalo v slovenčine. Dôvod? „Aby postoj občanov tejto národnosti bol zrozumiteľný aj Čechom a Slovákom.“
Velenie intervenčných vojsk bolo zúfalé. Nariadilo rozstrieľať vysielač Dubník v Slanských vrchoch neďaleko Prešova. V Česku boli dva takéto prípady. Išlo o rozhlasový vysielač Krašov na severe Plzenského kraja a televízny vysielač Klinovec v okrese Karlove Vary.
Podľa nemeckého historika českého pôvodu Jana Pauera bolo sedem dní vysielania nezávislého Československého rozhlasu chrbticou všetkého pasívneho, presnejšie povedané civilného odporu. Skončilo sa podpísaním tzv. moskovského protokolu, návratom internovaných politikov Pražskej jari z Moskvy a rozhlasovým prejavom Alexandra Dubčeka 27. augusta 1968, v ktorom netajil pocity sklamania a poníženia.
Rozhlasáci sa mohli vrátiť na svoje pôvodné pracoviská, ale v éteri odvtedy zaznievalo viac vážnej hudby ako slov a vysielanie sa postupne vracalo do normálnej, či skôr normalizovanej podoby.