Poldruha roka bez riadnej vlády
Ako je možné, že Belgicko dokázalo žiť bez vlády takmer 19 mesiacov? Vari to nenarušilo riadny chod ekonomiky, služieb, inštitucionálnej a sociálnej sféry? Napodiv ani nie.
V apríli 2010 odstúpil belgický premiér Yves Leterme a v júni toho istého roku sa v krajine konali predčasné voľby. Odvtedy prebiehalo v Bruseli jedno kolo rokovaní za druhým, ale bezvýsledne. Za takmer poldruha roka sa žiadnej strane nepodarilo vytvoriť parlamentnú väčšinu. Ani jedna strana nebola ochotná pristúpiť na kompromis, ani jeden politik sa nestal zjednocujúcou osobnosťou.
Americký časopis Time v októbri 2010 zisťoval, ako sa krajine darí zvládať túto politickú krízu. „Na každodennom živote v Belgicku sa absencia vlády neprejavuje,“ napísal reportér. „Predchádzajúca vláda len monitoruje situáciu a byrokracia nerušene pokračuje v práci.“
Foto: U.S. DEPARTMENT OF STATE
Pritom Belgicko v tom čase predsedalo Európskej únii a vláda v demisii zažehnala rastúci štátny dlh sprísnením rozpočtu. Belgicko si plnilo aj povinnosti vyplývajúce z členstva v NATO vyslaním vojenskej misie do Líbye, prijalo naliehavú legislatívu v súvislosti s novou migračnou vlnou atď.
„Vo všeobecnosti všetko naďalej funguje, dostávame výplaty, autobusy jazdia, školy sú otvorené,“ povedal pre Time profesor Marc De Vos z univerzity v Gente.
Podľa zistení politológa Raymonda Smitha z Newyorskej univerzity (USA), ktorý venoval tomuto obdobiu v živote Belgicka osobitú štúdiu, veľkú zásluhu na udržaní riadneho chodu ekonomiky a služieb mali samosprávy, či už regionálne alebo miestne. Uspokojivo fungovali aj obe republikové vlády – flámska a valónska. „Slúžili ako dobrý nárazník v čase, keď riadna federálna vláda bola stále v nedohľadne,“ uviedol Smith.
Našťastie, zatiaľ čo federálny kabinet vznikal neuveriteľne dlho, vlády oboch národných republík sa podarilo sformovať pomerne rýchlo. Tým sa možno predišlo kolapsu štátu. Ozývali sa totiž hlasy, že belgickú federáciu treba rozdeliť na dva nástupnícke štáty. Asi tak, ako sa to udialo koncom roku 1992 s bývalým Československom.
Novú federálnu vládu nakoniec zostavil zo šiestich politických strán líder valónskych socialistov Elio Di Rupo, prvý po francúzsky hovoriaci premiér v histórii Belgicka od roku 1979. Začiatkom decembra 2011 ju priviedol k prísahe.
Na otázku novinárov, či je gej, odpovedal: „Áno, no a čo?“ Di Rupa sa tak stal druhým predsedom vlády po islandskej premiérke Johanne Sigurdardóttirovej, ktorý sa verejne prihlásil k homosexuálnej orientácii.
Jeho vláda vydržala celé funkčné obdobie do roku 2014.