Zatiaľ najdlhšie trvalo zostavenie novej vlády v Belgicku po voľbách v roku 2010. Nový kabinet začal fungovať až takmer po roku a pol, presnejšie – po 589 dňoch!
Belgičania majú často problémy s vyskladaním novej vlády. Zo štatistík vyplýva, že od druhej svetovej vojny im to priemerne trvá viac ako tri mesiace – 98 dní, čo je európsky rekord.
Na príčine je nielen tzv. pomerný volebný systém, ktorý umožňuje, aby sa do parlamentu dostalo veľké množstvo malých politických strán, ale aj zložité federálne usporiadanie krajiny. Pozostáva z bohatšieho severného Flámska, južného Valónska a niekoľkých jazykových enkláv. Vedľa seba tak existujú dve socialistické strany či dve liberálne, ktoré súťažia o toho istého voliča.
„Koalíciu tak často treba zložiť z mnohých navzájom nevraživých strán, čo tvorbu vlád komplikuje,“ konštatuje český politológ Lukáš Hájek.
Hoci Holandsko nie je až natoľko členité ako Belgicko, aj tam býva zostavovanie nových vlád behom na dlhú trať. Po roku 1945 to Holanďanom trvalo priemerne 93 dní, ale nezriedka dlhšie ako tri mesiace. Čiže krajina tulipánov nezaostáva v tejto disciplíne výrazne za „krajinou dvoch národov“, ako nazývajú Belgicko.
Dlhšie ako dvojmesačné skladanie vlády je príznačné aj pre Rakúsko, Fínsko alebo Taliansko. Nás však zaujíma, ako si v tomto kontexte počína Slovensko.
Samostatná demokratická Slovenská republika je síce mladý štát, ale za 30 rokov sa tu vystriedalo už 10 vlád. Niektoré vznikali veľmi rýchlo, iné sa po voľbách rodili v bolestiach.
Čítajte viac Prieskumy preferencií už pomýlili mnohých voličov. Aj politikov
„Vládnuť v koalícii je kríž“
Od historického zlomu v novembri 1989 spoznalo Slovensko už takmer všetky typy vládnych koalícií: veľké aj malé, tiché aj otvorené, s hegemónom i bez neho.
Po prvých slobodných voľbách v júni 1990 sa sformovala koalícia Verejnosti proti násiliu (VPN), Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) a Demokratickej strany (DS). V parlamente mala 86 poslancov, z toho 48 bolo za hnutie VPN, ktoré zostavovalo vládu. Jej premiérom sa stal Vladimír Mečiar.
Mal som obavy, že Schuster pôjde s Mečiarom. A tak som si povedal, že sa ho pokúsim získať do nášho spolku.Juraj Stern, rektor Paneurópskej vysokej školy
Na prvú Mečiarovu vládu majú zlé spomienky najmä jej bývalí členovia, nominovaní za KDH. Mečiar sa vraj k nim správal ako k politickým protivníkom, nie koaličným partnerom. Najviac výhrad mal voči ministrovi vnútra Antonovi Andrášovi. „Ak pán minister ostane vo vláde, ja nebudem jej predsedom,“ vyhlásil Mečiar verejne už po pol roku vládnutia, vzápätí podal demisiu a – zmizol.
Medzi spolustraníkmi sa tomu hovorilo, že „starý odišiel za medveďmi“. Neskôr sa síce dal uprosiť a pokračoval vo výkone premiérskej funkcie, ale už v apríli 1991 ho z nej odvolala Slovenská národná rada (jej predsedníctvo malo vtedy takúto právomoc).
Foto: Ľuboš Pilc
Mečiara nahradil v kresle premiéra Ján Čarnogurský za KDH, časť politikov VPN sa stiahla do opozície a založila Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS).
V júnových voľbách 1992 zvíťazilo HZDS a so ziskom takmer 45 % hlasov obsadilo v Národnej rade 74 kresiel. Stále mu však chýbali dvaja poslanci do parlamentnej väčšiny, preto utvorilo tichú koalíciu so Slovenskou národnou stranou (SNS). Vtedajší šéf národniarov Ľudovít Černák sa stal v druhej Mečiarovej vláde ministrom hospodárstva.
Tento kabinet sa orientoval na vznik samostatného štátu a rozdelenie federálneho majetku. Keď v novembri 1992 už bolo všetko jasné, navrhli národniari Mečiarovi vytvorenie otvorenej koalície s HZDS. Ale požadovali štyri ministerské kreslá, s čím Mečiar nesúhlasil.
Vtedy prvýkrát vyhlásil, že „vládnuť v koalícii je ako niesť kríž“. Najradšej by vládol sám, ale v pomernom volebnom systéme sa zriedkakedy podarí nejakej strane získať nadpolovičnú väčšinu mandátov. V predčasných voľbách 2012 sa to podarilo Smeru – SD (obsadil v NR SR 83 kresiel). Robert Fico vtedy zostavil tzv. jednofarebnú vládu.
Ale vráťme sa o desaťročie späť. Už v marci 1993 opustil HZDS Milan Kňažko a o niečo neskôr aj Rudolf Filkus a Jozef Moravčík. Hnutie muselo obnoviť rokovania so SNS. V koaličnej vláde obsadili národniari tri kreslá, časť poslaneckého klubu SNS však naďalej hlasovala s opozíciou. Myšlienku širokej koalície Mečiar odmietol. V marci 1994 nasledovalo vyslovenie nedôvery premiérovi Národnou radou, čo znamenalo pád vlády.
Päť dní na to vymenoval prezident Michal Kováč „poloúradnícku“ vládu s premiérom Jozefom Moravčíkom. Pravo-ľavú koalíciu sformovali strany Demokratickej únie Slovenska (DEÚS), KDH a Strany demokratickej ľavice (SDĽ). Jednou z hlavných úloh prechodnej vlády bola príprava predčasných parlamentných volieb, ktoré sa konali už koncom septembra 1994.
Čítajte viac Hókusy-pókusy s volebnými lístkami (a iné podvody)
Vládnuť sa dá aj v menšine
Voľby vyhral Mečiar a jeho hnutie so ziskom takmer 35 percent hlasov dostalo 61 mandátov. Predseda HZDS znovu musel prácne zostavovať koalíciu. Podarilo sa mu to až po 73 dňoch vyčerpávajúcich rokovaní. Bola to najdlhšie vytváraná vláda v našej novodobej histórii.
O predsedovi HZDS sa vtedy v kuloároch hovorilo ako o nešťastnom otcovi nechceného dieťaťa. Na záver rokovacieho maratónu Mečiar vyhlásil, že dlho bol „zásadne proti“ svojej účasti vo vláde, lebo nechcel „riskovať tretí pád predsedu HZDS“. Ale napokon ho vraj spolustraníci zlomili a on sa rozhodol „pre povinnosť“.
Dal sa do spolku so Slotovými národniarmi a so Združením robotníkov Slovenska (ZRS) Jána Ľuptáka, zvaného Kelňa. Na záver vyjednávania museli obaja Mečiarovi sľúbiť – opäť povedané jeho slovami – že mu budú „pomáhať, koľko budú vládať“. Ale už v júni 1996 prepukla koaličná kríza pre privatizáciu Slovenskej sporiteľne a trojspolok sa takmer rozpadol.
Mimochodom, o menšinovej vláde sa Mečiar zmieňoval ako o nejakom nedochôdčati, pritom v západných demokraciách je častým povolebným javom. Platí to predovšetkým v škandinávskych štátoch. Ba v Dánsku sa podľa Hájka vyskytuje oveľa častejšie ako väčšinová vládna koalícia, a to dlhodobo, prakticky od druhej svetovej vojny.
Napríklad pred ôsmimi rokmi tam zvíťazila stredopravá strana Venstre. Získala síce len 34 mandátov zo 180 kresiel v parlamente, napriek tomu sa jej líder Lars Rasmussen stal premiérom. Mal totiž tichú podporu ďalších dvoch parlamentných strán, ktorých požiadavky musel plniť, hoci nie vždy mu boli po chuti. Vláda vydržala pri moci celé štyri roky.
Stalo sa tak vďaka javu, odborne nazývanému negatívny parlamentarizmus. Švédsky politológ Torbjörn Bergman ho charakterizuje ako podporu parlamentu bez toho, aby vyjadril novej vláde väčšinovú dôveru. „Kabinet vládne dovtedy, kým mu parlament nevyjadrí nedôveru.“
Je to opačný prístup ako ten, ktorý je ústavne zakotvený na Slovensku alebo povedzme i v Česku. U nás musí vláda sformovaná po voľbách najprv získať väčšinovú dôveru, až potom môže pristúpiť k plnohodnotnému výkonu svojich funkcií.
Foto: ARCHÍV PRAVDY
Mimochodom, negatívny parlamentarizmus umožňovala aj prvá ústava Československa z roku 1920. Prezident republiky mal vtedy oveľa väčšie právomoci pri formovaní novej vlády, než dnešné hlavy oboch nástupníckych štátov po niekdajšej federácii.
Tomáš G. Masaryk (a po ňom i Edvard Beneš) mal totiž posledné slovo pri menovaní nielen predsedu vlády, ale i jednotlivých ministrov. Navyše, prvorepubliková vláda nemusela po svojom menovaní predstúpiť pred vtedajší parlament, Národné zhromaždenie, a žiadať, aby jej vyjadril dôveru.
Ale napríklad Nemecko vo svojej povojnovej histórii nemalo ani jednu menšinovú vládu, Česko malo štyri, ale iba jedna (Zemanova) vládla celé funkčné obdobie. U nás sa tri vlády stali menšinovými (druhá Mečiarova, druhá Dzurindova a Hegerova), ale až v priebehu vládnutia – spravidla na jeho konci – po rozkole v koalíciách.
Čítajte viac Voľby pred 150 rokmi: Voliť mohli majetní či študovaní. Ženy a buriči nie
Víťaz s dlhým nosom
Podľa ústavných pravidiel i zvyklostí zostavuje slovenskú vládu v prvom kole víťaz volieb. Ale nie vždy sa mu to podarí, ak nemá koho do partie, alebo, ako sa odborne hovorí, chýba mu dostatočný koaličný potenciál. Ficov Smer vyhral voľby aj v roku 2010, ale vládu nedokázal zostaviť a musel odísť do opozície. Mečiarovi sa to stalo opakovane, prvýkrát v roku 1998. Priblížme si okolnosti.
Ešte 3. júla 1997 vznikla predvolebná Slovenská demokratická koalícia (SDK), pozostávajúca z piatich opozičných strán: DEÚS, KDH, DS, SDSS a SZS. Kresťanskí a liberálni demokrati sa spojili so socialistickými a so zelenými. „Hlavné je zvíťaziť vo voľbách a presadiť zmenu,“ dôvodil Mikuláš Dzurinda, vtedy hovorca tohto zoskupenia.
Vládny trojlístok HZDS – SNS – ZRS reagoval presadením reštriktívneho zákona, ktorý fakticky znemožňoval koalíciám kandidovať vo voľbách. SDK sa transformovala na politickú stranu s exkluzívnym členstvom. Jej členmi sa stalo 150 kandidátov vo voľbách.
Koalícia je sobáš z rozumu, ktorý počíta s rizikom.Amintore Fanfani, päťnásobný taliansky premiér
V tom čase však Rudolf Schuster ohlásil vznik novej Strany občianskeho porozumenia (SOP). „Mal som obavy, že Schuster pôjde s Mečiarom. A tak som si povedal, že sa ho pokúsim získať do nášho spolku,“ porozprával nám kedysi profesor Juraj Stern, dnes rektor Paneurópskej vysokej školy. Vtedy viedol Ekonomickú univerzitu v Bratislave a stal sa hlavným moderátorom na stretnutiach lídrov opozičných strán.
Ešte predtým sa mu podarilo dohodnúť, že budúci koaliční spojenci prestanú na seba útočiť. Pred prvým okrúhlym stolom oslovil vyjednávač najprv politikov na protiľahlých póloch politického spektra: Jána Čarnogurského z KDH a Jozefa Migaša z SDĽ. „Obaja hneď súhlasili,“ poznamenal Stern. Údajne najťažšie bolo presvedčiť Jána Langoša, lídra DS.
Začiatkom januára 1998 sa konalo prvé stretnutie všetkých opozičných strán na Zlatých pieskoch. Schuster vo svojich pamätiach uvádza, že ho spočiatku presviedčali, aby radšej kandidoval na prezidenta a stranu nezakladal, lebo tým len odčerpá hlasy opozícií. Nesúhlasil, ale aj tak s ním spolupracovali.
Parlamentné voľby síce vyhralo HZDS so ziskom 27 percent, na vytvorenie vlády to však nestačilo. Z dovtedajších Mečiarových koaličných partnerov sa Ľuptákovo ZRS nedostalo do parlamentu a Slotova SNS nezískala ani 10 percent hlasov.
Z ďalších troch politických partnerov, ktorí prekročili prah zvoliteľnosti, ani jeden nechcel ísť do spolku s hnutím autoritatívneho vodcu.
Novú vládu preto zostavovala SDK s SDĽ, SMK a SOP. V parlamente mali tieto strany ústavnú väčšinu – 93 hlasov, ale veľmi ju nevyužili. SDK sa čoskoro začala zmietať vo vnútorných rozporoch a vystúpilo z nej KDH.
Návrat strán SDK do materských prístavov ich zamestnával ešte dlho po voľbách. V tejto „koalícii koalícií“ nemala síce už ani jedna strana dominujúce postavenie, jej veľkým problémom však dlho bola neschopnosť koaličných partnerov dodržať vzájomné dohody. Bežnou praxou koaličných lídrov sa stalo medializovať rozdielne názory na riešenie úloh spoločného záujmu ešte pred rokovaním koaličnej rady a vyhrážať sa odchodom z vlády a z koalície. Podľa viacerých politických analytikov je malý zázrak, že tento zlepenec vydržal štyri roky. Medzitým však prišiel o ústavnú väčšinu.
Čítajte viac Ďalších tridsať rokov Slovenska: Prežitie slovenskej štátnosti nie je zaručené
Sobáš z rozumu plný nástrah
Z dejín parlamentných demokracií, ktoré majú pomerný volebný systém, vyplýva, že traja koaliční partneri sú pre vládu maximum, pri štyroch už spolupráca hapruje. A stáva sa, že menšie strany začnú vydierať dominantného. Presvedčili sa o tom Mikuláš Dzurinda i Robert Fico.
Zle je aj vtedy, keď sa dominantný člen koalície riadi heslom (ako Mečiar po voľbách 1994) – „Víťaz berie všetko“. Partneri sa mu pokúšajú vzoprieť, snažia sa z mocenského koláča uchmatnúť čo najviac. Tak to bolo napríklad v júni 1996, keď sa bojovalo o privatizáciu Slovenskej sporiteľne.
Existuje Gamsonov zákon (odvodený zo zistení a myšlienok amerického sociológa Wiliama Gamsona), podľa ktorého je v záujme veci, aby dominantný člen poskytol menšiemu koaličnému partnerovi viac miest vo vláde, ako mu prináleží na základe jeho volebného zisku. Pričom nie druhoradých miest – ako sa to zvykne robiť – ale hodnotných. Je to v záujme stability a životnosti vlády.
Ukazuje sa, že pri voľbe koaličných partnerov je dôležité nájsť prieniky v ich politických programoch. Ale možno ešte dôležitejšia je schopnosť kompromisov pri tvorbe koaličnej zmluvy i jej realizácii. Zostaviť funkčnú koalíciu je vedou i umením. Len taká vláda prekoná prekážky, ktoré sa jej nevyhnutne postavia do cesty
Ako vravel päťnásobný taliansky premiér Amintore Fanfani – koalícia je sobáš z rozumu, ktorý počíta s rizikom.