Ako Stalin pobláznil Beneša
Už v polovici júna 1935 pri jeho prvej ceste do Sovietskeho zväzu sa hostitelia pokúšali Edvarda Beneša ohúriť vymoženosťami krajiny, ktorá mala komunistickú prezývku, kde zajtra už znamená včera. Vtedy bol ešte ministrom zahraničných vecí ČSR a prišiel ratifikovať zmluvu o vzájomnej pomoci s Moskvou, ktorú podpísali v Prahe.
Sovieti mu zorganizovali prehliadku niekoľkých veľkých miest, okrem Moskvy ešte Leningradu (dnes Petrohrad), Kyjeva a Charkova. Ukazovali mu len to, čo chceli, aby videl – špičkové fabriky, vzorové kolchozy, nové metro, divadlá a pod. Na miestach , ktorými prechádzali a hosť ich nesmel vidieť, postavili podľa starého ruského zvyku tzv. potemkinovské dediny. Prvýkrát ich dal vystavať generál Grigorij Potemkin ešte pred 240 rokmi na niektorých úsekoch trás, ktorou cárovná Katarína II. sprevádzaná rakúskym cisárom Jozefom II. cestovala na Krym. O čo vlastne išlo?
Generál pozval do Petrohradu 40 šikovných maliarov, ktorí pozdĺž Dnepra, po ktorom plávali lode s cárskou suitou, namaľovali kulisy romantických dedín s pokojne pasúcim sa dobytkom, so sviatočne vyobliekanými dedinčanmi a pod. V mladom cisárovi to zanechalo silný dojem a nadšený bol o takmer 150 rokov neskôr aj šéf československej diplomacie.
Samozrejme, Beneš netušil, že naletel, podobne ako netušili, že naleteli týmto sovietskym praktikám „retušovania“ sovietskej skutočnosti Romain Rolland, Louis Aragon, Anatole France či ďalší majstri pera, ktorých Stalinovi odborníci na propagandu pozvali, hostili a ukazovali iba to, čo zodpovedalo „správnemu“ obrazu sovietskeho Ruska. Nesmeli sa nič dozvedieť o „červenom terore“, o hrubých prechmatoch kolektivizácie alebo o gulagoch.
Čítajte viac Čo všetko sa dá zvládnuť za prvých 100 dní vládnutia? Slovenská skúsenosť učí, že...
Až oveľa neskôr sprístupnené sovietske archívy potvrdili, že sa všetko dialo práve takto a nie inak. Beneš v roku 1935 uveril, že Sovietsky zväz napreduje míľovými krokmi, s čím sa vyznal nielen hostiteľom, ale aj verejne – médiám.
O osem rokov neskôr Sovieti už nemohli prezidentovi Benešovi ukázať okrem Moskvy aj ďalšie ruské či ukrajinské mestá. Boli zničené nemeckými agresormi alebo sa v nich ešte bojovalo. Moskvu mu však predstavili ako výkladnú skriňu krajiny a všetko nahradili až bezbrehou pohostinnosťou.
Štátny banket v Kremli pozostával zo 16 chodov, čo sa nedalo ani zďaleka porovnať s podmienkami, ktoré exilovej československej vláde poskytoval počas vojny Londýn. Hodovalo sa ešte aj na predstavení opery vo Veľkom divadle. Stalin nechcel, aby obecenstvo vedelo, že je tam, preto sedel s Benešom v oddelenej miestnosti, kde ho mohli vidieť len herci z pódia.
„Od roku 1935, keď som tam bol prvýkrát, je všade obrovská zmena,“ referoval na zasadnutí exilovej vlády v Londýne po návrate z Moskvy. „Neočakával som, že moje vtedajšie optimistické názory o Rusku sa ukážu až v takej miere pravdivé,“ podčiarkol.
Zdalo sa, že Benešova viera v posun Sovietskeho zväzu správnym smerom je neotrasiteľná. O to väčšie sklamanie musel prežívať v roku 1947 (keď mu Stalin prekazil prijatie Marshallovho plánu) a najmä vo februári nasledujúceho roku po štátnom prevrate.