Historici sa zhodujú v tom, že frázu „prvých 100 dní“ dal do obehu prezident USA Franklin D. Roosevelt, a to vo svojom rozhlasovom prejave 25. júla 1933.
Hovoril v ňom o počiatočnom období svojho vládnutia. Jeho prvých 100 dní začalo plynúť po inaugurácii 4. marca 1933, na vrchole svetovej hospodárskej krízy. Miera nezamestnanosti dosiahla vtedy v Spojených štátoch kritickú hranicu 25 percent.
„Som pripravený v rámci svojej ústavnej povinnosti odporučiť opatrenia, ktoré môže vyžadovať postihnutý národ uprostred postihnutého sveta,“ povedal Roosevelt vo svojom inauguračnom prejave. Za priority považoval v tejto situácii vrátiť Američanov do práce, ochrániť ich úspory, poskytnúť pomoc chorým a seniorom, postaviť na nohy priemysel i poľnohospodárstvo, obmedziť výdavky na armádu a zrušiť prohibíciu. Tá v Amerike platila od roku 1920 a viedla iba k čiernemu trhu s alkoholom a k rastu kriminality.
„Je najvyšší čas dať si pohár piva,“ zvolal Roosevelt v jednom zo svojich prejavov a zožal búrku ovácií.
Čo stojí gram odvahy
Čím však začal? Okamžite zvolal Kongres USA na trojmesačné, čiže takmer 100-denné mimoriadne zasadnutie. Odvtedy sa niečo také v Spojených štátoch nezopakovalo. Na riadnom rokovaní sa totiž kongresmani mali zísť oveľa neskôr, prezident však vyhlásil: „Tento národ si žiada, aby sme konali, a to energicky hneď.“
Mohol si podobné sebavedomé výroky dovoliť. Vo voľbách zvíťazil demokrat Roosevelt nad republikánskym kandidátom Herbertom Hooverom v 42 zo 48 vtedajších štátov. V zbore voliteľov bol pomer ešte výraznejší: 472 : 59 v prospech Roosevelta. Bol to fenomenálny úspech.
Neskoršie výskumy ukázali, že zaňho hlasovali predovšetkým voliči z chudobnejších vrstiev a menej majetnej strednej triedy. O jeho víťazstve teda rozhodli sociálne a ekonomické faktory. Roosevelt na to nikdy nezabudol.
Existuje mnoho spôsobov, ako ísť vpred, ale len jeden spôsob, ako stáť na mieste. F. D. Roosevelt
Jedna vlastnosť Rooseveltovii určite nechýbala – odvaha. „Gram odvahy má väčšiu cenu ako tona opatrnosti,“ hovorieval. V krízovej situácii, ktorej krajina vtedy čelila, mala odvaha cenu zlata „Jedinej veci, ktorej by sme sa mali obávať, je strach v nás, že to, čo sme si predsavzali, nezvládneme,“ zdôrazňoval.
Prvý týždeň svojho prezidentovania strávil Roosevelt riešením mesiac trvajúcej série zatvárania bánk. Zničilo to státisíce rodín po celej krajine. Šiesteho marca, dva dni po inaugurácii, prezident uzavrel celý bankový systém. Deviateho marca mu kongres schválil zákon o núdzovom bankovníctve.
„Pri opätovnom otvorení bánk Roosevelt tento zákon fakticky využil na zavedenie federálneho poistenia vkladov,“ približuje William L. Silber, profesor ekonómie na Newyorskej univerzite.
Ešte v ten istý deň – bola nedeľa večer – prezident jasne a zrozumiteľne vysvetlil 60-miliónovému rozhlasovému publiku opatrenia, ktoré v posledných dňoch prijal, prečo ich prijal a čo zamýšľa podniknúť ďalej. Bol to prvý z jeho 30 rozhlasových príhovorov, ktoré médiá nazvali „rozhovory pri kozube“.
Podľa Silbera tým prezident dosiahol „pozoruhodný obrat v dôvere k jeho osobe a úradu“. V nasledujúcich dvoch týždňoch ľudia vrátili viac ako polovicu hotovosti, ktorú predtým v panike vybrali z vkladov a hromadili doma. Už v prvý deň obchodovania s akciami po bankových prázdninách trh zaznamenal najväčší jednodenný percentuálny rast cien.
Čítajte viac Koaličná múdrosť: víťaz volieb nesmie chcieť všetko
Metódou pokusov a omylov
Už 9. marca 1933 nariadil Roosevelt, aby do začiatku leta nasadili úrady nezamestnaných mužov na projekty venované ochrane prírody. O dva týždne predložil Kongresu návrh, podľa ktorého malo byť do júna 1933 zamestnaných týmto spôsobom 250 000 mužov! Kongresmani návrh schválili. Prezident tým získal právomoc zriadiť program núdzových prác na ochranu prírody. (CCC)
Americký historik Joseph M. Speakman uvádza, že práve CCC si Roosevelt obľúbil najviac spomedzi všetkých svojich programov na oživenie americkej ekonomiky. Išlo napríklad o výsadbu stromčekov, preventívne opatrenia proti erózii pôdy a boj proti lesným požiarom. Pracovníci bývali v táboroch postavených na vojenský spôsob po celej krajine a zarábali 30 dolárov mesačne (približne 1 000 vtedajších korún československých ). Do konca 30. rokov program CCC zamestnal vyše dvoch miliónov mužov.
Za prvých 100 dní Rooseveltovho vládnutia prijal Kongres na jeho návrh 15 nových zákonov (za celé funkčné obdobie ich bolo 76). Išlo doslova o príval legislatívnej činnosti. Nazvali to „legislatívnou horúčkou“ a vtedy populárny humorista Will Rogers poznamenal, že Kongres už neschvaľuje zákony, „iba na ne máva, keď prechádzajú okolo.“
„Ani jeden prezident nepremenil toľko sľubov na toľko zákonov a tak rýchlo,“ tvrdí americký historik James M. Burns. Súbor týchto zákonov a sociálno-ekonomických reforiem sa zapísal do historických análov ako New Deal (Nový údel).
Viaceré z prvých zákonov umožnili spustiť programy, ktoré mali dať rastový impulz krízou utlmenej ekonomike.
Napríklad 16. júna 1933, len päť dní po oných 100 dňoch, začal platiť tzv. zákon národnej obnovy. Umožnil okrem iného použiť štátne financie na budovanie infraštruktúry, ako sú štátne cesty a mosty. Vďaka tomu sa vytvorili nové pracovné príležitosti, robotníci mohli viac zarábať i utrácať.
Zároveň vznikol Federálny úrad pre mimoriadnu pomoc (FERA). Mal riešiť v prvom rade naliehavé potreby najchudobnejších vrstiev Ameriky. FERA sa zaoberala širokou paletou projektov. Zriaďovala vývarovne a útulky, ale i materské školy a financovala rekvalifikačné kurzy. Podľa amerického historika Erica Funera výsledkom jej činnosti bolo aj vytvorenie pracovných miest takmer pre 500-tisíc žien, ktoré dovtedy boli v domácnosti.
Foto: WIKIPEDIA
„Existuje mnoho spôsobov, ako ísť vpred, ale len jeden spôsob, ako stáť na mieste,“ povedal Roosevelt v jednom zo svojich „rozhovorov pri kozube“.
Ako postupoval Roosevelt? Z výskumov renomovaného historika Georgea B. Tindalla vyplýva, že do úradu nenastupoval s plánom, ktorý by bol výsledkom rozsiahleho vedeckého bádania: „Väčšina jeho zákonov a reforiem vznikala a fungovala metódou pokusov a omylov.“
Hotové recepty na vtedajšie pálčivé problémy nejestvovali, preto sa Roosevelt so svojím tímom pustil do odvážneho experimentovania. Cieľ bol jasný: zahasiť najväčšie hospodárske požiare, zabrániť pádu kapitalistického usporiadania USA a sociálnej revolúcii.
Straníckosť prestala rozdeľovať
Prvých 100 dní vládnutia nazval ktosi medovým obdobím. To však neznamená, že politická opozícia necháva vládu alebo prezidenta tri mesiace si iba hovieť. Platilo to aj o prezidentovaní Roosevelta. Viac-mennej bezproblémové boli leda jeho prvé týždne po inaugurácii, keď mu opozícia v Senáte i Snemovni Kongresu dopriala pokoj a stranícka príslušnosť tam akoby ani neexistovala. „Mnohí zákonodarcovia zabudli byť republikánmi alebo demokratmi, keď spoločne pracovali na zmiernení krízy,“ spomínal Rajmund Moley, ktorý spolu s dvomi kolegami – profesormi z Kolumbijskej univerzity v New Yorku – patril medzi najbližších poradcov prezidenta.
Postupne však dávali o sebe vedieť prejavy straníckej rivality a aj americké médiá sa dostali „spod ošiaľu z Roosevelta“ a začali hodnotiť niektoré jeho reformné kroky kritickejšie.
Kto nepracuje, nebude jesťMargaret Thatcherová
Pod ich drobnohľadom sa ocitli napríklad pomery v pracovných polovojenských táboroch v rámci programu CCC. Nielen republikáni, aj niektorí demokrati ich kritizovali za tvrdé pracovné podmienky a nízke zárobky.
Program verejnoprospešných prác (CWA) si zase vyslúžil ostrú kritiku za plytvanie finančnými aj inými zdrojmi.
To však nič nemení na skutočnosti, že realizácia plánu Nový údel bodovala u verejnosti i u väčšiny odborníkov. Výrazne prispela k ukončeniu hospodárskej krízy a naštartovaniu americkej ekonomiky. Roosevelt zásadne rozšíril pôsobnosť a právomoci federálnej vlády, čo väčšina Američanov dodnes akceptuje najmä v krízových obdobiach.
Napokon, výsledky vládnutia Roosevelta, vrátane jedinečných prvých 100 dní viedli k jeho znovuzvoleniu za prezidenta na ďalšie funkčné obdobie. Nielen to, Roosevelt sa stal trojnásobným prezidentom USA, čo bol v ich dejinách ojedinelý prípad. A v roku 1944 ho zvolili do najvyššieho úradu dokonca štvrtýkrát. Ale už veľmi chorľavel a o päť mesiacov zomrel. Po tejto skúsenosti prijal Kongres dodatok ústavy, ktorý stanovil: „Nikto nemôže byť zvolený za prezidenta viac ako dvakrát.“
Čítajte viac Voľby pred 150 rokmi: Voliť mohli majetní či študovaní. Ženy a buriči nie
Železná lady: Kto nepracuje, nech neje
Kým Rooseveltovi niektorí jeho kritici vyčítali, že zašiel s reformami „príliš doľava“, prvá britská žena v premiérskom kresle Magaret Thatcherová si vypočula skôr opačnú kritiku. Už počas prvých 100 dní vládnutia sa prejavila ako výrazne pravicová politička.
Podobne ako Rooseveltovi ani jej o 46 rokov neskôr nechýbala odvaha a rozhodnosť.
„Rýchlejšie a rozhodnejšie, ako sme očakávali, sa pokúsila zbaviť Britániu povojnovej ekonomiky v štýle sociálneho štátu tým, že uskutočnila drastické zmeny v daňovej štruktúre, nariadila hlboké škrty v budúcich štátnych výdavkoch a začala s denacionalizáciou štátom vlastnených priemyselných podnikov.“ To je hodnotenie prvých 100 dní Thatcherovej vlády z pera Leonarda Davnieho jr. na stránkach Washington Post.
Foto: TUGENDHAT.EU
Britská ekonomika bola vtedy v neutešenom stave. Za hlavný cieľ prvého obdobia označila premiérka obmedzenie rastúcej inflácie. Považovala ju za väčší problém ako nezamestnanosť. Vyhlásila, že zodpovednosť za vysokú mieru nezamestnanosti nenesie vláda. Ľudia sa podľa nej nemali spoliehať na vládu, že sa im postará o prácu alebo že ich finančne podporí. Namiesto toho mali hľadať a využívať každú prvú príležitosť zamestnať sa, ktorá sa im ponúkne.
Ani jeden prezident nepremenil toľko sľubov na toľko zákonov a tak rýchloJames M. Burns, historik
„Kto nepracuje, nebude jesť,“ povedala cynicky v jednej slabšej chvíli. Britsko-austrálska profesorka psychológie Lynne Segalová tvrdí, že Thatcherová si toto presvedčenie priniesla z detstva. Odmalička videla doma tvrdo pracujúceho otca. Prečo by iní mali žiť zo štátnej podpory?
Ale jedným z hlavných opatrení novej vlády bola reštrukturalizácia priemyslu, útlm celých tradičných odvetví – ťažby uhlia, hutníctva atď. Zároveň so škrtmi štátnych výdavkov to viedlo k ďalšiemu rastu nezamestnanosti, nájsť prácu znamenalo nezriedka cestovať alebo sťahovať sa na koniec krajiny.
Konzervatívci a ich vláda to pocítili na poklese popularity. Premiérka preto narazila na silný odpor vo vlastnej strane dokonca i v kabinete. „Som rebelom v tejto vláde,“ vyhlásila, Tvrdo jej však oponovali najmä odbory, ktoré mali dovtedy veľkú moc. Niekoľkými zákonmi im ju značne obmedzila.
V prvom období inkasovala Thatcherová viaceré údery a pocítila politické straty. Ale, ako napísal britský historik Robert Blake, Železná lady natoľko verila politike monoteizmu a jej viera vo všemocnosť voľného trhu bola natoľko neotrasiteľná, že za desať rokov, kým bola na vrchole britskej politiky, dosiahla 3-násobná premiérka aj presadenie svojich reforiem, aj dostatok pracovných miest pre všetkých, ktorí chceli pracovať.
Čítajte viac Hókusy-pókusy s volebnými lístkami (a iné podvody)
Ako rýchlo rozdvojiť štát
Na to, čo všetko sa dá zvládnuť za prvých 100 dní vládnutia, máme dobrý príklad aj z tuzemska, pritom je aj vo svete ojedinelý. Po júnových voľbách v roku 1992 sa dvom republikovým premiérom a ich vládam podarilo fakticky za tri mesiace pripraviť rozdelenie spoločného federálneho štátu. A počas ďalších troch mesiacov ho aj rozdeliť a vytvoriť dva národné, samostatné nástupnícke štáty. Pričom bez väčších konfliktov, relatívne pokojne, takpovediac cestou „zamatového rozvodu“. Na rozdiel povedzme od krvavého delenia bývalej Juhoslávie iba rok predtým.
Česi a Slováci to dokázali dokonca bez referenda. Stačilo, že sa „dohodli o tom, že sa nedohodnú“ dvaja ministerskí predsedovia a dve politické reprezentácie (fakticky politické vedenia dvoch politických strán), a bolo to. Vladimír Mečiar a Václav Klaus po niekoľkých kolách rokovaní prišli k záveru, že majú úplne rozdielne predstavy o ďalšom rozvoji Slovenska, respektíve Česka.
Uplynulo len 41 dní od parlamentných volieb a Národná rada prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenska. Tá vlastne odmietla koncepciu, „funkčnej federácie“, na ktorej nástojila česká strana ako na základnej podmienke existencie spoločného štátu. Slovenská strana pripúšťala nanajvýš vznik konfederácie alebo nejakej formy únie. O ďalších 43 dní schválil slovenský parlament Ústavu Slovenskej republiky. Päť dní predtým v brnianskej vile Tugendhat podpísali Klaus a Mečiar zmluvu o rozdelení Československa.
Dohoda znela: 1. 1. 1993 vzniknú Česká republika a Slovenská republika ako dva samostatné štáty. Do konca septembra 1992 prijme parlament zákon o zániku federácie, ktorý nahradí doterajší zákon o referende. Poslanecké kluby HZDS a ODS budú odteraz predkladať na rokovanie federálneho parlamentu iba také návrhy, ktoré spoločne dohodnú.
A tak aj bolo, pričom všetko sa dialo ako v zrýchlenom filme.