Vraciame sa k saturnáliám?
To už nie sú sviatky oslavujúce narodenia Ježiša, ale akási moderná obdoba saturnálií, upozorňujú významní západní religionisti vrátane Američana Hansa J. Hillebranda.
Približne od začiatku 20. storočia sa Vianoce stavajú svetským rodinným sviatkom, ktorý slávia kresťania aj nekresťania. „Je zbavený dôležitých kresťanských prvkov a vyznačuje sa čoraz komplikovanejšou výmenou darčekov,“ tvrdí Hillebrand. „V tomto sekulárnom slávení Vianoc hrá ústrednú úlohu mýtická postava menom Santa Claus.“
Ďalší odborníci na náboženstvá prichádzajú k záveru, že súčasné Vianoce sa začínajú čoraz viac podobať na saturnálie, sviatky zimného slnovratu. V starovekom Ríme sa konali sa počesť Saturna, boha poľnohospodárstva, úrody a času.
Podľa juliánskeho kalendára ich Rimania slávili pôvodne 17. decembra, po roku 45 n. l. ich predĺžili do 23. a neskôr až do 30. decembra.
Ježiš sa narodil v tichu noci. V túto betlehemskú noc niet miesta pre petardy a rachot delobuchov. Je to noc spevu anjelov.
Britský historik starého Ríma John F. Müller ich opísal takto: „Začínali sa v Saturnovom chráme bohoslužbami a pokračovali súkromnými večierkami s karnevalovou atmosférou, počas ktorých sa oslavujúci navzájom obdarúvali. Zväčša bižutériou, figúrkami bohov a ľudí z cesta, hliny, vosku a pod. Čiastočne pripomínali betlehemy, len boli morbídnejšie, lebo znázorňovali ľudské obety.“
Počas osláv sa nepracovalo, hodne sa popíjalo, povolené boli hazardné hry a neviazanosť. Organizovali sa gladiátorské zápasy.
Čítajte viac Ako sa hľadalo vhodné miesto na zemeguli pre židovský štát. Veľa nechýbalo a vznikne v Afrike
Aj ctihodným občanom sa tolerovali rôzne výstrelky, jedli, čo sa do nich vošlo, usporadúvali divoké orgie, otroci si mohli obliecť šaty svojich pánov a polihovať na ležadlách spolu s nimi.
Isteže, súčasné Vianoce si naďalej zachovali niektoré osobitosti, ale v mnohom – a najmä v mestách – sa už podobajú pohanským sviatkom zimného slnovratu. A predovšetkým nespútaným konzumom a zábavou.
Kedysi bolo nemysliteľné hlučne sa zabávať počas najväčších kresťanských sviatkov. „Od prvej nedele adventnej až do 6. januára trval takzvaný zakázaný čas, v ktorom sa svadobné veselia a hlučné zábavy konať nesmeli,“ priblížil situáciu Andrej Kliman (1902 – 1980), kronikár Hliníka nad Hronom. Cirkev urobila výnimku z týchto predpisov až po prvej svetovej vojne, keď povolila silvestrovské večierky.
Čo sa týka „streľby“ a „výbuchov“, do úvahy prichádzalo nanajvýš plieskanie pastierskym bičom, ktorým sa odháňali strigy. „Alebo dunenie mažiarov či praskanie z búchačiek a hlavičkami zápaliek nabitých dierkavých kľúčov,“ dodáva Kliman. Aj to sa však smelo použiť len v prísne vymedzenom čase – chvíľu na Štedrý večer a potom až na Troch kráľov.
Dnes má slovo moderná pyrotechnika, a to aj v odľahlých slovenských dedinách.
Darmo páni farári v kostoloch veriacim pripomínajú: „Ježiš sa narodil v tichu noci. V túto betlehemskú noc niet miesta pre petardy a rachot delobuchov. Je to noc spevu anjelov.“ Život beží v iných koľajach a riadi sa novými zvykmi. Alebo staronovými?