Palestína známa aj ako Svätá zem je posvätným územím, nielen pre židov, ale aj pre moslimov. Koncom 19. storočia v nej stúpenci oboch vierovyznaní boli početne zastúpení takmer rovnako. A už vtedy sa neznášali.
Dalo sa predpokladať, že presídlením ďalších Židov z cudziny sa ich vzťahy sotva zlepšia, prinajmenšom nie natrvalo.
Navyše, Talmud, jeden z najdôležitejších textov judaizmu, učí, že nejestvuje právo na kolektívny návrat Židov z exilu do Jeruzalema. „Židovská tradícia hovorí, že exil skončí až s príchodom mesiáša,“ upozorňuje izraelský profesor histórie Šlomo Sand. „Až potom vezme Boh všetkých Židov, mŕtvych aj živých, do Jeruzalema.“
Foto: Jewish Virtual Library
V čase vzniku sionizmu väčšina židovských organizácií a významných rabínov túto tradíciu uznávala. Okrem toho územie medzi pobrežím Stredozemného mora a riekou Jordán, ako aj ďalšie oblasti Blízkeho i Stredného východu po stáročia patrili do Osmanskej ríše. Na tom sa nič nezmenilo až do jej rozpadu po prvej svetovej vojne.
Preto keď najvýznamnejší predstaviteľ sionizmu Theodor Herzl začal na prelome storočí rozmýšľať o nevyhnutnosti vybudovať židovský štát, hľadal preň iné vhodné miesto na zemeguli.
Židia musia z Európy preč
Svoje myšlienky zhrnul Herzl v knihe Židovský štát, ktorú vydal vo Viedni v roku 1896. Dva roky predtým sa Herzl zúčastnil ako viedenský novinár na procese so židovským dôstojníkom Alfrédom Dreyfusom v Paríži.
Nevinného kapitána odsúdili za údajnú velezradu a špionáž na doživotný trest. Až neskôr sa ukázalo, že sa tak stalo na základe sfalšovaných dôkazov. Práve vtedy prišiel Herzl k záveru, že pre európskych Židov bude najlepším riešením masová emigrácia.
Foto: Substack.com
Podľa Šloma Sanda je Herzlova kniha kombináciou politického manifestu a právnického záznamu napísaná formou eseje. Jej kľúčová myšlienka: „Sme národ a všade sme sa pokúšali s dobrým úmyslom splynúť s národmi, ktoré nás obklopovali a zachovať si pritom len vieru otcov. Ale nebolo nám to umožnené.“
Ibaže kam sa presídliť? Herzl najprv uvažoval o Cypre a Argentíne. Prečo práve o nej? „Argentína je dostatočne vzdialená od Európy a na rozdiel od nej nie je preniknutá antisemitizmom,“ vysvetľoval Herzl. „Je málo zaľudnená a sú tam rozsiahle územia, ktoré možno osídliť a obrábať.“
Argentína však európskych Židov, predovšetkým asimilovaných, neoslovila. Herzl pochopil, že stúpencov myšlienky samostatného židovského štátu treba zjednotiť a založil Sionistickú organizáciu. Na jej prvom kongrese, ktorý sa konal v auguste 1897 vo švajčiarskom Bazileji, sa malo rozhodnúť, ako ďalej postupovať.
V Bazileji sa zišlo vyše 200 delegátov z 15 krajín. Na záver trojdňového rokovania prijali program s týmto hlavným posolstvom: „Sionizmus sa usiluje o zriadenie verejnoprávnej domoviny židovského národa v Palestíne.“
„Spájalo sa v ňom dobrodružstvo prieskumu legendárneho britského cestovateľa Henryho M. Stanleya s avanturizmom imperiálnej epochy.“Adam Rovner, historik
Herzla zvolil kongres jednomyseľne za predsedu Sionistickej organizácie. Na jeho pleciach ležala odteraz veľká zodpovednosť. Ak projekt Palestína mal mať šancu na úspech, musel pre jeho realizáciu získať významných židovských finančníkov a svetové mocnosti. Stal sa diplomatom so stredovými úspechmi.
Kým bankári (vrátane Rothschildovcov) ho odmietli, mnohí významní štátnici s ním o vzniku židovského štátu rokovali. Či už o Palestíne, alebo o iných, alternatívnych, riešeniach, čomu sa Herzl nebránil.
Prijali ho nemecký cisár, britský premiér, ruský cár, turecký sultán i pápež Pius X. Nevyhýbal sa ani stretnutiam s vysokopostavenými politikmi antisemitami, o ktorých vedel, že jeho plán podporia. Prečo? Lebo sa budú chcieť zbaviť židovskej menšiny na území jednotlivých štátov…
Čítajte aj Kríza, hlad a cholera: Nešťastný rok 1873 vyhnal Slovákov do sveta
Podľa svojich životopiscov, napríklad Avnera Falka alebo Amosa Elona, pôsobil Herzl ako vyjednávač zároveň pragmaticky aj misionársky. Vedel zaujať projektom nového štátu držiteľov moci v období, keď ich zamestnávali iné, naliehavejšie problémy.
Uplynulo však päť rokov od prvého kongresu a okrem nejasných sľubov konkrétny výsledok jeho rokovania nepriniesli. Až do stretnutia s Josephom Chamberlainom, britským štátnym tajomníkom pre kolónie vo vláde premiéra Arthura Balfoura na jar 1903.
Ten mu ponúkol možnosť židovského osídlenia v britskej východnej Afrike. O niekoľko mesiacov sa konal v Bazileji v poradí už šiesty sionistický kongres a Herzl mu predložil, že by odporúčal delegátom britskú ponuku ako dočasné útočisko pre Židov z Ruska. Bolo to krátko po veľkom pogrome v Kišiňove, vtedy hlavnom meste ruskej Besarábie.
Herzlov návrh vyvolal na kongrese búrlivú reakciu a takmer viedol k rozkolu v sionistickom hnutí, hoci jeho líder opakoval, že tento projekt neovplyvní konečný cieľ sionizmu – vytvorenie štátneho útvaru v Zemi izraelskej, teda na území Palestíny.
Napokon hlasovanie dopadlo v pomere 295 : 178 v prospech Herzlovho odporúčania. Kongres zároveň schválil vyslanie expedície (nazval ju „vyšetrovacou komisiou“), ktorá mala detailne preskúmať ponúkané územie. O tri dni nato britská vláda prijala oficiálny dokument.
Stojí v ňom, že vláda jeho veličenstva prideľuje územie vo východnej Afrike Židom za podmienok, ktoré umožnia dodržiavať ich národné zvyky.
Čo však zistila expedícia? Čo to bolo za územie?
Čítajte viac Svet zmeravel, keď sa ropa zbláznila. Ako sa arabské štáty rozhodli použiť proti USA "ropnú" zbraň
Neúspech „ugandského projektu“
Britská vláda ponúkla sionistom približne 13 000 (niektoré zdroje uvádzajú len 3 000 km2) územia v oblasti Riftovho údolia. Leží na pomedzí Kene a Ugandy vo východnej Afrike pri brehoch Indického oceána.
Dnes je to súčasť Kene, ale keďže cez oblasť prechádzala už pred 120 rokmi ugandská železnica, projekt budúceho židovského štátu nazvali "ugandským“.
„Spájalo sa v ňom dobrodružstvo prieskumu legendárneho britského cestovateľa Henryho M. Stanleya s avanturizmom imperiálnej epochy, dramatické umenie so štátnickým umením.“ Týmito slovami vysvetľuje príťažlivosť projektu pre Herzla, ktorý bol svojho času aj známym dramatikom, Adam Rovner, izraelsko-americký historik.
Navyše, Britmi ponúknuté územie, najmä okres Uasin Gishu, malo vďaka nadmorskej výške miernu klímu, vhodnú pre Európanov. Oblasť obklopuje pohorie Mau s lesmi, v ktorých pramení množstvo riek. Aj dnes tam žije, najmä v administratívnom centre – meste Eldoret veľa presídlencov z Anglicka, Škótska, ale aj Južnej Afriky. V Riftovom údolí sa nachádza svetoznámy golfový sektor.
Čítajte viac Židovský kódex: poníženie až na samé dno pred vyhnaním zo Slovenska
Britská vláda chcela židovským presídlencom poskytnúť rozsiahlu autonómiu, územie by si spravovali sami, Londýn mal mať iba všeobecný dohľad.
Napriek tomu „vyšetrovacia“ komisia dospela k negatívnemu záveru. Proti „ugandskému“ projektu ostro vystúpili paradoxne najmä ruskí sionisti.
V roku 1905 – to už bol Herzl rok mŕtvy – siedmy sionistický kongres britskú ponuku odmietol a s konečnou platnosťou rozhodol, že založenie židovského štátu je možné len na území „zasľúbenej zeme, ktorú Boh prisľúbil izraelskému národu“. Ide o územie, ktoré nekopíruje súčasné politické hranice štátu Izrael (čiže na západ od rieky Jordán), ale celú biblickú krajinu.
Foto: Wikipedia
Nasledujúci kongres o dva roky neskôr označil prácu v Palestíne za svoju povinnosť a úlohou poveril novozaložený Úrad pre Palestínu. Ten začal s rozsiahlymi nákupmi pôdy v okolí prístavného mesta Jaffa (dnes je to mestská štvrť Tel Avivu).
V tom čase žilo v Palestíne približne 50-tisíc pôvodných, tzv. starozákonných Židov a 5-tisíc osadníkov. Medzitým sa rozrastali rady sionistov a ich organizácií. V tom čase platilo sionistický členský príspevok na celom svete okolo 127-tisíc Židov.
„Prakticky sionizmus, ktorý spájal osídľovanie Palestíny a kultúrne aktivity v diaspóre, sa stal významnou židovskou silou,“ napísal v tejto súvislosti významný americký historik židovského štátu Howard Sachar.
Transporty vyrážali spravidla z Bratislavy – využívali skutočnosť, že Dunaj má status medzinárodnej rieky.
Už na začiatku konflikt s Arabmi
Začiatkom novembra 1917 britská vláda uznala osobitným vyhlásením sionistické nároky na Palestínu, presnejšie na „zriadenie národnej domoviny židovského ľudu v Palestíne“. Zároveň však zdôraznila, že sa pritom nesmú porušiť občianske práva tamojších nežidovských spoločenstiev, predovšetkým Arabov.
O tri roky, po rozpade Osmanskej ríše, sa Palestína dostala pod správu Veľkej Británie. Prúd presídlencov do Svätej zeme silnel, ale súčasne s tým sa vyhrocovali rozpory medzi židovským a arabským obyvateľstvom.
Časom prechádzali až do násilností a keďže Londýn nechcel k tomu zaujať jasný postoj, znepriatelil si postupne obe strany. Až v roku 1922 vydal tzv. Bielu listinu, ktorá radikálne obmedzila židovské prisťahovalectvo.
Foto: Wikipedia
Pritom ani dovtedy nešlo o nejakú masívnu migráciu. Podľa zistení Šlema Sanda od začiatku sionizmu do roku 1924, keď sa USA rozhodli „stopnúť“ prisťahovalectvo z východnej Európy vrátane imigrácie židovskej, odišli len z Ruska dva milióny Židov.
Z nich však do Palestíny len 60-tisíc. Ostatní presídlili do Spojených štátov, Mexika a, áno, aj do Argentíny.
V roku 1929 zaútočili Arabi na židovskú štvrť v Jeruzaleme. Predtým sa totiž rozchýrilo, že Židia sa chystajú prepadnúť tamojšie mešity. Desiatky Židov prišli o život. Židovské obyvateľstvo odpovedalo útokom na mešity v celej Palestíne.
Čítajte aj Koľkokrát chceli zabiť Jozefa Tisa
Nepokoje si vybrali krvavú daň v podobe stoviek arabských aj židovských životov. Britská vyšetrovacia komisia prišla k záveru, že nespokojnosť pôvodného obyvateľstva vyvolalo skupovanie arabskej pôdy sionistami a zastavila ho. Výrazne sa obmedzilo aj vydávanie povolení pre imigrantov do Palestíny.
Hromadné prisťahovalectvo Židov sa obnovilo až počas veľkej hospodárskej krízy v Európe. V apríli 1936 to viedlo k ďalším násilnostiam zo strany Arabov.
Medzitým však prišiel k moci Hitler s nenávistnou politikou voči všetkému židovskému. Z Nemecka, Rakúska a neskôr i z Československa sa pohli masy utečencov.
Židia ponechaní sami na seba
Podľa izraelského historika a diplomata Mosche Yegara tu v lete a začiatkom jesene 1938 čakalo na povolenie vysťahovať sa do Palestíny okolo 5-tisíc Židov. Utekali najmä z českého pohraničia, kde si voči nim čoraz viac dovoľovali polovojenské skupiny henleinovcov.
Ale do 15. marca 1939, keď Nemecko okupovalo Čechy a Moravu, pridelili Briti týmto žiadateľom len asi 1 000 vstupných certifikátov. „Všetkým pražským Židom vyčlenili iba desať certifikátov,“ dodáva Yegar.
Čítajte viac Hókusy-pókusy s volebnými lístkami (a iné podvody)
Preto už od jari 1938 organizovali „novosionisti“, ktorí sa odštiepili od hlavného prúdu sionistického hnutia, nelegálne transporty migrantov do Palestíny. Nelegálne z hľadiska britských úradov, ktoré sa týmto „karavanom“ snažili zabrániť v dosiahnutí cieľa.
Transporty vyrážali spravidla z Bratislavy – využívali skutočnosť, že Dunaj má status medzinárodnej rieky – a plavili sa až do prístavu Konstanca v juhovýchodnom Rumunsku. Odtiaľ pokračovali v ceste do Palestíny.
Utečenci však cestovali na preplnených a často aj chatrných lodiach, neschopných takejto plavby. Mnohí sa cestou utopili, ďalších zadržala britská polícia a vykázala na Cyprus alebo Maurícius.
„Prakticky sionizmus, ktorý spájal osídľovanie Palestíny a kultúrne aktivity v diaspóre, sa stal významnou židovskou silou.“Howard Sachar, historik
Na podnet amerického prezidenta Franklina Roosevelta sa v júli 1938 uskutočnila medzinárodná konferencia venovaná len tejto migračnej kríze. Zástupcovia 32 európskych i zámorských štátov sa zišli v kúpeľnom mestečku Évian-les-Bains na francúzskej strane Ženevského jazera.
Roosevelt v svojom návrhu na zvolanie konferencie zdôraznil, že pozvané štáty nebudú musieť meniť svoju migračnú politiku. Vylúčil možnosť povinných kvót, namiesto nich by sa každý štát mal sám rozhodnúť, koľko utečencov prijme.
Ale nikto z účastníkov žiadnu konkrétnu a reálnu pomoc neposkytol. Zato všetci vyjadrili hlbokú ľútosť nad neutešeným položením utečencov. Zhodne pritom poukazovali na ekonomické ťažkosti svojich krajín a na dozvuky veľkej hospodárskej krízy.
Čítajte aj Aféry Milana Hodžu: politika, sex a peniaze
Švajčiarsky zástupca vyhlásil, že „Švajčiarsko nevstúpi kvôli židovským utečencom do vojny s Hitlerom“. Už onedlho začala táto neutrálna krajina uplatňovať pre všetkých cudzincov vízovú povinnosť. Nelegálnych utečencov z Nemecka odovzdávali Švajčiari na hranici priamo do rúk esesákov.
Holandsko a Dánsko bolo ochotné povoliť židovským utečencom tranzit, nie viac. Latinskoamerické krajiny rad-radom odmietli prijímať migrantov obchodníkov a príslušníkov slobodných povolaní, ktorí medzi židovskými utečencami jasne prevládali.
Prejavili záujem nanajvýš o poľnohospodárskych robotníkov. Brazília trvala na tom, aby boli pokrstení… Konferencia trvala osem dní, ale okrem rozhodnutia zriadiť osobitný výbor na riešenie problémov utečencov nepriniesla žiadne reálne výsledky.
„Väčšina vlád zabuchla pred židovskými utečencami dvere,“ napísal časopis Newsweek. To povzbudilo najmä Hitlera na jeho ceste ku „konečnému riešeniu“ židovskej otázky.
Jednu zo židovských organizácií zastupovala v Éviane ako pozorovateľka Golda Meirová, budúca premiérka Izraela. Vo svojich pamätiach napísala: Konferencia ma utvrdila v presvedčení, že Židia sú ponechaní sami na seba. A do budúcnosti vyslovila nádej: "Dúfam, že môj ľud už nikdy nebude potrebovať akékoľvek vyjadrenie súcitu.“