Odzemok je radostný tanec o sile, výdrži a šikovnosti. Je v ňom vzdor a vzbura. Samé zdravé emócie. Tancuje sa v drepe, vyskakuje sa, a spolu s dupotom a hudbou vzniká až rituálny dojem. Kto tancuje odzemok – ale aj ten, kto ho sleduje – prejde určitou očistou. Odzemok osvieži telo a poteší ducha, vyvoláva sebavedomie a má sexepíl. Tancoval sa nielen s valaškou, ale aj s bakuľou, motykou, fľaškou, klobúkom. Chlap pochytil, čo bolo poruke, a tancoval s tou vecou ako s partnerkou – držal ju víťazne nad hlavou, alebo s ňou robil rôzne kúsky. Na javisku sa najviac tancovalo s valaškami. Známa pieseň Po valašsky od zeme vyjadruje tento krásny obraz – keď energia vytryskne z človeka ako sopka. Je to „odväz“, ale na diskotékach sa netancuje.
Na Pavlovi Kertysovi vidno, že odzemok je dobrý základ do života – má 86 rokov, ale stále je to vzpriamený, vitálny chlap so zvučným hlasom. Hovorí, že Lúčnica je jeho prvá a celoživotná láska. Našla si ho sama. Keď išiel z rodného Zemplína študovať do Bratislavy na vysokú školu hospodárskych vied, vôbec nepomýšľal na tancovanie. Zaujímal sa o ekonómiu a bol vzorný študent. Osud však chcel, aby ho v internáte Lafranconi v školskom roku 1947–48 ubytovali s budúcim slávnym choreografom slovenského folklóru, vtedy ešte poslucháčom medicíny, Jurajom Kubánkom. V izbe s nimi býval ešte tretí chlapec, stavbár.
„Vtedy sa muselo chodiť povinne na všetky prednášky, škola bola náročná na čas, a tak sme sa každý večer učili. Posadali sme si k svojim stolíkom a zahĺbili sme sa do skrípt. O chvíľu už ale Juraj Kubánka – volali sme ho Ďuso – vstal a začal drepčiť. Skúšal si tanečné kroky a vyzýval ma: Paľo, čo povieš na túto figúrku? Dobrá, odpovedal som, ale ja musím študovať! Vyskúšaj si to aj ty, lákal ma Ďuso. A mne to išlo, tancovanie ma začalo baviť, a tak sme každú chvíľu prerušovali učenie a prepletali nohami. Spolubývajúcemu sme už išli na nervy a tak nás vyhnal na chodbu. Pokračovali sme tam.“
Balkón dupot vydržal
Na chodbe ich videli ďalší študenti a niektorí sa pridali. Našťastie, internát Lafranconi je mohutná stavba, a tak vydržala, aj keď začali tancovať odzemok. Ani balkón v telocvični nespadol, keď tam odzemkári začali nacvičovať. Najprv ich totiž do telocvične nechceli vpustiť, ale „diskriminácia“ netrvala dlho.
„U nás v Zemplíne sa odzemok netancoval. Skôr karičky a čardáše, odzemok je stredoslovenský tanec. Ja som bol z malej dediny Úpor v blízkosti Trebišova, tancovali sme iba na zábavách a svadbách, súbor sme nemali. Kubánkova mama Bronislava bola učiteľkou a venovala sa systematicky folklóru. V roku 1949 založila v Liptovských Sliačoch detský národopisný súbor (neskôr Sliačanček) a venovala sa aj réžii rôznych vystúpení a divadlu. Ďuso s ľudovým umením teda vyrastal a tanec mal v krvi. Ja som hneď vedel, že z tej medicíny, čo študoval, nič nebude, že ho to nebaví. Aj jeho mama sa toho obávala, a tak písala rodinnému priateľovi, režisérovi a hercovi K. L. Zacharovi, čo majú robiť, že to Ďusa ťahá k tancu. Zachar odpísal: Lekárov máme dosť, ale lekárov ľudských duší málo. A tanec teší dušu…“
Niet sa teda čo čudovať, že práve Kubánka prišiel s nápadom, aby študenti založili tanečnú skupinu odzemkárov. Pomáhal nám aj ďalší kamarát, Juraj Králik, ktorý už bol o ročník vyššie, študoval právo a v internáte mal na starosti kultúru. On vyvesil plagátiky a o nejaký čas nás už bolo odzemkárov dvadsať. „Králik pochádzal z Michaloviec a bol v speváckom zbore, kde spieval aj Kubánka, kamarátili sa. Práve on nám vybavil, aby sme mohli nacvičovať v telocvični, už nie na balkóne, ale dolu. Tak sme mohli do sýtosti dupotať a trepotať nohami. Skúšali sme odzemok, verbunk, dupák a neskôr medveď. Každý však nevydržal ten nápor skúšok v škole aj v skupine, a tak nás časom zostalo šesť. V tomto počte sme neskôr prešli do Lúčnice. Najprv nás viedol Ďuso, ale keď prešiel do SĽUK-u, prevzal vedenie odzemkárov Štefan Nosáľ.“
Premiéra na propeleri
Prví šiesti populárni tanečníci odzemkári teda v Lúčnici boli: Emil Bielik, Vladimír Garaj, Rudolf Gjabell, Pavol Kertys Juraj Kubánka, Ondrej Zelník. „Už sme zostali len traja,“ povzdychne Pavol Kertys. „Ja sám som bol v Lúčnici do roku 1951, keď som nastúpil na vojnu. Vtedy som sa dozvedel od chlapcov z Lúčnice, že sa zakladá Vojenský umelecký súbor, išiel som na konkurz a narukoval som do súboru. Tam som našiel samé známe tváre – z Lúčnice, SĽUK-u a z divadla. Po vojenčine som sa venoval už len mojej profesii – pracoval som na Povereníctve obchodu a neskôr v obchodnom podniku Zdroj, v ktorom som bol až do odchodu do dôchodku v roku 1990.“
Ale my sa vraciame v spomienkach na začiatok, keď ešte boli všetci mladí a len začínali žať úspechy. Prvé vystúpenie odzemkárov bolo na propeleri, lodi, ktorá sa plavila po Dunaji medzi mestom a Petržalkou. Vystúpenie zorganizoval Tibor Andrašovan, vtedy dirigent SND. „On nás aj hudobne sprevádzal a mali sme obrovský úspech. Dostali sme sa aj do slávneho divadelného predstavenia Rok na dedine, ktoré bolo niečo ako Na skle maľované a malo sto repríz. My sme účinkovali s odzemkom. Bolo to veselé predstavenie, herci sa navzájom doberali, to patrilo k hre. Keď sme začali tancovať, pokračovali sme, až kým niekto nezakričal spoza kulís "Dedo spadol z orecha!“ Raz tak tancujeme, tancujeme a nikto nič.
Boli sme už úplne hotoví, a – dedo stále nepadal! Tak si z nás vystrelili, vyšťavili nás. Odzemok sa totiž nedá dlho tancovať, tak päť-desať minút v jednom kuse. Je to veľká námaha. Najmä na nohy a chrbticu. A keď si pomyslím na tie kroje! Vtedy ešte nebolo odľahčené súkno, látka bola ťažká z hrubej ovčej vlny, nohavice mohutné, hovorilo sa im hološne, a bolo v nich strašne teplo. Potili sme sa. Ťažké boli aj opasky s kovovými sponami a valašky. Krpce sme mali požičané zo Sliačov, často boli rozmlátené, aj sme ich opravovali. Po vystúpení v SND – dostávali sme zaň 50 korún – išlo kilo a pol z váhy dole! Nie je ľahké skákať po valašsky od zeme… Lapali sme po dychu, ale keď sme počuli potlesk a výkriky „zopakovať!“ získavali sme znova silu. Na Bratislavskom hrade sme napríklad tancovali dupák pred plným amfiteátrom ľudí, ale – na holom betóne. Prišli sme do internátu a museli sme si dávať na nohy octanové obklady!
V roku 1949 sme boli zasa ako československá kultúrna delegácia v Rumunsku – Živena, odzemkári, divadlo a speváčka Janka Guzová. Naplnili sme dvojhodinový program a mali sme veľký úspech. Kto chcel mať internát, musel ísť na Trať mládeže, ale bolo to aj dobre – tam sme sa všetci pozoznamovali. Tak vznikla Lúčnica, ktorej meno vymyslela Ľuba Pavlovičová-Baková. Ona spolu s Oľgou Chodákovou pôsobili v národopisnom súbore (Mladí Živeniari – Skupina Oľgy Chodákovej) a keď dva roky po vojne otvárali Chodákovej tanečníci ples Živeny, bola to udalosť. Národ bol vtedy vyhladovaný po kráse a folklór ju poskytoval. Slovenský folklór je veľmi pestrý a neobyčajný. Nadchne človeka. Ľudia chceli byť v súboroch alebo sa aspoň pozerať na vystúpenia. A tak sa to všetko začalo."
Mlieko na prídel
Ako to vlastne bolo v povojnových rokoch s internátnou stravou? Dokázala nasýtiť odzemkárov, ktorí vydávali toľko energie? Tento tanec predsa potrebuje výdatné jedlo a skutočného chlapa.
„V tom čase bolo ešte jedlo na prídel, boli sme na internátnej strave, ale dostávali sme nejaké lístky na potraviny navyše, a tak sme mohli mať napríklad viac mlieka. Dobre bolo, že nás odzemok držal v určitej askéze – kým mnohí vysokoškoláci navštevovali vinárne, my sme mali pohyb. A to bolo zdravé. Som vďačný za to, čo som zažil. Mám nahraté vystúpenie Lúčnice na DVD a rád si ho pozerám. Už by som tam nevedel skákať, ale som šťastný, že som tam bol,“ uzatvára Pavol Kertys.