Reflexia 20. storočia. Očami rakúskej novinárky

, 31.03.2014 09:20
Barbara Coudenhove-Kalergi, Frantisek Mikloško
František Mikloško a rakúska novinárka Barbara Coudenhove-Kalergi vlani v Bratislave. On Sviečkovú manifestáciu organizoval, ona na nej bola ako západná novinárka. Autor: ,

Bol koniec marca. František Mikloško, Ján Čarnogurský a Vladimír Jukl boli za mrežami v "opatere" Verejnej bezpečnosti. Na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí medzitým vozidlá technických služieb striekali chladnú vodu na pokojný dav ľudí so sviečkami. Väčšina národa sa tešila - v televízii išla populárna Angelika. V tej československej, samozrejme. Rakúska ORF čakala na reportáž od svojej skúsenej reportérky, pražskej rodáčky Barbary Coudenhove-Kalergi. Dočkala sa však len jej svedectva, nie nahrávok.

Sviečková manifestácia, ktorej 26. výročie sme si pripomenuli 25. marca, bola pre západných novinárov pozoruhodným javom v policajnom štáte. „Maďarsko, Poľsko boli vtedy oveľa liberálnejšie. Aj preto bolo zaujímavé, že práve Slovensko bolo tým miestom a krajinou, kde sa začalo niečo diať,“ povedala Pravde rakúska novinárka pri príležitosti prezentácie svojej knihy Zuhause ist überall (Doma je všade). Tá je zároveň reflexiou stredoeurópskeho priestoru, čo je niečo, s čím majú krajiny v tomto regióne samy problém.

Jej pamäti sú pre slovenského čitateľa zaujímavé nielen preto, že bola za minulého režimu dlhoročnou spravodajkyňou rakúskej televízie a rozhlasu v Prahe a Bratislave a že ju ľudia v častiach Československa, kde sa ORF dala chytiť, dobre poznali. Coudenhove-Kalergi je tiež očitou svedkyňou mnohých neprávostí, ktoré sa v tomto priestore v 20. storočí napáchali. Pritom aj vďaka rodine, z ktorej pochádzala, vždy stála na správnej strane, s nadhľadom pomáhala ľuďom orientovať sa v spleti demagógií a vydať sa tou správnou cestou.

Mladá idealistka

Toleranciu k inakosti, (nielen) v 20. storočí v strednej Európe tak potláčanú, má totiž zakódovanú priamo v DNA. Doslova. História jej rodu Coudenhove siaha až do 13. storočia. Narodila sa v kozmopolitnej rodine – v predvojnových rokoch ako česká občianka nemeckej národnosti s rakúskym pôvodom. Jej dedko bol diplomat Jindřich a jej babička Mitsuko Aoyama pochádzala z Japonska. Otec Gerolf bol právnik a japanológ, matka Sophie pochádzala z maďarského šľachtického rodu Pállfyovcov. Strýko Richard-Nicolas zase zakladal Paneurópsku úniu, prakticky predchodkyňu EÚ.

„Moji rodičia boli síce lojálnymi občanmi tejto republiky, ale, ako všetci "bémiš-Nemci“, necítili sa ako Čechoslováci. Môj otec nás nazýval – a group in a society, but not of it (skupina v spoločnosti, ale nie z nej). Nemali sme žiadnych českých priateľov, ani my deti, ani moji rodičia. Žiadne nepriateľstvo voči Čechom, proste česká väčšina a nemecká menšina žili vždy oddelene. V nemeckej menšine boli moji rodičia ešte menšia menšina. Patrili k uzatvorenej skupine po nemecky hovoriacej rakúskej šľachty, ktorá sa vyhýbala všetkým kontaktom s Nemcami," píše novinárka vo svojej knihe.

Aj preto, keď bola ako pražská Nemka vo svojich 13 rokoch v máji 1945 s celou rodinou odsunutá za hranice, brala to ako krivdu. „Keď som prišla ako utečenecké dieťa do Rakúska, bola som najskôr z hĺbky duše nešťastná. Weisspriach v Lungau. To má byť teraz domov?“ písala autorka v článku Sen o Prahe. Neskôr odchádza do Viedne a po viacerých príležitostných zamestnaniach dostáva šancu v denníku Die Presse. K svetu, ktorý opustila, a ktorý sa medzičasom ocitol za železnou oponou, sa vracia cez udalosti roku 1956.

Protikomunistické povstanie v Maďarsku vo Viedni silno rezonovalo. „Všetci milujeme a obdivujeme povstalcov a nenávidíme komunistov,“ písala ďalej v knihe. Paradoxne sa v časoch po jeho potlačení stáva súčasťou ľavicovej rakúskej scény, dokonca získava miesto v straníckych novinách socialistickej strany Arbeiter Zeitung. Vtedy stretáva aj svojho budúceho manžela, známeho rakúskeho intelektuála a komunistu Franza Mareka. Ideály o ľavicovej politike však začína strácať po roku 1968, keď sovietske tanky potlačia Pražskú jar.

„Naše vtedajšie nadšenie súviselo so študentským hnutím, ktoré existovalo na Západe v 60. rokoch. Požadovalo viac sociálnej spravodlivosti. Na druhej strane železnej opony sa zase v Československu schyľovalo k Pražskej jari a my sme mali také utopistické, idealistické predstavy, že keď na Západe dosiahneme väčšiu sociálnu spravodlivosť a na Východe ľudia zase viac demokracie, že sa vytvorí prienik a akási ideálna spoločnosť. Mali sme pocit, že tie dva prúdy idú rovnakým smerom. Bola to však ilúzia, ktorá stroskotala,“ povedala novinárka.

Známa reportérka

Na prelome 60. a 70. rokov už začala vnímať tvrdú realitu východného bloku na vlastnej koži. Stala sa reportérkou rakúskej televízie ORF a sledovala dianie nielen v Československu (kam ju po Pražskej jari dlhé roky nechceli vpustiť kvôli jej predchádzajúcej novinárskej práci), ale napríklad aj štrajky v Poľsku či tzv. gulášový socializmus v Maďarsku. V týchto dvoch krajinách sa jej ako západnej novinárke za komunizmu ľahšie dýchalo, neboli to vyslovene policajné štáty ako Československo za normalizácie či Nemecká demokratická republika.

„Nedávno som sa zúčastnila na jednej konferencii a jeden historik ma zastavil a ukázal mi policajné spisy, ktoré si na mňa v tých časoch viedla vaša Štátna bezpečnosť. Mohla som si podrobne prečítať, čo presne som robila, kde som sa pohybovala, dokonca tam boli aj fotografie. Nie všetci tajní však boli šikovní. Jedna správa sa napríklad končila slovami – a potom nastúpila do taxíka a stratila sa nám,“ hovorí s úsmevom po rokoch. Práve v roku 1988 sa jej skončil dlhoročný zákaz vstupu do Československa, a tak 25. marca mohla sledovať potlačenie sviečkovej manifestácie.

„Samozrejme, že polícia vtedy zaistila aj nás a tiež nám zhabali všetok materiál, ktorý sme vtedy nakrútili. Pre nás to však nebola nejaká trauma, uvedomovali sme si, že na druhý deň nás pustia. Horšie to bolo, keď sme pomysleli na všetkých tých ľudí, ktorí z toho budú mať problémy, a ktorí nemôžu len tak odísť na Západ,“ pokračuje Coudenhove-Kalergi. Účastníkov sviečkovej manifestácie označila za pionierov revolučných zmien, ktoré prišli po viac ako jeden a pol roku neskôr. A známa rakúska novinárka pri tom nemohla chýbať.

Obálka knihy Doma je všade, ktorá vyšla vlani.
Obálka knihy Doma je všade, ktorá vyšla vlani. Autor: Zsolnay Verlag

Na bratislavskej prezentácii svojej knihy čítala práve pasáž, v ktorej opisuje revolučné nadšenie novembra 1989. Aj po takmer štvrťstoročí na nej vidno, ako ju pri spomínaní ovládnu pozitívne emócie. V Československu však u ľudí toto nadšenie opadlo priam do roka a do dňa. Predvídala niečo také? Ako osoba, ktorá predsa len videla udalosti aj zblízka, ale aj z nadhľadu obyvateľa Západu, členky sklamaných ľavicových skupín, ktoré sa (podobne ako Čechoslováci po Pražskej jari) nedočkali naplnenia svojich ideálov?

„Práveže vôbec nie. Nemyslím si, že som si budúcnosť vtedy predstavovala inak, ako československí disidenti. Vlastne sme na budúcnosť vôbec nemysleli, bol to hlavne silný zážitok, oslobodzujúci pocit. Už v krátkom čase však títo disidenti ustúpili pragmatickejším politikom, čo je podľa mňa škoda. Jedinou výnimkou bol, samozrejme, Václav Havel,“ pokračuje rakúska novinárka, ktorá v 90. rokoch viedla pražskú kanceláriu rakúskej televízie. V roku 2001 potom práve z rúk prezidenta Havla získala Rad T. G. Masaryka IV. stupňa za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ľudské práva.

Odkaz ďalším generáciám

Jej „boj“ za lepšiu spoločnosť sa tým však neskončil. Do dnešných dní publikuje, vyjadruje sa k aktuálnemu dianiu, ale angažuje sa aj inak. V rámci platformy Kresťania a moslimovia v Rakúsku napríklad vyučuje imigrantky nemčinu. Citlivo vníma aj fakt, že ani s odstupom takmer sedemdesiatich rokov sa stredná Európa stále nevyrovnala s minulosťou. Keď napríklad pred rokmi padol v Česku návrh, aby odsunutí Nemci mohli navštíviť svoju bývalú vlasť ako turisti, vyslovene ju to nahnevalo. „Ja nie som žiadna turistka, ja som sa tu narodila,“ písala v knihe.

Po týchto skúsenostiach ju teda ani neprekvapilo, keď napríklad vlaňajšie české voľby vulgárnym spôsobom poznačila hra s „nemeckou kartou“. Proti prezidentskému kandidátovi Karlovi Schwarzenbergovi ju vytiahol súčasný český prezident Miloš Zeman, ale oveľa dôležitejšie bolo, že kauza preukázala, akú ma v Česku stále silný ohlas. „Naozaj ma to neprekvapilo. O tej téme sa dlhé roky vôbec nehovorilo. Jedna časť ľudí tak ani nechápe, o čo vôbec išlo. A potom je tu stále aj ten aspekt, že ďalší ľudia žili desaťročia v napätí, čo ak sa Nemci vrátia a budú chcieť majetok,“ povedala.

Jej pamäti sú preto v tomto regióne vítanou (seba)reflexiou. Na rozdiel od štátov vie zaujať aj kritické stanovisko, napríklad keď vlastnému otcovi vyčíta, že nezaujal jasný protinacistický postoj (hoci sám nikdy nebol nacistom). Na druhej strane tvrdí, že odsun Nemcov z Československa bola udalosť, ktorá by sa v súčasnosti isto dostala pred Medzinárodný súdny dvor v Haagu. Na bratislavskej prezentácii knihy sa preto vyjadrila s potešením, že v publiku sedí aj mnoho mladých ľudí, dokonca viacero študentov stredných škôl.

„Myslím si, že nová generácia zmýšľa inak. Národná identita bude nielen v tomto priestore existovať vždy, nacionalizmus na úkor iných ľudí sa však dúfam stane v hlavách mladých nepredstaviteľným, ostane tu len hrdosť na zvyky, kultúru, na to, čo nás odlišuje,“ ukončila rozhovor v optimistickom duchu. Má na to určite právo. Sama svojou novinárskou prácou, ale aj pamäťami ponúk(a)la reflexiu spoločnosti, ktorá je v tomto regióne taká prepotrebná. Napokon, ako novinárka si získala aj prezývku „svedomie dobrého Rakúska“. Vzhľadom na jej pôsobenie – nielen Rakúska.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Rakúsko #Československo #komunizmus #17. november 1989 #Sviečková manifestácia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku