Richard von Weizsäcker, prvý občan spolkového Nemecka

Napriek tomu, že prezidentské právomoci sú v Nemecku značne obmedzené, Weizsäcker dokázal dať občanom Spolkovej republiky čosi veľmi dôležité – ponúkol im morálny kompas. To sa, s výnimkou súčasného prezidenta Joachima Gaucka, nepodarilo žiadnemu z povojnových prezidentov Nemeckej spolkovej republiky.

Aj keď sa nemecká spoločnosť snažila vyrovnať so svojou temnou minulosťou, väčšina vnímala 8. máj ako deň porážky. Bol to práve Weizsäcker, ktorý našiel odvahu a pri príležitosti 40. výročia ukončenia druhej svetovej vojny nahlas pomenoval veci, ktoré si predtým mnohí ani len v duchu nedokázali pripustiť. Odmietol kolektívnu vinu národa, ale zároveň vyhlásil, že 8. máj 1945 nebol pre Nemecko dňom kapitulácie, ale dňom jeho oslobodenia od nacizmu, a preto si všetky obete tohto režimu zaslúžia rešpekt.

Aj keď z dnešného pohľadu sa veci môžu javiť inak, treba si uvedomiť dobový kontext. Ak zoberieme do úvahy, že ešte v 80. rokoch sa v nemeckých učebniciach dejepisu o vylodení spojencov v Normandii písalo ako o „invázii“, pričom toto slovo bolo dané do úvodzoviek, tak takéto „slovíčkarenie“ malo obrovský význam.

A ešte väčší význam pre Nemcov malo to, že táto sebareflexia zaznela z úst bývalého dôstojníka Wehrmachtu a zároveň syna prominentného diplomata, ktorý sa prepožičal do služieb Tretej ríše.

Trpká skúsenosť

Práve osoba Richarda von Weizsäckera je stelesnením prerodu Nemecka totalitného na krajinu demokratickú. Bola to trpká vojnová skúsenosť, ktorá zásadným spôsobom formovala jeho neskoršie postoje. Nepochybne veľkú úlohu zohrali i bolestné spomienky na prvé dni vojny, keď stratil svojho staršieho brata. Vo svojich pamätiach Štyri zastavenia na tieto okamihy spomína takto: „Koncom augusta 1939 došlo k všeobecnej mobilizácii. Mal som za sebou rok v uniforme (…) Skoro ráno 1. septembra sme prekročili poľské hranice. Deň nato došlo na železničnej stanici Klonowo v Tucholskom vresovisku k prvej zrážke s poľskými jednotkami. Ako prvý dôstojník pluku padol Heinrich, niekoľko sto metrov odo mňa. V noci som pri svojom milovanom bratovi bdel, dokiaľ sme ho ráno spoločne s ostatnými padlými nepochovali na kraji lesa. Potom sme museli tiahnuť ďalej. Kto by mohol opísať pocity z týchto hodín? Sotva sa vojna začala, poznamenala môj život navždy, už nikdy to nebolo také ako predtým.“

On sám zažil kruté boje na východnom fronte, pri Moskve i Leningrade, a od zajatia ho zachránilo iba zranenie. Jeho sestra zasa ťažko niesla, že musela opustiť východné Prusko, ktoré považovala za svoju vlasť. Všetky tieto tragické udalosti zanechali na jeho myslení výraznú stopu…

Po skončení vojny dostal v tom čase mladý študent práv ďalšiu veľkú ranu. Jeho otca, spolu s ďalšími kolegami v tzv. Wilhelmstrasse procese (pomenovanom podľa ulice, kde sídlilo ministerstva zahraničných vecí), postavili pred Norimberský tribunál.

Bývalý námorný dôstojník Ernst von Weizsäcker začal svoju kariéru na ministerstve zahraničných vecí už v roku 1920. Čoskoro patril k jeho najvýraznejším postavám a po vstupe do NSDAP v roku 1938 bol na Hitlerov pokyn vymenovaný za štátneho tajomníka. V tejto funkcii sa podieľal aj na vyjednávaní paktu Ribbentrop-Molotov a ako dvojka v hierarchii ministerstva zotrval na tomto poste až do konca vojny. Roku 1947 ho zatkli pre podiel na deportáciách francúzskych Židov do Osvienčimu.

Mladý Weizsäcker, hoci ešte nedoštudovaný, sa do procesu zapojil ako pomocný advokát. Svoju obhajobu založil na tvrdení, že jeho otec prijal funkciu na ministerstve iba preto, aby sa pokúsil odvrátiť vojnu. Ernsta von Weizsäckera napokon odsúdili za spáchanie zločinov proti ľudskosti na sedem rokov väzenia (neskôr mu trest skrátili na päť rokov). Syn Richard tento verdikt súdu počas celého svojho života kritizoval a označoval ho za justičný omyl. Dokonca Winston Churchill sa údajne vyjadril v tom zmysle, že postup voči jeho otcovi bol „deadly error“.

Keď však komisia historikov, zriadená v roku 2005 vtedajším ministrom zahraničných vecí Joschkom Fischerom, zverejnila výsledky skúmania aktivít Ribbentropovho Zahraničného úradu (Auswärtiges Amt), legenda o ministerstve ako centre odporu proti nacistickému vedeniu sa začala rúcať. Správa detailne opisuje, ako politické elity ministerstva prešli ihneď po nástupe Hitlera k moci na jeho stranu. Prevažná väčšina z nich sa stotožnila s expanzívnou politikou, diktatúrou a antisemitizmom. Historici prišli k záveru, že ministerstvo zahraničných vecí sa už od roku 1933 aktívne podieľalo na násilných politických aktivitách NSDAP a neskôr aj na nacistických vojnových zločinoch a zločinoch proti ľudskosti. Vo svetle týchto nových informácií sa aj postava Ernsta von Weizsäckera začala javiť inak.

„Iné krajiny len ťažko pochopia protižidovské akcie, pretože nemajú skúsenosť s takou záplavou Židov,“ poznamenal Weizsäcker starší k bojkotu židovských obchodov v jednom súkromnom liste z roku 1933. V skutočnosti však Židia tvorili menej ako 1 percento populácie!

Diplomat, hoci v tom čase ešte nebol členom NSDAP, nadšene komentoval Hitlerove prejavy, demokraciu označil za „bujnenie rakoviny“ a kritické médiá za „nástroj diabla“. Nesmierne ho rozhnevalo, keď známy pacifista a kritik nacistického režimu Carl von Ossietzky získal Nobelovu cenu mieru. Ako veľvyslanec vo Švajčiarsku dokonca v roku 1936 oficiálne požiadal, aby bol Thomas Mann zbavený nemeckého občianstva (nositeľ Nobelovej ceny v tom čase získal československé občianstvo).

Napriek zverejnenej správe Richard von Weizsäcker v rozhovore pre denník Frankfurter Algemeine Zeitung trval na tom, že správa komisie historikov nebola iba „knihou o jeho otcovi“ a zdôraznil, že pri procese neboli zohľadnené svedectvá ľudí, ktorým otec pomohol.

Dlhá cesta

Vojna, smrť brata, odsúdenie otca, ale aj rozdelenie Nemecka – to všetko bolo súčasťou historického dedičstva, ktoré si Richard von Weizsäcker niesol so sebou po celý život. Aj keď jeho predkovia zastávali vysoké politické funkcie, a tak existoval predpoklad, že bude pokračovať v ich šľapajach, po tom, čo prežil, sa politike vyhýbal. Svoju neúčasť na veciach verejných si však v 50. rokoch kompenzoval tým, že sa naplno zapájal do života evanjelickej cirkvi a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa na tom malo niečo zmeniť.

Prvá ponuka vstúpiť do vysokej politiky prišla v polovici 60. rokov od Helmuta Kohla, ktorý chcel do CDU vniesť liberálnejšieho ducha. Weizsäckerovi ponúkol, aby kandidoval za poslanca v obvode Ludwigshafen. Ku Kohlovmu návrhu sa vzápätí pripojil samotný kancelár Konrad Adenauer. Zaujímavý bol najmä dôvod, prečo sa na neho osobne obrátil. Spolkovému kancelárovi sa zdalo, že Kresťanskodemo­kratická únia je stále príliš katolícka. Úlohou protestantského aristokrata bolo nasmerovať protestantské spoločenské elity smerom k CDU (čo bol dobrý kalkul, lebo v tom čase evanjelici v Nemecku tvorili ešte väčšinu).

V roku 1965 túto ponuku zdvorilo odmietol, ale už o štyri roky neskôr zasadol do lavíc parlamentu v Bonne. Voľby v roku 1969 znamenali zásadný zlom, lebo kresťanskí demokrati sa po dlhých dvoch desaťročiach ocitli v opozícii a žezlo moci prevzala SPD Willyho Brandta, ktorá vládla v koalícii s liberálmi ďalších 13 rokov.

Prvý pokus dostať sa na najvyšší stupeň nemeckej politiky Weizsäckerovi v roku 1974 nevyšiel, v prezidentských voľbách vtedy zvíťazil Walter Scheel z FDP, no už v roku 1979 sa mu podarilo „zložiť reparát“.

Stať sa primátorom západného Berlína, teda mesta, kde neohrozene dlhé roky vládli sociálni demokrati, bol priam husársky kúsok. Zo strany CDU to bol však taktický ťah, lebo hoci v Bundestagu unionistické strany disponovali absolútnou väčšinu, pre jeho ústretový postoj k východnej politike uvoľňovania bol pre Franza Josefa Straussa (CSU) neprijateľným prezidentským kandidátom. A tak sa Weizsäcker po 30 rokoch sťahoval od Rýna do Berlína, kde strávil detstvo. Ako sám poznamenal, nikdy to neoľutoval.

Na všeobecné prekvapenie prezident Karl Carstens nemienil v prezidentských voľbách v roku 1984 druhýkrát kandidovať, a to i napriek tomu, že v Bundestagu mal jasnú podporu. Na tomto poste chcel vidieť človeka, ktorý bude presadzovať východnú politiku uvoľňovania. To kládol na srdce tak Kohlovi (ktorý sa stal medzičasom kancelárom), ako aj Weizsäckerovi, ktorý sa svojej úlohy primátora zmocnil veľmi dobre a pokúšal sa otvárať brány smerom na Východ, čo sa mu aj darilo.

Časy sa zjavne zmenili. To, čo bolo pri minulej voľbe hendikepom, sa stalo teraz veľkou prednosťou. Navyše, SPD a FDP oznámili, že v prípade Weizsäckerovej nominácie nepostavia vlastného kandidáta. Dokonca aj samotný Strauss mu vyjadril jednoznačnú podporu a prisľúbil hlasy CSU.

Dvadsiateho tretieho mája 1984 tak Richarda von Weizsäckera zhromaždenie Spolkového snemu 832 hlasmi z 1 040 zvolilo za šiesteho prezidenta NSR.

Prezident všetkých občanov

Weizsäcker sa vo svojom úrade sústredil predovšetkým na zahraničnú politiku. Na domácej pôde sa snažil napĺňať prísľub, že bude „prezidentom všetkých občanov, a nie politických strán“, čo niektorí členovia jeho materskej CDU niesli so značnou nevôľou. Pre svoje nadstranícke postoje sa dostával aj do sporov s Helmutom Kohlom.

Asi preto neprekvapí, že po skončení funkčného obdobia sa Weizsäcker so svojou stranou v podstate rozišiel. Dokonca začal spolupracovať s vládou Gerharda Schrödera, ktorá ho vymenovala na čelo vládnej komisie pre prípravu reformy nemeckej armády.

Po prepuknutí škandálu s financovaním CDU v roku 1999 Weizsäcker veľmi ostro zúčtoval so „systémom Kohl“, ktorým sa označovala vládna mašinéria bývalého kancelára, postavená na ustavičnom vyčkávaní a vyvažovaní záujmov. Kohl podľa neho doviedol prostriedky používané v demokracii na udržovanie moci k dosiaľ nevídanej miere dokonalosti. Pre denník Frankfurter Allgemeine Zeitung uviedol, že Helmut Kohl staval „osobnú moc" nad službu štátu. „Slúžil strane, ktorú využil pre službu svojej osobnej moci. Až teraz síce vyšla najavo úloha peňazí v jeho systéme. Peniaze však v Kohlovom vedomí nehrali ústrednú úlohu. Boli nástrojom na cestičkách moci, nič viac,“ napísal o ňom.

Bol to iste aj kritický postoj k politickým stranám, ktorý Weizsäckera zblížil s Václavom Havlom. Po páde Berlínskeho múra sa stali veľmi dobrými priateľmi. Vtedajší československý prezident ho pozval na návštevu Prahy v najexponovanejší deň česko-nemeckých vzťahov – 15. marca. Weizsäcker túto pozvánku prijal a na miestach, kadiaľ prišiel na Pražský hrad Hitler s tankami, sa obaja politici prešli peši. Tak sa z ťažkej minulosti zrodil duch úprimného susedstva. Nemecký prezident navštívil Československo ešte raz, v októbri 1991. Dôvodom bol podpis zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi ČSFR a SRN. Počas päťdňovej návštevy zavítal aj do Bratislavy.

„Weizsi“, ako ho prezývali novinári, vedel umne využívať politiku symbolov. Vďaka jeho zmierlivému vystupovaniu, úprimnej snahe o vyrovnanie sa s minulosťou a tým, že bol považovaný za presvedčeného demokrata sa Európa prestala obávať znovuzjednoteného Nemecka. A to bol azda najväčší príspevok Weizsäckera k budovaniu zjednotenej Európy.