Jevtušenkova ľudská tvár

12.04.2017 07:00
Jevgenij Jevtušenko, básnik
Jevgenij Jevtušenko (18. júl 1933 - 1. apríl 2017). Autor:

Ruský bard zložitej epochy a svetového mena, Jevgenij Jevtušenko, ktorého srdce dotĺklo 1. apríla, sa vždy angažoval proti dogmatizmu, odsudzoval nacizmus, stalinizmus aj antisemitizmus. S osudom bývalého Československa básnika spojil protest proti okupácii krajiny vojskami Varšavskej zmluvy aj mená Alexandra Dubčeka a Václava Havla.

Dvoch uväznených dedov vnuk

Jevgenij Jevtušenko sa narodil 18. júla 1933 v stanici Zima v Irkutskej oblasti na Sibíri v rodine geológa a geologičky (ktorá sa neskôr stala speváčkou), a tak keď sme s Milanom Tokárom v roku 2007 pripravovali výber z jeho tvorby Ľudská tvár, dovolil som si v ňom napísať o ňom aj takúto samopašnú poznámku:

„Oneskorení hrdinovia sa pýtajú: ,A je to vôbec dobrý básnik, ten Jevtušenko, keď nebol na Sibíri?' Odpoveď je veľmi jednoduchá: nielenže je to vynikajúci básnik, ale aj na Sibíri bol – bol tam skôr ako ktokoľvek iný, pretože sa na Sibíri narodil.“

Lenže všetky sibírske samopašnosti šli nabok, keď som v januári roku 2012 prekladal jeho báseň Na smrť Václava Havla – a v nej aj verše

Rástol som blízko strážnych veží,
dvoch uväznených dedov vnuk.
Môj zrak aj sluch ich rabstvo prežil,
slobodu zavetril môj čuch.

Začal som pátrať po tých dvoch uväznených dedoch a zistil som – opäť s pomocou Milana Tokára – že v básnikovej ruskej biografii sa píše: „Obaja dedovia Jevgenija Jevtušenka – inšpektor Delostreleckej správy Robotnícko-roľníckej Červenej armády, brigádny intendant Jermolaj Naumovič Jevtušenko, národnosť Bielorus, a matematik, spoluautor školských učebníc geometrie, Rudoľf Viľgeľmovič Gangnus, podľa občianskeho preukazu Lotyš, ale s nemeckými koreňmi – boli zatknutí začiatkom roku 1938 v prítomnosti vnuka. Gangnusa zastrelili v auguste 1938 a Jevtušenka poslali na päť rokov do gulagu pri Archangeľsku a potom na ďalších päť rokov do vyhnanstva do Muromu. Domov sa vrátil roku 1948 a o rok zomrel.“

Koľko rokov mal vtedy malý Žeňa, keď bol svedkom zatýkania dvoch dedov? Ani nie päť. Hlboko sa musel tento zážitok zapísať do jeho detskej duše. Ak o ňom vieme toto, lepšie porozumieme nielen jeho poézii, ale i jeho životu.

Jevtušenko za vojny

Akokoľvek bol ten zážitok silný, nebol jediný. Keď mal Jevgenij osem rokov, napadol Hitler jeho vlasť a prišli ďalšie silné zážitky, čo takisto zanechali v jeho poézii svoje stopy. Nemôžem tu neodcitovať celú báseň Svadby. Nielen preto, že je nádherná, ale aj preto, že sme si ju mali možnosť vypočuť v júni 2005, keď bol Jevtušenko po prvý raz na Slovensku, aj v jeho vlastnom prednese.

Svadby

Ó, svadby v čase vojnovom!
Ten bujný sebaklam,
tá úzkosť skrytá za slovom –
nech netrafia ťa tam!…

Cez záveje a meteľ zlú
zas musím do zimy –
na rýchlu svadbu zas ma zvú
z vedľajšej dediny.
Mňa,
tanečníka slávneho,
s čuprinou do čela,
hneď vtiahnu, unaveného,
do stredu veselia.
Uprostred
druhov,
rodiny
je ženích schovaný,
i parádny,
i bezradný –
mobilizovaný.
S nevestou Vierou
sedí si.
A o niekoľko dní
cez plece zbraň si prevesí
a pôjde do vojny.
Už nebude mať
pod nohou
tú hlinu domova –
nemecká guľka možno ho
tam v diaľke pochová.
Nalievajú – piť nemôže.
A akože aj môcť!
Ich prvá nôcka možnože
aj posledná je noc.

Smutno mu je z tej oslavy
a všetok bôľ mu z úst
vyletí, keď ma osloví://
„No! Do tanca sa pusť!“
Hneď na mne visia očami,
zabudnú na vodku.
A ja už zvoním plieškami
a robím vývrtku.
Tu zadupkám,
tu zakreskám,
po dlážke zadrobčím.
I zahvízdam,
i zatlieskam –
po trámy vyskočím.
„Hitler kaput!“
aj na stenách
sa heslá tuším hnú,
aj z nevestiných očí
hrach,
čo ukrýval sa dnu.
Už tvár mi potom zalialo,
už ledva cítim zem…
„Len tancuj!…“
kričia zúfalo
//a ďalej tancujem…

Som doma.
Nohy – kopytá.
A znova je tu svat –
to nová svadba opitá
zas prichádza ma zvať.
Toť ešte dojčaťom som bol –
už svadby vymetám
a dobreže nie popod stôl
odzemkom zametám.
Nevesta horko rumádzga
a plače každý hosť.
Strašne mi je.
Nie do tanca.
No prestať –
nemožnosť.

2. októbra 1955

Jevtušenkova empatia

Po Stalinovej smrti v marci roku 1953 a po tom, čo Chruščov na jar roku 1956 demaskoval jeho zločiny (nazývané vtedy ešte eufemizmom „kult osobnosti“), nastalo obdobie, ktoré Iľja Erenburg nazval „óttepeľ“ (odmäk). Nastalo v celom východnom bloku a nastalo aj v kultúre.

Netrvalo to dlho, iba do maďarskej revolúcie – na jeseň 1956 ju krvavo potlačili ruské tanky a bolo po odmäku. Stačilo to však na to, aby sa sformovala umelecká generácia, ktorá sa stala hrobárkou socialistického realizmu. V Rusku do nej patril aj Jevtušenko – na Slovensku aj ja – z tých čias teda pochádzajú aj moje prvé kontakty s jeho tvorbou.

Spomínam si dodnes na silný dojem, čo na mňa vtedy urobila Predčasná autobiografia, v ktorej Jevtušenko písal napríklad aj o tom, ako v tlačenici na Stalinovom pohrebe on a jeho dvadsaťroční rovesníci robili živé reťaze a zachraňovali tak ľudí pred ušliapaním.

Toto „zachraňovanie ľudí pred ušliapaním“ môžeme chápať aj ako metaforu pre Jevtušenkovu empatiu – ten príkaz svedomia, ktorý sa v ňom ozval vždy v nejakej dôležitej chvíli. Napríklad už ako dvadsaťjedenročného ho vylúčili z Gorkého literárneho inštitútu, keď vystúpil na obranu románu Vladimira Dudinceva Nielen chlebom. Nečudo teda, že v roku 1968 to bol práve on, kto – jediný z ruských básnikov – v auguste 1968 otvorene protestoval proti okupácii Československa, najprv 21. augusta telegramom do Kremľa a potom aj básňou Tanky idú po Prahe, ktorú napísal 23. augusta.

Tá báseň si takisto zaslúži, aby sme si ju vo chvíli, keď sa s Jevgenijom Jevtušenkom lúčime, pripomenuli celú.

Tanky idú po Prahe

Hľa, tanky idú po Prahe –
krvavé ráno černie práve.
Hľa, tanky idú po pravde –
nie novinovej, ale pravej.

Hľa, tanky idú po nadšení,
čo vykročilo z tupej schémy!
Hľa, tanky idú po vojakoch,
sediacich vo vnútri tých tankov.

Bože môj, ako sa mi hnusia!
Bože môj, aký pád, zas nový!
Tanky – po tele Jana Husa,
po Petőfim aj Puškinovi.

Hľa, korbáč motorizovaný –
kto právo mal ním ťať tak ostro?
Naivný Manilov – už v dlani
hrdielce tvoje zovrel Nozdriov.

Chrapúnstvo korene má v strachu.
Pogromistické chriapy – tu ste!
Nič, len strach – zmiešanina prachu
Nozdriova a človeka v puzdre.

Svedomie, česť ste pošliapali!
Tak ako netvor nenažraný
to strach sa v puzdrách tankov valí
a pancier chrapúnstva ho chráni.

Aj po kryptách, aj po tých v lone,
čo ešte narodia sa asi –
ružence úradníckych sponiek
zmenené na tankové pásy!

Som nepriateľom Ruska vari?
Vari som v detstve nebol šťastný,
pchajúc nos v usoplenej tvári
do milovaných tankov vlasti?

Ako žiť, keď mi vieru berú,
keď ako hoblíky tam v Prahe
tanky idú aj cez tú vieru,
že sú to ony. V detstve drahé.

Kým nie som na poslednom súde,
obrátiť sa chcem na potomstvo,
bez ohľadu, čo so mnou bude,
s jedinou jednou svojou prosbou.

Nech bez náreku, s úctou k pravde,
dajú mi na hrob nápis taký
„Tu leží ruský básnik. V Prahe
zadlávili ho ruské tanky.“

23. augusta 1968. Koktebeľ.

Jevtušenko na Slovensku

Prekladal som Jevtušenkovu poéziu v rôznych obdobiach. Už vtedy – v období chruščovovského odmäku – som (ešte dosť nešikovne) preložil úryvok z jeho poémy Stanica Zima. Neskôr potom hlavne básne, v ktorých jeho vzbúrenectvo blahodarne pôsobilo nielen na ruskú, ale aj na slovenskú spoločnosť – napríklad báseň Lenabynenarazi­listi, ktorú sa mi podarilo publikovať časopisecky (no v knižnom vydaní už nie – antológiu ruskej perestrojkovej poézie Aktívne svedomie zhabala v roku 1987 Štátna bezpečnosť).

Jevgenij Jevtušenko s Ľubomírom Feldekom v...
Jevgenij Jevtušenko s Ľubomírom Feldekom v Bratislave v roku 2005. Autor: ANDREJ MATUŠKA

Moje preklady vyšli aj v knižnom vydaní Jevtušenkovej poézie Len aby z toho niečo nebolo (Smena, 1988), no živého som ho stretol až v júni 2005, keď po prvý raz zavítal na Slovensko ako predseda festivalovej poroty trenčianskote­plického Art filmu. Vtedy sa mi pošťastilo dva razy s ním aj vystupovať: 24. júna v Panta Rhei v bratislavskom Auparku a 26. júna na Hviezdoslavovom námestí. Po druhom vystúpení zatúžil navštíviť Dubčekov hrob – bol som spolu s ním aj v tom Slávičom údolí. Moderátor Dado Nagy sa postaral o kvety – tie tam čakali už vopred položené na hrobe, no Jevtušenko ich zdvihol a položil ešte raz. Potom sme si posedeli v pivárni na Panskej ulici – a keď sme sa v noci lúčili pri Hviezdoslavovej soche, vyzval som ho:

„Napíš o tom, ako si stál nad Dubčekovým hrobom, báseň!“ Sľúbil – a sľub splnil. O dva týždne mi z Ameriky, kde vtedy žil, poslal báseň Nad Dubčekovou mohylou.

V básni – ako pozornosť slovenčine – použil aj jedno slovenské slovo – slovo „povedať“. Spomenul v nej aj Veroniku – bola to jeho slovenská tlmočníčka. A pôvodne bol v básni verš „zlilis, kak igrajut bratia Choliki“ („hnevali sa, ako hrajú bratia Holíkovci“), no vykorešpondoval som si s ním opravu: v básni o Dubčekovi by sa mal spomínať aj slovenský hokejista. Jevtušenko súhlasil – tak sa do toho verša namiesto jedného z bratov Holíkovcov dostal aj Golonka.

Práve vďaka tejto básni som potom pokladal za správne nazvať aj knižný výber z Jevtušenkovej poézie Ľudská tvár (Ex Tempore, 2007). A myslím si, že ňou najlepšie ukončím aj túto rozlúčkovú úvahu. Veď je to báseň nielen o ľudskej tvári Alexandra Dubčeka, ale aj o ľudskej tvári Jevgenija Jevtušenka.

Nad Dubčekovou mohylou

Nad mohylou Alexandra Dubčeka
ustavične počuť nežný zvuk,
akoby mu dodnes tenká píšťalka
nevypadla z rúk.

Spoveď, ktorá z píšťalôčky liala sa,
bola plná tých najsmelších snov,
čo slovami nevyslovíš do konca,
lebo nieto na svete tých slov.

Po cynikoch len škripot a bodľačie –
po idealistoch hudba znie.
Alexandra-mučeníka oplačte,
bratislavské lipy zasnené!

Duša moja, to sú tvoji rodičia
pri základoch tvojho paláca –
ľudia, čo sen o slobode nezničia,
aj keď uskutočniť nedal sa.

Čaadajev, Sacharov či Gándhi
prežijú bez lživej propagandy.

To len kastrát, to len alkoholik
brežnevovec cítil strach a des,
keď Golonka a či Jiří Holík
do sovietskej siete strelil gólik
a ohrozil vraj Sovietsky zväz.

Politbyro dalo do hry tanky,
lebo malo strach, že nesie zmar
mauzóleám s mŕtvolami taký
závan jari, čo má ľudskú tvár.

Od hanby za Rusko riťotrasov
zastonali gusle z análov.
Húsenicami tankových pásov
impérium seba zožralo.

To by nespravila ani Čeka!
Pokarhanie? Bol to vlastný kar!
Múmie sa vrhli na Dubčeka,
pritisli ho k stene –holúbčeka.
Ľakal ich tým,
že mal ľudskú tvár.

Neprehral –
len čestne nezvíťazil.
Radšej, než by márne prelial prúd
ľudskej krvi, vzdal ten boj a spasil
pred krvavým kúpeľom svoj ľud.

Ako Puškinova Čierna riečka –
múr so stopou guľky, bez srdiečka.
Nezmení sa nikdy na dielo
freska zlého maršala El Grečka –
každý britký český vtip ju prečká.
Hanbil som sa, až to bolelo.

A hanbím sa ďalej,
hanbím dodnes,
nevládze čas moju hanbu odniesť.
Aj keby som neprelistovaný,
vypískaný,
zabudnutý už len bol,
navždy chcem byť s idealistami –
Bratislave povedať svoj bôľ.

Dubček, Allende a Romain Gary
naveky sú v mojom šlabikári.
Nuž, a ty máš v očiach,
Veronika,
aj keď mäkký –
predsa pohľad ironika,
„Čudné je, že idealista ste…
Takým ľuďom zriedka žičí šťastie…
Ani dáždnik nemáte –
a prší už.
Naivný bol Dubček -
aj keď vzácny muž…"
Nie! Inak sa na takýchto
spomína.
Bol naivný?
Značí, že bol hrdina.
Hoci bola z dreva,
zadubená nie je
Dubčekova píšťalka -
v nej nieto beznádeje.
Je v nej les a tráva,
voňajúca jar,
je v nej nesmrteľná ľudská tvár…

16. júla 2005
Básne preložil Ľubomír Feldek.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Rusko #Ľubomír Feldek #Jevgenij Jevtušenko #básnik #básne
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Adventný tanier červený

Adventný tanier červený

29,99
Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk