Habánske osídlenie v Košolnej, malej dedinke neďaleko Trnavy, je datované do polovice 17. storočia. Habáni, novokrstenci alebo anabaptisti, si tu pred stáročiami začali budovať svoje typické habánske príbytky. Vynikajúci remeselníci, pôvodne pochádzajúci zo Švajčiarska a z nemecky hovoriacich krajín, vynikali vo všetkých remeselných odvetviach, no azda najznámejšími sa stali vo výrobe fajansy – glazovanej a maľovanej keramiky. Vytvorili si vlastný sociálny systém. Zo starého habánskeho rodu, ktorý sa usadil v Košolnej, pochádza po maminej strane aj Ignác Bizmayer. Jeho predkovia sa nevenovali keramike, ale tesárskemu remeslu. Znalci tvorby a životnej cesty Ignáca Bizmayera ho často označujú prídomkom posledný habán.
20. apríla 1922 sa v starom habánskom dome so slamenou strechou narodil malý Nácko, ako Ignáca Bizmayera familiárne volajú blízki a priatelia. Do matriky bolo zapísané matkino priezvisko, otca Ignáca Fuchsa spoznať nestihol. Typická stará architektúra Košolnej, atmosféra 20. a 30. rokov 20. storočia, srdečné nápomocné medziľudské vzťahy, to všetko formovalo detstvo a mladosť Ignáca Bizmayera. Ľudové piesne, aké spievala jeho krstná mama Sidónia, sestra mamy Veroniky, živé zvyky, odievanie do kroja, poľné a remeselné práce sa prvýkrát práve v rodnej Košolnej zapísali do pamäti chlapca, ktorý ich neskôr rozvinul v mnohých podobách z rôznych regiónov Slovenska vo vlastnom jedinečnom diele.
Bizmayerovské humno
Začiatkom 30. rokov prišiel do Košolnej Heřman Landsfeld, znalec keramiky, habánov, zberateľ a maliar typických keramických vzorov, v tom čase vedúci maliarskej dielne Slovenskej keramiky v Modre. Podnik prešiel do povedomia verejnosti pod novším názvom Slovenská ľudová majolika. Heřman Landsfeld prišiel s jasným archeologickým zámerom – vykopať starú habánsku dielňu, o ktorej bolo známe, že v Košolnej pred pár storočiami existovala. Svojou neomylnou intuíciou si vybral práve bizmayerovské humno a záhradu, priľahlé pozemky a tzv. Bizmayerov vŕšok, kde tušil bohaté nálezisko. V domoch už nežili pôvodní habáni, ale slovenské rodiny. Košolnianske deti sa najprv prizerali nevídaným prácam, neskôr za cukríky a drobné peniaze samy nosili Landsfeldovi nájdené črepy.
Strýčko čriepkar – výstižné pomenovanie navždy prischlo Heřmanovi Landsfeldovi od detí v Košolnej – odporučil Ignáca Bizmayera vyučiť sa do modranskej keramiky. Do Modry prišiel ako štrnásťročný chlapec. K Slovenskej keramike patril internát na Pezinskej ulici, terajšej Štefánikovej, a tu sa vystriedali viacerí učni: Ján Krištofík, Richard Hóz, Pavol Tahotný, Milan Roháč z Trenčína, Waldemar Urminský, Ján Ötveš a ďalší. Učňovské roky prebehli rýchlo, šikovný chlapec sa naučil všetkým finesám potrebným pre keramické remeslo. Nadviazal mnoho pevných priateľstiev s mladými keramikármi i tu pôsobiacimi učiteľmi.
Začínajúci maliar keramiky sa po vyučení začal vo voľnom čase venovať aj ochotníckemu divadlu a vstúpil do Živnostníckej mládeže. Vedúcim bol Ľudovít Šúry, vychýrený modranský cukrár. Svoju miestnosť malo divadlo v hospodárskej budove hotela U jeleňa, a preto jej mladí ochotníci hovorievali kultúrna maštaľ. Živnostníci ju upravili a používali na kultúrne podujatia. V roku 1938 s veľkým úspechom odohrali divadelnú hru Hrnčiarsky bál, Ignác Bizmayer v nej stvárnil postavu hrnčiarskeho učňa. Neskôr podľa hry vznikla známa rovnomenná opereta Gejzu Dusíka.
Foto: Archív Sylvie Hrdlovičovej
V slobodnom povolaní
Ignác Bizmayer ostal v závode Slovenskej keramiky pracovať a časom sa stal umeleckým vedúcim maliarskej dielne. Pár rokov sa venoval štandardnej výrobe podniku. Podľa predložených vzorov maľoval taniere, vázy, džbány väčších i menších rozmerov. Postupne vnášal vlastné nápady a zdokonaľoval sa. V tom čase sa v modranskej dielni vyrábali aj keramické plastiky s ľudovými námetmi, robené z formy. Vzácnym sa stalo priateľstvo s kaplánom Balušíkom z Kysúc, veľkým znalcom slovenských krojov. Spolu prešli kus Slovenska i Moravy, rázovité regióny, kde ešte existoval bohatý folklór v autentickej podobe. Záujem o tradičné ľudové motívy a farebnosť krojov oslovili mladého Ignáca Bizmayera natoľko, že sa začal venovať tvoreniu plastík ručne. Po skončení vojny v roku 1945, keď modranskú Slovenskú keramiku opäť začali navštevovať sochárka a keramikárka, prof. Júlia Horová- Kováčiková, Dr. Ema Marková a ďalší teoretici a výtvarníci, zaujali ich Bizmayerove práce a dostal podporu vo svojej snahe dopracovať sa k vlastnému umeleckému výrazu.
Začínajúca sa tvorba priniesla svoje prvé úspechy. V roku 1950, keď mal Ignác Bizmayer 28 rokov, bola organizovaná v Prahe kolektívna výstava, prvá, na ktorej Ignác Bizmayer vystavoval. Volala sa Od lidové k umělecké keramice. Vystavené diela boli predajné a všetky si našli svojich majiteľov. O rok neskôr diela našli svojich obdivovateľov na Slovensku, na výstave Výtvarná úroda 1951 v Umeleckej besede. Jedným z obdivovateľov Bizmayerových vystavených diel bol i akademický maliar, profesor Ján Mudroch a pod jeho vplyvom sa Ignác zapísal do Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Práve vo zväze výtvarníkov sa neskôr stretol so svojou budúcou manželkou pani Violou, rodenou Jungovou, ktorá bola tajomníčkou zväzu.
Osamostatnenie sa a získanie statusu umelca v slobodnom povolaní bolo logickým vyústením jeho smerovania. Už od tohto obdobia sa stáva čím ďalej viac známy nielen doma, ale aj vo svete, o čom svedčia výstavy, postupne realizované v Bulharsku, Belgicku, Holandsku, vo Francúzsku,či Švajčiarsku, kde na vynikajúcej úrovni prezentoval slovenskú výtvarnú kultúru. Ignác Bizmayer odišiel zo Slovenskej ľudovej majoliky v roku 1957 z funkcie umeleckého vedúceho maliarskej dielne do vlastného ateliéru v Modre-Harmónii. Harmonické prostredie, okolitá príroda i dobrí susedia, priatelia, akým bol napríklad maliar Štefan Cpin, dali umelcovi nový rozlet. V domácom prostredí vlastného ateliéru čerpal ďalšiu inšpiráciu, udržoval kontakty s umelcami a predovšetkým tvoril a rozvíjal vlastné predstavy o Slovensku. Svojim dielam vdýchol neopakovateľný charakter.
Od Jánošíka k vinohradu
Do pozornosti majstra Bizmayera sa dostala okrem keramickej plastiky podoba závesných reliéfov, ktoré boli najskôr ryté a maľované, neskôr výlučne modelované. Inováciou boli keramické plastiky modelované do taniera. Dlhé roky je mu blízka jánošíkovská tematika, s ktorou sa podrobne oboznámil priamo na mieste jej tradícií v Terchovej. V priebehu 50. rokov vznikli prvé pracovné motívy na tému vinohradníckeho roka. Predsa len, Modra je známa svojou vinohradníckou minulosťou i súčasnosťou a často majstra inšpirovala. Počas nasledujúcich desaťročí bol vinohradnícky cyklus zdokonaľovaný a modelovaný vo viacerých variáciách. V tvorbe Ignáca Bizmayera sú i ďalšie pracovné motívy z rôznych regiónov Slovenska: kopanie zemiakov (Fačkov, Čičmany), žatva, okopávanie repy (Košolná), hrabanie sena (Liptovská Lúžna), mletie obilia na žarnove (oblasť Terchovej) a veľa ďalších.
Foto: Archív Sylvie Hrdlovičovej
Okrem pracovných a jánošíkovských motívov umelcova tvorba obsahuje témy hudcov a sólistov, biblické témy, motívy trhovníkov, svadobné motívy krojovaných párov, zvieratká a vtáčiky, motívy detí. Vyhranená tematická skladba umožnila umelcovi variácie jednej témy vo viacerých podobách, mnohoročnou praxou bola zdokonalená na vysokú úroveň.
Popri spomínaných keramických plastikách má Ignác Bizmayer značný podiel na dotvorení interiérov štátnych inštitúcií doma i v zahraničí. Jeho dielo zdobí budovu predsedníctva vlády, je v nej umiestnený reliéf Jánošíkova družina. V zahraničí bol dotvorený interiér budovy veľvyslanectva v Petrohrade keramickými reliéfmi v tanieroch Štyri ročné obdobia, v Zürichu v budove veľvyslanectva SR sa nachádza keramická plastika s názvom Ťažké bremeno. V kúpeľnom dome Diamant v Dudinciach boli umiestnené štyri závesné reliéfy Muzikanti a mnoho ďalších inštitúcií – v Podbanskom, Bardoňove, Tatranskej Lomnici, Čiernej Vode, Košolnej – zdobia diela Ignáca Bizmayera. Unikátna je exteriérová výzdoba Detského mestečka v Zlatovciach pri Trenčíne, kde sú osadené domové znaky na fasádach jednotlivých domov. Tvoria ju keramické reliéfy s motívom zvieratiek, kvetov, vtáčikov a Jánošíkových hôrnych chlapcov. Za exteriérovú výzdobu Detského mestečka získal majster Bizmayer výtvarnú cenu Zväzu slovenských výtvarných umelcov v oblasti umeleckopriemyselnej tvorby Najkrajšie dielo v roku 1974.
Galéria – časť mestského opevnenia
V 80. rokoch minulého storočia vznikla v Modre myšlienka zriadiť umelcovi galériu. Stála za ňou bývalá dlhoročná riaditeľka Múzea Ľudovíta Štúra Oľga Pavúková a Jaroslav Hájiček, súčasný riaditeľ SNM – Múzea Červený Kameň. Myšlienku sa podarilo zrealizovať a v septembri 1994 bola galéria slávnostne otvorená pri príležitosti Svetového kongresu keramikárov, ktorý sa konal na návrh akademického sochára Mariána Polonského okrem iných miest aj v Modre. Umiestnená je v rotundovej bašte, časti mestského opevnenia Modry zo začiatku 17. storočia. Historická bašta bola zrekonštruovaná a pripravená pre účely galérie.
Foto: Archív Sylvie Hrdlovičovej
Galériu počas rokov jej existencie navštívil nespočetný rad záujemcov o keramickú plastiku majstra Bizmayera z domova i zo zahraničia, diplomatické návštevy, turisti zo všetkých kútov sveta. Stala sa doslova celosvetovo známou vďaka celoživotnému dielu človeka, ktorý venuje veľký kus srdca tvorivej práci s hlinou. SNM – Múzeum Ľudovíta Štúra, pod ktoré galéria patrí, nie je jediným múzeom vlastniacim v zbierkovom fonde majstrove diela. Početné zastúpenie jeho tvorby je v SNM – Historickom múzeu v Bratislave, v SNM – Etnografickom múzeu v Martine, v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne, v ďalších múzeách a galériách a v neposlednom rade v zbierkach súkromných zberateľov.
Ignác Bizmayer je nositeľom mnohých ocenení od kultúrnych a štátnych inštitúcií. Medzi najvýznamnejšie štátne vyznamenania patria v roku 1972 získaný titul zaslúžilý a v roku 1982 titul národný umelec. Bol mu udelený pri príležitosti jeho sedemdesiatych narodenín. K významným oceneniam patrí Pocta Karola Plicku a Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj výtvarného umenia a figurálnej tvorby.
Hlina ako osud
Veľkou oporou a organizátorkou každodenného života bola umelcovi životná partnerka Viola Bizmayerová. Narodili sa im dcéry Monika a Barbara. „Nemám doma sú-hvezdie, ale sú-ženie,“ žartom hovorieval pán Bizmayer o svojom ženskom zázemí. Život zmení mnohé veci, a tak dve z jeho hviezd už v jeho živote nesvietia. Mamička majstra Bizmayera, ktorá bývala spoločne s manželmi, odišla dávnejšie, pani Violka zosnula nedávno. Bizmayerovské súhvezdie doplnili traja vnuci: Matej, David a Alexander. Obe dcéry čiastočne nasledujú svojho otca, obe zdedili gény, prejavujúce sa umeleckou tvorbou. Monika vyštudovala reštaurátorstvo a venuje sa reštaurovaniu polychrómovanej plastiky, mladšia Barbara sa venuje okrem inej tvorby aj keramike.
O národnom umelcovi Ignácovi Bizmayerovi vyšlo niekoľko monografií. Za všetky spomeňme Hlina ako osud, kde Ján Čomaj, majster slova, spovedá majstra hliny Ignáca Bizmayera. Kniha oslovila čitateľské publikum a za krátky čas sa vypredala. Okrem tohto ľudsky vysoko výpovedného diela milovníci výtvarného umenia, osobitne keramickej plastiky, majú možnosť oboznámiť sa s viacerými odbornými spracovaniami tvorby Ignáca Bizmayera (Adam Pranda, Marta Pastieriková a Ľudovít Petránsky) a s množstvom populárnych i odborných článkov.
Ignác Bizmayer ostal napriek všetkým oceneniam jeho celoživotnej tvorby skromným človekom so sviežou pamäťou a s bohatými spomienkami. Má hlboké znalosti z etnografie, histórie, kultúrneho života Slovenska, pútavo rozpráva o vlastnom živote, o sociálnych pomeroch v už historickej Modre a o vlastnej zberateľskej vášni historických a etnografických predmetov. Jeho najstaršie spomienky nedávno vyšli v knižnej podobe pod názvom Spomienky na detstvo a mladosť Ignáca Bizmayera vo fotografiách.
Talent. V jednom slove je obsiahnutý základ a východiskový bod, od ktorého sa odvíja majstrovské dielo národného umelca Ignáca Bizmayera. Roky práce priniesli zaslúžený odpočinok, ktorý trávi v kruhu svojich najbližších vo svojom domove v Harmónii.
SNM – Múzeum Ľudovíta Štúra v spolupráci s mestom Modra a Modranskou muzeálnou spoločnosťou pripravilo Slávnostný večer venovaný majstrovi, uskutoční sa v piatok 28. apríla o 17. h v Kultúrnom dome Ľudovíta Štúra v Modre. Významné životné jubileum kultúrna verejnosť oslávi spolu s pánom Bizmayerom a zaželá mu príjemne strávené dni v nadchádzajúcich rokoch.