Foto: Andrej Barát, Pravda
Mračí sa, vraští obočie a ako by povedali Novohradčania – zavše homre. Ale to je podľa Márie Ambrušovej, riaditeľky Novohradského osvetového strediska v Lučenci, len preto, lebo je perfekcionista. "Aj od druhých by chcel, aby boli takí.” Dôslední ako miniatúrna dokonalá vlnovka na fujare. Poctiví, silní, presní ako každý jeden zárez dlátom či úder kladivom na ozembuchoch, rapkáčoch, bičoch, paliciach, revniciach, husliach, píšťalách či gajdiciach. Je takmer 40 druhov ľudových nástrojov, ktoré majster Kobliček vyrába. V polovici mája ich vystavovali v Lučenci v synagóge na výstave Ozveny duše na počesť jeho 80. narodenín. Na to, aké skvosty tu boli, trvala mimoriadne krátko. Len štyri dni. Zavŕšením bol slávnostný večerný program pod názvom Tak na zdravie, Koma. Koma znamená v novohradskom nárečí priateľské oslovenie.
Spolu so synom Ladislavom sú Kobličkovci jediní, ktorí na Slovensku vyrábajú nineru, hrubé husle bez krku, s drevenými klávesmi a oceľovou kľukou. Objavili sa pred tisícročím vo Francúzsku, kde mali sprvu hruškový tvar, no Kobličkovci zachovávajú tvar violový. „Aký mali ninery na Slovensku, Ukrajine, v Poľsku, Bielorusku či Rusku. Znejú skoro ako gajdy,“ hovorí majster.
Iný nezvyčajný nástroj vyrobil aj pre Jána Piptu, ktorý s manželkou a dcérami spieva staroslovienske, gotické a renesančné piesne. Ich zbierku s krumhornom, psaltériom či hackbrettom obohatil o trumšajt. Veľký nástroj, dlhý asi pol druha metra, s dvomi strunami, z lepeného dreva, na ktorom sa hrá podobne ako na base.
Zhotovuje lutny. Fujary dvojačky, trojačky. Vytvoril valašku – aerofón a tiež píšťalu, čo hrá vo dvoch oktávach. Vyrábal nástroje pre hercov vo filme Dračie srdce. Slovenské ľudové nástroje predstavoval v Európe i v Japonsku, Egypte, na Taiwane. Jeho diela vlastnia divadlá, múzeá, folkloristi po celom svete. Vyrábal fujaru pre Putina. Navštívil ho slávny futbalista Pelé a odniesol si rapkáč, ktorý navyše píska.
„Ja som zamilovaná do jeho gájd,“ priznáva pani Ambrušová. „On ich tak nádherne cifruje, tie krásne sklíčka na oči si objednáva z Jablonca.“ Práve gajdy sú vrcholom majstrovstva každého výrobcu ľudových nástrojov, pretože v nich sa snúbi viac remesiel. „Najprv musíte vedieť zarezať kozu, ste mäsiar. Potom spracovať kožu, ste garbiar. Sústružiť, ste sústružník, robiť s plechom, ste klampiar. Treba vedieť aj cínovať, zvárať, zdobiť,“ vysvetľuje nám majster.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Schytí huňatý biely nástroj s palicami, nafúka ho a pohotovo spustí pod poludňajším slnkom v Turíčkach melódiu. Alebo zoberie do rúk palicu, krásne zdobenú, a pekne zahrá, až má človek pocit, že takto znie majstrovstvo, ktoré si odovzdávajú generácie. Lenže tak to vôbec nebolo. Bola to náhoda.
Kúzla
Pán Kobliček nemal v rodine muzikanta ani výrobcu ľudových nástrojov, otec bol murár, mama žena v domácnosti. V dedine nebol súbor ani hudobník. Vyučil sa za sústružníka v Galante, robil v Trenčíne v zbrojovke, istý čas aj v Cinobani v zlievarni. Lákala ho však maľba. Tri roky navštevoval výtvarný kurz v Banskej Bystrici. Vylúčili ho však z komunistickej strany a na ďalšie štúdium maľby mohol zabudnúť. „Ak by ma nevylúčili, tak by som zostal robiť v Cinobani a maľoval by som si obrázky,“ hovorí majster. Vtom po prvý raz v živote začul fujaru.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Večer, keď sa mladý Kobliček vracal domov s otcom, zaznela zo starého mlyna, kde býval Juraj Haranza. Zašli za ním, obdivovali, rozprávali sa. Haranza nemal v dome elektriku a Kobliček mu pomohol spraviť dynamo. Nechcel peniaze, vypýtal si fujaru. Čoskoro spoznal rodinu Kubincovcov, legendárnych fujaristov z Utekáča. Učil sa od nich piesne, spôsob výroby.
Prenikal do tajomstiev. Napríklad do takých, že fujara je ako človek. „Nezáleží na tom, či je malá, alebo veľká. Každá má svoj, inakší hlas. A ten závisí od koncovky, klátika na vrchu. To je to najhlavnejšie. Toto je duša fujary, tak ako má človek srdce,“ obracia majster v ruke mohutnú píšťalu. Fujara pritom nie je žiaden zázrak. „Treba drevo navŕtať, prehobľovať, vyšmirgľovať. A potom vyzdobiť, čo som vždy s chuťou urobil.“
No čím viac ľudových nástrojov spoznával, tým ťažšie bolo získať ďalšie znalosti starých majstrov. Niektorí boli rozhodnutí ich v sebe aj pochovať. Prišiel za jedným výrobcom gájd s fľašou koňaku, bonboniérou. Dary zobral a neprezradil nič. „Povedal, zabudni chlapče na to. Budeš mať košeľu stále zamastenú. Hraj si ty len na fujarky.“ Pred ďalšieho gajdára sa postavil rozhodnejšie. „Povedal som mu, že ak mi nedá obkresliť gajdy, tak budem všade hovoriť, aký je sviniar ako všetci ostatní pred ním. Povedal – príď zajtra.“ Priniesol si papier, šubleru a kreslil. Počúval pesničky. Skamarátili sa. „Sem-tam som mu dal akvarelový obraz.“
Foto: Andrej Barát, Pravda
Starý Haranzov mlyn už dávno padol, no trombity, vábničky či fujary v dielni v Turíčkach neprestali znieť. Majster Kobliček sa nezastaví. Hobľuje, brúsi, ladí. Dokonca aj keď bol v nemocnici, tak pod jeho posteľ odletovali piliny. „Zobral som si so sebou krásne orechové drevo na fujaru a nákres. Už som len vyrezával. Upratovačky som poprosil, žeby mi doniesli igelitový obrus. Dievčence sa chodili pozerať. Za tri týždne som mal fujaru hotovú.“
Stružliká detské hudobné hračky. Napríklad fúrik na drevo, ktorý rapká, a keď sa otočí, tak možno na ňom pískať. Alebo mlyn, do ktorého treba poriadne zafúkať, aby sa roztočil. Vtip je v tom, že ak človek prstami na mlyne nezakryje správne dierky, vyvalí sa mu na tvár múka a vrtuľa sa ani nepohne. Kedysi tieto malé zlomyseľnosti plnili sadzami.
Je kúzelník? Bol. Amatér. Za liter vodky mu na vojenčine prvý trik prezradil šofér, ktorý do barakov vozieval kúzelníka z bývalej Juhoslávie. Ešte mu dal adresu dodávateľa kúzelníckych rekvizít z Prahy. Neskôr už vystupoval v kúzelníckom triu po kasárňach so starým vojenským kufrom jeho otca.
Miznú celé lesy huslí
Kobličkove Turíčky sú krásnou časťou obce Cinobaňa. Na maličkom kúsku pripomínajú Toskánsko. Z gotického kostola sa zachovalo síce už len presbytérium, no na jeho stenách sú pôsobivé vyše 500-ročné fresky, ktoré vyhotovili maliari z rovnakej dielne, ktorá vyzdobila kostol v Ochtinej. Svätý Juraj na nich zápasí s drakom, je tu výjav Klaňania sa troch kráľov. Pri kostole je drevená zvonica.
V uliciach sa k sebe tisnú staré gazdovské domy. Ako takmer všade v okolitých dedinách Novohradu. Riaditeľke Novohradského osvetového strediska Márii Ambrušovej sa zdá, že v ich priečeliach hrá vidiecka secesia alebo štýl art deco.
No mnohé tieto domy sú pusté. Na predaj. Ľudia sa hromadne vysťahovávajú aj z tohto kúta Slovenska. Mladí sa po štúdiu na vysokej škole nevracajú. Ženy v strednom veku opatrujú starcov a stareny v západnej Európe. A mnohí chlapi už len spomínajú na prácu v Poltári v sklárňach. Kde inak vznikali mimoriadne činorodé skupiny fotografov, výtvarníkov, rezbárov a ďalších umelcov.
V Turíčkach žili a sú pochovaní rodičia Tibora Kobličku. Aj on tu žije celý život. Z Turíčok spoznával celý svet a vždy sa rád vracal domov. Je to dôležité zostať doma? Otázka ho zaskočí. „Pre mňa áno.“
Okrem ľudí sa však vytrácajú hudobné nástroje ukryté v dreve. S fujarami, píšťalkami nie je problém. Pri potokoch rastie veľa bazy. No na husle treba fládrový javor, kučeravé drevo s peknou kresbou. „V poslednom čase sa veľa dreva z lesov vykradlo, vo veľkom sa vyváža von za hranice,“ upozorňuje majster.
„U nás sa predá jeden kvalitný klát za 500 eur. Ale Rakúšan alebo Nemec ho nareže a predá ďalej za 50-tisíc,“ dodáva. Fládrový javor nerastie hocikde. Musí to byť vyššie ako 1 000 metrov nad morom, strom musí rásť na vápencovej skale. „Zo 100, 200 stromov nájdete jeden. Ľudia, ktorí o nich vedeli, ich vyťali a predali. V okolí už taký strom nikde nezoženiete. Javor, smrek, ktorý sa takisto používa na husle, všetko ide preč. Dokedy to bude? Veď o chvíľu nebudeme mať lesy. Kazíme si hory.“
Pousmeje sa tak polovičato. Ponáhľa sa, musí ešte gajdy naladiť, a tak je priestor už len na poslednú otázku. Čo ho stále motivuje? Hovorí, že ho robota baví. Hoci ho už bolia kríže, chrbát, vždy príde do dielne ráno o štvrť na osem. O piatej poobede kráča domov hore dedinou. „Keby som zostal doma a iba ležal, už by som dávno bol dakde v cintoríne strčený. Chcem, aby po mne zostalo niečo pekné.“