Je nefér zostať nažive. Príbeh prvej vojnovej fotografky

, 01.08.2017 06:00
Gerda Taro,  Robert Capa, fotografi
Gerda Taro a Robert Capa, ako ich pred španielskou občianskou vojnou zachytil fotograf Fred Stein. Autor:

Keď pred 80 rokmi tragicky zahynula, na jej pohreb prišli desaťtisíce ľudí. Noviny zverejňovali jej fotografie, ľavicoví intelektuáli ospevovali jej hrdinstvo, niektorí jej venovali báseň. Potom sa však na ňu úplne zabudlo. Až nedávno sa Gerde Taro konečne dostalo uznania, ktoré si právom zaslúži – ako prvá vojnová reportérka v histórii.

"O päť minút sa tu rozpúta peklo.“ Tak vtedy Taro a jej kanadského kolegu Teda Allana privítal veliteľ republikánskej armády v obci Brunete, asi 25 kilometrov od Madridu. Bola nedeľa 25. júla 1937 a v Španielsku už rok zúrila občianska vojna.

Aby sa vojsko nacionalistov pod vedením generála Franca mohlo prebiť k hlavnému mestu, muselo najprv zlomiť odpor obrancov v Brunete. Boje trvali už týždeň a Taro na front chodila takmer denne. Hrôza, pred ktorou ju teraz varovali, naozaj prišla. Len čo obaja reportéri zaľahli do plytkej jamy, začali miesto bombardovať nemecké lietadlá z neslávne známej Légie Condor, ktoré len tri mesiace predtým zničili mesto Guernica.

Taro nemohla zostať bokom. Vystrčila ruku s aparátom a neprestajne fotila. Nálety, explózie, guľometnú paľbu, dym aj zmätených vojakov. Prestala až vtedy, keď sa jej minuli všetky filmy. Následky útoku boli zdrvujúce, na poliach ležali stovky mŕtvych a zranených.

Taro s kolegom naskočili na stúpadlá zdravotníckeho auta, ktoré mierilo do mesta. V tom sa však na oblohe opäť objavila nepriateľská stíhačka. Zaútočila na kolónu vozidiel, kde vypukla panika. Jeden z republikánskych tankov nečakane vybočil z radu a skrížil cestu sanitnému autu. Zachytil ho zboku, kde sa pridržiavala Taro.

Pri náraze spadla rovno pod pás tanku. Rozmliaždil jej nohy aj podbruško. Hoci ju rýchlo previezli do lazaretu, nebolo jej pomoci. Mohli jej dať už iba morfium, aby utlmili bolesti. Keď na chvíľu prišla k sebe, spýtala sa ešte, či sú v poriadku jej kamery. So smrťou bojovala celé hodiny, kým ráno skonala. Nemala ani 27 rokov.

Možno v tom bola istá symbolika, keď prvá žena, ktorá vojnu fotila zblízka, zahynula na fronte. Obmedziť rozprávanie o nej len na smutný koniec by však nebolo správne. Veď to bola ona, ktorá s partnerom Robertom Capom položila základy modernej vojnovej fotografie. Ústrky a pohŕdanie zažila veľakrát – ako nemecká Židovka, emigrantka, žena aj ako presvedčená socialistka. Nikdy ju to však neodradilo robiť to, čomu verila.

Súkromie si treba chrániť

Prvá vojnová fotografka prišla na svet 1. augusta 1910 v Stuttgarte ako Gerta Pohorylle. Jej rodičia boli Židia z východnej Haliče, no náboženstvo pre nich nehralo veľkú úlohu. Svoje pôvodné mená Hersch a Ghittel si dokonca zmenili na Heinrich a Gisela, aby nevzbudzovali pozornosť okolia.

V podobnom duchu vychovávali aj Gerdu a jej dvoch mladších bratov. Schválne im dali nežidovsky znejúce mená, aby sa na nich ostatní nedívali cez prsty. Vedeli, čo dokáže antisemitizmus, a nechceli tomu vystaviť i deti.

Gerdin otec založil v Stuttgarte veľkoobchod s vajcami, ale rodina žila skromne. Ich dcéra sa stala miláčikom bezdetnej tety Terry, ktorá ju rada obliekala podľa najnovšej módy. Tu niekde sa zrodila Gerdina budúca vášeň pre extravaganciu a bohémsky spôsob života.

V škole sa učila výborne, aj keď tam zažila prvé príkoria. Spolužiaci sa jej posmievali, a keď si jednu kamarátku pozvala domov, bolo to ešte horšie. Malú Gerdu to utvrdilo v tom, že jej rodičia mali pravdu – súkromie si treba chrániť a o židovskom pôvode radšej nehovoriť.

Inak však prežila bezstarostné detstvo. Hrávala tenis a tancovala, chodila do divadla, mala rada džez, no aj kozmetiku a šperky. Vďaka tete Terre študovala rok na internátnej škole vo Švajčiarsku, kde sa naučila plynule po francúzsky. Ovládala i angličtinu a španielčinu.

Keď začala študovať na vyššej obchodnej škole, zdalo sa, že sa čoskoro usadí. V tenisovom klube spoznala 35-ročného Pietera Boteho. Sympatický a bohatý obchodník si získal jej srdce, chodili spolu po kaviarňach a nakoniec sa zasnúbili. Osud jej však prekazil plány. Na jar 1929 sa aj s rodinou presťahovala do Lipska, kde chcel otec začať s novým podnikaním.

Jej láska k Pieterovi tam síce ochladla, ale Gerda zahorela novou vášňou – politikou. Okruh jej známych teraz tvorili sociálni demokrati a komunisti, do jedného z nich sa zaľúbila. Ich večné debaty o tom, čo sa doma deje, boli však čoraz búrlivejšie.

Nad Nemeckom sa začali sťahovať hnedé mračná, nacistická strana Adolfa Hitlera naberala na sile. "Zatiaľ čo sa tu my jašíme, vonku sa schyľuje k búrke. Človek sa proti tomu musí včas ochrániť,“ uvedomila si Gerda.

Hladovanie v posteli

Jej obavy sa naplnili. Svet, ktorý poznala, sa jej zrútil v januári 1933, keď sa Hitler dostal k moci. Bratia Pohoryllovci sa proti nemu rozhodli bojovať a zlákali aj Gerdu, ktorá vtedy pracovala ako účtovníčka v otcovej firme. Rozširovala protinacistické letáky, no jej odboj netrval dlho.

V marci 1933 vtrhli do bytu príslušníci SA a pri prehliadke našli zakázané materiály. Gerdu zatkli a vypočúvali. Z ťažkej situácie sa jej podarilo vykĺznuť bez toho, aby niekoho vyzradila. Zahrala sa na mladú "naivku“, čo ničomu nerozumie. Keďže vďaka rodičom z Haliče vlastnila poľský pas, po dvoch týždňoch ju prepustili.

Už nemala chuť zostať v Nemecku. Najmä keď sa ukazovalo, že si režim za obete vyberá Židov a politických oponentov. Gerda sa rozhodla ujsť. V jeseni 1933 si zbalila kufre a odišla do Paríža. Jej začiatky vo Francúzsku neboli ľahké. Hospodárska kríza krajinu vyčerpala a emigrantov tam nevítali s nadšením. Hoci ovládala jazyk, mala problém zohnať prácu. Napokon si našla zamestnanie ako pomocná sekretárka, no na slušné živobytie to nestačilo.

Aj keď si s kamarátkou prenajali jednoduchú izbu v centre Paríža, stávalo sa, že museli držať "hladovku“. "Obe sme mali veľmi málo peňazí, takže sme víkendy väčšinou preležali v posteli, aby sme ušetrili kalórie,“ priblížila jej spolubývajúca Ruth Cerfová.

Pravda je, že mladé ženy občas radšej nejedli, len aby si mohli povyraziť. Ani v cudzine sa totiž nechceli vzdať bohémskeho života, na ktorý si zvykli vo vlasti. Kaviarne v Paríži predsa lákali rovnako ako u nich doma – tanečnou zábavou aj diskusiami o politike.

Zrodenie fotoreportérky

V septembri 1934 stretla Gerda muža, ktorý zásadne ovplyvnil jej život – a ona jeho. Endre Friedmann bol nadaný fotograf, o tri roky mladší od nej. Rovnako ako Gerda bol Žid, stúpenec ľavice a emigrant. Z horthyovského Maďarska najprv ušiel do Nemecka a po nástupe Hitlera skúšal šťastie v Paríži. Nevedel však po francúzsky, a tak sa mu príliš nedarilo.

Mladý umelec Gerdu fascinoval a zároveň priťahoval. Možno preto, že bol extravagantný ako ona. Najradšej chodil v koženej bunde, na tvári niekoľkodňové strnisko. Zaľúbili sa, prenajali si malý byt neďaleko Eiffelovej veže a snažili sa zo všetkých síl preraziť.

"Vyzerali tak, ako by som chcela vyzerať i ja,“ opísala ich neskôr americká novinárka Martha Gellhornová, tretia manželka Ernesta Hemingwaya. "Ihneď som vedela, že sú zamilovaný pár. Nemali síce na nájomné, ale boli perfektní.“

Fotografie Taro a Capu zo strateného mexického...
Fotografie Taro a Capu zo strateného mexického kufra na výstave v roku 2011. Autor: Profimedia

Nakoniec si však zaľúbenci navzájom pomohli. Endre Gerde dohodil miesto asistentky v agentúre Alliance Photo, kde sa priučila fotografovaniu, a ona na oplátku naštartovala jeho kariéru. Predpokladá sa, že to bola práve Gerda, ktorá – poučená vlastnou skúsenosťou – tušila, že im v úspechu bráni aj ich židovský a emigrantský pôvod.

Aby sa Friedmannove fotky lepšie predávali, navrhla, nech si zmení meno a vystupuje ako Američan. A tak sa stal z Endreho Robert Capa. Zmenil si aj účes, koženú bundu vymenil za oblek. Bol to trik, ktorý síce mnohí odhalili, ale v konečnom dôsledku zabral. Jeho fotky sa zrazu predávali oveľa lepšie a príjmy za ne sa strojnásobili.

Gerta Pohorylle ho nasledovala. Starú identitu hodila za hlavu. Odteraz sa predstavovala ako Gerda Taro a hrala sa na Capovu umeleckú agentku. Popri tom sa zdokonaľovala vo fotografovaní. Keď jedna z jej snímok zožala veľký úspech v módnom časopise, otvorila sa aj Gerde cesta k žurnalistike. Vo februári 1936 získala vytúžený novinársky preukaz.

Spolu s Capom, ktorý mal tiež blízko k ľavici, zároveň nadväzovala kontakty s rovnako zmýšľajúcimi umelcami a politikmi. Napríklad so sociálnym demokratom Willym Brandtom, budúcim nemeckým kancelárom, alebo so spisovateľmi, ako boli Bertolt Brecht, Louis Aragon či "zúrivý reportér“ Egon Erwin Kisch.

Žena v prvej línii

Pre Capu a Taro bola politika súčasťou života. Chceli bojovať proti fašizmu. Keď preto v júli 1936 vypukla v Španielsku občianska vojna a do radov republikánskej armády vstupovali tisíce interbrigadistov – dobrovoľníkov zo zahraničia, spolu s reportérmi z celého sveta sem zamierila i Gerda a Robert.

Ich prvou zastávkou bola Barcelona. Republikánski vojaci tu mali situáciu ešte pod kontrolou, takže sa toho veľa nedialo. Fotografie Capu a Taro preto ešte pôsobia romanticky. Zobrazujú vojakov v nových uniformách, ozbrojené ženy pri výcviku, deti, čo sa hrajú na barikádach, znudených milicionárov a roľníkov pri žatve – pokoj pred búrkou…

Napriek tomu sa diela tejto dvojice už vtedy líšili od tvorby iných fotografov. A Taro našla svoj štýl, ktorému zostala verná až do konca. Vďaka znalosti španielčiny a ďalších jazykov ľahko nadväzovala kontakt s domácimi aj interbrigadistami. Jej šarm a veselá, srdečná povaha jej pomáhali preniknúť na front aj do súkromia bežných ľudí.

Taro sa zameriavala hlavne na človeka, na jednotlivé postavy. Ani neskôr, keď spoznala krutosť vojny, nefotila masakre a hromady mŕtvol. Jej obete mali väčšinou tvár a vlastný príbeh. Boli to vojaci, no aj obyčajní ľudia – vojnové vdovy, siroty, nešťastní sedliaci, deti a starci. Pri fotení využívala pohľady z rôznych uhlov a perspektívy.

Obaja reportéri okrem toho zaviedli autorskú zásadu, ktorá sa využíva dodnes. Kým dovtedy bolo zvykom podpisovať iba autorov textu, oni chceli, aby to platilo aj pre fotky. A tak svoje diela začali predávať pod spoločnou značkou "Capa“, neskôr pod menami "Capa & Taro”.

Tam, kde sa niečo deje

Vojnové fotografie zo Španielska obom priniesli úspech. Odberateľmi ich snímok boli najmä francúzske ľavicové noviny, ale prispievali aj do iných denníkov a časopisov. Neskôr dokonca nosili aj kameru a filmovali. Pokoj na fronte sa už pominul a oni boli vždy tam, kde sa niečo dialo.

Koncom augusta 1936 zdokumentovali pri Madride letecký útok, o mesiac neskôr boli už na južnom fronte, kde vznikla Capova najslávnejšia fotografia známa ako Padajúci vojak alebo Smrť milicionára. Jej ústrednou postavou je republikánsky bojovník padajúci na zem po zásahu guľkou.

V 70. rokoch, keď už nežil ani Capa, vyvolala táto snímka vášnivú polemiku. Podľa kritikov sa v ten deň na fronte v Córdobe totiž vôbec nebojovalo a všetko nasvedčovalo tomu, že autor tú scénu jednoducho naaranžoval. Riešil sa tak etický problém, či majú reportéri opisovať iba to, čo vidia, alebo si realitu môžu "prikrášliť“.

Objasniť celý prípad napokon pomohla Taro. V roku 2007 sa totiž na povale jedného domu v Mexiku našiel kufor s jedinečným pokladom – s tisíckami negatívov, ktoré v španielskej občianskej vojne nafotili Capa, Taro a jeden ich poľský kolega. Fotky skončili u mexického diplomata, ktorý ich mal odovzdať francúzskym novinám.

Vysvitlo, že "padajúceho milicionára“ vtedy fotila aj Taro, ale z iného uhla. Zo záberov je jasné, že išlo o cvičenie, nie o skutočný boj. Ten však údajne aj tak prepukol, keď frankisti zareagovali a na cvičnú streľbu odpovedali ostrou paľbou.

Malé dievča s veľkou odvahou

Ľudí, ktorých v Španielsku stretla, si Taro dokázala rýchlo získať. Bola zaujímavým zjavom. Aj keď sa pohybovala v surových podmienkach na fronte, bola vždy upravená, namaľovaná, s dokonalým účesom a úsmevom na tvári.

"Gerdu sme mali všetci veľmi radi… Celá naša divízia to malé dievča obdivovala pre jej odvahu,“ zaspomínal si jeden z republikánskych dôstojníkov. Podľa svedkov bola naozaj statočná. Keď počas ofenzívy pri meste Segovia zasiahla jej statív nepriateľská strela, vraj iba utrúsila: "Lepšie ako do srdca.“

Ako však vojna pokračovala, vzťah Gerdy a Capu sa ocitol v kríze. Zatiaľ čo on ju stále miloval, ona ho už brala len ako kamaráta. Súčasne sa pokúšala vymaniť spod jeho vplyvu. Diela začala podpisovať značkou "Photo Taro“.

Napriek tomu obaja ďalej spolupracovali. V apríli 1937 napríklad sprevádzali amerického spisovateľa Ernesta Hemingwaya pri nakrúcaní dokumentárneho filmu o vojne v Španielsku. Známy reportér bol ich dobrý známy, ktorý neskôr použil aj ich fotografie.

Ku Gerde sa však zachoval zvláštne. Keď sa dozvedel, že opustila Capu a údajne ho podviedla s inými, vyhlásil o nej, že je "štetka“. Skutočnou príčinou jeho postoja bola pritom zrejme jeho urazená pýcha. S Taro býval v Madride v jednom hoteli a aj keď jej dvoril, nemala oňho záujem. V opise jeho Márie, postavy z knihy Komu zvonia do hrobu, mnohí vidia práve Taro.

Sláva a zabudnutie

Gerda sa s Capom stretla ešte začiatkom júla 1937 na medzinárodnom kongrese spisovateľov vo Valencii. On potom odcestoval do Paríža a Taro do obliehaného Madridu. Jej prvé zábery z bojov v Brunete jej priniesli chválu. Zjavili sa na titulných stranách novín, dokonca vyšli v špeciálnom vydaní.

V posledných dňoch pred smrťou akoby však Taro cítila, že sa blíži koniec. "Keď zvážiš, koľko úžasných ľudí, ktorých obaja poznáme, zahynulo len v tejto ofenzíve, vynorí sa ti absurdná myšlienka, že je nefér, zostávať ešte nažive,“ zdôverila sa Tedovi Allanovi a priznala, že má strach.

Capa ju ešte stihol požiadať o ruku, ale odmietla. O pár dní na to bola mŕtva. "Keď Gerda zomrela, v istom zmysle sa skončil aj môj život,“ prezradil neskôr.

Pohreb Taro sa konal v deň jej nedožitých 27. narodenín. Na smútočný sprievod ulicami Paríža sa vraj prišlo pozrieť až stotisíc ľudí. Gerdini známi vystúpili s prejavmi, jej pozostatky uložili na známom cintoríne Père-Lachaise.

Ako je potom možné, že na ňu tak rýchlo zabudli? Irme Schaberová, ktorá o nej napísala knihu, má po ruke jednoduché vysvetlenie. Taro bola žena, Židovka a presvedčením socialistka, hoci nikdy nevstúpila do žiadnej strany. "To je trojitá stigma a takmer záruka toho, že ju história vylúči,“ uviedla pre nemecký portál Zeit Online.

K zabudnutiu prispelo i to, že odišli tí, čo si ju pamätali. Jej rodina zahynula v koncentračnom tábore, Capa, už ako zakladateľ legendárnej fotoagentúry Magnum, ktorá tento rok oslávila 70. výročie, zomrel v roku 1954 pri bojoch v Indočíne, kde stúpil na mínu. Ako však ešte predtým priznal, takmer 300 fotografií, ktoré vyšli pod jeho menom, bolo dielom Gerdy Taro.

Záujem o ňu sa znova prebudil začiatkom 90. rokov minulého storočia, keď vyšla jej biografia. V roku 2007 usporiadali v New Yorku prvú výstavu jej snímok a o rok neskôr si na ňu konečne spomenulo i jej rodné mesto, kde po nej pomenovali námestie.

"Keď tvoje fotky nie sú dosť dobré, nebol si dosť blízko,“ hovorieval najlepší vojnový fotograf 20. storočia Robert Capa. Bolo to heslo, ktorého sa obaja držali. Snímky Gerdy Taro boli dobré a ako sa ukázalo, bola až príliš blízko.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vojna #fotografka #fotografie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Amore Alstromeria Color

Amore Alstromeria Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk