Kadárovo rozmotávanie uzlov

05.04.2018 06:00
Ida Kamińska, Jozef Kroner, Obchod na korze
Ida Kamińska a Jozef Kroner v oscarovom filme Obchod na korze. Autor:

Sto rokov od narodenia Jána Kadára (1. apríla 1918), jediného slovenského režiséra, ktorý získal Oscara aj Zlatý glóbus, autora filmu Obchod na korze, ktorý si kritici zvolili za najlepší slovenský film 20. storočia, je príležitosťou, aby sme si pripomenuli fakty, nie legendy.

Niekoľkokrát po tom, čo som si overil, že narodenie Jána Kadára v Budapešti 1. apríla 1918 nevyplývalo z toho, že by pochádzal z maďarskej rodiny, ale z toho, že rodičia chceli, aby sa pôrod uskutočnil v dobrej nemocnici, nie rožňavskej, kde žili (ako dnes mladé ženy deťom radšej vyberú ako rodisko skôr nemocnicu v Bergu než v Bratislave), nič sa nezmenilo na fáme, že Kadár je predsa Maďar. Vedel po maďarsky, a to „predsa“ vedia len Maďari, a aj dlhoročný prvý tajomník maďarskej komunistickej strany mal rovnaké meno, iba o dĺžeň viac – Kádár (János). A takto sa udržiavajú legendy.

Ich vyvracanie je bez konca preto, lebo sú chytľavé, nevyžadujú si mnoho úvah, sú to ľahko zapamätateľné pseudoargumenty, ktoré však s realitou nemajú zvyčajne nič spoločné. Sto rokov od narodenia jediného slovenského režiséra, ktorý získal Oscara aj Zlatý glóbus, autora filmu, ktorý si kritici zvolili za najlepší slovensky film 20. storočia, je príležitosťou, aby sme si pripomenuli fakty, nie legendy.

Útek od práva

Kadár vyrastal v právnickej rodine, jeho otec Rudolf bol advokát, v dobovom jazyku „pravotár“, aj starší brat Štefan sa vydal na rovnakú cestu, keď v 30. rokoch úspešne skončil štúdium na Právnickej fakulte univerzity v Bratislave. Ján začal študovať v roku 1936 na rovnakej fakulte, ale v Prahe na Karlovej univerzite, zdalo sa, že nič nenaruší tradíciu. Ale nestalo sa tak – pritom v lete 1938 Kadár už mal úspešne za sebou náročnejšiu časť štúdií.

Zvrat mohlo spôsobiť viac faktorov – napríklad aj to, že jeho otec vášnivo miloval divadlo, bol ochotný do inscenácie vlastných textov vložiť toľko financií, až sa to stalo jednou z príčin materiálnej núdze rodiny. Ale možno aj to, že počas gymnaziálnych čias so spolužiakmi cestovali za divadlom do Bratislavy – okrem iného navštívili predstavenia Jiřího Voskovca a Jana Wericha v Bratislave v rokoch 1935 – 1936. Zmena dozrievala postupne, po rokoch Kadár napísal, že právo „nenávidel“.

V lete 1938 sa rozhodol pre radikálnu zmenu – v tomto čase sa úplne náhodou v Senci stretol s Agnešou Kalinovou, ktorá tam strávila jeden deň augustových prázdnin a spomínala na jeho svetácku sebaštylizáciu. Prihlásil sa do jednoročného filmárskeho kurzu vedeného Karolom Plickom na Škole umeleckých remesiel v Bratislave. S ostatnými spolužiakmi, medzi inými aj Karolom Krškom, bol pri nakrúcaní nového úvodu Zem spieva, ale najmä sa spoznal s Plickom. Po štyroch mesiacoch musel v decembri 1938 zo školy odísť kvôli tomu, že jeho bydliskom bolo vtedy Kolárovo, ktoré sa stalo po Horthyho zábore súčasťou Maďarska a ako cudzinec mal sťaženú pozíciu v škole. Ale už nezišiel z nastúpenej filmárskej cesty.

Tragické roky

Kvôli politickej zmene, mníchovskej dohode a okupácii Sudet i južného Slovenska, Kadár musel odísť zo školy, ale tým sa to neskončilo. V jeseni 1940 musel nastúpiť do pracovného tábora vo Váci nad Budapešťou, prestal byť slobodným človekom. Stále mu hrozila smrť v podobe transportu do koncentračného tábora – z jeho najbližšej rodiny zahynuli rodičia, sestra s dvomi deťmi, zachránil sa len brat Štefan – nádej ho nikdy neopustila. Štyri roky Jána sprevádzala kniha Ernsta Irosa Wesen und Dramaturgie des Films (1938), dohromady prečítal 200 strán (celá kniha ich má 700), pretože nevedel veľmi dobre po nemecky, ale „vláčil ju so sebou, hoci tomu moc nerozumel“. Nežil len tým, že sa musí zachrániť, ale aj tým, že raz bude nakrúcať.

Keď sa mu na Vianoce roku 1944 spolu so 60 spoluväzňami podarilo utiecť pred peším pochodom do Rakúska, ktorý polovica ľudí neprežila, jeho prvé kroky smerovali k tomu, aby sa zamestnal vo filme. V marci 1945 na dočasnom potvrdení o totožnosti pre políciu v Budapešti už má uvedené, že pracuje vo filmovom priemysle.

Keď v máji oslobodili Prahu a Československo bolo obnovené, Kadár sa vrátil späť. Dúfal, že jeho pedagóg Karol Plicka mu pomôže nájsť zamestnanie na Barrandove. Ale profesor mu poradil, aby začal radšej pracovať v Bratislave, kde bolo podľa neho viac možností. Kadár súhlasil a nakrútil prvé dva dokumentárne filmy o piatich tragických rokoch. Najprv Na troskách vyrastá život (1945) o vojnových škodách na Slovensku a vzápätí dvojdielny strihový film Sú osobne zodpovední (1946) – prvý diel s podtitulom Za zradu na národnom povstaní a druhý diel s podtitulom Za zločiny proti ľudskosti.

Kadár sa vyhýbal nasledujúcich takmer dvadsať rokov téme tragických rokov. Po prvýkrát sa jej dotkol v adaptácii Mňačkovho románu Smrť sa volá Engelchen (1962) a až v Obchode na korze (1965) sa jej venoval výlučne.

Elmar Klos

V lete roku 1946 sa v Piešťanoch konalo stretnutie slovenských a českých filmových pracovníkov, tu sa Kadár zoznámil s Elmarom Klosom, generálnym tajomníkom Československej filmovej spoločnosti. Skúsený český scenárista pracoval už v 30. rokoch v Baťových filmových ateliéroch v Zlíne, ponúkol začiatočníkovi pomoc – prijali ho ako asistenta réžie na práve realizovanom filme Mrtvý mezi živými (1946), na ktorého scenári Klos spolupracoval. Odtiaľto sa odvinula Kadárova barrandovská dráha, ktorá trvala vyše dvadsať rokov.

Kadár spočiatku pendloval medzi Bratislavou a Prahou, ale nakoniec sa usadil v hlavnom meste. Po asistentskej funkcii nasledovala práca na scenári komédie Nevíte o bytě? (1947), ktorú jedna z recenzií privítala titulkom – Ejhle – veselohra, po jaké voláme. Dva roky nato už mohol debutovať aj ako režisér v Bratislave – komédiou Katka (1949). Príbeh o dievčati z dediny, ktoré sa proti vôli rodičov rozhodne odísť z vidieka do fabriky na výrobu pančúch súvisel s politickou požiadavkou – tzv. industrializácia Slovenska si žiadala pracovnú silu do vznikajúcich tovární. Kadár aj vďaka spolupráci so scenáristom Vratislavom Blažekom, ktorému po zrušení Divadla satiry Jan Werich pomohol získať miesto vo filme, nakrútil komédiu, ktorá má veľa výborne vypointovaných situácií či skvelých komediálnych typov.

Dráha debutanta stúpala, onedlho dostal ponuku nakrútiť propagandistický hraný film Únos (1952) o tom, ako skupina morálne bezcenných predstaviteľov bývalého režimu uniesla lietadlo do Nemecka. Malo to byť rozprávanie o výnimočnosti nového zriadenia.

V tom istom čase už bol Elmar Klos zbavený funkcie, vyhodený z Barrandova a preradený na stavbu železničného mosta v Prahe. Kadár mohol film nakrútiť aj sám, ale dal si podmienku, že bude na ňom pracovať práve s Elmarom Klosom, aj ako scenáristom, aj ako spolurežisérom. Chcel kolegovi vrátiť pomoc, ktorú mu poskytol na začiatku jeho filmárskej dráhy. Zrodila sa dvojica, ktorá existovala až do konca 60. rokov.

Film je gesamtkunstwerk, vynikajúce jednotlivé časti nezabezpečujú výnimočnosť celku. A tak sú autormi drvivej väčšiny filmov v dejinách kinematografie režiséri individualisti, ich je výlučná zodpovednosť za definitívne rozhodnutia. Malý počet filmov vznikol vďaka režisérskym dvojiciam – Paolo a Vittorio Tavianiovci, Joel a Ethan Coenovci, Alexander Alov a Vladimír Naumov, atď. Prirodzene sa objavujú otázky, ako môže fungovať práca na filme, keď v konečnom dôsledku môže rozhodovať len jeden, nie dvaja ľudia.

Niekedy sa objavovalo tvrdenie, že Elmar Klos scény zostavoval do konečného tvaru, bol určujúcou časťou pri tvorbe scenára a rozhodujúcou mierou sa podieľal na konečnom zostrihu, a tým aj tvare diela (Miroslav Macháček). Overenie tejto hypotézy, ktorú Macháček odvodil z práce na filme Smrť sa volá Engelchen, ukázalo, že realita bola iná. Klos bol vzdelaný, kultúrne rozhľadený skvelý dramaturg, jeho prínos spočíval najmä v scenáristickej príprave, neskôr mu pripadla rola, ktorú Vojtěch Jasný komentoval slovami: „Elmar Klos bol kibic.“ O rozdelení rolí svedčí aj Kadárovo presvedčenie: „Neverím v dvoch režisérov, ak by robili to isté, tak by to bola katastrofa.“

Kadár mal právo zvrátiť Klosovo rozhodnutie – v opačnom garde to bolo možné len v tom prípade, ak s Klosovou kritikou Kadár súhlasil, musel ju akceptovať ako vlastné stanovisko, potom Klosom navrhovanú zmenu urobil. V prípade tvorby scenára nemáme žiadne presvedčivé doklady o určujúcej osobnosti, ale čo sa týka nakrúcania, máme dostatok dôkazov o jednoznačnej dominancii Jána Kadára. Bol jediným človekom na scéne do tej miery, že ak bol chorý, alebo – ako v prípade filmu Túžba zvaná Anada (1970) – takmer rok v zahraničí, prestalo sa nakrúcať. Elmar Klos miloval prácu v strižni, vždy urobil prvý hrubý zostrih. Až po dialógu a sporoch s Kadárom sa z neho vylúpol definitívny tvar. Elmar Klos „vedel všetko o technike, laboratórnych prácach, strižni, diplomacii“(Ján Kadár).

V tandeme Kadár bol režisérom a Elmar Klos dramaturgom, tvorivým producentom (dnešným slovníkom).

Po získaní Oscara písal Jiří Voskovec Werichovi v máji 1966 o Kadárovi, s ktorým sa v USA viackrát stretol – „umelec a veľký talent,.. tvrdohlavý génius s antizmyslom pre dimenziu času… najfrustrujúcejší schopný, milý človek na svete. Magyar embér, hóvno embér“. Po emigrácii do USA Kadár nakrútil dva celovečerné filmy pre kiná a štyri televízne filmy vrátane štvorhodinového filmu Cesta slobody (1979) s Muhamadom Alim v hlavnej úlohe. Elmar Klos zostal v Československu, nemohol nakrúcať, až v roku 1989 spolu s režisérom Morisom Isoom nakrútili film Bizon.

Ur-vlna

V roku 1956 Kadár s Klosom začali spolupracovať s Ludvíkom Aškenazym na námete filmu Na slučke (definitívny názov je Tam na konečné). Začalo sa rodiť rozprávanie o ľuďoch stratených na periférii, o živote ľudí na konečnej stanici električky, v medzipriestore mesta a krajiny, mesta a dediny. Aškenazyho prístup sa zhodoval s Kadárovým presvedčením, že film je drámou, ľudským konfliktom. Kadár sa chcel drámou dotknúť ľudských myslí a emócií.

Film tvorí prepletenec niekoľkých poviedok – v prvej sa študentka Olina zamiluje do podnájomníka, otehotnie a rozhodne sa dieťa vychovávať radšej sama, než ísť na potrat. V druhej malé dievčatko vychováva babička, pretože jej otec je opilec, ktorý zavinil smrť manželky a nedokáže sa o dieťa postarať. V tretej poviedke zdravotná sestra váha, či má prijať lásku mladého pilota, alebo byť verná manželovi, ktorého nespravodlivo odsúdili. Vďaka Aškenazyho lyrickej epike autori dospeli k rozvoľneniu klasicky chápanej časovej kontinuity, pretože po každom „teraz“ bezprostredne nenasleduje príslušné „potom". Autori dokazujú, že príbeh možno utkať z umývania schodov nájomného domu, z čakania na mlieko, pozerania z okna na ľudí, čo vystupujú na nastupujú do električky.

Ján Kadár (1.4.1918 - 1.6.1973).
Ján Kadár (1.4.1918 - 1.6.1973).

Kadár s Klosom sa nespoliehali len na herecké kreácie (do jednej z vedľajších rolí obsadili aj Hanu Hegerovú). Vytváranie charakterov prehĺbila citlivá práca s hĺbkou ostrosti a so zvukom. Natoľko dôsledné a premyslené používanie viacerých plánov bolo prelomové v Československu. V šesťdesiatych rokoch na túto metódu nadviazali mnohí ďalší režiséri. To, že v tomto filme môžeme hovoriť o významotvornej hodnote štýlu, predznamenáva trend po autorskom filme, po dielach, v ktorých žáner ustupuje do úzadia v prospech autorského stanoviska. Paralelne s Tam na konečné sa premiérovali filmy ako Zářijové noci (1957), Škola otcu (1957), historici ich označili za ur-vlnu. Predchodcov, ktorí pripravili podmienky na definitívny obrat k autorskému kinu v tvorbe Miloša Formana, Štefana Uhra, Věry Chytilovej, Petra Solana, atď. Filmy ur-vlny sa odklonili od ružového a optimistického chápania skutočnosti a vnímali čierne stránky života – hľadali umeleckú pravdu, chceli vydať svedectvo o ľudskom údele v jeho komplikovanej celistvosti.

Po premiére filmu Agneša Kalinová vyjadrila túžbu, aby na Kolibu prizvali na spoluprácu „zrejme najtalentovanej­šieho slovenského režiséra“.

Na eufórii úspechu Kadár s Klosom postavili novú spoluprácu s Vratislavom Blažekom, po mnohých komplikáciách s cenzúrou dokončili Tři přání (1958) – boľavú komédiu so satirickými komentármi o mladomanželoch, ktorí nevedia, čo majú skôr zaplatiť, aby prežili od výplaty do výplaty. Nadšenie vzápätí vystriedalo kruté sklamanie. V decembri 1958 film stiahli z distribúcie, na jar 1959 Kadár s Klosom dostali „dvojročný dištanc. Pred ďalším eventuálnym nakrúcaním im odporučiť nakrútiť dokumentárny film o budovateľských úspechoch nášho ľudu“ (riaditeľ štúdia hraných filmov Josef Veselý).

Dva roky zákazu nakrúcania hraných filmov strávili v Laterne magike.

Obchod na korze

Pre Kadára s Klosom znamenala účasť na polyekranovom experimente v Laterne magike novú skúsenosť. Polyekran nútil hľadať iné riešenia, iný spôsob rozprávania, vnášal do tvorby nové impulzy. Ako to bolo v minulosti už viackrát, aj tentoraz Kadár z hendikepu, keď ho systém donútil opustiť hraný film, vyťažil maximum. „Vyhnanstvo“ bolo preňho laboratóriom, školou, ktorú by vo výrobnom kolotoči hraných snímok nikdy nemohol absolvovať.

Pre návrat si zvolili adaptáciu románu Smrť sa volá Engelchen Ladislava Mňačka, vojnový príbeh o tom, ako Nemci vypálili dedinu Ploštiná po tom, čo ju opustili partizáni. V adaptácii nie je v popredí hrdinský príbeh, ale neistota a pochybnosti.

Kadár s Klosom boli dychtiví po práci, nechceli urobiť žiadnu chybu, nakrúcalo sa veľmi pomaly. Bojovali o existenciu. Všetko sa veľmi starostlivo pripravovalo, každý detail sa aj sedemkrát vyskúšal, kým sa začalo nakrúcať. Smrt si říká Engelchen (1963) sa nakrúcala 132 dní. A. J. Liehm o výsledku napísal, že autori dospeli k „mužnému, chlapskému realizmu bez povier a ilúzií, k tvrdému realizmu“. Okrem iných cien film získal aj Zlatú cenu na festivale v Moskve.

Adaptácia Mňačkovej predlohy demystifikovala pohľad na partizánske hnutie, nasledujúci film Obžalovaný (1964) rozprával o pokryteckom skorumpovanom systéme. Cez príbeh nespravodlivo súdeného riaditeľa stavby (v hlavnej úlohe bol Vlado Müller, v úlohe jeho obhajcu herecky debutoval Jiří Menzel) – výpoveď smeruje k myšlienke, že komunistický systém koroduje, jeho dogmy, často len propagandistické, nemajú nič spoločné s realitou. Film získal Veľkú cenu Krištáľový glóbus v Karlových Varoch.

Kadár s Klosom patrili k vojnovej generácii, ich politická a osobná skúsenosť sa celkom líšila od skúsenosti mladých režisérov, cítili potrebu priamo, bezprostredne a konkrétne sa prejaviť politicky a ideologicky. V Smrt si říká Engelchen podali správu o tom, čo im dala a čo zobrala druhá svetová vojna. Obžalovaný podobným spôsobom reflektoval päťdesiate roky. V týchto filmoch rozprávali najmä o obetiach, v novo pripravovanom filme Obchod na korze (1965) prevrátili optiku – namiesto obete sa zaujímali o vinníka.

V roku 1962, osemnásť rokov po tom, čo Kadár utiekol z tábora a prišiel takmer o celú svoju rodinu, už dokázal so spriaznenými dušami napísať taký scenár, kde túžba po pomste nebola na prvom mieste. Štyridsiatnik Kadár už nemal v sebe dravosť mladosti, čo dúfa, že naruby prevráti filmový svet. Omnoho viac mu záležalo na tom, aby pomocou filmu porozumel tomu, čo prežil, čím sám prešiel, čím prešli iní ľudia, V Obchode na korze chcel porozumieť aj tomu, prečo museli zomrieť jeho rodičia.

Voľbu látky problematizovala nielen osobná Kadárova skúsenosť, ale aj fakt, že Zbyněk Brynych nakrútil film Transport z ráje (1962) o živote v terezínskom gete. Dramaturgovia pri návrhu na nový film oponovali, že o holokauste už predsa jeden film vznikol a ďalší nie je potrebný. A ústredný riaditeľ Československého štátneho filmu scenár vrátil výrobnej skupine s poznámkou: „Kto si myslí, že z tohto môže byť film?“

Obchod na korze nepátra po jednoznačnom vinníkovi. Vie, že vinu niesli aj zákony, aj teror Hlinkovej gardy, ale aj jednoduchí obyvatelia mestečka, čo pravidelne chodievali do kostola na kázne i spovede, čo žili v predstave o vlastnej bezúhonnosti, čo akceptovali, aby sa súčasťou spoločenského systému stali klamstvá, lúpeže a vraždenie.

Hlavný hrdina Tóno Brtko, stolár, živnostník, ktorý súhlasil s arizáciou obchodíka židovky Rozálie Lautmanovej, by sa musel ocitnúť na každom nezaujatom povojnovom historickom zozname arizátorov profitujúcich z vojnových zločinov. V skutočnosti je rovnakou obeťou ako vdova Lautmanová, ktorej obchod s „krajkami, stuhami a gombíkmi“ arizoval. Dielo v neuveriteľne koncentrovanej podobe a tragikomickej štylizácii zobrazuje stolárovu tragédiu, Kadár citlivo prepojil svet ponižovaného a prehliadaného zrelého muža s obrazom „zvlčilého“ prostredia. Brtko súhlasí s arizáciou, ale cíti, že to „nie je s kostolným poriadkom“. Napriek všetkému s ním divák súcití. Keď nešťastnou náhodou pripraví o život vdovu, neunesie pocity viny a obesí sa.

Juraj Mojžiš hovorí že „Brtka zradil svet“, preto je aj nahnevaný, aj zúfalý. Kadárov postoj k holokaustu súznie s filozofiou Hannah Arendtová, ktorú publikovala v knihe Eichmann v Jeruzaleme (1963) a ktorá sa označuje ako koncept „banality zla“. Arendtová tvrdí, že za holokaustom väčšmi než kriminalita asociálov stojí psychológia jednoduchých ľudí, ktorí plnia nariadenia a chcú byť v zhode s masovým názorom bez toho, aby sa kriticky zamýšľali nad dôsledkami vlastných činov či pasivity.

Emigrácia

Po celosvetovom úspechu Obchodu na korze Kadár s Klosom predpokladali, že sa im podarí nájsť koproducenta na nasledujúci veľký projekt – adaptáciu Čapkovho utopistického románu Válka s mloky. Napriek mnohý pokusom sa to nepodarilo.

V auguste 1968 okupácia Československa všetko zmenila. Nasledoval Kadárov takmer okamžitý odchod do emigrácie (predpokladal, že sa už nikdy nebude môcť vrátiť, preto s manželkou zobrali do emigrácie aj svokru). Usadili sa najprv v New Yorku, v roku 1975 presídlili do Los Angeles, kde získal miesto profesora na Americkom filmovom inštitúte – pôsobil tam až do svojej smrti v roku 1979.

Desať rokov v emigrácii nebolo jednoduchých, napriek sláve, ktorá Kadára sprevádzala, sa jeho rola podstatne zmenila. Dobre to vystihol v rozhovore Ivan Passer, ktorý mi povedal, že ak v Európe po premiére sa na raute všetko krúti okolo režisérov, v USA sú v strede pozornosti producenti, a režiséri „stoja v kúte“.

Kadár mal problémy so striktným dodržiavaním výrobných termínov, ale aj s tým, že mu chýbal partner, ktorý by vo funkcii dramaturga, „kibica“, podnecoval nápady a lepšie riešenia. Nezriedka sa stretával pri práci s profesionálnym prístupom, s argumentom, že ako režisér je platený, aby rozhodoval, prečo sa teda v štábe pýta iných na názor na tú či inú scénu, záber, dialóg.

Napriek všetkému, okrem zmeny v procese výroby musel sa naučiť aj nový jazyk, vytvoriť si nové ľudské zázemie, jeho desať rokov bolo úspešných.

Po emigrácii do USA Kadár dokončil najprv koprodukčný projekt, ktorý mal dve verzie – československú (premiéra v roku 1970 s názvom Túžba zvaná Anada), americkú (premiéra v roku 1971 s titulom Adrift). Baladický príbeh o vine a treste, o tom, či už len samotná myšlienka podunajského rybára na vraždu manželky, kvôli milenke, je dôvodom na morálne odsúdenie.

Kadárov film je okrem iného úvahou nad touto etickou maximou. Anjel Levine (1970) nakrútený podľa poviedky Bernarda Malamuda, rozpráva príbeh veriaceho chudobného židovského krajčíra z Harlemu, ktorý sa vzpiera uveriť, že by svet mohol byť aj iný, než ako ho poznal, že najvyššie dobro je „bezfarebné“. Nechce uznať, že černoch môže byť židovským anjelom (hrá ho Harry Belafonte), ktorého mu Boh zoslal, aby zachránil jeho zomierajúcu manželku.

Posledným hraným filmom pre kiná bol Čo mi otec naklamal (Lies my Father Told Me, 1975) nakrútený v kanadskej produkcii, ktorý sa odohráva v preplnenej chudobnej montrealskej štvrti dvadsiatych rokov. V imigrantskej ruskej židovskej rodine sa šesťročný David ocitne uprostred generačného/ci­vilizačného konfliktu, ktorý sa odohráva medzi konzervatívnym starým otcom, starinárom a zaťom, ktorý sníva o ľahkom zbohatnutí.

Pre Kadára, moderného slovenského Žida, bolo príznačné, že zmenil scenáristickú expozíciu, len aby sa centrálnym motívom filmu nestal konflikt hlboko veriaceho starca a jeho sekulárneho zaťa. Pre Kadára bol dôležitý problém nedostatku peňazí a zaťova nepraktickosť, nie ateizmus, pokračuje v myšlienke ostatných svojich diel, že bez morálnej kontinuity nie je možná kultúra, nie, že talmud je kľúčom k šťastiu.

Čo mi otec naklamal pripomína Felliniho spomínanie na život v predvojnovom talianskom Rimini vo filme Amarcord (1973). Film okrem Zlatého glóbusu bol nominovaný aj v kategórii najlepší scenár na Oscara, ale nezískal ho. Okrem toho mu udelili celý rad ďalších cien.

Pre televíziu Kadár nakrútil v sedemdesiatych rokoch päť titulov, zomrel 1. júna 1979 počas dokončovania posledného z nich – Cesta slobody (1979, Freedom road ). Osudnou sa mu stala jeho fajčiarska vášeň – denne vyfajčil 60 cigariet, zomrel na rakovinu pľúc. Po kremácii, ktorá je proti zásadám židovskej viery požadujúcej pochovanie tela do zeme, Kadárov popol rozptýlili nad vodami Tichého oceánu.

Václav Macek (1952)

Štúdium divadelnej a filmovej vedy na Karlovej univerzite v Prahe absolvoval v roku 1982. Ako vedúci katedry filmovej vedy na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave pôsobil v rokoch 1993 – 2010, v roku 2000 ho inaugurovali za profesora. Od roku 1992 je riaditeľom festivalu Mesiac fotografie. Riaditeľom Stredoeurópskeho domu fotografie je od roku 2005. V rokoch 1995 – 2010 bol šéfredaktorom časopisu Imago, od roku 2006 šéfredaktorom časopisu Fotonoviny. Ako kurátor pripravil desiatky domácich a zahraničných výstav slovenskej fotografie. Fotografii sa venoval aj v knihách Tono Stano (1990), Slovenská fotografia 60. rokov (1990), Miro Švolík (1992), Slovenská imaginatívna fotografia 1981 – 1997 (1998). Pod publikáciu Slovenská fotografia 1925 – 2000 (2001) sa podpísal spolu s Aurelom Hrabušickým. Je autorom kníh Z dejín slovenského dokumentárneho filmu (1992), Dušan Hanák (1996), Štefan Uher 2002), Ján Kadár (2008). Je spoluautorom (s Jelenou Paštékovou) publikácie Dejiny slovenskej kinematografie a hlavným autorom 6-zväzkového projektu Dejiny európskej fotografie 20. storočia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Obchod na korze #najlepší film #Ján Kadár #20. storočie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk