Transindividualizmus
Kým v prastarej Indii, starovekom Grécku či stredovekom kresťanstve bol individualizmus vyhradený pre vyvolených jedincov žijúcich mimo spoločnosti, v modernej západnej spoločnosti sa rozšíril na masy. Ako konštatuje Zygmunt Bauman – odlišovať sa od ostatných, niesť zodpovednosť za svoju voľbu a riadiť si svoj vlastný život si dovolí takmer každý bez toho, aby sa musel vzdávať spoločenských povinností a vymožeností. Jednotlivec z biologickej, psychologickej či ekonomickej stránky sa stal stredobodom sveta. Čo nám môže k individualizmu povedať Karol Marx, ktorého učenie sa zvykne spájať s kolektivizmom?
Marx nezastával pozíciu individualizmu, ale ani jeho opaku – organicizmu. Podstatu človeka podľa neho nemožno zovšeobecniť ani zabstraktniť, čoho dôkazom sú meniace sa obrazy, ktoré prichádzali s dobou: človek bol obrazom Boha na Zemi, spoločenskou bytosťou, nepopísanou tabuľou, bytosťou obdarenou rozumom, slobodnou existenciou atď.
Na tieto charakteristiky sa Marx pokúsil pozrieť inak. Ľudská podstata podľa neho bola „súhrn spoločenských vzťahov“, teda to, čo sa deje medzi jednotlivcami. Myslel tým to, že idey a predstavy, ktoré si o sebe vytvárame, nestačí vztiahnuť na človeka ako ich tvorcu, ako to spravil napríklad jeho predchodca a zarytý ateista Ludwig A. Feuerbach. Do opisu musíme zakomponovať aj podmienky, v ktorých sa nachádza samotný tvorca. Totiž namiesto toho, aby autori koncepcie do svojich teórií zarátali aj seba, zabúdajú na to, že ich vlastná neznáma je súčasťou rovnice, ktorú sa snažia vypočítať. Tak sa stáva, že sa hľadajú večné a nemenné odpovede na problémy konkrétnej doby. Napríklad, ako keď víťazi novembrovej transformácie, bezostyšne vynášajúci absolútne súdy nad minulosťou i budúcnosťou, akoby práve oni mali byť tou poslednou generáciou na svete. Akoby sa dejiny nesmiali vždy najlepšie.
Preto pri skúmaní miesta človeka vo svete Marx zohľadňoval práve dejinné hľadisko. Individuálny jednotlivec sa síce podieľa na vytváraní dejín, no nerobí tak sám, ale spolu s ním ďalší a ďalší jednotlivci, no nie za zvolených, ale za daných a zdedených okolností. Preberáme nielen stav spoločnosti, ale s ňou aj myslenie a ilúzie doby. „Tradícia mŕtvych pokolení zaťažuje mozog živých ako nočná mora,“ píše Marx v Osemnástom brumairi Ľudovíta Bonaparta. Možno by sme mali aj my dnes prestať dúfať v to, že mladá generácia politikov so sebou automaticky prinesie aj nové myšlienky, a radšej ju namiesto veku posudzovať podľa postojov. Prípadne si nenamýšľať, že určitý jednotlivec alebo výmena jednotlivcov začne sociálnu zmenu, pokiaľ na túto zmenu nebudú zrelé podmienky, resp. nebude široko požadovaná.
Imaginárna sféra
Za východisko nášho sociálneho života sme mali takmer vždy tendenciu pokladať niečo mimo tohto sveta alebo nad týmto svetom. Predstavy o Bohu, národe, štáte, slobode mali pri vysvetľovaní princípov fungovania spoločnosti v zásade prednosť pred pomermi vo výrobnej sfére. Je istotne povznášajúcejšie zhovárať sa o filmovom predstavení ako o tom, či sa vo fabrike dodržiava bezpečnosť práce alebo či úradník stíha prísť na večeru domov. Ľudský vzťah k prírode, teda účelová premena látok v súčinnosti s ostatnými ľuďmi, sa dáva bokom napriek tomu, že to boli pracujúci, kto dejiny takpovediac postavil na nohy. Tomuto podstatnému rozdielu medzi vedomím a realitou sa Marx venoval v rukopise Nemecká ideológia. Všimol si, že naše vedomie akosi zákonite zaostáva za praxou.
Marx kapitál nezužuje na peniaze, trh či stroje, s ktorými si ho zvykneme spájať, jeho podmienku predstavuje druhý človek nútený dobrovoľne predávať sám seba.
Cítime sa napríklad zjednotení myšlienkami demokracie či národa, nadchýname sa predstavami o slobode a láske, rozcitlivieme sa pri slovách o súcite a tradíciách, popritom však nemyslíme na to, v akých podmienkach tieto heslá vyslovujeme. Pri obhajobe ideí demokracie a rovnosti opomíname veľmi nerovný podiel jednotlivcov na moci. Pri obrane inštitúcií slobody výberu a vlastníctva zabúdame, že toho, čo vlastníme a máme na výber, je relatívne málo. Opomíname, že si na rozdiel od vybraných desaťtisíc nemôžeme zvoliť nepracovať alebo prísť o prácu, pretože z pôžičiek nedokážeme uživiť ani seba, nieto ešte deti; či že sa tlačíme v malých bytoch, kým tí skutočne majetní majú k dispozícii bytov niekoľko a sú neobývané. Nepriznávame sa k tomu, že jestvuje dvojaká miera pre možnosti majetných a možnosti chudobných. Ako tvrdí Marx v Nemeckej ideológii: „Fantázia, predstava týchto určitých ľudí o ich skutočnej praxi… ovláda a určuje prax týchto ľudí“.
Poznáme to však aj z iných sfér: reči o tom, ako sa chudobným veriacim dostane zadosťučinenia na onom svete, sa počúvajú lepšie ako správy o reálnych majetkových pomeroch cirkví a ich hodnostárov; lichôtky nacionalistických politikov o skromnom a pracovitom národe, ktorý musí držať spolu, nám dokážu zavrieť oči pred tým, že sami žijú neskromne a nič si neodriekajú; chvastanie sa milionárov o tom, že bohatstvo sa dá nadobudnúť tvrdou prácou, nás dokáže motivovať viac ako skutočnosť, že oni ho získali nečestnou činnosťou a kontaktmi na pochybné živly. Túto neželanú pravdu sa podľa Terryho Eagletona (Marx and Freedom) snaží zaobaliť kultúra a vysnívať si vznešenejšieho predchodcu, napríklad z inej kultúry alebo voľnej predstavivosti jednotlivca.
Podľa Marxa slúži imaginárna sféra na to, aby pomáhala prekryť reálne spoločenské rozdiely. Konkrétne záujmy niektorých jednotlivcov vystupujú ako všeobecné, spoločné záujmy, a slúžia tak na udržanie súčasného rozdelenia moci. Nie div, že ak sa dlho káže prosperita, demokracia a blahobyt a k zlepšeniu situácie nedochádza, ľudia začínajú byť skeptickí a dochádza im trpezlivosť. Rozpor spočíva v samotných základoch organizácie výrobnej sféry – v rozdiele medzi pracujúcimi a vlastníkmi produkčných prostriedkov, teda tým, že výrobca nevlastní to, čo vyrobí, ani o tom ďalej nerozhoduje. Marx preto naznačuje, že budúcnosť by mala priniesť zjednotenie vedomia a praxe. Nielenže by pracujúci ako vlastníci výrobných prostriedkov sami rozhodovali o tom, čo a za akých podmienok vyrábať, zároveň by boli vlastníkmi vyrobených produktov, takže by nedochádzalo k vykorisťovaniu – ukracovaniu z ich voľného času a výsledkov ich práce. Myšlienky slobody, rovnosti a vlastníctva, ktoré boli dosiaľ prístupné len vyvoleným, by sa nestávali zásterkou, falošnou zámienkou udržiavania sociálneho zmieru, ale skutočnosťou.
Poučenie z kolónií
Nemá však kapitál, ako určitý výrobný potenciál, zaručujúci životné podmienky, k dispozícii napokon každý? V samotnom závere prvého dielu Kapitálu cituje Marx tragikomickú príhodu istého pána Peela, ktorý zistil, že vlastníctvo výrobných prostriedkov ešte z človeka kapitalistu nerobí. Pán Peel sa vydal z Anglicka do okresu Swan River v Austrálii, aby kolonizoval tamojšiu zem. Vzal si so sebou 50-tisíc libier šterlingov, tritisíc osôb z robotníckej triedy: chlapov, ženy a deti. Len čo po príchode zistili, že v tejto pustatine sú zadarmo k dispozícii obrovské lány voľnej pôdy, „neostal pánovi Peelovi ani jediný sluha, ktorý by mu ustlal posteľ alebo načerpal vodu z rieky. Nešťastný pán Peel na všetko myslel, iba anglické výrobné vzťahy zabudol exportovať na Swan River!“
Marx kapitál nezužuje na peniaze, trh či stroje, s ktorými si ho zvykneme spájať, jeho podmienku predstavuje druhý človek nútený dobrovoľne predávať sám seba. Pokiaľ má jednotlivec poruke zdroje obživy, nemusí sa podieľať na trhu práce ani nechať sa vykorisťovať. Len čo však nezdedil obrovský majetok, nedostal sa k peniazom krádežou, alebo nemá nahromadených dostatok prostriedkov na živobytie z predchádzajúcej práce, musí nutne nájsť niekoho, komu predá svoju pracovnú silu a ten za ňu bude ochotný zaplatiť. Kapitál totiž predstavuje vzťah, ktorý sa vytvára vo chvíli, keď je robotník odlúčený od vlastníctva svojich pracovných podmienok. Vtedy, keď to, čo vyprodukuje, nie je jeho súkromným vlastníctvom.
V počiatkoch kapitalizmu malo toto odlúčenie alebo vyvlastnenie bezprostredných výrobcov podoby násilného ohradzovania pôdy, rozkrádania štátnej pôdy a obecného majetku či lúpenia cirkevných statkov.
Rodiaca sa buržoázia zároveň využila štátnu moc, a to nielen na legitimizáciu svojich krokov, ale aj na „reguláciu“ miezd a predĺženie pracovného dňa, ktoré by vyhovovali zhrabovaniu ziskov a udržovali tak robotníka v normálnej závislosti od kapitálu, pokračuje Marx.
Aby ostal tento stav zachovaný, musí sa odlúčenie od výrobných prostriedkov znova a znova opakovať, a to až dodnes. Britský geograf a sociálny teoretik David Harvey vymenúva niekoľko významných príkladov z nedávnej minulosti, keď dochádzalo k rozširovaniu politiky neoliberalizmu. Známa je napríklad privatizácia a komodifikácia verejných aktív, čiže presun verejného vlastníctva do rúk súkromníkov. Tí nadobudnutý majetok a služby nespravujú za účelom uspokojenia verejného záujmu, ale nadobudnutia zisku. Nedostupným či menej dostupným sa stáva bývanie, pôda, ktorú by bolo možné obhospodarovať, či zdravotníctvo. Ich nedostupnosť v tomto stave nie je vnímaná ako nedostatok, ktorý treba napraviť, ale naopak, ako výhoda, ktorá môže zvýšiť ich cenu. Podobný princíp funguje v prípade zamestnania: rezervná armáda pracujúcich, ako Marx nazýval nezamestnaných, či nízke mzdy nie sú prekážkou, ale motiváciou ostatných pracovať viac za menej.
Moc kapitalistov sa znásobuje aj prostredníctvom financializácie, umožnenej vládnou dereguláciou, a stáva sa hlavným nástrojom redistribúcie bohatstva. Prostredníctvom akciových trhov, pyramídových schém či fúzií a akvizícií firiem sa znásobuje množstvo peňazí ovládané súkromnými spoločnosťami a bankami.
Krajinám tretieho sveta sú zas vnucované tzv. štrukturálne reformy, keď nadnárodné inštitúcie ponúkajú zadlženým krajinám pomoc pod podmienkou, že otvoria svoje ekonomiky globálnemu trhu a stanú sa závislými od jeho ponúk a cien. Neprispôsobenie štátnej politiky voľnotrhovým vzorcom môže privodiť zníženie ratingu krajiny, čo odradí investorov a zabráni ich ďalšiemu rozvoju.
Všetky tieto kroky zároveň znamenajú potlačenie iných foriem vlastníctva – spoločného, kolektívneho, štátneho… V reakcii na to vznikajú po celom svete – od Spojených štátov, Mexika cez južnú Afriku až po Indiu – hnutia, ktoré sa stavajú proti vyvlastňovaniu výrobcov. Obsadzujú prázdne domy, obrábajú zarastené polia, obývajú nevyužívanú pôdu.
Od výroby k spotrebe a späť
Vďaka spotrebiteľskej slobode si môžeme vyberať z nepreberného množstva tovaru. Úžitkovú hodnotu tovaru doplnila a niekedy aj nahradila symbolická hodnota, takže popri schopnosti posilniť telo či myseľ dokáže tovar vyjadriť a rozšíriť jedinečnosť každého jednotlivca. Podľa Zygmunta Baumana nachádza spotrebiteľ na trhu slobodu i istotu. Okrem širokého výberu sa mu núka i potvrdenie, že nakupovaním overených značiek koná racionálne, uvedomele, a teda správne, pričom sa nemusí vzdávať svojej nezávislosti. Reprodukcia mocenských vzťahov tak od jednotlivca nevyžaduje nič viac ani nič menej než to, aby bol čo najviac sám sebou.
Marxova materialistická filozofia stojí na téze, že pravdivosť, skutočnosť a pozemskosť svojho myslenia musí človek dokázať v praxi (Tézy o Feuerbachovi). Na to, aby sme ako spotrebitelia mohli nakupovať, musíme niečo predávať. K dispozícii však máme iba svoju pracovnú silu, ktorú sme nútení predávať za výpredajové ceny. Na trhu totiž jestvuje mnoho ponúkateľov tohto tovaru, takže medzi sebou musia zápasiť. Navyše keďže sme len predajcami pracovnej sily, výrobok alebo celková vyprodukovaná hodnota nám nepatrí. Za svoju „zníženú“ mzdu, okresanú o časť vyprodukovanej hodnoty, si následne dokážeme kúpiť výrobky iných „zľavnených“ výrobcov. Nerovný vzťah medzi výrobcami a vlastníkmi ostáva zachovaný. Kým však medzi sebou výrobcovia zápasia o to, ako sa lepšie predať, vyprodukovaný prebytok ostáva kapitalistom, z ktorých tí najmenej šikovní (alebo šťastní) rozširujú rady výrobcov.
Materiálne podmienky pre Marxa nepredstavovali to jediné a najdôležitejšie na svete. Vnímal ich skôr dialekticky – až vymanením sa z materiálnej núdze môže myslenie fantazírovať o tom, čo je nezávislé od materiálnej reality. Miera našej nezávislosti od nejakej veci závisí od našej závislosti od nej. Sloboda sa tak podľa Marxa začína tam, kde sa končí nutnosť. Je tvorivosťou samou osebe, niečím, čo nemožno merať, pretože sa stáva svojím vlastným meradlom. V praktickom živote to znamená odbremenenie sa od materiálnej závislosti, prácu pre potešenie seba a uznanie druhých.
Koniec Marxa?
Existencialistický filozof Jean-Paul Sartre nazval marxizmus horizontom doby. Nebudeme ho môcť prekonať dovtedy, pokiaľ budú pretrvávať podmienky, ktoré ho stvorili. Kritickí teoretici ako Michel Foucault či Roland Barthes sa pokúšali ísť za Marxa. Podľa slov britského historika a filozofa Perryho Andersona sa Foucault dopracoval k tomu, že rozpustil človeka v premenlivých štruktúrach jazyka a snažil sa dokázať, že súčasťou dejín sú rozličné formy nepomenovateľného útlaku. Roland Barthes zasa prešiel od politiky k slasti – k zisteniu, že najväčšou radikálnosťou je kreatívna deštrukcia, teda potešenie z borenia všetkých posvätných kráv, ktoré si spoločnosť vystavala (Rozkoš z textu). Túto vlastnosť, mimochodom, ešte predtým pripísal ekonóm Joseph Schumpeter kapitalizmu.
Ostať verný Marxovmu odkazu neznamená vymýšľať nové skvelé ideály. Skôr to znamená pýtať sa, prečo nebolo ideály možné zrealizovať. Znamená skúmať, či ležia prekážky na ceste realizácie našich snov, a ak, aké sú. Či sú naozaj neprekonateľné. Atď.