Krátky, šťastný život Emily Brontëovej

30.07.2018 06:00

Pred dvesto rokmi, 30. júla 1818 sa narodila jedna zo sestier spisovateliek Brontëových, autorka slávneho románu Búrlivé výšiny, ktorý do dnešných dní fascinuje okrem iného aj tým, ako zmenil chápanie literatúry a najmä literatúry písanej ženami.

Asi najznámejšie filmové spracovanie románu...
Asi najznámejšie filmové spracovanie románu Búrlive výšiny je z roku 1992 s Juliette Binocheovou a Ralphom Fiennesom. Autor: Profimedia

Autor jednej knihy

Nestáva sa často, že sa autor preslávi jediným románom. Niektorí z takýchto autorov už žiadny nenapísali, pretože im v tom zabránili tragické okolnosti, niektorí sa vedome vzdali pozemskej slávy a ich jediný veľký publikovaný opus bol reakciou na situáciu na literárnom trhu. Ich umelecký úspech však rovnako súvisí so schopnosťou vystihnúť problémy doby a situovať ich do literárneho príbehu, ako aj so schopnosťou vytvoriť imaginatívny svet, s ktorým sa čitatelia v rôznych dobách vedia identifikovať.

Literárna história pozná niekoľko takých prípadov. Salingerov román Kto chytá v žite; Jako zabít ptáčka od Harper Leeovej; Odviate vetrom od Margaret Mitchellovej; Doktor Živago Borisa Pasternaka; Spolčení hlupců Johna Kennedyho Toolea; Pod skleneným zvonom Sylvie Plathovej. Práve s posledným z nich býva pre zdanlivú autobiografickosť porovnávaný román Búrlivé výšiny britskej spisovateľky Emily Brontëovej.

Emily Jane Brontëová sa narodila pred dvesto rokmi, 30. júla 1818 v Thortone, anglickom kraji West Yorkshire. Uprostred tohto leta sa v Haworthe, v okolí domu, kde prežila väčšinu svojho života, organizujú mnohé podujatia a posadnutosť fanúšikov tak trochu hraničí s mániou.

Okrem spomienkových predmetov, ktoré si je možné zakúpiť v miestnych obchodíkoch, vrátane hrnčekov, šatiek, a pohľadníc, si návštevníci kultového miesta, kde vyrastali tri známe sestry – spisovateľky Charlotte, Emily a Anne, môžu pozrieť simuláciu pohľadu Emilinho vtáčieho miláčika Nera. Ten akoby sokolím zrakom prehliada slatiny, genius loci, kde sa odohráva jej slávny román. Hudobná skupina Unthanks zložila pri tejto príležitosti hudbu, speváčka Kate Bushová odhalí v močaristom kraji pamätný kameň.

Emily prežila na tomto mieste svoj krátky život, ako niektorí životopisci poznamenávajú, chudobný na udalosti, napísala jediný román, dočkala sa jeho publikovania pod mužským pseudonymom a v roku 1848 zomrela na tuberkulózu ako väčšina jej rodiny. Napriek tomu si dovolím tvrdiť, že Emily prežila krásny, plnohodnotný život a z pohľadu brehu druhého milénia je jednou z najformatív­nejších osobností, ktoré zmenili chápanie literatúry a najmä literatúry písanej ženami.

Vlastná izba

Austenová, Brontëová, Gaskellová, Dickinsonová, Plathová… autorky, mysliteľky, umelkyne. Ich mená v slovenčine prechyľujeme a podriaďujeme sa tak jazykovej norme, ony sa však inej norme, literárnemu kánonu, ktorý dlhé storočia prezentoval literárnu históriu cez mužských autorov, vzopreli a zhmotnili novú tradíciu.

O absencii ženských autoriek v literatúre písala Virginia Woolfová v 20. rokoch minulého storočia a metaforicky identifikovala príčiny tohto javu nedostatkom vlastného priestoru. V časoch, keď spoločenskou rolou dcéry chudobnejších anglikánskych duchovných bolo byť ošetrovateľkou postarších ľudí alebo vychovávateľkou detí, či v smutnejších prípadoch bitou kaplánovou manželkou, sa rozhodnutie Emily – po krátkej kariére učiteľky – vrátiť sa domov do Haworthu a ekonomicky neprispievať schudobnenej farnosti, rovnalo vzbure.

Hoci mala podlomené zdravie, vydobyla si právo pracovať ako pomocnica v domácnosti v rodinnom sídle a vedome si tak vytvorila priestor pre vlastnú tvorbu. Podrobne sledovala burzové správy v novinách, aby zhodnotila malý majetok rodiny, ktorý investovali do akcií na železniciach. Vrátila sa k hodnotám z detstva, keď fara v Haworthe bola centrom vidieckeho umeleckého diania.

Jej otec Patrick Brontë bol neobyčajne intelektuálne nadaný, po rokoch práce v kováčskej dielni vyštudoval teológiu v Cambridgei a veľmi dobre chápal dôležitosť vzdelania. V rodine sa veľa čítalo, v knižnici boli okrem Biblie zväzky klasickej literatúry, odoberali sa periodiká Blackwood’s, Frazer’s Magazine a Edinburg Magazine, organizovali sa literárne večierky, diskusie.

Sestry Brontëové tvorili príbehy o kráľovstvách Gondal a Angria a vyrábali vlastné miniatúrne knihy zo zdrapov papiera, prázdnych vreciek od cukru či tapiet, viedli si ilustrované denníky, v ktorých sa realita prelínala s fikciou.

Neskôr dospelé mladé ženy Emily, Charlotte a Anne večer, keď všetko stíchlo a ich otec si ľahol spať, sedávali okolo kuchynského stola a písali knihy, ktoré sa stali klasickými dielami britskej literatúry.

Vlastný príbeh

Meno Emily Brontëovej sa najčastejšie spája s románom Búrlivé výšiny, ale Emily sa venovala aj iným druhom umenia. V roku 1845, dva roky pred jeho vydaním, vychádza zbierka básní, ktorú spolu so svojimi sestrami napísala a publikovala pod mužským pseudonymom ako Zobrané básne od Currera, Ellisa a Actona Bella. Z knihy sa síce predalo len niekoľko kusov, ale Emily to neodradilo. Nepísala, aby jej verše boli publikované, nepísala pre publicitu. Podobne ako americká poetka Emily Dickinsonová písala pre seba: básne na kúsky papiera, väčšinou datované, sú intímnymi záznamami jej mysle: Osobné úvahy, spojené s každodennými udalosťami: pozorovaním oblohy či bežných vecí vo svojom okolí.

Ako mnohí iní romantickí básnici aj Emily použila momentálnu pozorovateľnú situáciu ako počiatok vnútornej reflexie. Všetky deti v rodine Brontëovcov (päť sestier vrátane ich brata Patricka Branwella, menej talentovaného básnika, ktorý napokon prepadol alkoholizmu) dostali aj základné výtvarné vzdelanie. Emily je autorkou niekoľkých akvarelov a kresieb. Námetom je svet jej blízky: okolie domu, vtáky alebo jej psy. Jeden z čarovných akvarelov zobrazuje jej sokolíka Nera, dravého vtáka, ktorého zachránila v močariskách.

Rodina, podobne ako mnohé iné viktoriánske rodiny, bola poznačená niekoľkými stratami. V mladom veku Emily osirela, matka súrodencov Brontëovcov zomrela na rakovinu alebo tuberkulózu. O pár rokov neskôr, keď sestry Charlotte, Emily, Anne, Elisabeth a Maria začali navštevovať internátnu školu pre dcéry duchovných, Elisabeth a Maria ochoreli tak, že museli zo školy odísť a onedlho zomreli na tuberkulózu, chorobu, ktorá fatálne zasiahla neskôr aj ich brata Patricka Branwella i samotnú Emily.

Predpokladaný portrét Emily Brontëovej. Ide o...
Predpokladaný portrét Emily Brontëovej. Ide o fragment akvarelu viktoriánskeho maliara Edwina Landseera (z r. 1834), na ktorom sú zobrazené údajne tri sestry Brontëové: Emily, Charlotte a Anne. Autor: Profimedia

„Tri divné sestry“ ako Charlotte, Emily a Anne označil významný britský básnik Ted Hudges, manžel Sylvie Plathovej, začali prepisovať tradičné roly, ktoré ženám viktoriánska spoločnosť pripisovala. Hughes odkazoval k Shakespearovým sestrám v Macbethovi, k sudičkám, obdareným magickými schopnosťami, akými dispomonovali aj sestry Brontëové v podobe svojho umeleckého talentu.

Pocit straty, ale aj spoločný dar imaginácie vytvoril medzi sestrami puto súdržnosti a začali svoje príbehy publikovať pod mužskými pseudonymami, ako píše v článku Umenie u Brontëových pre The New Yorker Mary Hawthorneová.

Po publikovaní spoločnej zbierky básní Emilina sestra Charlotte zažila rýchly úspech, aký začínajúci autor v 21. storočí len tak ľahko nestretne. Pod pseudonymom Currer Bell vydala v priebehu niekoľkých týždňov svoj román Jane Eyrová. O pár mesiacov neskôr iný vydavateľ publikoval Búrlivé výšiny, román, ktorý napísala Emily pod pseudonymom Ellis Bell, a román Agnes Grey, ktorý napísala Anne ako Acton Bell.

Koncom roku 1847 teda literárny Londýn špekuloval o identite autorov týchto románov. Hovorilo sa, že ide o jedného autora, hoci romány boli vydané pod rôznymi menami Currer (Jane Eyrová), Ellis (Búrlivé výšiny), a Acton (Agnes Grey). Na pretras prišla aj rodová identita spisovateľa. Príbeh opisuje v článku pre The Guardian dramatik Blake Morrison: Charlotte chcela dať všetko na pravú mieru a v nečase pricestovala nočným vlakom do Londýna so sestrou Anne, bez vedomia Emily. Pred vydavateľom vyhlásila dnes už slávnu vetu: „Sme tri sestry!“

Romantizmus, gotický román a rozprávanie

Emily bola rozhorčená, chcela zostať v anonymite. Ako píše Paulette Vitteová vo svojom článku v špeciálnom časopise pre Brontë Society (literárna a vedecká nezisková spoločnosť, ktorá sa venuje životu a dielu sestier Brontëových – pozn. red.), Emily nemala rada spoločnosť: „…vyhýbala sa kontaktu s ľuďmi, ak to len bolo možné. Odmietala, aby náš svet zasahoval do jej vnútorného sveta.“ Svoj vnútorný svet zhmotnila v románovom príbehu. Ale nie doslovne, autobiograficky, ako sa na základe Charlottinho úvodu k jeho vydaniu z roku 1850 začalo usudzovať. Vitteová vo svojom článku argumentuje, že titanská, rozporuplná postava Heathcliffa, ktorá v dobrom aj v zlom fascinuje čitateľov doteraz, je symbolická, nie realistická. „Všetkého je v ňom nadmieru. Jeho násilie, jeho posadnutosť, jeho schopnosť porušovať všetky tiché, normatívne spoločenské pravidlá.“

Inými slovami, Emily sublimuje v postave Heathcliffa všetko, čo nie je spoločensky dovolené, všetko, čo ľudské bytosti v reálnom živote zvyčajne neprežívajú. Nemožno sa teda čudovať, že aj v dobe vydania románu, aj v súčasnosti táto neuveriteľná excentrickosť a inkongruita niektorých čitateľov a kritikov odpudzuje. Pretože svet chceme mať predsa pod kontrolou. Ľudský svet predsa reprezentuje isté hodnoty. Ale to znamená „pochovať zaživa to, čo je iracionálne, to, čo je naším protikladom, to, čo je hlasom temnoty.“

Z gotických príbehov dobre vieme, že to, čo je pochované zaživa, sa prebúdza k životu v najneočakáva­nejších chvíľach. Romantický vydedenec Heathcliff, ktorého pôvod, spôsob ako nadobudol bohatstvo a mnohé iné detaily román neobjasňuje, vystupuje z tejto temnoty, desí a fascinuje zároveň. Stojí na okraji normatívnej spoločnosti a stáva sa zrkadlom, ktoré tieto normy ukazuje nanovo a inak.

V kontexte viktoriánskeho Anglicka temná, pochmúrna atmosféra žánru gotického románu rozbíja dobový ideál usporiadanosti a jednoty. Živelnosť a živočíšnosť románu, neuveriteľná skrumáž emócií a vášne divo komunikuje s plochým povrchom virtuálnej reality v súčasnosti.

A potom tu je genius loci románu, slatiny a močariská, krajina Emily dôverne známa. Ako uvádza Vitteová, vlhká, močaristá pôda reprezentuje krajinu matku, ideálny svet detstva, keď všetko spolu je v harmónii, keď Heathcliff a Katka spolu zdieľajú svet.

Pre Brontëovú platí zvrchovanosť imaginácie. Jej vnútorný svet, svet jej románu ignoruje svet, ktorý stojí vedľa a je reálny. Vytvára si ideálny romantizujúci svet, a ten svojou konštrukciou komplikuje gnozeologické porozumenie príbehu. Spomínam si, ako nám študentom počas prvej hodiny anglickej literatúry na Univerzite Komenského v Bratislave pán profesor Olexa vysvetľoval komplikovanú naratívnu štruktúru tohto románu. Pretože v tomto je román naozaj prelomový.

Rozprávačský svet Búrlivých výšin je mnohovrstevnatý. Nielen tým, že je v ňom viacero rozprávačov, ale aj preto, že každé rozprávanie vytvára svoj vlastný štylistický svet. V tomto je Brontëová v kontexte 19. storočia jedinečná a nad mieru súčasná. Otázka poznateľnosti pravdivosti príbehov, či už faktických, alebo fiktívnych, je v súčasnom postfaktuálnom svete našou hlavnou dilemou. Aj to, ako je možné rétoricky vytvoriť vlastnú realitu.

Jej román je svet vo svete, kde čitateľ vie len to, čo mu pán Lockwood ako rozprávač príbehu v súčasnosti povie, a to, čo povedala pani Nelly Deanová ako rozprávačka príbehu z minulosti. Perspektíva príbehu je zároveň skomplikovaná úryvkom z Kataríninho denníka a listom, ktorý Isabel poslala Nelly. Autorka plynule posúva dej vpred a zároveň späť.

V istom bode môžeme povedať, že keď sa román lineárne končí, svojou zápletkou sa práve rozvíja. „Matriošková“ kompozícia románu odďaľuje možnosť poznateľnosti pravdy, až sa zdá, že Brontëová čitateľovi vedome komplikuje situáciu. Destabilizuje pevný bod pravdivosti rozprávania a zároveň tým otvára možnosti reinterpretácie či dointerpretovania príbehu čitateľmi, kritikmi a inými umeleckými tvorcami.

Život knihy

Búrlivé výšiny sú román víchor. Nezanechali mnohé z literárnych a spoločenských konvencií nedotknuté. Inšpirovali k mnohým spracovaniam, či už vo forme dramatických adaptácií, na filmovom plátne, alebo vo forme paródie. Z viacerých filmových či televíznych adaptácií (napríklad z r. 1939, 1970, 1992, 2011, 2018) je asi najznámejšie spracovanie s Juliette Binocheovou a Ralphom Fiennesom. V popredí filmových spracovaní je dramatickosť príbehu podčiarknutá kamerou, ukazujúcou špecifickú prírodnú scenériu slatín. V humorných spracovaniach, ako napríklad v skeči od skupiny Monty Python Heathcliff a Katarína, Katarína a jej manžel komunikujú v dobových kostýmoch signalizačnými zástavkami.

V rubrike časopisu The New Yorker Denné výkriky (Daily Shouts) autori Blythe Roberson a Colin Stokes zase s iróniou fabulujú o Heathcliffovej identite a možných scenároch, ako získal svoj majetok, pravdaže v kontexte amerických reálií: „Prijali ho na Harvard, skončil ekonómiu a potom rok pracoval pre Goldmana a bol za vodou.“

V roku 2011 mala premiéru hra Sme tri sestry Blakea Morrisona, prerozprávanie príbehov sestier Brontëových a Čechovových Troch sestier. Román si už žije svojím vlastným životom. Rôzne umelecké formy či spoločenské fenomény, povedzme i ako turizmus, si ju prisvojili a ozvláštnili. Spôsobom príznačným pre našu súčasnosť.

V slovenčine sa kniha objavila prvýkrát v preklade Viery Bukvovej-Daxnerovej v roku 1944 vo vydavateľstve Živena, potom v Tatrane v preklade Magdy Žáryovej, neskôr Jozefa Olexu a Pavla Hracha v roku 1980. Po roku 1989 publikoval Ikar, Tatran, Media klub a Petit Press opakovane preklad Magdy Žáryovej.

Ale kde je Emily? Spisovateľka, umelkyňa, žena, dievča, ktoré stratilo matku a dve staršie sestry, ktoré jej matku mohli nahradiť. Spolu so svojimi „divnými“ sestrami spisovateľkami prekonala spoločenské a ekonomické znevýhodnenia, uväznenia v rodovej role. Naplnila víziu Virginie Woolfovej sto rokov predtým, ako ju táto pomenovala. Rozhodla sa tvoriť napriek nevýhodným okolnostiam, rozhodla sa obývať svoj dom, svoju izbu a postarať sa o svoju finančnú nezávislosť, nájsť vlastnú autonómnosť mimo spoločnosti a plne ju využiť na vlastnú sebarealizáciu.

Podľa Hudgesovej v tohtoročnom článku pre The Guardian Emily Brontëová by mohla byť patrónkou komplikovaných žien. Ale odvaha žiť vlastnú víziu sveta a disciplinovane pracovať, aby sa táto vízia stala skutočnosťou, sú znakmi nielen „komplikovaných žien“. V tom je posolstvo krehkej dámy, dcéry chudobného pastora z anglického vidieka.

„Ničoho sa nebojím,“ napísala Emily v básni No Coward Soul is Mine.

Všetko najlepšie k narodeninám, Emily Jane Brontëová.

(Autorka pôsobí na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Emily Brontëová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk