Do ilegálnej činnosti namierenej proti ľudáckemu režimu a nemeckému nacizmu sa Kukorelli zapojil vzápätí po vypuknutí druhej svetovej vojny. Okrem jeho pokrokového a demokratického zmýšľania k tomu prispeli aj osobné skúsenosti z východného frontu, spolupráca s príslušníkmi odboja a opakované väznenie.
Sotva 30-ročný viedol koncom novembra 1944 ako náčelník štábu najpočetnejšieho partizánskeho zväzku na východnom Slovensku pol druha tisíca spolubojovníkov z obkľúčenia nemeckých okupantov. Padol za záhadných okolností asi 150 metrov od zákopov Červenej armády.
„Dosiaľ mám pred očami, ako leží i s desiatkami ďalších bojovníkov v jame pri haburskom cintoríne,“ rozpráva posledná z dvoch žijúcich príslušníkov partizánskeho zoskupenia Čapajev Anna Bergerová, rodená Daňová. „Mal oblečený ako obyčajne krátky kožený kabát. Pripadal mi ako živý, až na tú ranu od guľky na ľavej strane čela.“
Rodáčka z Habury na jeseň 1944 nemala ani 16 rokov, keď so staršou sestrou a matkou robila u partizánov ošetrovateľku a spojku. „Dedina bola vtedy celkom zničená. Nebolo čo jesť. So sestrou sme išli pohľadať zakopané zemiaky. Keď sme sa vracali, nášmu Martinkovi a ostatným mŕtvym ktosi stiahol čižmy…“ Slzy sa jej tlačia do očí. Kukorelli sa v rámci konšpirácie každému predstavoval ako Martin Minarovič. Až po vojne sa Anna dozvedela, ako sa skutočne volal.
Sen, ktorý sa začal uskutočňovať
Kukorelli zdedil neobyčajné priezvisko po starom otcovi, ktorý prišiel na Slovensko z Talianska v druhej polovici 19. storočia ako odborník na železničné stavby. Ľudovít sa narodil 6. októbra 1914 v rodine železničného traťmajstra a učiteľky v hornooravskej obci Krásna Hôrka, dnes je súčasťou Tvrdošína. Keď mal desať rokov, rodina sa presťahovala do Kuzmíc v okrese Trebišov a potom do Košíc, kde zmaturoval na reálnom gymnáziu.
Základnú prezenčnú službu skončil v hodnosti podporučíka. Po nej sa prihlásil do Československej armády, aby si tak mohol splniť sen: byť vojenským letcom. Leteckú školu absolvoval v Prostějove, slúžil v Hradci Králové, kde ho zastihlo rozbitie republiky. Prihlásil sa na veliteľstve v Piešťanoch, tam ho zakrátko povýšili na pobočníka veliteľa 3. leteckého pluku. Ešte v tom roku sa zapojil do konšpiračnej činnosti, stal sa členom občianskych odbojových formácií Flóra a Justícia, ktoré posielali informácie exilovej československej vláde v Londýne.
V marci 1940 odmietol pamätnú medailu za účasť na vojenskom ťažení proti Poľsku, na ktorom sa, mimochodom, ani nepodieľal. Jeho raport sa skončil až pred ministrom obrany Ferdinandom Čatlošom. Ten to považoval za „pohŕdanie národným vyznamenaním“ a pozastavili mu sľubnú vojenskú kariéru.
So skupinou dôstojníkov potom organizovali prípravu ilegálneho preletu piešťanských letcov do Juhoslávie, rokovali o tom aj s juhoslovanským konzulom v Bratislave. No prepad tohto balkánskeho štátu Wehrmachtom začiatkom apríla 1941 prekazil ich plány. Kukorelliho zatkli, vojenský súd mu vymeral deväť mesiacov väzenia, zbavili ho hodnosti a vylúčili z armády.
Z utečenca náčelník štábu
Po prepustení na slobodu na základe amnestie Kukorelli pokračoval v protifašistickom odboji. Na to využíval zamestnanie obchodného agenta s písacími strojmi, cestoval po Slovensku a nadväzoval kontakty s ľuďmi zameranými proti Tisovmu režimu. Znovu ho nechala sledovať Ústredňa štátnej bezpečnosti. Niekoľkokrát ho zatkli, vrátane gestapa v Brne, no podarilo sa mu opakovane ujsť, raz cez okno WC na žandárskej stanici v Piešťanoch.
Keď Kukorelli nechcel nastúpiť po štvrtýkrát na ruský front, musel sa schovávať, lebo ÚŠB po ňom vyhlásila celoštátne pátranie. Dočasné útočisko našiel na rodnej Orave. Odtiaľ sa presunul do Nízkych Beskýd nad obcou Matiaška, kde medzi drevorubačmi, utečencami z nemeckých zajateckých táborov a rasovo prenasledovanými začal organizovať bojové jánošíkovské družiny.
Pripomína to filmový triler. Opäť ho zatkli, no v Bratislave na Školskej ulici za nepriaznivého počasia ušiel policajnej eskorte. Cez Malé Karpaty a Trnavu sa vrátil na Oravu, kde sa zoznámil so sovietskymi zajatcami pracujúcimi na stavbe priehrady a neskôr aj so svojím rovesníkom Ivanom Baľutom-Jagupovom, pôvodne sústružníkom zo Záporožia na Ukrajine, ktorý ušiel z koncentračného tábora v Dachau.
Spolu založili na východnom Slovensku oddiel pomenovaný podľa hrdinu občianskej vojny v Sovietskom Rusku Vasilijovi Čapajevovi. Jednotka sa postupne spájala s ďalšími partizánskymi skupinami, až sa rozrástla na brigádu a potom na partizánsky zväzok.
Foto: WIKIPEDIA
Kukorelli sa ako skúsený vojak stal náčelníkom štábu. Zaobstarával výzbroj, muníciu, stravu, lieky, vybavoval občianske preukazy na falošné mená a zaisťoval kontakty s miestnymi vojenskými posádkami i s predstaviteľmi dvoch východoslovenských divízií, ktoré mali zohrať zásadnú úlohu v SNP. Žiaľ, nestalo sa tak. Nemci ich za niekoľko dní odzbrojili, len pár desiatkam vojakov sa podarilo prebehnúť k partizánom.
Čapajevovci sa premiestnili do Slánskych vrchov. Už pred vypuknutím Povstania mali okolo pol tisícky príslušníkov, ktorí v júli a auguste 1944 uskutočnili šesťdesiat veľkých bojových akcií. Pritom zničili dva nemecké vojenské transporty – pri Kysaku a neďaleko Kostolian nad Hornádom. Viazali tak nemalú časť okupačnej armády, ktorú nemohol nepriateľ nasadiť priamo na povstalecké fronty.
Posledný boj pri Habure
Pechotné jednotky Wehrmachtu tam v tvrdých bojoch počas SNP stratili 1 400 mužov, niekoľko tankov a samohybných diel. V druhej polovici októbra partizáni v obci Sukov prepadli a zajali alebo zlikvidovali 73 nemeckých vojakov, vrátane jedného generála zo štábu 97. divízie horských strelcov.
Hoci veľké straty zaznamenali aj partizáni, vymanili sa z obkľúčenia a stiahli sa do Ondavskej vrchoviny. Operovali v trojuholníku miest Vranov nad Topľou – Humenné – Stropkov, kde boli takmer tri desiatky obcí. Po vojne túto oblasť nazvali partizánskou republikou. V druhej polovici novembra 1944 čapajevovci znovu čelili veľkému tlaku posilnených nepriateľských vojsk, ktoré dostali za úlohu stoj čo stoj „vyčistiť od banditov“ frontové predpolie na východnom Slovensku.
Vtedy padlo rozhodnutie prebiť sa k blížiacemu 4. ukrajinskému frontu. Plán ústupu po dohode so sovietskou stranou vypracoval Kukorelli. Pod jeho vedením sa 20. novembra vydali v počte asi 1 500 ozbrojených mužov a civilistov, ktorí utekali pred nacistami, cez hory k Červenej armáde.
V priestore medzi obcami Borov a Habura nadránom 24. novembra prekvapujúco zaútočili na nemecké postavenia, čo si vyžiadalo na oboch stranách značné obete. Na slovenskej padlo podľa najnovších údajov až okolo 700 ľudí! V závere boja zahynul i Kukorelli. Úloha však bola splnená.
Prielom frontu, ktorý uskutočnili partizáni, umožnil sovietskym jednotkám preniknúť šesť kilometrov do hĺbky nepriateľskej obrany. Nacistov to donútilo opustiť Medzilaborce. Išlo o jednu z najväčších bojových akcií tohto typu na území Slovenska počas druhej svetovej vojny.
Kopytá obalené handrami
„Keď som pomerne nedávno čítala v novinách článok s novými údajmi o počte padlých, veľmi som plakala,“ priznáva sa bývalá partizánka Bergerová. „Prečo, Bože? Pred očami sa mi premietali ako film živé výjavy zo štvordňového krvavého prechodu o hlade a smäde. Bola treskúca zima, no nesmeli sme založiť oheň ani nahlas hovoriť. Prezradilo by nás to. Kone, na ktoré sme naložili ranených, museli mať kopytá obalené handrami, aby ich nepriateľ nepočul. Kráčali cez zamínované polia, inak to nešlo. Prečesávala nás mínometná paľba. Okolo nás vybuchovali míny a granáty. Potkýnali sme sa o mŕtvoly. Ľudia boli vysilení, hladní, ale plní odhodlania, že pretrhneme front a spojíme sa s Červenou armádou, čo sa nám podarilo ráno 24. novembra.“
Asi po pol roku Kukorelliho telo exhumovali a ako jedinému účastníkovi SNP mu vystrojili slávnostný pohrebný obrad v Dóme sv. Alžbety v Košiciach. Definitívne ho pochovali na tamojšom cintoríne.
Predchádzajúca súdna pitva dokázala, že nebol zabitý zablúdeným projektilom, ako sa pôvodne tvrdilo, ale z bližšej vzdialenosti zbraňou takého kalibru 6,35 milimetra, aká nebola v bežnej výzbroji ani jednej z bojujúcich strán. To podnietilo viacero teórií o zločine príslušníkov sovietskej vojenskej kontrarozviedky, ktorí tým chceli údajne zahladiť stopy po svojich chybných rozhodnutiach.
Slovenská historička Helena Pažurová v knihe Ľudovít Kukorelli. Životný príbeh vojaka a partizána, ktorú vydalo Múzeum SNP v Banskej Bystrici roku 2015, namieta, že zatiaľ sa takéto tvrdenia neopierajú ani o jediný priamy dôkaz, ide iba o indície. Okolnosti Kukorelliho smrti ostávajú podľa nej neobjasnené. K uspokojivej odpovedi sa dopracujú vari až mladí slovenskí, ukrajinskí či ruskí historici.
V každom prípade na sklonku existencie partizánskeho zväzku Čapajev infiltrovaní agenti NKDV na čele s majorom Viktorom Kokinom zohrali nepeknú úlohu. V horách nad Závadou sa konal na základe vykonštruovaného obvinenia poľný súd. Veliteľa Baľutu-Jagupova odtransportovali na sovietske územie, kde ho držali vo vyšetrovacej väzbe až do júna 1946, keď ho prepustili na slobodu.
Horšie skončili ďalší piati členovia partizánskeho štábu, ktorí sa po mučení „priznali“, že boli do odboja nasadení nemeckými nacistami, a 18. novembra 1944 ich popravili. Po vyšetrení orgánmi sovietskeho ministerstva vnútra roku 1965 sa ukázalo, že aj oni boli nevinní.
Kukorelli sa na spomínanom súde ako jediný zastal obvinených. Po prechode frontu mal odletieť do Sovietskeho zväzu, a preto sa intrigáni z NKVD mohli obávať, že bude vystupovať proti nim. A preto sa údajne rozhodli, že sa ho počas krížovej paľby zbavia. Toľko teória bez jednoznačných dôkazov.
Splnila si povinnosť
Neobjasnené okolnosti Kukorelliho smrti však neznižujú význam jeho účasti v protifašistickom hnutí. Posmrtne mu udelili Čs. vojnový kríž 1939, Rad SNP I. triedy, medailu Za chrabrosť, Rad Červenej hviezdy, povýšili ho do hodnosti majora a teraz sa stal generálmajorom in memoriam.
V 70. rokoch minulého storočia vznikli na základe jeho osudu podľa scenára Emila Kadnára dva filmy režiséra Jozefa Režuchu Život na úteku a Choď a nelúč sa. Partizánskeho veliteľa v nich stvárnil herec Milan Kňažko, ktorý si predtým v roku 1972 zahral Jána Nálepku v slovensko-bieloruskom filme Zajtra bude neskoro.
Vo viacerých mestách na Slovensku po Kukorellim pomenovali ulice a postavili mu pomníky. Jeden z nich stojí pri Habure na mieste, kde zahynul. Väčšina pozostatkov padlých partizánov a civilistov je roztratená v okolitých lesoch. Na jar a ďalšie roky po oslobodení ich v zamínovaných oblastiach veľmi nehľadali, zostali napospas divej zveri.
Do vytvorenia aspoň symbolického cintorína čapajevovcov sa pustilo miestne občianske združenie Drevený kostolík v spolupráci s Oblastným výborom SZPB v Prešove. V predvečer 74. výročia SNP pri buste Kukorelliho od akademického sochára Ladislava Polláka v bratislavskom parčíku medzi ulicami Svätoplukova a Kvačalova pribudla žulová tabuľa pripomínajúca jeho spolubojovníkov. Zaslúžila sa o to najmä Anna Bergerová.
„Uvedomila som si,“ hovorí 89-ročná starenka, „že plač mojim padlým bratom v zbrani nepomôže. Treba pre nich niečo konkrétne urobiť! Považujem to za svoju povinnosť, kým žijem. A súčasne za gesto voči ich rodinám, vnukom, pravnukom, aby i tu v hlavnom meste zostala po našej generácii pamiatka. Pomník venovaný všetkým čapajevovcom, kde by mohli položiť kvety či zapáliť sviečku. Splnilo sa mi to. Teraz už môžem pokojne zomrieť.“