Meno Charlesa Aznavoura pozná vo svete takmer každý. Nesmrteľný francúzsky šansoniér s vrúcnym vzťahom k Arménsku, krajine svojich predkov, ovplyvnil život niekoľkých generácií. A to bez ohľadu na to, ako sa menila doba, hudobný vkus či politika 20. storočia, ktorého bol súčasťou a ktoré on sám tvoril. Nebol len autorom vyše tisícky piesní a ich textov, bol aj básnik a herec, arménsky veľvyslanec vo Švajčiarsku.
Napriek tomu, že spieval v ôsmich jazykoch, jazykom jeho autorskej tvorby bola francúzština. Na slovo kládol vo svojej hudbe rozhodujúci dôraz, pretože slovo tvorí príbeh – a šansón je zhudobnený príbeh, báseň s melódiou. A napriek tomu, že slovám jeho zhudobnených básní nemohol každý rozumieť, každého si čímsi, tajuplným nevedno čím – je ne sais qoui, dokázal podmaniť, vtiahnuť do svojej blízkosti a každý takmer nevysvetliteľne prepadol jeho čaru. Pritom mu na začiatku jeho kariéry podľa kritikov chýbalo prakticky všetko – atraktívny vzhľad, talent či dokonca hlas. Jeho umelecké začiatky veľmi dlho sprevádzal len výsmech a irónia. Ako je teda možné, že Charles Aznavour patrí medzi najvýznamnejších a najmilovanejších umelcov moderného veku?
Melanchólia, vďaka ktorej vidím pekné veci
Túto otázku som si sama kládla vždy, keď som viac-menej náhodne počúvala jeho piesne alebo na filmových záznamoch sledovala jeho prejav na scéne. Slovám piesní som spočiatku nerozumela dobre, hudba bola príťažlivá, ale vlastne sa mi sama osebe ani nezdala osobitne podmaňujúca. No predsa: odkedy som „stretla“ Aznavoura, pri každom ďalšom stretnutí som ho milovala viac. Nevedela som si to vysvetliť, ale musela som sa zmieriť s tým, že je zbytočné proti takej láske bojovať a hľadať na ňu vysvetlenie – treba ju skrátka len prijať.
S prostou samozrejmosťou rozumiem slzám, ktoré sa kotúľali po líci akejsi ženy v obecenstve na jednom z koncertov v Jerevane, ako aj slzám miliónov ďalších ľudí, ktorí ho počúvali a pre ktorých bola príležitosť prísť mu na koncert podobným existenciálnym šťastím ako pre zbožného človeka púť.
Charles Aznavour nikdy nespôsobil žiadnu hlučnú revolúciu, ako sa to podarilo rockovým hviezdam druhej polovice 20. storočia, na jeho koncertoch nikto nekričal, neodpadával ani neprežíval sexuálne uvoľnenie; ľudia stáli či sedeli zbožne ako v chráme a len plakali šťastím.
Možno by sa dalo povedať, že ak také fenomény populárnej hudby 20. storočia, ako boli Beatles, moderného človeka otvárali voči svetu, Aznavour ho vracal naspäť k sebe samému, k jeho vlastnej ľudskej dôstojnosti, k jadru pradávnej tradície, ktorá človeka spája s minulosťou a ktorá dáva zmysel jeho otvorenosti voči všetkému živému navôkol. Vo svete kultúry masového otupovania zmyslov v novom tisícročí ponúkol, naopak, priamy útok na zmysly a na ich rozvibrovanie.
Spisovateľ Paul Léautaud povedal, že melanchólia umožňuje vidieť krásne veci. Charles Aznavour tvrdošijne vracal melanchóliu do sveta, ktorý sa krásy bojí a obracia sa jej chrbtom. To bola jeho revolúcia.
Sajat Nova v Paríži
Charles Aznavour sa narodil 22. mája 1924 ako Shahnour Varenagh Aznavourian v Paríži arménskym imigrantom, ktorí sa z Arménska otriasaného genocídou neúspešne pokúšali dostať do USA. Otec mal v piatom parížskom obvode ruskú reštauráciu, mama bola herečka.
Foto: Reuters, Eric Gaillard
Rodičia sa doma zvykli rozprávať najmä po rusky, Aznavour sa však po rusky nenaučil: ako však sám viackrát povedal, naučil sa milovať Rusko a kultúrny svet dávnych kaukazských a východných kultúr vrátane stredovekého perzského básnika Háfiza zo Širazu, Omara Chajjáma či legendárneho arménskeho trubadúra 18. storočia Sajata Novu, ktorého básne sa zachovali v arménčine, gruzínčine a azerbajdžančine. Na niekoľko z nich dokonca zložil hudbu a spieval ich so svojou najstaršou dcérou Sedou.
Aznavour často dostával otázku, či sa cíti byť viac Francúzom, alebo Arménom, ale on sám v tom žiadny rozpor nevidel. „Keď je už raz v káve naliate mlieko, neoddelíte ho,“ vyjadril pocit svojej identity nedávno. A v rozhovore pre český rozhlas pri príležitosti jeho nedávneho koncertu v Prahe spresnil, že arménske korene sú preňho dôležité, ale nie je Armén z Francúzska, je Francúz arménskeho pôvodu.
Keď mu ľudia pri návštevách Arménska, ktorému pomáhal napríklad i po ničivom zemetrasení v roku 1988, hovorili, že sa „vracia domov“, odpovedal, že jeho vlasť je Francúzsko. Na druhej strane by francúzsky šansón a posolstvo, ktoré odovzdáva, nebol francúzskym šansónom bez toho, čo doň vniesli mnohí umelci s koreňmi v iných svetoch, či už Aznavour, Jacques Brel, Barbara, Georges Moustaki, Léo Ferré, Jean Ferrat, Yves Montand, alebo samotná Édith Piaf.
Láska, hlina, spev a čaša vína
Perzskí básnici vyjadrovali dokonalosť života pojmami lásky, vína, radosti a práce stelesnenej v hline. Charles Aznavour si svoje súkromie vždy strážil a ani jeho vzťahy so ženami nesprevádzali žiadne senzácie. Možno aj preto, že ženy mal nielen rád, ale si ich aj vážil – a vo všetkom, čo o nich považoval za potrebné povedať, vyniklo najmä to, v čom ho pozitívne ovplyvnili.
Žena, ktorá ho v živote nasmerovala možno najzásadnejšie, bola Édith Piaf, ktorá ho objavila v jednom z lacných parížskych kabaretov, kde spieval s Pierrom Rochem. A vôbec nie preto, že by spolu prežili ľúbostný román, ale preto, že za tým, čo kritika označovala ako nepríťažlivý zjav, ako jedna z prvých objavila talent.
Aznavour celý život zdôrazňoval jej veľkorysosť, dobroprajnosť a zmysel pre humor, a hlavne sebairóniu; stala sa preňho tým, čím bol pre ňu v minulosti Louis Leplée, naučila ho vyniesť na povrch gesto, ktorým svojmu prejavu dodal pravdivosť a tým i krásu, ktorá čoskoro všetky jeho dovtedajšie „hendikepy“ zmietla do sféry nepochopiteľnosti. Ako ktosi povedal, dala Aznavourovi krídla, jeho vlastnú šancu vzlietnuť.
Partneri v čaši i v speve…
Aznavour pre Piaf zložil viaceré piesne a texty, bol jej sekretárom a sprevádzal ju na niekoľkých svetových turné. Prežili vedľa seba osem rokov v priateľstve spoločne so Jeanom Cocteauom a Eddiem Constantinom. Film Jeana Cocteaua Orfeov závet (Le Testament d'Orphee) bol len jedným z približne šesťdesiatich, v ktorom zažiaril podobne prekvapujúco ako v šansóne. Hoci vo filme Gombíková vojna sa objavil už ako dvanásťročný.
Aznavour s Piaf a Cocteauom spoločne dokázali život prerobiť na zmysel metafory lásky, ktorú milovaný Peržan Omar Chajjám prelial do „vína, spevu, lásky a hliny“. „Boli sme aj partnermi v pijatike. Netreba sa báť slov. Treba povedať, že sme to robili radi. Mali sme pri tom krásne rozhovory. Pili sme červené víno, biele, inokedy pivo, ale najčastejšie šampanské, vždy tú istú značku.“
… partneri v hline
Mnohí sa pýtali, čo veľká Piaf v Aznavourovi našla, prečo si boli blízki. Niektorí odpovedali, že seba. Najväčšia hviezda francúzskeho šansónu mala s Aznavourom možno viac spoločné, ako s kýmkoľvek zo svojho intímneho okruhu a brandže. Obaja boli v mondénnych kritériách drobní a nepekní, obaja vysmievaní a s talentom takým veľkým, že ho spočiatku nikto nevidel, a zároveň neprekonateľne očarujúci.
Foto: Profimedia
Aznavour viackrát spomenul, že s Piaf ho spájalo detstvo a mladosť na ulici. Jeho okolnosti boli iné, ale podobne, ako sa Piaf svojou vytrvalosťou a zaťatosťou dokázala predrať z najhoršej sociálnej periférie, tou istou pevnosťou ducha Aznavour premenil svoj možno priveľmi cudzí akcent, zjav priveľmi odporujúci typizovanému ideálu mužskej krásy, svoju priveľmi znepokojujúcu inakosť na pôvab, ktorému neodolal nikto.
Po Aznavourovej smrti zaznela v televíznej spomienke zaujímavá myšlienka, že to bol jeho herecký prejav, ktorý v interpretácii piesní najväčšmi prezrádzal jeho ľudskú osobnosť. Že hral svoj život, ktorý premenil na šansón. Práve tou pravdivosťou, ktorou poprel všetky teoretické pokusy oddeliť umenie od života umelca, sa stal veľkým.
„On nás naozaj naučil, všetkých nás naučil, čo to znamená milovať,“ zaznelo veľakrát z úst mnohých svetových divadelných hercov a šansoniérov – i tých, pre ktorých skladal: Gilbert Bécaud, Johnny Hallyday, Juliette Gréco, Bing Crosby, Elton John, Liza Minnelli, Ray Charles.
Milovať život
V marci tohto roku som mala šťastie Charlesa Aznavoura, posledného svedka vrcholu francúzskeho šansónu, zažiť na koncerte v Prahe (v Československu koncertoval len raz, v bratislavskom PKO v roku 1978). Vo veku 93 rokov mal ten istý hlas ako v mladosti a hoci už jeho pohybom chýbala istota, stále tancoval s rovnakým vtipom, gestá mal rovnako zvláštne ako výstižné a radosť zo spevu rovnako vitálnu. Zaspieval všetky najslávnejšie piesne ako Hier encore, La Bohème, Les deux Guitares , Comment ils disent; z posledného albumu Encores úvodnú dojímavú Avec un brin de nostalgie, na záver sa spoločne s námorníkmi preniesol do krajiny zázrakov v Emmenez-moi.
Vidiac ho si človek musel pripustiť, že sila jeho umenia a tajomstvo jeho šarmu boli veľmi, veľmi prosté. Aznavour to sám rád zdôrazňoval: Milovať život, milovať ľudí s ich dobrými stránkami aj s nedostatkami a so slabosťami, milovať svoju prácu. Milovať lásku, čašu vína, radosť zo spevu, a najmä prácu a tvorbu.
Aznavour bol sebavedomý, dobre vedel o svojej výnimočnosti. Keď v rozhlase spomínal na Emila Zátopka, na otázku, čo mali spoločné, odpovedal: „Najmä pracovitosť. Zátopek bol navyše veľmi šarmantný človek, a ja som tiež celkom milý.“ Lenže humor, sebairónia, a najmä láska k druhým a vedomie ich vlastnej výnimočnosti jeho sebavedomie zbavovali arogancie a ostávala len radosť zo života a rešpekt pred ním.
Jediný sľub, ktorý sa mu nepodarilo dodržať, bolo rozhodnutie spievať do stovky. Ale nesklamal, zomrel v plnej sile a s mnohými plánmi, nedlho po návrate z turné v Japonsku.
… pracovať a vždy prekvapiť
Jean Ferrat v piesni Que serais-je sans toi (Čo by som bol bez teba) vyjadril aj ten verš Louisa Aragona, že človek, ktorý dokáže prežívať najväčšie šťastie, má často najsmutnejšie oči. Smutné oči Charlesa Aznavoura patrili k tým najveselším v spoločnosti veľkých básnikov, ktorí nikdy svoje umenie od svojho života neoddeľovali.
Guillaume Apollinaire to v jednom liste pre Madelaine vyjadril tak, že pôrod sám osebe je ťažký, ale údelom básnika je tvoriť, nie trpieť. Tvorbou človek dokáže život aj so všetkou bolesťou zmeniť na šťastie, bez toho, aby sa jej vyhýbal. V minulotýždňovom poslednom televíznom rozhovore Charles Aznavour na otázku, čo by mal človek robiť, aby bol šťastný, vedel milovať a zaslúžil si lásku, odpovedal a zapísal na papier pred sebou: „Pracovať.“ A potom dodal: „A vedieť vždy prekvapiť.“
Asi v tej tvorivej schopnosti vždy prekvapiť sa ukrýva odpoveď na otázku, prečo dnes milióny ľudí v mnohých krajinách sveta smútia za drobným arménskym mužom, posledným z veľkých francúzskych šansoniérov 20. storočia. Mnohí sa svoj obdiv pokúsili sformulovať slovami. Krásne to vystihla Carla Bruni-Sarkozy: „Nebol veľký, ale postavou pôsobivý, a na scéne úplný gigant. Nebol krásny, také čosi by preňho bolo príliš banálne: on bol neodolateľný.“