Skromný velikán Nepela zasadol na trón pred pol storočím

23.01.2019 06:00

„Keď vieš, nie si nervózny a nerobíš chyby,“ odvetil mi raz Ondrej Nepela na otázku, v čom spočíva tajomstvo jeho spoľahlivých výkonov na veľkých pretekoch. Kto ho poznal, vie, že odpoveď bola viac ocenením jeho celoživotnej trénerky Hildy Múdrej než samochválou. Práve pred polstoročím sa začala zlatá séria krasokorčuliara, ktorý za päť rokov (1969 – 1973) vyhral, čo sa dalo: olympiádu, univerziádu, tri svetové aj päť európskych šampionátov. A vyhlásili ho za slovenského športovca 20. storočia. Žiaľ, in memoriam.

Ondrej Nepela pôsobil na ľade ako elegán – aj...
Ondrej Nepela pôsobil na ľade ako elegán – aj na rozlúčkovom svetovom šampionáte 1973 v Bratislave. Autor: Archív Slovenského olympijského a športového múzea

Bola to láska na prvý pohľad. Sedemročnému chalanovi ju sprostredkoval televízny prenos na obrazovke veľkosti dnešných laptopov. Spontánne začal imitovať Karola Divína a potom tak dlho prosíkal mamu, až ho vo februári 1958 zapísala do krasokorčuliarskej liahne Slovana.

Nepelovci bývali vtedy blízko zimného štadióna, ktorý posledné dve desaťročia nesie synovo meno. Štvorčlenná rodina sa tiesnila v jednoizbovom byte bez ústredného kúrenia v činžiaku oproti športovej hale na Pasienkoch existujúcej len na projektových výkresoch, lebo štátnou prioritou sa z večera do rána stala výstavba strechy nad neďalekou umelou ľadovou plochou – Bratislave totiž pririekli krasokorčuliarske majstrovstvá Európy 1958.

Skákalov vabank: sľub strechy

Medzinárodná korčuliarska únia (ISU) vyberala dejisko šampionátov ešte z roka na rok. Kontinentálne majstrovstvá 1957 hostila Viedeň – pod holým nebom a za zlého počasia. Svojrázny Emil Skákala, ktorý na nich rozhodoval a už piaty rok šéfoval slovenskému krasokorčuľovaniu, obchádzal jedného funkcionára ISU za druhým a loboval: „Dajte hlas Bratislave a o rok budete mať nad hlavou strechu.“ Už ako tridsaťročný sa stal riaditeľom Záhradníckych a rekreačných služieb mesta Bratislava, pod ktoré spadal zimný štadión – dva roky po tom, čo ho ako čerstvého absolventa Vysokej školy ekonomickej prijali na miesto plánovača…

To zažili len pamätníci: počas povinných cvikov...
To zažili len pamätníci: počas povinných cvikov bývali na ľadovej ploche aj všetci rozhodcovia a známky vyťahovali zo škatúľ zavesených na krku – aj Nepelovi na bratislavských ME 1966. Autor: Archív Slovenského olympijského a športového múzea

Leopoldovský rodák bol typ „čo na srdci, to na jazyku“. Sugestívne vedel naštvať i nadchnúť. A vedel aj, ako na papalášov. Vo Viedni odprisahal zastrešenie štadióna, hoci ho nemal požehnané domácou politickou verchuškou. „A kto by mi to garantoval skôr, než ja som mohol garantovať, že majstrovstvá Európy naozaj budú v Bratislave? Nemal som inú možnosť, ako hrať vabank,“ rekriminoval s odstupom rokov. „Len čo to bolo na papieri, rozbehla sa výstavba a všetko sa stihlo.“

Kolaudácia predstihla slávnostné otvorenie jubilejných, päťdesiatych majstrovstiev Európy len o týždeň, ale o šampionáte účastníci šírili iba chvály. Aj viac než 20 miliónov televíznych koncesionárov v 15 krajinách, ktorí prvý raz videli krasokorčuliarske ME na obrazovkách.

Náhody a osudové stretnutie

Po úspešnom šampionáte zažili krasokorčuliarske prípravky dnes nepredstaviteľný nával, ktorý nezvládali. Pani Nepelovej po dvoch týždňoch došla trpezlivosť a vyzbrojená pohárom domáceho lekváru v jednej a stokorunáčkou v druhej ruke oslovila prvú trénerku, na ktorú natrafila. Našťastie – na Hildu Múdru. „Ktorý je váš syn?“ spýtala sa jej a hoci trénovala dozrievajúce hviezdičky ako Janu Mrázkovú (na ME 1961 získala bronz), Evu Grožajovú (neskôr Bergerovú) či Agnesu Wlachovskú (Búřilovú), vzala Ondreja pod svoje krídla. Za lekvár sa poďakovala a stokorunáčku odmietla.

Krasokorčuľovanie som nikdy nevnímal ako príťaž či obetu. Bavilo ma.

Vtedy viedenskej rodáčke ani na um nezišlo, že ide o osudové stretnutie – veď bolo úplne náhodné. Pravdaže, ani to, čo všetko s Ondrejom dosiahne, že ju raz označia za jeho druhú mamu, či – absurdné, ba morbídne aj pomyslieť – že sa obe mamy stretnú pri jeho smrteľnej posteli…

Keď Hilda Múdra na penzii začala bilancovať svoj život, skonštatovala, že „pozostával z množstva náhod“:

„Môj otec bol učiteľ, ale na konci prvej svetovej vojny sa dostal na Sibíri do zajatia a keď sa v roku 1921 vrátil do Viedne, boli už všetky dobré učiteľské miesta obsadené. Vieš po rusky, pôjdeš do českej školy, povedali mu. Aj ja som mala byť učiteľkou, ale na turné Viedenskej ľadovej revue po Slovensku som náhodou stretla jedného muža a – zmenila som profesijné plány, ba aj krajinu. Otec sa do smrti nezmieril, že semester pred promóciou som uprednostnila svadbu – a nie preto, že sa odohrala v bratislavskom Modrom kostolíku a ostala som žiť na Slovensku. Aj na ľad som sa vrátila náhodou: zlákal ma naň doktor Ivan Chodák, bývalý skvelý futbalista, keď prišiel ošetriť ktorési z našich dvoch detí a ja som sa mu posťažovala, že počas dlhej manželovej maródky po úraze sme v tvŕdzi. V Bratislavskej revue som sa stala tanečnou partnerkou Emila Skákalu a keď už bol tréner a popri iných funkciách nestíhal, tak mi povedal: Ja budem trénovať dopoludnia a vy popoludní. Vychádzali sme veľmi dobre, ale až do konca jeho života sme si vykali.“

V pätnástich európsky bronz

Nepela tvrdil, že ako chlapča bol športové drevo, no málokto mu to veril, lebo na ľade pôsobil ako elegán. Na brilantnom korčuľovaní, ktoré sa stalo základom jeho neskoršej dokonalosti kreslenia povinných cvikov, mala zásluhu pedantnosť trénerky, ktorá vyučovala zásadne na korčuliach, ale aj Ondrejova vrodená usilovnosť.

A ešte niečo: mal dobré oči – odpozeral všetko, čo sa dalo. Keď trénoval naraz so svojím vzorom Karolom Divínom, necivel na jeho tvár, ale na nohy. Divín bol preňho bôžik a keď mu občas čosi poradil, pokladal to za sväté písmo. Spoliehal sa však najmä na svoj pozorovací talent. Bol vizuálny typ, potvrdzuje trénerka, ktorú celý život oslovoval teta.

Teta Hilda Múdra a jej tretie dieťa: v Ľubľane...
Teta Hilda Múdra a jej tretie dieťa: v Ľubľane 1970 získal Ondrej Nepela druhé svetové striebro. Autor: TASR, J. Valko

Úžasne rýchlo napredoval. Už v trinástich rokoch sprevádzal Divína na innsbruckej zimnej olympiáde 1964 – pre Karola bola poslednou a pre Ondreja, naopak, prvou z troch. Nepela sa v bilancii kuriozít ocitol dvakrát: bol nielen najmladší, ale aj najľahší. Vážil tak málo (39 kg), že rozhodcovia v povinných cvikoch hľadali jeho stopu na ľade kolenačky a upratovačka jeho izby v olympijskej dedine ho pri pohľade na takmer nedotknutú perinu upodozrievala, že pod ňou vôbec nespáva.

Vo výsledkovej listine ZOH 1964 figuroval tretí od konca, ale už o dva roky na ďalšom európskom šampionáte v Bratislave stál na medailovom pódiu – ako deviatak! Predstihli ho len dvaja renomovaní Rakúšania: Emmerich Danzer, po Divínovi Ondrejov nový idol, a Wolfgang Schwarz. Nepela s úsmevom krútil hlavou: „Nemôžem uveriť, že som tretí. Asi rozhodlo to, že som sa po prvom, neisto doskočenom trojitom salchove odhodlal ho opraviť – a vyšiel mi. Aj záverečný mohutný dvojitý axel.“ Múdra o prvej medaile hovorí ako o najmilšom prekvapení za 16 rokov spolupráce a pripomína, že onen salchov bol Nepelov vôbec prvý perfektne zvládnutý trojitý skok na veľkom šampionáte.

Mal dobré nervy a rád „školu“

Už mi, prosím, nehovorte Ondrík, požiadal Nepela novinárov. Z hľadiska medailí sa v jeho kariére začala bronzová éra, z hľadiska prípravy talianska. Uprostred šesťdesiatych rokov začali trénerku Hildu Múdru na tri letné mesiace pozývať do Cortiny d'Ampezzo. Tých, čo v údolí pod dolomitskými končiarmi trénovala, za ľadovú plochu platili, kým jej bratislavskí zverenci ju mali zadarmo. A ľadu mali toľko, koľko potrebovali, nie ako doma, kde oň najmä v období letných odstávok zimných štadiónov vládla akútna núdza. Nepela na základe zmluvy konkrétne päť hodín: tri a pol na povinné cviky a pol druha na voľnú jazdu.

V roku 1965 do skupiny pribudol Marián Filc, ktorý na želanie rodičov odišiel od Ivana Mauera. Múdra vždy tvrdila, že Filca, staršieho brata neskôr slávneho hokejového trénera, obdarila príroda väčším talentom než Nepelu. Pod jej vedením sa dostal do európskej, neskôr aj svetovej desiatky (takže v nej figurovali dvaja Slováci!), ale na výrazné zlepšenie slabých povinných cvikov už bolo neskoro a na likvidáciu psychického bloku v hlave nenašla recept ani ona. Šarmantná talianska hlavná rozhodkyňa Sonja Bianchettiová, ktorej sa páčil jeho štýl voľných jázd, si neraz povzdychla: „Veľká škoda, že Filc má slabé nervy.“

Chystám sa ešte do revue, ale na konci športovej kariéry si pripadám ako na rozvode.

Medzi deťmi vtedy fičala riekanka: Daj nervy do konzervy. Nepela bol našťastie Filcov opak. Múdra mu dôrazne už na úvod povedala, že povinné cviky majú funkciu abecedy a zafixoval si to. O pár rokov sa škola, ako sa vtedy paragrafom vravelo, stala jeho doménou. „Kreslenie“ trónilo na rozvrhu ako každodenná nultá dvojhodina, trénovalo sa od šiestej ráno (v Prahe už od piatej), vyžadovalo trpezlivosť i precíznosť, vlastnosti, ktorými Ondrej disponoval. Ale asi najpodstatnejšie bolo, že na rozdiel od mnohých iných si ho nezhnusil.

„Krasokorčuľovanie som nikdy nevnímal ako príťaž či obetu. Bavilo ma – a keďže jeho súčasťou, v mojej ére veľmi významnou, boli povinné cviky, bavilo ma aj kresliť ich,“ vysvetlil na sklonku pretekárskej kariéry. Rolu zohral aj fenomén Divín, po ktorom prevzal prívlastok profesor paragrafov, čo mu dvihlo renomé medzi rozhodcami.

Zlatá séria – najskôr európska

Nepela netrpel Filcovým syndrómom – čím významnejšie preteky, tým väčšie nervy. Skôr naopak. Na domácich šampionátoch (slovenskom či československom) občas zajazdil pod kritiku, na európskom či svetovom sa však nikdy nestrápnil. Priam neuveriteľné: na ZOH, MS či ME vždy buď zopakoval predošlé umiestenie, alebo ho (oveľa častejšie) zlepšil!

Po prvom európskom titule v...
Po prvom európskom titule v Garmisch-Partenkirchene 1969 prišli Nepelu na letisko privítať aj jeho rodičia. Žiaľ, už nikto z nich nežije: otec zomrel koncom roku 1988, syn už ako 38-ročný 2. februára 1989 v nemeckom Mannheime, kde pôsobil ako tréner, a mama v roku 1994. Autor: TASR, J. Valko

Po grenoblianskej olympiáde 1968 sa mu otvorila cesta k zlatým medailám. Amatérsky ľad totiž opustil jej rakúsky víťaz Wolfgang Schwarz, ba aj ďalší Viedenčan Emmerich Danzer, trojnásobný svetový a až štvornásobný európsky šampión, ktorý v Savojských Alpách skončil až štvrtý – dokatoval povinné cviky a nepomohla mu ani najlepšia voľná jazda. Z európskej elity ostal na scéne len bronzový Francúz Patrick Péra.

Ondrej Nepela využil hneď prvú šancu. Na kontinentálny trón zasadol pred 50 rokmi – na majstrovstvách Európy 1969 v bavorskom Garmisch-Partenkirchene. Jeho dominanciu v povinných cvikoch nemal čím Francúz kompenzovať a Nepela sa spoľahlivým výkonom vo voľnom programe na pôsobivé Offenbachove melódie udržal na prvom mieste. Od všetkých deviatich rozhodcov dostal vyššie známky aj vo voľnej jazde a pôvodne 17-bodový náskok takmer strojnásobil.

„Kedy aj vy utečiete do revue?“ rýpali doňho novinári. Pousmial sa: „Momentálne snívam o dobrom maturitnom vysvedčení, a nie o revuálnej zmluve.“

Svetovú začal v jame levovej

O rok získal Nepela európsky titul aj v Leningrade a o dva v Zürichu. Svetový mu dva razy vyfúkol Američan Tim Wood – na domácej pôde v Colorado Springs 1969 s veľkým náskokom, v Ľubľane 1970 iba tesne, až voľnou jazdou. Potom ho zlákali do jednej z revue – vystriedal všetky tri najväčšie na americkom kontinente.

V sedemdesiatom prvom hostil majstrovstvá sveta francúzsky Lyon, rodné mesto Patricka Péru. Teraz alebo nikdy, vyhlásil syn majiteľa miestnej obuvníckej firmy po osemmesačnej príprave v zámorí. Zlepšil si povinné cviky, po prvých dvoch dokonca viedol, zo šiestich tri vyhral a pred voľnými jazdami strácal iba osem desatín. Na žrebovaní poradia si Nepela vytiahol trinástku a prevrátil oči. Za Péru však jeho krajan Gaillaguet dvanástku…

Nepela nezvykol sledovať konkurentov, aj tentoraz počas Pérovej jazdy rozdýchaval pľúca pred halou. Nielen on, ani jeho trénerka nevedela, že dvanásťtisíc Francúzov si pred chvíľou zaochkalo, keď ich favorit spadol. „Mala som trochu obavy z trojitého salchova, lebo v rozcvičke z neho Ondrej dopadol na dve nohy,“ priznala Múdra. „Keď sa mu však vydaril a zakrátko skočil prvý raz v súťaži perfektne aj trojitého flipa, bola som presvedčená, že nám titul neunikne. Korčuľoval tak ako ešte nikdy a aj vo voľnej jazde dostal najvyššie známky zo všetkých. Vydal v nej všetky sily. Z ľadu zišiel celý bledý a počas rozhovoru pre Československú televízie mu prišlo nevoľno.“

Olympijské zlato z bazéna

„Ondro vie v pravej chvíli zajazdiť dokonca až nad svoje maximum,“ pochválil ho Divín, ktorý získal dva európske tituly, ale na svetovom šampionáte len striebro. Ku kompletnosti medailovej zbierky chýbalo Nepelovi už iba olympijské zlato.

O rok do japonského Sappora letel ako favorit. Aj Rakúšanka Beatrix Schubová, fenomenálna kresliarka paragrafov, ktorú v Lyone za slabučkú voľnú jazdu vypískali. Vtedy už bolo jasné, že ide o poslednú olympijskú súťaž v dvojdielnej podobe, lebo od roku 1973 počet povinných cvikov zredukovali zo šiestich na tri a pred voľnú jazdu zaradili krátky program.

Profesorka aj profesor paragrafov si poslednú šancu vychutnali. Schubová vyhrala takmer o 80 bodov, hoci mala až siedmu najlepšiu voľnú jazdu, Nepela so štvrtou o 66,7 b. – pričom oboch dali všetci rozhodcovia bez výnimky na prvé miesto.

Japonci na povinné cviky vyhradili halu Mikaho, v ktorej sa k ľadu modrej farby schádzalo po schodoch ako k bazénu na kúpaliskách – veď v lete ako bazén aj slúžil. Ondrej na ňom nakreslil najlepší zvrat v kariére a v úvode pokazenú os protitrojkového paragrafu opravil tak geniálne, že mu Angličanka Molly Phillpsová vytiahla životnú známku 5,0. Aby bolo jasné: päťky za povinný cvik boli stokrát zriedkavejšie ako šestky za voľnú jazdu.

Kým Nepelu mrzel pád po druhom trojitom skoku, doma vrcholila nepelománia – Slovensko malo konečne aj zimného olympijského šampióna. Hoci zo Sappora sa aj s trénerkou vrátil až po americkom turné, čiže s veľkým odstupom, Hilda Múdra odprisahala, že takú plnú vaňu kvetov nikdy nemala.

Rok navyše proti vôli

Až potiaľto kariéra zodpovedala Nepelovým predstavám – celú prežil v pokore, aj preto bola taká úspešná. Jej predĺženie o rok s vrcholom na svetovom šampionáte 1973 v rodnom meste už nie. Muž bez nervov ich zrazu začal strácať a búril sa, lebo mysľou bol už inde – v revue.

Málokto vnímal, že sa stal vzorom vo veku, v ktorom iní vzory kopírujú. Vystupovaním aj výsledkami. Vďaka tomu, že zdedil poslušnosť aj poctivosť a na rozdiel od niektorých iných danosti neprehajdákal, lebo mu to okolie nedovolilo, prinajmenej mu nešlo príkladom. Rešpektoval normy socialistickej doby, v ktorej žil, bez toho, aby ich hurá-štýlom propagoval. Do akej miery sa s nimi stotožňoval, ťažko hodnoverne posúdiť, lebo patril medzi tých, čo vo vyjadrovaní vyznávali zásadu, že menej je viac, a najmä – na druhý svet odišiel skôr, než došlo k spoločenské­mu zlomu.

Proti jeho vôli predĺžená kariéra mala napokon šťastný koniec. Napriek revolučnej zmene pravidiel, ktorá ho hendikepovala, získal aj piaty európsky a tretí svetový titul. Ak by aj hneď nemal talent, mal charakter, lebo to bola veľká obeta. A obrovský dôkaz lásky k športu. Mal 22 rokov a dva mesiace, keď sa lúčil. „Chystám sa ešte do revue, ale pripadám si ako na rozvode,“ povedal. „Budem ďalej korčuľovať, ale to už bude niečo iné – na efekt vyrátaná šou, nie nevyspytateľné športové súťaženie pred rozhodcami.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ondrej Nepela
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku