Armádne pojmy vplyvom vojen zanešvárili aj slovníky bohumilých činností. Po prvej sa vo svete začalo verklíkovať: oba póly boli už dobyté, je načase zaútočiť na metaforický tretí, čiže Strechu sveta, ako sa tiež vravelo najvyššiemu bodu Zeme.
Nebotyčné kopce mali na muške najmä koloniálne mocnosti. Britské impérium si uzurpovalo právo na najvyšší. Možno preto, že vrch geodetmi označovaný ako Peak XV dostal názov po Georgeovi Everestovi, pôvodom waleskom exriaditeľovi Indického zememeračského ústavu, ktorý na základe šestoro meraní v roku 1862 ako prvý určil jeho ozrutnú nadmorskú výšku: 29 002 stôp, čiže 8 839 m. Britom však medzi vojnami osem pokusov o výstup na Mount Everestzo severu nevyšlo a po druhej svetovej vojne v období dekolonizácie stratili výsadné postavenie. Keď Nepálci otvorili južnú cestu ku kopcu (takmer zároveň s čínskym zatvorením severnej), prvé povolenie na rok 1950 vydali Američanom a na rok 1952 Švajčiarom. Angličania si medzitým trúfli len na prieskumnú výpravu s cieľom objaviť dostupnú cestu k južnej strane Everestu, ktorú viedol Eric Shipton. Neskôr sa však ukázalo, že mala veľký význam pre ich budúci úspech: našla kľúč k hore a odhalila potenciál Novozélanďanov Edmunda Hillaryho a Georgea Lowa, ktorí sa k nej pripojili, lebo sa vtedy s krajanmi prvý raz potulovali po Himalájach.
Briti dostali novú šancu – pokus číslo 9
Ed bolo druhé, podľa vlastného priznania tvrdohlavé dieťa prísneho otca, ktorý v mestečku Tuakau, deväťdesiat kilometrov od Aucklandu, založil regionálne noviny. Nedokázali ho však uživiť, nuž si privyrábal včelárstvom, ktoré sa napokon stalo jeho hlavným povolaním. Vláčiť ťažké plásty a škatule s plechovkami medu nútil aj oboch synov, ktorí už ako tínedžeri získali chlapskú silu. Viac než po mamou-učiteľkou forsírovanom univerzitnom vzdelaní túžil po dobrodružstve. Najmä od výletu do novozélandských Južných Álp, keď ako dvadsaťročný prvý raz videl sneh a zazrel jeho najvyšší, po slávnom moreplavcovi pomenovaný vrch Mount Cook (3 754 m).
Švajčiari boli na Evereste na jar 1952 blízko k úspechu. Raymond Lambert a Tenzing Norkej ako šerpský sirdar prenocovali v stane vo výške 8 400 m. Pravda, bez spacích vakov, takže ak nechceli zamrznúť, zaspať nesmeli – len sa navzájom treli v snahe sa zohriať. Poveternostnú idylu z večera do rána odfúklo vetrisko, ktoré protivne vírilo sneh. Boli však už príliš vysoko na to, aby sa vzdali bez pokusu. Ça va bien, presviedčali sa navzájom jediným francúzskym zvratom, ktorému šerpa rozumel. Po piatich hodinách, za ktoré postúpili len o 200 výškových metrov, rezignovali…
Angličanom odľahlo, dostali novú šancu. Shiptonova výprava aj s Hillarym v tom roku na Čo Oju dopadla ešte horšie, ale vyskúšala nové kyslíkové prístroje. Za šéfa britskej everestskej expedície č. 9 však napokon vymenovali Johna Hunta, plukovníka armády Jej veličenstva. Nechýbal v nej Hillary ani Tenzing. Pre šerpu s renomé muža s dvoma pľúcami to bola už siedma výprava na Everest! Pre Novozélanďana, ktorého šerpovia titulovali Veľký muž, naopak prvá.
Konečne na vrchole: Podanie rúk? Objatie!
Hunt z nich spravil dvojičku. Prvým útokom na vrchol však poveril Charlesa Evansa a Toma Bourdillona, ktorý s otcom vymysleli kyslíkový prístroj s uzavretým obehom. Ibaže Evansov ako naprotiveň na južnom vrchole začal štrajkovať a aj vzhľadom na zhoršujúce sa počasie sa museli vrátiť. Huntovi extrémne záležalo na úspechu – nielenže Hillarymu s Tenzingom ako druhej dvojici odobril rozhodnutie vziať si tradičné kyslíkové prístroje, ale osobne pomohol šerpovi Da Namgyalovi vyniesť potrebné veci na ďalší útok až do výšky 8 340 m! Po návrate do južného sedla, už očividne vyčerpaný, Hillarymu s prosebnými očami povedal: „Chlapi, najdôležitejšie je, aby ste sa v poriadku vrátili. Ale ak to pôjde, vystúpte až hore.“
Tí dvaja na druhý deň o štvrtej ráno vo výške 8 510 m namerali mínus 27. Na petrolejovom variči si navarili čaj, nad ním odmrazili Edmundovu obuv a o pol siedmej vyrazili. O desiatej narazili na dvanásťmetrový skalný útvar. Hillary chvíľu maturoval, ale napokon posledný rébus zvládol, a po ňom ním preliezol aj Tenzing – odvtedy sa volá Hillaryho výšvih. Potom to už šlo hladko. Písal sa 29. máj 1953 a Hillaryho náramkové rolexky, dnes exponát zürišského múzea hodín, ukazovali 11.30 h. Konečne to vyšlo. Na dvanásty pokus.
Big Ed stál na vrchole Big E. Na plošinke veľkosti dvoch pingpongových stolov. S ním aj jeho druh z iného odľahlého kúta Britského impéria. Zámožný vyznávač viery, ako vraj znie preklad mena Tenzing Norkej. S Hillarym bol odjakživa problém udržať krok, ale šikovný šerpa, hoci o päť rokov starší, to dokázal.
Keď sa Hillary na druhom svete prevtelí, bude pokračovať v pomáhaní ľudským bytostiam.Ang Rit, šerpa snežný leopard
„Ako typický Anglosas som mu na vrchole podal ruku. Jemu sa to však málilo. Mocne ma objal a ja som mu to vzápätí opätoval. Zistil som, že je ešte vzrušenejší ako ja,“ spomínal po rokoch. „Spod bundy som vytiahol fotoaparát a stláčal spúšť. Neskôr mi vyčítali, že nie som na žiadnej vrcholovej snímke – iba Tenzing. Mne vtedy ani na um nezišlo, že by som sa mal zvečniť aj ja.“ Keby si nevšimol, že Tenzing zahrabáva do snehu čokoládu ako dar bohom, zabudne splniť želanie šéfa expedície, aby na vrchole nechal krížik, ktorý mu zveril…
Sir Edmund sa zdráhal: Som obyčajný človek
Správa o historickom výstupe na najvyšší vrch sveta dorazila do Londýna až 2. júna, v deň korunovácie kráľovnej Alžbety II. O šesť týždňov Hillaryho osobne pasovala za rytiera. „Nemám pocit, že som správny typ na takú poctu,“ poznamenal. „Prekvapilo ma už to, že sa práve mne, obyčajnému človeku, podarilo vyjsť na Everest.“
Obyčajný človek, ktorého neobyčajný úspech nepremenil na namyslenú celebritu. Hillary tú pokoru v takmer deväťtisícovej výške nehral, mal ju v sebe. A nehral ju ani v kolotoči slávy, čo sa následne vôkol neho rozkrútil. S obľubou argumentoval: „Nedobýjame horu, ale seba.“
„Prepáčte, že vás vítam tak ledabolo oblečený,“ ospravedlňoval sa slovenskému cestovateľovi a horolezcovi" Františkovi Kelemu .{target:_blank}":[tt_news:333606], keď v roku 1981 s trémou stlačil zvonček na jeho dome v Aucklande. Šípky spod Rozsutca, ktoré mu doniesol, hneď zasadil k múriku s pergolou. Potom si zalistoval v obrazovej publikácii o Vysokých Tatrách a pousmial sa: „A ja som si myslel, že Tatry sú celé poľské…“
V deväťdesiatom štvrtom ich videl na vlastné oči ako hosť popradského festivalu horských filmov. „Mal som možnosť sa s ním na chvíľu stretnúť a očaril ma – vyžarovalo z neho teplo, ľudskosť, dobrosrdečnosť. Nikoho neodmietol, všetkým prvý s úsmevom podával ruku,“ vraví Igor Koller, bývalý dlhoročný predseda Slovenského horolezeckého spolku IAMES. „Zaujala ma aj jeho prednáška – žiadny pátos, ani náznak heroizmu. Aj historky riskantných situácií trebárs z Antarktídy vykresľoval s vtipom.“
Hillary sa päť rokov po Evereste dostal aj na južný pól a v roku 1985 v spoločnosti astronauta Neila Armstronga tiež na severný.
Himaláje druhý domov a Nepál druhá vlasť
Čas beží ako splašený a svet sa prenikavo mení. V päťdesiatom treťom trvalo štyri dni, kým sa civilizácia dozvedela, že tri roky po Annapurne (8 091 m) stratila panenskosť aj najvyššia zo štrnástich osemtisícoviek. V máji 1990 sa Edmundovi Hillarymu telefonicky ozval jeho syn Peter a keď sa ho spýtal, kde je, odvetil: „Volám ti z vrcholu Everestu.“
Hillary mal tri deti, ako jeho rodičia. S Louisou Mary Roseovou, absolventkou sydneyského konzervatória, ktorú si vzal za manželku v septembri 1953, len čo doznelo prvé kolo osláv himalájskeho úspechu.
Prvorodený Peter sa vydal v otcových stopách. Aj on stál na všetkých troch póloch. Na Evereste dokonca dvakrát – v roku 2003 si spoločným výstupom so synom vtedy už nebohého Tenzinga (zomrel v roku 1986) uctili polstoročie historického úspechu ich otcov.
Edmundovi Hillarymu v tom roku ako prvému v histórii udelili čestné občianstvo Nepálu. Nie za výstup, ba ani nie za to, že v druhej polovici osemdesiatych rokov bol novozélandským veľvyslancom v Nepále (zároveň aj v Indii a v Bangladéši), ale za zásluhy o šerpský národ. Himaláje vnímal ako druhý domov, dokopy v nich strávil možno aj pätinu života. V roku 1960 založil a 48 rokov (až do smrti) viedol neziskovú organizáciu Himalayan Trust, ktorá len do roku 1999 pomohla v regióne Khumbu postaviť 27 škôl, dve nemocnice, 12 kliník, niekoľko mostov, položiť kilometre potrubí s pitnou vodou a v programe zalesňovania národného parku Sagarmatha vysadiť vyše milióny stromčekov.
Big Ed stratil v Nepále manželku aj najmladšiu, vtedy 16-ročnú dcéru Belindu – zahynuli v roku 1975 pri leteckej havárii neďaleko Káthmándú, cestou za ním do Paphlu, kde pomáhal stavať nemocnicu. Napriek tomu nezanevrel ani na krajinu, ani na vrchy a pod nimi žijúcich ľudí. Otriasol sa a pokračoval v rozrobených projektoch v záujme ich dobra. Po štrnástich rokoch sa oženil druhý raz: s June Mulgrewovou, vdovou po jeho horolezeckom kolegovi a tiež členovi správneho výboru Himalayan Trust, ktorý sa stal obeťou inej leteckej katastrofy.
Everest plný odpadkov: Dali sme zlý príklad
Keď Hillary v januári 2008 zomrel, agentúra Reuters oslovila Ang Ritu, prvého šerpu, ktorý desaťkrát vystúpil na Everest bez kyslíka – v roku 1984 aj so Slovákmi Zoltánom Demjánom a Jozefom Psotkom, ktorý na zostupe zahynul. „Hillary urobil pre nás šerpov veľmi veľa. Keď sa na druhom svete prevtelí, bude pokračovať v pomáhaní ľudským bytostiam,“ povedal chýrny nosič s prezývkou „snežný leopard“.
Ivan Fiala, partner Michala Orolina z Nanga Parbatu, prvej (česko)slovenskej osemtisícovky (1971), ho dokonca označil za „najvyššiu morálnu autoritu, akú kedy svetové horolezectvo malo“. Novozélanďan sa totiž nerozpakoval kritizovať nielen masový biznis s majetnými klientmi na najvyššom vrchu, ale aj „odpudzujúcu kopu odpadkov“ pod ním a podiel svojej generácie: „Naša expedícia sa, žiaľ, stala jednou z prvých, ktorá dala zlý príklad.“
„Som trochu bojazlivý človek a rád by som z tohto sveta odišiel pokojne,“ stojí na záverečnej strane jeho poslednej knižky z roku 1999. „Dokonca by som si želal, aby môj popol rozptýlili do prekrásnych vôd aucklandského zálivu Hauraki a aby ho vlny postupne vynášali na breh možno aj jednej z príjemných pláží blízko miesta, kde som sa narodil. Potom sa uzavrie celý kruh môjho života.“
Krajania mu vystrojili štátny pohreb, ktorý prenášala aj televízia, a blízki mu splnili želanie, takže jeho popol medzičasom už iste splynul s pieskom blízko miesta, kde sa 20. júla 1919 narodil.