Keď Pravda mala ženskú tvár

, 29.09.2020 06:00
Mária Sedláková, šéfredaktorka, storočnica Pravdy
Mária Sedláková (sediaca prvá zľava) odovzdáva koncom roku 1969 ako slovenská ministerka práce a sociálnych vecí finančnú výpomoc rodičom čerstvo narodených trojčiat v Čavoji. Autor:

Ženy riadili redakčný kolektív Pravdy v jej 100-ročnej histórii len dvakrát. Tou prvou šéfredaktorkou bola Mária Sedláková (1922 – 1987). Bola ňou krátko - necelý rok, zato viedla noviny v búrlivom období dubčekovskej Pražskej jari a jej násilného potlačenia vojskami Varšavskej zmluvy. Aj Sedlákovú postihli neskôr politické čistky.

O jej detstve a dospievaní toho veľa nevieme. Narodila sa v Seredi, hneď po vojne vstúpila do komunistickej strany. Mala na to všetky predpoklady – pochádzala z robotníckej rodiny a aj ona začínala od piky – ako stavebná a poľnohospodárska robotníčka. Do Pravdy začala prispievať ako robotnícka dopisovateľka a v roku 1949 sa stala jej redaktorkou. Cítila, že si potrebuje doplniť vzdelanie, a tak postupne absolvovala nielen Ústrednú stranícku školu, ale aj žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK (1955).

Stanislav Sikora z Historického ústavu SAV, ktorý kedysi preskúmal publikačnú i politickú činnosť Sedlákovej, tvrdí, že kritickými reportážami a článkami zaujala už v druhej polovici 50. rokov, po prvom politickom odmäku. Naplno však tento prúd svojej tvorby rozvinula až na začiatku druhého odmäku, ktorý sa zvykne nazývať „československým predjarím“.

Dôsledne za Dubčeka

Ďalší známy historik a politológ Ivan Laluha považuje Sedlákovú dokonca za poprednú predstaviteľku reformných síl medzi slovenskými novinármi v spomínanom období. Pamätníci si možno ešte spomenú na jej pravidelné besednice so spoločným názvom Vás sa to netýka?, kde poukazovala na rôzne nešváry v politickom a spoločenskom živote. Ťala pritom do živého.

Šéfredaktorom Pravdy bol vtedy Ondrej Klokoč, ktorý mal počas takmer 10 rokov pôsobenia v tejto funkcii lepšie i horšie obdobia. Jeho hviezdny čas prišiel 6. júna 1963, keď zverejnil vystúpenie Mieroslava Hyska na Zjazde slovenských novinárov. Hysko žiadal brať na zodpovednosť politických predstaviteľov, ktorí dopustili politické procesy v 50. rokoch a stále boli vo funkciách. Kritika sa týkala najmä Viliama Širokého, vtedy predsedu československej vlá­dy.

Už o týždeň sa v Košiciach konalo veľké stranícke zhromaždenie, na ktorom prvý tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný „rozniesol“ zjazd slovenských novinárov v zuboch. Ešte viac sa však ušlo Pravde. „Je neprípustné, aby tlačový orgán ÚV KSS sa stal platformou na hlásanie nesprávnych názorov a znôšky hysterických výpadov proti strane,“ rozčuľoval sa Novotný, ktorý bol zároveň prezidentom ČSSR.

Začali padať stranícke tresty. Hysko „vyfasoval“ zákaz publikovania v straníckej tlači, Klokočovi „uložili“ pokarhanie. Očakával sa tvrdší postup, za Klokoča sa však údajne postavil jeho priateľ Alexander Dubček, v tom čase prvý tajomník strany na Slovensku. No ľady v politike sa nakoniec pohli: už v septembri toho istého roku padol Široký. A o tri mesiace neskôr sa viacerí nespravodlivo odsúdení vo vykonštruovaných súdnych procesoch dočkali plnej rehabilitácie.

Ale už o rok na to si Klokoč akoby chcel polepšiť u vrchnosti a vyhodil dvoch nepohodlných redaktorov – Jána Jonáka a Adolfa Mensatorisa. Sedláková sa ich na straníckej schôdzi zastala ako nebojácnych a odvážnych novinárov. Vtedy to nepomohlo, ale keď sa stala šéfredaktorkou, oboch prijala späť do redakcie.

Progresivisti proti konzervatívcom

Sedlákovej články mali taký veľký ohlas vo verejnosti, že sa stávala neformálnou autoritou. V roku 1964 ju prizvali do kontrolnej komisie pri SNR, kde pôsobila napriek tomu, že nebola poslankyňou. O dva roky neskôr na zjazde KSČ zvolili Sedlákovú do ústredného výboru a zohrala tam významnú úlohu v spore Dubčeka s Novotným. „Bola jednou zo šiestich členov ústredného výboru, ktorí Dubčeka úporne bránili,“ konštatuje Sikora.

Bola tiež členkou osobitnej komisie ústredného výboru, ktorá v januári 1968 navrhla Dubčeka za nástupcu Novotného v najvyššej straníckej funkcii. Na začiatku obrodného procesu sa napokon stala šéfredaktorkou Pravdy a členkou sekretariátu ÚV KSS, kde zastávala reformné postoje.

„Aj redakcia Pravdy bola vtedy rozdelená na dve krídla – progresivistov a konzervatívcov,“ spomínal nebohý Martin Hric, ktorý prešiel do Pravdy z bratislavského Večerníka ešte v roku 1967. „Obe krídla síce korektne spolu vychádzali, ale všetci sme vedeli, že toto sme my a to sú oni, a že ináč hovoríme medzi sebou a kulantnejšie s nimi.“

Sedlákovej články mali taký veľký ohlas vo verejnosti, že sa stávala neformálnou autoritou.

Obe krídla si pozývali do redakcie na besedy „svojich“ predstaviteľov vo vedení strany. Konzervatívci Vasila Biľaka, ten všetkých varoval: "Nemajte ilúzie, keď Rusi prídu k záveru, že je u nás kontrarevolúcia, tvrdo udrú.“

Progresivisti zavolali Gustáva Husáka, vtedy bol ešte „iba“ podpredsedom vlády a presadzoval reformy. „Demokratizácia musí dostať lauf aj na Slovensku a Pravda v tom musí zohrať výraznejšiu úlohu,“ povedal. Keď mu pripomenuli, že Biľak (vtedy prvý tajomník ÚV KSS) reformy brzdí, Husák sa nerozpakoval vyhlásiť: „Súdruh Biľak alebo pochopí, alebo bude zmetený.“

Sedláková sa snažila posilňovať produbčekovské jadro redakcie, jeho príslušníkmi obsadzovala kľúčové pozície. Osvedčili sa v nich aj odvážne ženy. Napríklad šéfka spravodajského oddelenia Renáta Ružičková, Hric ju nazýval dušou redakcie v prvých dňoch po okupácii, keď Pravda vychádzala a distribuovala sa takmer ilegálne.

Práve Ružičková vymýšľala heslá pre jednotlivé dni okupácie. Tvorili ich citáty z klasikov marxizmu nad záhlavím novín. Prvý odsudzoval medzinárodné zbojstvá ako prejav imperializmu. Po týždni sovietsky komendant Bratislavy požadoval ako jednu z podmienok stiahnutia tankov z ulíc mesta, aby Pravda odstránila číslovanie okupačných dní a spomínané citáty: „Prikazujem skončiť. Časom vám dôjdu nielen citáty, ale aj číslice.“ Hric si po rokoch zavtipkoval: „Prezieravý to muž – v predstihu vedel čosi o dočasnosti.“

Prudký vzostup, pomalý pád

V auguste dosiahla Sedláková vrchol svojej politickej kariéry. Stala sa členkou zakázaného tzv. vysočanského zjazdu KSČ a o čosi neskôr aj členkou užšieho vedenia KSS. To však nemohlo trvať dlho, lebo budúci normalizátori požadovali, aby sa prispôsobila novej situácii. Okrem toho potrebovali, aby ich na začiatku poslúchala aspoň stranícka tlač. A to by Sedláková nedokázala zabezpečiť…

Odsúvali ju z výslnia postupne. Začiatkom roku 1969 ju menovali za ministerku práce a o rok na to vylúčili zo strany a „odložili“ do Vydavateľstva Práca. Pár rokov tam zastávala manažérske miesto, neskôr bola edičná redaktorka. To už všade a vo všetkom „frčala“ normalizácia.

Som však šťastný, že som mohol aspoň krátko pôsobiť v kolektíve, ktorý vytvorila a viedla Mária Sedláková. Síce iba ako elév v Pravde na víkend (P 24), ale nesiem v sebe túto spomienku a jej svetlo dodnes.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#denník Pravda #100 rokov s vami
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku