Kurz východ
Francúzsky názov Cap à l‘Est je prevzatý z námorníckej terminológie: loď s nákladom básní a s kormidlom obráteným na východ tentoraz priplávala z Bombaja, Atén, Ríma, Janova a Paríža a spoločná plavba priniesla účinkujúcim aj obecenstvu jedinečný zážitok. Básnici bez hraníc (pravdaže, aj básničky, rozumej poetky), podobne ako lekári či učitelia a ďalší odvážlivci, vydávajúci sa filantropicky do neistých končín, prišli nás liečiť a učiť. Ich dobré slovo Slovákom súcim na slovo sa nieslo v znamení troch výročí – stopätnásteho výročia narodenia Jána Smreka, storočnice romanistu Jozefa Felixa a dvadsaťročnice od zápisu Banskej Štiavnice do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Tri dni sa v Banskej Štiavnici striedajú autorské prezentácie a čítačky zahraničných i slovenských účastníkov s inscenovanou poéziou v podaní známych hereckých osobností (Milka Vášáryová a Milan Kňažko v netradičnom výbere zo Smreka, Štefan Bučko okrem iného v nanajvýš náročnom pásme z hermetickej tvorby francúzskeho symbolistu Stéphana Mallarmého v prebásnení Jána Švantnera), všetci pod režijným vedením aj s recitátorskou účasťou bývalého riaditeľa parížskeho Domu poézie-Molièrovho divadla Michela de¤Maulne, ktorý je zakladateľom Cap à l‘Est a dodnes dušou celého podujatia.
Poézia ako vodopád, chrlenie krvi, tok predstáv, pojmov, výkrikov, vízií, snov, ako vlnivé kolísanie spomienok, ako zostup do štôlní podvedomia, ako pomalá cesta k nebu, ktoré sa tu v Štiavnici tak nenapodobiteľne klenie nad zelenou homoľou Kalvárie, poézia ako pichnutie včely, za ktoré sa platí životom, poézia ako nástojčivé sebaspytovanie, ako spor so svetom, poézia ako polemika s poéziou, ako dolovanie v jazyku, ako reflexia, modlitba, epigram.
Poézia ako „pravda v tieňoch“ a vznášanie „duše nad ranou“, ako ženské vstupovanie do chrámu zboka – v protiklade k mužom, ktorí vstupujú hlavným vchodom a vnímajú Boha na oltári ako soka (Dana Podracká).
Poézia ako konfrontácia i splývanie ľudského a rastlinného, ľudského a živočíšneho, ako dvojitá bútľavina stromu a ženy, „plniaca sa nevedomým jadrom“ (Eva Luka).
Poézia ako smiešnosvätý zápal Panny Orleánskej prehlušovanej davom a rinčaním zbraní, ako „dych hmoty – hudba – nemý spev kostí“, ako prijímanie celého sveta „v alchymickej nádobe tela“ – „hriech, ktorý sa žene neodpúšťa, / aj keď je avantgardná“ (Tiziana Colusso).
Poézia ako „pochod tieňa“, zaklínanie pratmy, keď sa budhistický prazvuk -óm- ozýva v talianskom slove „ombra“ (Claudio Pozzani).
Poézia ako kozmická pokora, ako vznešená prostota, ako neprestajný zánik a povstávanie svetov v čase a priestore s hindskými „štyrmi večnosťami vesmíru“ v božom okamihu, s „Planckmi a nanosekundami“ v okamihu pozemskom (Vishnu Khare).
Poézia ako jasnozrivá, no láskavá múdrosť s figliarskym žmurknutím ponad tisícročia, keď básnik vie, že „nestačí jediný jazyk na uchopenie vecí“ a že „temné konštrukcie na spôsob labyrintu / neprestali sa budovať z nových materiálov“ (Titos Patrikios).
Poézia uvedomujúca si vlastné ohraničenia, a predsa neohraničene hľadajúca, poézia, ktorá si vypracúva vlastnú stratégiu proti agresívnej záplave „posolstiev“ v medializovanom svete, báseň ako „konkrétny zápas, brnenie a bránenie, ohňostroj a zbroj“ (Michel Deguy).
A poézia aj ako kolektívny projekt, iskrivá mystifikácia-demystifikácia, hravý konštrukt a vtipná (seba)parodická provokácia pod názvom Generátor¤X, keď básnicko-scénickú kompozíciu Petra Šuleja a Michala Habaja (plus neprítomného Petra Macsovszkého) umocňujú pohybové permutácie dvoch tanečníc…
Zmes jazykov a poetík, neúnavné čírenie temnoty, v ktorom sa v prvý večer príznačne nazvaný Babylon jazykov plnoprávne uplatní krehká dialogická výpoveď Rút Lichnerovej z pripravovanej prózy Hostina, veď poézia nie sú verše.
Poiesis, čítaj písis, ako mi vysvetľuje Titos Patrikios, v gréčtine znamená akciu, čin, činnosť, činorodosť, teda opak trpného stavu, aktívne pomenúvanie nepomenovateľného…
Ani vlastniť, ani víťaziť
Rytierska sieň Starého zámku a tohtoročným horúcim letom „zateplené“ nádvorie, tak trocha tajomné bludisko Libressa s kamennými klenbami a útulnými dvorčekmi, pôvabná terasa Art Café, Kaviareň Gavalier či stará Pražovňa, všade, vonku i vnútri, sa recituje, spieva, debatuje, gestikuluje, komunikuje, hovorené slovo je podčiarknuté mimikou a pohybom, sprevádzané violou, harmonikou, perkusiami a najčastejšie gitarou.
Potešia ma dva čisto francúzske večery v Libresse – šansóny Edith Piaf v podaní Anne-Marie Bélime a prierez francúzskou poéziou od Villona po Deguyho: Michel de Maulne s vervou recituje Baudelaira, najväčšieho básnika, šepká mi Titos, pretože vedel všetko o žene, aj „toho darebáka Rimbauda“, ba aj Victora Huga a jeho Spiaceho Booza z Legendy vekov. Toho Huga, ktorý je, ako kedysi povedal André Gide, „žiaľ, najväčším francúzskym básnikom“ a ktorému sa mnohí vysmievajú, no ktorého má Michel de¤Maulne, ako ticho dodá, rád. Pochopím, keď zaznie verš, dnes ešte aktuálnejší ako kedykoľvek: „Počuje iba to srdce, ktoré netúži ani vlastniť, ani víťaziť.“
Ani vlastniť, ani víťaziť, iba pochopiť chce prekladateľ poézie, účastník interného seminára o prekladaní Michela Deguyho. Rozoberáme tri básne, údajne ľahké, ako si myslí ich autor, a porovnávame jednotlivé interpretácie. Je tu mladučká Silvia Majerská, ktorá na jar na parížskej Sorbone obhájila doktorskú prácu o Hugovi a Deguym, riaditeľka Literárneho a informačného centra Mirka Vallová, ktorá priniesla aj preklad neprítomného manžela, aj Claudio Pozzani, ktorý prekladá Deguyho do taliančiny, aj Peter Šulej, ktorý zaskočí autora nahradením obrazu svalnatého koňa slovenským huculom, aj Eva Luka, ktorá sa Šuleja zastane, aj Dana Podracká, ktorá francúzskeho básnika ohúri grafickou schémou jeho ľúbostnej básne Kardiogram (máj)…
Nijaký pedantský rozbor, ale ohňostroj myšlienok a postrehov, týkajúcich sa francúzskej poézie, metriky a rytmu, rozdielu medzi hudbou a poéziou i feministických novotvarov. Osemdesiatriročný pán profesor sa rozvášňuje a z vážne a prísne pôsobiaceho „nebezpečného“ (nebezpečne vzdelaného a ironického) intelektuála sa vykľuje sympaťák. On aj o dva roky starší Titos Patrikios vôbec nepripomínajú pánov v úctyhodnom veku. Jednoducho nemajú vek, sú to silné osobnosti s tlčúcim srdcom a vnímavou dušou. A je v nich duch, ktorého plameň nehasne.
Aj básnici sú (iba) ľudia
Zostava, čo sa tohto roku zišla v Banskej Štiavnici, je mimoriadne vyrovnaná, bez hviezdnych manier, so zmyslom pre humor a farbisté detaily života. Aténčan Titos Patrikios, právnik, filozof, sociológ, diplomat, novinár nám s vážnou tvárou zvestuje, že pôsobil aj ako tanečník – argentínskeho tanga a parížskej javy, ktorú poznáme z Piafovej šansónu. A pozýva všetkých na ostrov Lesbos, kde má dom pri mori. Nie, na grécke ostrovy nezanevrel, hoci na dvoch z nich ho za vojenskej diktatúry väznili.
Básnik s menom boha Višnu v pyžame, ako žartuje jeho prekladateľka aj tlmočníčka do angličtiny Eva Luka, rozumej v tradičnej a elegantnej hnedasto-modrej pásikavej košeli po kolená, nám rozpráva o budhistických mníškach na prelome prvého tisícročia, s ktorými sa v Indii spájajú začiatky ženskej poézie, aj o chystanej antológii súčasnej slovenskej poézie v jazyku hindi. Na moju otázku, koľko z dvadsiatich dvoch úradných jazykov v Indii ovláda, odpovedá, že okrem rodnej hindčiny ešte päť, medziiným urdčinu, bengálčinu a maráthčinu, plus, ako ináč, angličtinu, ale aj nemčinu.
Michel Deguy sa pri káve rozhovorí o zakladaní Medzinárodného filozofického kolégia na Sorbone spolu so Jacquom Derridom a ďalšími. A o tom, ako ich bývalý kolega verejne obvinil z nacizmu, lebo čerpali z Heideggera, ktorý bol za nástupu Hitlera k moci nakrátko rektorom Berlínskej univerzity. Spomína aj tridsaťpäť rokov vydávania básnickej revue PO&SIE, aj nočné seansy kolektívneho prekladania nemeckých filozofov, sprevádzané vášnivými škriepkami, spoločným hľadaním aj popíjaním, a žartuje, že nemecké noviny si prečítať nevie.
Sugestívny performer Claudio Pozzani, ktorý sa v roku 2010 s cédečkom Pochod tieňa niekoľko mesiacov držal v rozhlasovom rebríčku dvadsiatich najpočúvanejších nahrávok ako vôbec prvý básnik, sa ustavične vracia k talianskej kríze a k organizácii medzinárodného festivalu poézie v Janove. Temperamentná Tiziana Colussi, aj dramatička a prozaička, zas k svojmu pôsobeniu v predsedníctve Európskeho kongresu spisovateľov v Bruseli. Eva Luka sa priznáva, že počas študijného pobytu v Japonsku nestretla živého japonského básnika, z čierno odetej čiernovlásky Dany Podrackej sa vykľuje rodáčka z Banskej Štiavnice a veršochrlič z Generátora¤X Peter Šulej si vymieňa s Titosom vtipy o obohacovaní sa ministrov z peňazí EÚ a o sebaklame Grékov.
Štiavnica nad Poéziou
Na terase miestneho „Grand Hotela“, ktorý patrí niekdajšiemu slovenskému ministrovi, sa zlietajú v suchom horúcom vzduchu osy na zakvickané obrusy a dobiedzajú do stolujúcich účastníkov festivalu, zlákané výparmi a vôňami jedál. Náladu to však nepokazí – intenzívne duchovné obcovanie akoby každého z nás nabilo zvláštnou energiou, vnútorne zjemnilo aj posilnilo. Hlušina triviálnych problémov a starostí opadla a jagá sa ušľachtilý kov.
Poézia nad Štiavnicou spravila z dejiska festivalu Štiavnicu nad Poéziou: umocnila európske kultúrne parametre starobylého banského mesta s nádhernou polohou, architektúrou aj okolím, rodiska či pôsobiska osobností, ktoré sú ozdobami nielen našej, ale celej rakúsko-uhorskej histórie, vedy, techniky, kultúry.
Taký bol aj kartograf Samuel Mikovíni, hrdina románu Rút Lichnerovej Anna Regina, ktorý vyšiel vlani aj v preklade do maďarčiny v prestížnom budapeštianskom vydavateľstve Europa s veľkým ohlasom tamojšej kritiky i čitateľov. Spisovateľkin manžel, dlhoročný štiavnický primátor, sa po „nežnej“ neúnavne zasadzoval o obnovu mesta, doplatil však na to predčasnou smrťou.
Kráčame spolu s Rút Trojičným námestím, obkrúženým renesančnými domami, do mestskej galérie, v ktorej táto vzdelaním historička umenia dlho pracovala a ktorá je otvorená aj súčasnému výtvarnému umeniu. Pod unikátnymi a skvele zachovanými neskorogotickými drevenými stropmi stoja plastiky svätej Kataríny a svätej Barbory, patrónok mesta a baníctva, v nadživotnej veľkosti, s nevýslovne ľúbezným, nadpozemským výrazom v tvári. Kontrast s dielami vyvolávača aj zaklínača našich vnútorných démonov Marka Ormandíka je ohromujúci – zdeformované nahé telá a kŕčovito stiahnuté tváre dnešných modloslužobníkov-prosebníkov s čiernou svätožiarou nad hlavou na červenom pozadí.
V Schemnitz Gallery im kontrujú biele premaľby Milana Lukáča a koláže surrealistu Alberta Marenčina, dlhoročného predsedu festivalu Cap à l’Est spolu s francúzskym básnikom Bernardom Noëlom. Mesto žije a dýcha aj v rytme vzdušných a svietivých krajinomalieb Edmunda Gwerka, odchovaného Budapeštianskou akadémiou a poučeného francúzskym maliarstvom, a kdesi v záhyboch jeho prastarej kultúrnej pamäti sa azda ozývajú aj slová národného umelca Jozefa Kollára, po ktorom mestskú galériu pomenovali: „Mám choré uši, neprídem! Nepočujem!“ Takto vraj v 50. rokoch minulého storočia písomne odpovedal, keď ho z galérie pozývali na – politické školenie.
Za málo peňazí veľa poézie
Toto zistenie slúži ku cti predovšetkým organizátorom jedenásteho ročníka Cap à l‘Est na čele s Literárnym a informačným centrom a jeho dynamickou riaditeľkou a zároveň prezentátorkou podujatí, tlmočníčkou aj prekladateľkou z francúzštiny a taliančiny. Málo peňazí však rozhodne nectí tých, ktorí rozhodujú o rozpočte festivalu, skracujúcom sa z roka na rok, a ktorí nechcú vziať na vedomie, čo už dávno vedia vo väčšine krajín v západnej Európe a z našich susedov najmä v Maďarsku. Totiž že nie politika a ekonomika, nafukované supervýsledky, silné reči a sľuby, kiksy a podvody, ale naše umenie a kultúra sú najistejšou zárukou upevňovania európskeho renomé Slovenska v očiach iných a, naopak, utužovania slovenského vedomia európskej kultúrnej spolupatričnosti.
No na ťahu by mali byť aj súkromní sponzori, všetci tí naši kvázisvetoví podnikatelia, bankári, novozbohatlíci, nepríjemne pripomínajúci starorežimových papalášov, ktorým by nezaškodilo obrúsiť sa nielen na mondénnych a snobských večierkoch či, naopak, na masovopopulárnych komerčných podujatiach, ale aj, a najmä, bezprostredným stykom s autentickým umením, kultúrnou výmenou na najvyššej úrovni. Prospelo by to im aj celej krajine.