Foto: Štefan Rimaj, Pravda
Tridsaťtriročná rodáčka z Kálnice pri Novom Meste nad Váhom Martina Rumanová chcela byť pôvodne učiteľkou. Po konfirmácii a pri stretnutiach s mládežou v cirkvi však zistila, že jej poslaním je niečo iné.
Vyštudovala teológiu a stala sa farárkou. Vydala sa za rovnako starého evanjelického farára Jána Rumana a od roku 2006 spravujú spoločne farnosť vo Veľkom Krtíši. Majú dvoch synov desaťročného Daniela a deväťročného Lukáša. Aj keď je farárkou, je zároveň aj mamou. Okrem kázania v kostole aj varí, perie a upratuje. Ako každá bežná domáca gazdinka.
6.00 h
Na fare, ktorá sa stala rodinným sídlom Rumanovcov, zvoní budík, Martina vstáva. Po rannej hygiene si hneď zaleje prvú kávu. Kým zobudí deti a pripraví im raňajky a desiatu do školy, stihne nachovať domáce zvieratá. Niekedy to robí jej manžel, dnes to však pripadlo na pani farárku. Na jedlo už čakajú psík, mačky, ale aj sliepky a zajace. Potom už nasledujú spoločné raňajky. Dnes je to chlieb s maslom a džemom, na stole nechýba ani kakao a čaj. Po nich vychystá piataka Daniela a štvrtáka Lukáša do školy. Pripraví im oblečenie a o trištvrte na osem sadajú do auta. Chlapcov odprevadí až k vchodu školy na Námestí A. H. Škultétyho vo Veľkom Krtíši. Ešte odbehne do zborovne, v škole totiž vyučuje náboženstvo, a dolaďuje rozvrh, ktorý sa na začiatku školského roka rodí za pochodu.
8.10 h
Martina je už doma, no času na domácnosť veľa nemá. O deviatej už musí byť aj s manželom na bohoslužbe v Domove sociálnych služieb vo Veľkom Krtíši, kam chodievajú k veriacim každý druhý štvrtok. Dovtedy je však ženou v domácnosti. „Len včera sme sa vrátili z dovolenky, takže mám dosť restov. Treba prať, upratovať, vonku vešať bielizeň. Všetko robím postupne na etapy,“ vykresľuje časť zo svojho dňa. Z práčky, ktorú zapla hneď ráno, stihne vybrať oblečenie a nesie ho von. Aj keď je septembrové slnko ráno už trochu zubaté, bielizeň jej vonku v pohode vyschne. Desať minút pred deviatou sadajú s manželom do auta a vyrážajú na cestu. Cieľ cesty je vzdialený len asi kilometer, takže na bohoslužbu neprídu neskoro.
9.00 h
V Domove sa začínajú služby božie. Do malej kaplnky prišlo desať ľudí, z toho sedem žien. Martina hovorí úvodné slovo, jej manžel a farár Ján Ruman hrá pri piesňach, ktoré veriaci spievajú, na klávesy. Kázeň je o pokore, ktorá by ľuďom nemala chýbať bez ohľadu na to, či sa im v živote darí, alebo nie. „Pred Bohom sme si rovní všetci. Bohatí aj chudobní, úspešní aj neúspešní,“ podčiarkuje farárka Martina. Asi po hodine sa pobožnosť končí a farárka aj farár podávajú ruku všetkým ľuďom, ktorí boli na bohoslužbách. „Veľmi rada vás počúvam. Príďte zasa,“ lúči sa s nimi jedna z prítomných žien. Príprave kázne sa farárka poctivo venuje, čerpá z kníh, odbornej literatúry, ale aj zo skúseností.
10.10 h
Farárka Rumanová sa cestou na faru zastavuje na veľkokrtíšskej matrike. Vybaví nejaké formality a ponáhľa sa aj s manželom domov na faru. Je to rodinný dom, ktorý patrí cirkvi, a manželia sú v ňom len nájomníkmi. Má prízemie a poschodie a zariadenie ako bežná domácnosť. Dole je veľká obývačka, kuchyňa a pracovňa, na poschodí ďalšia obývačka s veľkým akváriom. A samozrejme spálňa a detská izba.
Naplno sa už rozbieha pracovná časť dňa. Kým Ján Ruman vybavuje telefonáty a cirkevné veci, Martina sa začína pripravovať na vyučovanie v škole. Dnes má prvé hodiny náboženstva v tomto školskom roku. Tie jej budú v ďalších dňoch a týždňoch pribúdať. Náboženstvo učí aj na ďalšej základnej škole v Krtíši, na stredných školách v meste, ale dochádza aj do základnej školy v Želovciach či strednej školy v Modrom Kameni. Presný harmonogram svojej učiteľskej práce však spozná Martina až o pár dní.
Foto: Štefan Rimaj, Pravda
10.55 h
S gitarou prehodenou cez plece je Martina pripravená absolvovať prvú vyučovaciu hodinu. Štvrtáci sa už na ňu tešia, v triede, ktorú volá kvôli skleneným dverám „skleník“, sa už tiesni sedemnásť detí. Chýba iba jeden žiak. Záujem o hodinu Rumanovú teší. Pozná prípady svojich kňazských kolegov, ktorí náboženstvo vyučujú len za účasti dvoch či troch detí. Najskôr berie do rúk gitaru a s deťmi zaspieva tri piesne. Plány jej posúva skutočnosť, že k dispozícii stále nemajú pracovné zošity. Ministerstvo školstva ich ešte nedodalo. Alternatívou je veľká tabuľa. S deťmi hrá hru o hádaní slova. Keď deti neuhádnu písmeno, z nakresleného obrázku, na ktorom je kostol, strom, pes i ľudia, vždy niečo ubudne. Medzi ukrytými slovami bolo náboženstvo či evanjelici.
11.50 h
Nasleduje rýchly obed s manželom. Za normálnych okolností jedávajú doma, dnešok je výnimkou. Po návrate z dovolenky ešte nebol čas na kuchtenie pri sporáku, preto obedujú v jednej z veľkokrtíšskych reštaurácií. Ján prichádza k obedu s asi päťminútovým meškaním. Kým jeho manželka učila, on mal pracovné stretnutie. Na obed si dajú hráškovú polievku a morčacie mäso s cestovinou. Hneď po ňom uteká Martina na ďalšiu hodinu, tentoraz s deviatakmi.
13.35 h
Po rušnom predpoludní prichádza relatívne pokojnejšia časť dňa. Aspoň na prvý pohľad sa to tak javí. Martina už bude doma, čas na vysedávanie pri kávičke však nemá. Zo šálky odpíja za pochodu. V spleti času je opäť raz farárkou a raz mamou. Zo školy prišli synovia a treba s nimi prejsť učivo a skontrolovať domáce úlohy. Potom uteká pozbierať vysušené oblečenie a aspoň časť z neho žehlí. O tretej zvoní pri dverách ohlásená návšteva. Manželský pár prišiel farárke ponúknuť pomoc pri organizácii detských táborov. Chodí na ne čoraz viac detí a farári preto potrebujú aj viac pomocníkov. Po ich odchode si Martina pripravuje kázne na bohoslužby, ktoré ju čakajú cez víkend. Každú nedeľu má tri až šesť pobožností. Okrem Veľkého Krtíša chodí kázať aj do Modrého Kameňa, Obeckova, Záhoriec, ale aj do Seleštian a Želoviec. Síce nie každú nedeľu, ale so železnou pravidelnosťou.
Po piatej začína s prípravou materiálu na tvorivé dielne, ktoré na fare organizuje vždy vo štvrtok podvečer. Stihnúť treba ešte aj rýchlu večeru. Dnes bude z polotovarov. Kúpené rezance hádže do vriacej vody a keď sú uvarené, dá na ne tvaroh. Jej manžel večeria kapustnicu, ktorú farárka vyťahuje spomedzi zaváranín.
17.55 h
Prví mládežníci už prichádzajú na faru. Dnes budú spoločne s Martinou vyrábať košíky z prútia. Predávať ich budú na vianočných trhoch a zo získaných peňazí nakúpia materiál na ďalšie tvorivé dielne. Na stretnutia šikovných rúk chodia mladí od pätnásť rokov, nájdu sa medzi nimi aj tridsiatnici. Spolu už štrikovali šály, háčkovali čiapky a učili sa aj ďalšie zručnosti. Dielne sa končia pred pol deviatou večer. Mládežníci si ešte s pani farárkou trochu poklebetia a odchádzajú domov. Rodina zostáva sama.
Martina hovorí, že aj keď navonok asi pre každého zvonku vyzerá farárska rodina idylicky, riešiť musia problémy ako každá domácnosť. „Niekedy sa s manželom aj posekáme, alebo si vysvetľujeme rozdielne názory na veci doma či v práci. Ale vždy sa dokážeme dohodnúť. Aj starostlivosť o deti je ako v bežnej domácnosti. Keď chlapci nie sú v škole alebo v hudobnom krúžku, starostlivosť o nich si delíme. A občas nám vypomáhajú aj svokrovci zo Záhoriec, odkiaľ pochádza manžel,“ poznamenáva farárka. O živote na veľkej nohe však nemôže farárska rodina Rumanovcov hovoriť. Martina aj jej manžel zarábajú mesačne v čistom po 350 eur. K tomu dostanú rodinné prídavky. Slušnejší život im pomáhajú zabezpečiť milodary veriacich. Tie im dávajú ľudia pri krstoch, pohreboch, sobášoch či životných jubileách. Nejde však o povinné poplatky. Ak rodina chce niečo farárom dať, dá, ak nechce, nedá.
20.40 h
Na fare zavládol pokoj. Vonku je už tma, televízor však Rumanovci nezapínajú. Martina hovorí, že tak robia málokedy, po rušných dňoch nemajú chuť tráviť čas do neskorej noci pri filmoch a čoraz dlhších reklamách. Najskôr vždy uložia do postele chlapcov a po nich idú spať aj dospelí. O 21.50 h je už na fare ticho.