Tiež patríte k tým, čo považujú poľské potraviny za nekvalitné? Čo si myslia, že svetovo najznámejším výrobkom nášho severného suseda sú krówki? Počúvate zo všetkých strán, že Varšava je iba mestom, ktoré má na sebe nálepku ťaživej histórie a jej výstižným symbolom je Stalinov Palác kultúry a vedy? A ste presvedčení, že ak zájsť na výlet do poľskej prírody, tak jedine na ich stranu Vysokých Tatier, ďalej ani krok? V tom prípade vás možno zaujme odmýtizovanie najčastejších omylov, ktorým podliehajú Slováci v predstave o severnom susedovi.
Mýtus: Varšava je nuda
„My Poliaci mávame také skvelé nápady,“ zdôrazňuje prvý a nie posledný raz počas našej prehliadky poľského hlavného mesta turistická sprievodkyňa Katarzyna Sokołowska. Ukazuje pritom na Palác kultúry a vedy. Jeden zo symbolov Varšavy. Vystavať ho Varšavčanom nechal Stalin. Teda ten istý Josif Vissarionovič, ktorý len pár rokov predtým Červenej armáde prikázal, aby sa iba nečinne prizerala krvavému potlačeniu Varšavského povstania (nacisti vtedy zabili 200-tisíc civilistov!). Nečudo, že budova sa obľube miestnych nikdy netešila.
A hoci Stalinov kult padol už v polovici 50. rokov, priestor na onen skvelý nápad sa naskytol až v 90. rokoch po zmene režimu. Budovu Poliaci nezbúrali, ale… „Postavili sme okolo nej v línii množstvo mrakodrapov, aby ju nebolo tak vidno,“ pokračuje so širokým úsmevom veselá Poľka. Keby ste sa chceli v Paláci kultúry vyspať v úplne všetkých miestnostiach, museli by ste v ňom stráviť deväť rokov. My máme na Varšavu deň. Aj za ten čas dokáže opantať svojou živelnosťou a prirodzeným vrstvením rôznych období.
Slováci milujú Krakov a Varšavu zaznávajú. Možno preto, že je ďalej. Vari z toho dôvodu, že očarení stredovekým a renesančným šarmom Krakova neveria, že mesto, ktoré bolo v druhej svetovej vojne z 85 percent zlikvidované, by mohlo zaujať rovnako či viac. Krása Varšavy je však inde. V živelnosti. Je symbolom života. Pripomína všetky živé tvory v schopnosti prispôsobiť sa zmeneným podmienkam, vo fundamentálnej túžbe po prežití. Netýka sa to navyše len jej histórie, ale aj súčasnosti. V tom fascinuje.
Podobne ako napríklad Bratislava v posledných rokoch aj Varšava začala objavovať potenciál svojej rieky až nedávno. Symbolicky to vystihuje promenáda s výhľadom na Vislu, ktorá sa nachádza v absolútnom centre, len čo by človek snubným prsteňom dohodil od varšavského Staromestského námestia. Svadobný fotograf tam musí každú chvíľu odložiť fotoaparát a nevesta so ženíchom vyčkať, kým cez toto vychytené miesto prejde skupina turistov alebo zaľúbencov. Viete, na čo toto miesto slúžilo kedysi? Skladovali tu hnoj.
Lepším, naozaj súčasným príkladom je však revitalizácia štvrte Praga, ktorá sa nachádza na východnom brehu rieky Visla. „Sťahujú sa sem hipsteri,“ vysvetľuje náš sprievodca z poľského ministerstva zahraničných vecí Wojciech Bełch. Inými slovami, dvadsiatnici a tridsiatnici, väčšinou s lepším príjmom, ktorí sa snažia žiť nekonvenčne. Hanlivo prezývaní aj rebeli konzumenti. Vo Varšave však pôvodne nebezpečným uliciam štvrte Praga, kde sa predtým „slušná žena po zotmení sama neprešla“, tlačia novú, krajšiu vizitku.
Foto: Milan Čupka, Pravda
Dnes je Praga teda živelná zmes, kde vedľa seba stoja zanedbané domy s romantickými nádvoriami a pôvodným chudobnejším obyvateľstvom, ale aj lešeniami obohnané budovy, v ktorých investori onedlho odhalia nové, štýlové apartmány. Oplatí sa to, keďže záujem (nielen) generácie hipsterov zdvihol ceny nehnuteľností v tejto štvrti do výšin. A mení aj jej ulice. Preháňajú sa po nich cyklisti, nájdete tu malé obchody s bio potravinami, pribúdajú i originálne kaviarne s podivnými názvami ako napríklad Žiadne muchy.
Mladí ľudia ovládajú aj nábrežie Visly neďaleko od štadióna, kde štartovali Majstrovstvá sveta vo futbale 2012. Divoké, výstavbou nedotknuté prostredie, kde neďaleko od seba sedí partia študentov deliaca sa o vodku, leží spiaci bezdomovec, prechádzajú a fotia sa turisti. Opäť tá živelnosť, ktorou sa rado pýši aj samo Poľsko, keďže miesto zahrnulo do programu pre slovenských a českých novinárov. Varšava, v ktorej je skutočný život, a nielen pietne spomienky na pohnutú históriu.
Metropolu Poľska sa nám snaží predať aj nemecký generálny riaditeľ hotela Hyatt Heddo Siebs. Svoj hotel propaguje aj tým, že na jeho najvyššom poschodí rozložil včelie úle, z ktorých berie hotelová kuchyňa všetok med. Stojac vedľa včiel na terase najskôr priznáva, že Varšava je známa najmä ako centrála mnohých veľkých firiem pre strednú Európu. Teda, že je viac mestom na prácu ako na relax. Následne však začne vypočítavať všetky možné klady tohto mesta, ktoré mu je po Berlíne druhým domovom.
A keby mal mesto zhodnotiť v turistickej príručke jednou vetou? Len chvíľu váha a potom už z výšky ukazuje prstom na viaceré parky v okolí. „Zelená Varšava, mesto parkov,“ zdôrazní. „V zahraničí sa to veľmi nevie, ale Varšava má celkovo 82 parkov, ktoré zaberajú až osem percent celej rozlohy mesta. Zelené plochy pritom pokrývajú štvrtinu metropoly,“ dodáva Siebs. Práve neďaleko jeho hotela leží najväčší z nich – Łazienki s rozlohou až 76 hektárov. Práve doň lietajú včely zo šiesteho poschodia hotela zbierať peľ.
Mýtus: poľské potraviny sú zlé
Pri úplne prvom zbere medu z plástov nebol len včelár, ale aj hygienická kontrola. Zo strechy hotela totiž počuť aj nikdy neutíchajúci hluk prúdu automobilov v centre Varšavy. Med od mestských včiel však dostal osvedčenie, že je zdravotne vyhovujúci. O vyhovujúcich potravinách bola reč často. Najmä preto, že práve v českých a slovenských médiách sa za posledné dva roky hojne rozoberali potravinové škandály, ktoré mali pôvod v Poľsku. Technická soľ, antibiotiká v potravinách, mrciny v klobásach a iné kauzy.
Poliaci sa však českých a slovenských novinárov snažili presvedčiť o niečom, čo už sami vedeli. Napokon, nie dlho pred cestou do Poľska v celosvetovom prieskume Global Food Security Index, ktorý spoluorganizuje aj magazín Economist, sa Slovensko v kategórii bezpečnosti a kvality potravín umiestnilo na 36. mieste, zatiaľ čo Poľsko na 27. V samostatnej kategórii dostupnosti takýchto potravín bol rozdiel ešte markantnejší – Slovensko na 58. priečke, oproti 31. miestu severného suseda.
Práve druhá štatistika je však smerodajná. Dariusz Goszczyński z tlačového odboru poľského ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka síce za hodinu odprezentoval všetky poľské značky kvality miestnych potravín, opísal aj prísne bezpečnostné previerky, ktorými vraj vlani neprešli len tri desatiny kontrolovaných producentov. Pri priamej otázke, prečo sa na slovenskom a českom trhu objavili nekvalitné potraviny z Poľska, priamu odpoveď nedal.
Argumentoval však napríklad veľkosťou trhu. Vedeli ste napríklad, že Poľsko je tretím najväčším producentom jabĺk na celom svete? Šieste miesto mu patrí v produkcii zemiakov a je tiež európskou mäsiarskou veľmocou. A hoci len tri percentá poľského exportu smerujú na Slovensko (najviac, až 22 percent ide do Nemecka), je to obrovský objem výrobkov, a teda aj značná pravdepodobnosť, že v balíku sa objaví aj nejaký nepoctivý producent, ktorý potopí povesť celej krajiny, ako sa to skutočne stalo v posledných rokoch.
Čo však Goszczyński nepovedal úplne priamo, keďže diplomacia nepustí, je fakt, že slovenskí a českí konzumenti ostria zrak najmä na cenu a že o drahšie poľské výrobky vyššej kvality by daný segment spotrebiteľov neprejavil záujem. O tom práve vypovedá spomínané 58. miesto v dostupnosti kvalitných potravín. Podobný problém však nie je len slovenský, ale aj poľský. „Aj u nás je orientácia zákazníka na cenu. Na obchodníkov a ich tlak na čo najnižšiu cenu vplyv mať nemôžeme, ale na zákazníka a jeho správanie áno,“ uzavrel Goszczyński.
O tom, že sa to Poliakom čiastočne darí, sa počas ďalších dní presvedčíme vo veľkom aj v malom. Celospoločenským dôkazom je, že aj reklamné kampane v potravinárskom sektore už nelákajú len na „akciové ceny“, ale čoraz väčšou témou je kvalita. Návrat k tradičným chutiam. Jedna z kampaní napríklad mala slogan Šunka ako za Giereka. Edward Gierek bol prvým tajomníkom poľskej komunistickej strany v 70. rokoch, keď malo Poľsko povesť krajiny, odkiaľ sa šunka vyvážala aj do Spojených štátov amerických.
Foto: Milan Čupka, Pravda
V menšom nás o postupnom prechode ku kvalite presviedča zatiaľ úspešný príbeh novej varšavskej minitržnice Koszyki. Stojí za ním Justyna Kosmala, vyštudovaná politologička. Vo svojej podstate pripomína príbeh bratislavského klubu KC Dunaj. Aj slovenský klub, aj poľská tržnica využili to, že finančná kríza zastavila niektoré developerské projekty a usídlili sa v starých budovách v centre, ktoré čaká renovácia až o niekoľko rokov. Poľský trh si skúsi vybudovať meno do roku 2015, potom by sa malo opäť stavať a trh zrejme bude musieť ísť inde.
Koszyki sú už na prvý pohľad inou tržnicou. Na nádvorie sa vchádza cez pasáž, v ktorej je industriálne pôsobiaci bar. Za ním – ako inak – hipsteri so svojimi macbookmi a iphonami popíjajú bio ovocné šťavy. A potom veľmi pekný trh, zjednotený štýlom aj obsahom. Všetko musí byť vzorne usporiadané, aby bol trh aj potešením pre oko. A každý artikel by mal byť lokálny a v biokvalite. Keď sa medzi rečou opýtam nášho poľského šoféra, aké majú ceny, povie, že asi o tretinu vyššie, než inde. Ale ľudia chodia. A nielen hipsteri.
Dopyt po kvalite však nie je iba výsadou hlavného mesta. Po poľských cestách-necestách sa pomaly presúvame na severovýchod krajiny. Chvíľu na skok od Bieloruska, zavše až takmer ku Kaliningradu. Práve v tejto najchudobnejšej oblasti Poľska, v malej dedinke Mragowo, už roky funguje farma Mazurskie Smaki. Od roku 2009 k nej patrí aj obchod, kde hlava farmy Slawomir Olender predáva najrôznejšie mäsové špeciality. Ceny? Kým v obchode za klobásy pýtajú okolo 12 zlotých, Olender ich predáva za 35!
Foto: Milan Čupka, Pravda
Na dverách Sklepu u Rolnika, ako sa obchod nazýva, si však zákazníci podávajú kľučku. Olender si ľudí z okolitých dedín získal na kvalitu, aká sa v reťazcoch hľadá len ťažko, ale aj svojím prístupom. Skupinu niekoľkých novinárov necháva čakať pred obchodom, kým klient, ktorý práve v tom čase prišiel na nákup, nie je poriadne obslúžený. Konkurencie Olenderovi ubúda. Nadšencov farmárov najčastejšie zadusí hromada byrokracie, ktorá je potrebná na to, aby mohol človek spracovávať a predávať, čo dochová a vypestuje.
Začiatky Sklepu u Rolnika tiež neboli jednoduché, ale dnes k nemu okrem miestnych chodia aj turisti, ktorých k nemu posielajú hotelieri z celého okolia. „Oni sami u mňa nenakupujú, bolo by to pre nich pridrahé,“ dodáva Olender a priznáva, že raz koketoval aj s myšlienkou, že bude zo svojej prasacej farmy dodávať výrobky do reťazcov. „Keď som však videl, na akom mieste a pri akých iných tovaroch by boli umiestnené, hneď som to zrušil,“ dodáva 52-ročný rázny chlap.
Mýtus: z prírody len Tatry
Rázne, priam drsne pôsobí celý severovýchod Poľska. Kým tvár južnej časti krajiny viac korešponduje s tým, na čo sme zvyknutí na Slovensku, vidiek v oblasti Mazurských jazier či v okolí Biebrzanského národného parku je iný. Lúky a polia len občas preruší pár domov, väčšinou farmárskych obydlí ďaleko od hlavnej cesty. Zaujmú však grandiózne kostoly, občas proporčne naddimenzované pre také malé mestečká a obce. Neraz naozaj výstredné a okázalé. Toto je iné Poľsko, zaujímavé Poľsko.
Práve v tejto oblasti padá ďalší mýtus, tentoraz turistický. Česi si z Poliakov uťahujú, že majú teplé pivo a studené more. V posledných rokoch však aj Poľsko opantal fenomén menších, kvalitných pivovarov. Traduje sa, že majiteľ jednej varšavskej krčmy, kde sa podávajú práve takéto pivné špeciály, vypoklonkuje zo svojho podniku, každého, kto si vypýta jednu z pre neho podradných známych celonárodných značiek piva. A studené more? To skutočne je studené. Ale českí vodáci ho spomínajú možno preto, že závidia Poliakom ich Mazurské jazerá.
Oblasť, ktorá bola kedysi pruská, ťaží dodnes z nemeckej pedantnosti. Mnohé cesty, ktorými prechádzame z jedného turistického centra Mazurskej oblasti do ďalšieho, ale aj viaceré kanály, ktorými sú jednotlivé jazerá spojené, tu stoja ešte od čias, keď bola dominantným jazykom v týchto končinách nemčina. Dnes ju tu počuť stále hojne – z nostalgie, ale aj zo zvyku sem chodia najmä nemeckí turisti. V prístave v lokalite Rydzew však počuť aj zvuk gitary a český spev. Partia našich západných susedov sem chodí už roky.
Je však skôr výnimkou. Českí a slovenskí turisti sú tu skôr exotikou. A to napriek tomu, že služby aj infraštruktúra sú tu naozaj skvelé. Človek s kapitánskymi skúškami si môže pohodlne požičať jachtu a vďaka kanálom sa plaviť celú dovolenku z prístavu do prístavu, ako kdesi pri mori. Pre tých, čo kapitána so sebou nemajú, existuje možnosť plavby na výletnej lodi. A na každom rohu je reklamný pútač na motorové člny, na ktoré netreba „vodičák“ (za približne 20 eur na hodinu).
Vodný živel tu využívajú naplno. Po rieke Krutynia sa plaví toľko turistov v kajakoch, že sa niekedy tvorí dopravná zápcha. Na svoje si prídu aj rybári. Akurát kúpajúcich sa je pomenej. Rozmáhajúci sa turizmus nezastavil ani orkán, ktorý si v roku 2007 na Mazurských jazerách vyžiadal aj obete na životoch. Strediskám síce na rok klesli návštevy, dnes aj vďaka masívnej reklamnej kampani, ktorou Poľsko propaguje Mazury v zahraničí, sú podľa kapitánov jácht firmy Forsail návštevy opäť výborné.
Trochu v tieni Mazúr je Biebrzanský národný park. Keď niekomu poviete, že ide o oblasť plnú močiarov, neznie to lákavo. Práve drsná príroda však láka. Nedotknuté, divoké územia sú dnes v Európe už raritou. Zatiaľ ju tu však objavujú najmä domáci turisti. Atrakciou parku je však aj pozorovanie zvierat. My sa napríklad skoro nadránom vydávame pozorovať losy. Reflektory terénneho auta osvecujú močariny v okolí, až kým sa na nás z diaľky niekoľkých metrov odovzdane nepozerá los Matilda.
Teda, konkrétny los sa nevolá Matilda, pochádza však z krotkého stáda nesúceho toto meno, ktoré zrejme z turistických pohnútok privykli na ľudí a tiež zbavili agresie. Ešte väčšou zvieracou atrakciou je však chov bobrov vo výskumnej stanici Ekologického poľnohospodárstva a záchranného chovu zvierat v Popielne, no to už sme späť na Mazuroch. „Ak ste v nejakom európskom filme videli "hrať“ nejakého bobra, určite pochádzal z našej farmy," chválil sa zamestnanec stanice, ktorá patrí pod poľskú Akadémiu vied.
Severovýchod Poľska však podľahol aj fenoménu agroturistiky, tabuľa ponúkajúca agroturistický pobyt je takmer v každej dedine. Podnikavejší Poliaci dokázali tiež lepšie predať svoje stredoveké dejiny. Na Slovensku sa napriek aktuálnemu okrúhlemu výročiu príchodu Cyrila a Metoda tradícia starých Slovanov v podstate nijako nepredáva, nelákame na ňu turistov. To Poliaci „svojich“ Galindov dokážu speňažiť aj spropagovať na takej úrovni, o akej sa nám ani nesníva. Kým v Bojnej postavili pred cyrilometodským výročím na starom slovanskom sídlisku hlboko v lese len druhú skromnú polozemnicu (aj to iba vďaka starostovi nadšencovi), v Poľsku majú v regióne Galindia postavenú celú pevnosť zasvätenú tomuto pradávnemu baltskému kmeňu. Hotelový komplex, okolo ktorého je dobová drevená hradba, strážia Galindovia odetí v koži zo zvierat a s fakľami v rukách. Trochu gýč, ale tiež turistická atrakcia, ktorá možno presvedčí zahraničných hostí, aby ostali v regióne o deň dlhšie.
Foto: Milan Čupka, Pravda
Na hranici vkusu je aj prerobený zámok Rádu nemeckých rytierov v meste Ryn. Keď si človek odmyslí súčasnú silenú pozlátku, má zaujímavú históriu. Po rytieroch v ňom celé stáročia sídlili starostovia Rynu. V 19. storočí zo zámku spravili väzenie, kde počas druhej svetovej vojny zadržiavali okrem francúzskych a belgických aj slovenských väzňov. Ešte v 70. rokoch minulého storočia to bol hostel pre mládež. Po rekonštrukcii v roku 2005 zamurovali každé druhé dvere. Väzenské cely by boli pre hotelové izby primalé, a tak pri prestavbe vždy dve spojili.
Mýtus zvaný krowki
A opäť sme pri tom vrstvení, prekrývaní a nahradzovaní, ktoré je pre Poľsko typické. Mimochodom, keď sa spýtate na Slovensku, čo je typickým výrobkom nášho severného suseda, drvivá väčšina Slovákov odpovie jediné – krówki. Náš sprievodca Wojciech Bełch sa na tom len zasmeje. „Toto je československé špecifikum. Nijakí iní cudzinci si nás s krówkami nespájajú, inde ich možno ani len neregistrujú,“ búra aj posledný, no možno najväčší mýtus o Poľsku.
A čo je teda výrobkom číslo jeden? Predsa poľská vodka! Poliaci na ňu pri rozhovoroch naozaj nedajú dopustiť. Pre Poliakov sú typické aj mnohé iné výrobky, viaceré u nich získali aj chránené označenie pôvodu Európskej únie. Okrem iných napríklad aj poľská bryndza či oštiepok. Príbuznosť so Slovenskom je teda neodškriepiteľná. A možno práve preto k Poliakom stojíme chrbtom. Čakáme, že na severe nenájdeme nič iné, odlišné, zaujímavé. A áno – aj to je len ďalší mýtus.
Reportážnu cestu redaktora hradilo poľské ministerstvo zahraničných vecí.