Mostarský most - stojí, ale nespája

Stalo sa uprostred poslednej – prinajmenšom poslednej „klasickej“ – vojny v Európe. Vojny, ktorú ostatný svet dodnes celkom nepochopil. Neskúšajme to ani my.

Krehká vec

Pokúsme sa zmieriť s tým, že mostom sa také veci stávajú. Most je v podstate krehká vec. Príde zemetrasenie, ukáže sa konštrukčná chyba… A obzvlášť vo vojnách sa mostom dejú zlé veci. Veď to poznáte, aspoň z filmov. Najprv po nich vozia vojakov jedným smerom, potom iných druhým smerom. Presúvajú po nich zásoby, muníciu a zbrane. Taký most sa potom stáva pre jedných či druhých terčom číslo jeden.

Peší most v Mostare, ktorý miestni nazývali jednoducho Starý most, neslúžil nijakým strategickým vojenským transportom. Vyše štyristo rokov po ňom chodili hore-dolu obyvatelia mesta, ktoré malo to šťastie (či smolu), že v ňom niekoľko storočí žili v relatívnom mieri tri etniká a tri náboženstvá.

Nebol to most hocijaký – pokladali ho za malý zázrak architektúry. Postavil ho Mimar Hajrudin, žiak slávneho islamského staviteľa Mimara Sinana, inak tiež znalca a obdivovateľa talianskej renesancie. Postavil ho na príkaz sultána Sulejmana I., pretože v meste prekvital obchod a prejsť s tovarom po dovtedajšej drevenej lávke zavesenej na reťaziach bolo životu nebezpečné. V roku 1566 Hajrudin dokončil odvážny projekt, hotový most stál na mieste o dva roky neskôr a veľmi skoro sa stal obdivovaným zázrakom svojej doby.

Sluha Alahov v úžase

Mesto má Most po stáročia vo svojom mene. „Mostari“ boli podľa tureckého cestovateľa a spisovateľa 17. storočia Evliju Čelebiho strážcovia mosta. Mimochodom, zachoval sa aj Čelebiho dobový záznam o moste, ktorý nešetrí superlatívmi: „… je ako oblúk dúhy, ktorý sa vznáša k nebesiam… ja, úbohý a biedny sluha Alahov, som prešiel šestnásť krajín, ale nikdy som nevidel taký vysoký most,“ cituje cestovateľa vo svojom článku o moste americká historička architektúry Jerilynn D. Doddsová. „Bola to takmer dokonalá konštrukcia, ktorá odporovala všetkým pravidlám,“ spomínal v roku 2004 denníku Guardian miestny architekt Amir Pasič. „Keď si dáte všetky koordináty do počítača, tá vec nestojí. Pritom je to veľmi jednoduché, dokonalé.“

Prirovnanie k dúhe nebolo pritiahnuté za vlasy. Jediný ľahko lomený oblúk akoby popieral zákon gravitácie a spájal dva tridsať metrov vzdialené brehy rieky Neretvy vo výške 24 metrov nad jej hladinou. V jeho malte, podobne ako v inom ikonickom stredovekom moste – Karlovom v Prahe – boli primiešané vaječné bielky, aby proteín dodal mostu pevnosť a silu. Sú však na svete inakšie sily. Most, ktorý prežil nielen zánik Osmanskej ríše, ale aj obe svetové vojny (aj boje medzi Titovými partizánmi a ustašovcami spojenými s nacistami), spadol pod delostreleckou paľbou, ktorú naň cielene viedli chorvátske jednotky.

Akcii velil istý Slobodan Praljak, majiteľ troch vysokoškolských diplomov – z elektrotechniky, filozofie a zo psychológie a z filmovej školy, autor a televízny režisér, ktorý dobrovoľne vstúpil do armády a získal hodnosť generálmajora. Intelektuál Praljak bol spolu s ďalšími piatimi bosnianskymi Chorvátmi odsúdený na jar tohto roku za vojnové zločiny, okrem iného aj zničenie mostarského mosta – dostal 20 rokov väzenia. Za zmienku určite stojí jeho obhajoba – tvrdil, že most zničila detonácia na opačnom brehu, teda že si ho zničili sami mostarskí Moslimovia.

Očistenie od mosta

Mostarský most fakticky padol za obeť v etnickej čistke. Aj keď šlo len o kamennú stavbu, mala predsa len svoj rodokmeň, pôvod a duchovnú auru, svoj lomený oblúk pripomínajúci okná Alhambry. V danom momente vojny sa síce miestni hercegovinskí Chorváti práve snažili vyhnať miestnych Moslimov (Bosniakov) na východný breh Neretvy a zrútený most mal nešťastníkom zabrániť v návrate.

V druhom pláne je však evidentným motívom na zničenie úbohej stavby čosi, o čom Slobodan Praljak ako vzdelaný človek určite počul už skôr, ako vstúpil do armády svojho národa. Ničenie kultúrneho dedičstva, teda nielen chrámov „tých druhých“, ale aj spoločnej pozitívnej histórie. Ak raz mal byť Mostar chorvátskym mestom, načo by mali Mostarčania niekedy v budúcnosti chodiť po moste, ktorý im kedysi postavil akýsi Sulejman?

Dejiny sa nakoniec vyvinuli tak, že Mostarčania naďalej chodia po Starom moste, aj keď je to len replika pôvodnej stavby. Malebné historické centrum je opravené a otvára náruč turistom zo všetkých kútov sveta. Biely oblúk mosta sa klenie nad Neretvou, hoci podľa očitých svedkov „to už nie je ono“. Na obnovenie stavby šli nemalé prostriedky z najrôznejších zdrojov z vládnych i nadnárodných inštitúcií.

Okrem iného prispela aj vláda Chorvátska, ktoré bolo v čase vojny pre hercegovinských Chorvátov strategickým zázemím. Kamene z trosiek Hajrudinovej zázračnej stavby lovili z Neretvy maďarskí vojenskí potápači, nový most postavili Turci. Slávnostne ho otvorili v lete 2004. Na oslave, ktorou malo žiť celé mesto, však chýbali vplyvní vysokí predstavitelia chorvátskej katolíckej cirkvi, ktorí sa odvolali na naliehavé povinnosti.

Vzápätí sa obnovili aj známe nebezpečné skoky do vody z mosta – pôvodne starý iniciačný rituál domácich mladíkov. Prvý písomný záznam o tomto zvyku pochádza z roku 1664. Prvý, kto skočil do Neretvy z obnoveného mostarského mosta, bol mladík menom Enej Kelecija. Mostarčan, ktorý – aké typické – dnes žije v Spojených štátoch.

Nie spolu, vedľa seba

Most síce spája dva riečne brehy starého Mostaru tak ako po stáročia predtým, ale v skutočnosti žijú v meste prevažne dve etniká – Chorváti a Bosniaci (srbské zastúpenie je dnes nepatrné) – nie spolu, ale vedľa seba, každý zvlášť. Komplikovaná miestna multietnická vláda, nad ktorou dozerá špeciálny vyslanec Európskej únie, je viac-menej nefunkčná. Pravidelne kolabuje, s času na čas padajú hlavy pre korupciu a obohacovanie sa na verejných zákazkách.

Rok 2013 sa pre Mostar začal napríklad bez verejného rozpočtu. Na jeseň predošlého roku tu skrachovali miestne voľby pre spory o štatút mesta, ktorý určoval volebné pomery zastupiteľov. Zastupitelia si potom odhlasovali predĺženie mandátov, vzápätí však audit odhalil hlboké diery v mestskej pokladnici. Bosniaci potom odhlasovali bez Chorvátov rozpočtové provizórium.

Obnovené centrum s centrálnymi úradnými budovami zíva prázdnotou. Na Španielskom námestí je pomník 22 španielskym vojakom a jednému tlmočníkovi z jednotiek UNPROFOR, ktorí padli počas bojov v meste. Domácich obetí vojny bolo výrazne viac – 6-tisíc, čo je na vyše 100-tisícové mesto hodne.

Bosniak a Chorvát však dnes žijú každý vo svojom a po svojom, majú každý vlastné školy a univerzity, nemocnice, úrady, vodárne a plynárne, dokonca aj telefónnych operátorov. Na neoficiálnej hranici medzi bosnianskou a chorvátskou časťou mesta, čo je fakticky rieka Neretva spojená Starým mostom – stoja budovy so stopami po guľkách a šrapneloch, na plotoch visia zdrapy volebných plagátov.

Etnický kľúč k rozdeleniu moci, obsiahnutý v štatúte mesta, nekorešponduje s realitou. Chýbajú neskreslené údaje o obyvateľoch. Ich počet sa po vojne značne znížil – to je zatiaľ jediné zrejmé. Koľko je vlastne ktorých, to sa – možno aj v mene zachovania statusu quo (veď môže byť aj horšie) – nikto za dvadsať rokov nepokúsil zistiť.

A tak žije Mostar s jeho staronovým mostom – podobne ako celá Bosna a Hercegovina – už dvadsať rokov svoju povojnovú dobu. Chorvátsko vstúpilo do únie, Srbsko klope na dvere a dúfa. Bosna, ktorá pre pôvodnú multietnicitu utrpela vojnou najviac, zostáva niekde na polceste.