Pri zvieratách vyrastala a svoj život si bez nich nevie predstaviť. Pre ne neváha obetovať svoje zdravie, rodinu a voľný čas. Práca v zoo totiž nie je len o hraní sa s exotickými zvieratami. Väčšinu dňa s nimi ošetrovateľ nie je a dlhé hodiny trávi fyzicky náročnou údržbou ich obydlí. Dominika Nagyová brigádovala medzi zvieratami od 15 rokov, posledných päť pracuje ako ošetrovateľka libérijských hrošíkov a afrických antilop. Jej pracovný deň sa však odchodom zo zoologickej záhrady zďaleka nekončí. Robí ešte na polovičný úväzok ako recepčná, pretože z práce medzi nemými tvormi by nevyžila. Pred rokom sa vydala a keďže mladá rodinka plánuje prírastok, musela Dominika urobiť najťažšie rozhodnutie v živote. Od decembra odchádza z tejto práce a bratislavská zoo tak príde o jednu z najodovzdanejších ošetrovateliek. Napriek tomu, že pracuje 12 hodín denne, nesťažuje sa. Naopak, teší sa zo života a zvieratá berie ako svoje deti.
6.00 h
Na zvonenie budíka mladá ošetrovateľka potichu vstáva, aby nezobudila manžela. Nasleduje rýchla ranná hygiena a potom príde na rad osemtýždňová border kólia Tess. Tá sa už nevie dočkať ranného vyvedenia. Pre kúpu psíka sa rozhodli len nedávno, so zvieraťom po boku bude Dominika odlúčenie od hrošíkov ľahšie zvládať. Pred odchodom si zbalí raňajky, ktoré pripravila večer, a s manželom a Tess sadajú do auta v ústrety povinnostiam.
7.10 h
Vo vstupnej budove zoo sa nezastavuje a vonkajším areálom prechádza svižnou chôdzou na „žirák“. Je to malá budova, ktorá slúži ako vnútorný priestor pre žirafy a tiež pre ošetrovateľov z priľahlých rajónov, kde každé ráno absolvujú svoj rituál. Po zvítaní si dajú kávu a popritom preberajú pokroky svojich zvierat. Veľmi ťažko prežívajú, ak sú na tom zdravotne horšie alebo sa musia s nimi rozlúčiť natrvalo. Nie vždy je dôvodom ich úhyn, zvieratá menia svoje bydlisko aj v rámci bežných presunov medzi inými zoo. Po káve sa Dominika prezlieka do pracovných džínsov a teplej prešívanej bundy. Štyri žirafy za sklenými stenami zatiaľ sústredeným pohľadom pozorujú svojho ošetrovateľa, ktorý sa šiel tiež preobliecť. Je pritom jedným z mála mužov z asi 30-členného tímu ošetrovateľov. „Väčšinu tvoria ženy, mužov tu máme asi len šesť. Pracovať by u nás aj chceli, ale mnohí z nich to už po týždni vzdali.“ Práca ošetrovateľa si pritom vyžaduje fyzickú silu a je veľmi namáhavá. Mužov môže odrádzať aj nízky plat. Ten je pre ošetrovateľa v bratislavskej záhrade porovnateľný s minimálnou mzdou.
7.30 h
Ide sa na rajón. Zvieratá treba nakŕmiť a skontrolovať ich zdravotný stav po predchádzajúcej noci. Ten sa dá narýchlo rozpoznať podľa chôdze. Dominika sa spolu s novou kolegyňou stará o libérijské hrošíky, kapybary (druh hlodavcov), poníka Bonbóna a exotické kopytníky. Adaxy a sitatungy (druhy antilopy) sú pre bežného návštevníka neznámym druhom, a preto nie je núdza o úsmevné príhody. „Jeden pán raz zhrozene nabádal manželku, aby odtiaľto odišli. Vraj tu musíme týrať zvieratá, pretože žiadny sob nemá také zatočené rohy.“ Pre púštne antilopy adaxy, podobné sobom, ktoré videl, je pritom výrazné pokrútenie rohov charakteristické. Úsmevná príhoda však odhalila, že ľudia si často myslia, že zvieratá v zoo týrajú. Pre ohrozené druhy je pritom jedinou možnosťou ich sem umiestniť, pretože vo voľnej prírode by neprežili. Ošetrovatelia sa snažia, aby im nič nechýbalo. Vidno to hneď pri raňajkách. Ešte predtým, kým ich začne Dominka „servírovať“, zavrie Tess do prázdneho boxu vo vnútorných priestoroch pre adaxy. Tie hneď nato dostávajú ovos a granuly, plaché sitatungy, ktoré patria k močiarnym antilopám, sa tešia z nakrájanej mrkvy a jabĺk. Hrošíky a kapybary teraz kŕmiť nemusí, ráno sú zvyknuté spásať seno, ktorého majú ešte dostatok. Asi 15 metrov od budov je oplotený výbeh pre Bonbóna. Dominka berie do rúk hrable a lopatu a očistí mu výbeh od trusu.
8.30 h
Raňajková pauza pre ošetrovateľky. V priestoroch, kde adaxy v boxoch prežúvajú svoj ranný prídel, si obe sadnú na prevrátené vedrá a rozbalia jedlo. Dominika si pochutnáva na dvoch obložených rožkoch. S manželom dočasne bývajú u jej rodičov, pretože trojizbový byt, ktorý si nedávno kúpili, treba najprv zútulniť. Splácanie hypotéky je náročné, a preto má dve zamestnania. Práca so zvieratami je jej vášňou, no ako recepčná v prepravnej spoločnosti zarobí len na polovičný úväzok viac. Rýchlo ešte vyvedie malú Tess a na maškrtenie jej dá sušené pľúcka, ktoré sú pre ňu tým, čím čokoláda pre ľudí.
9.00 h
Prichádza najťažšia časť práce, čistenie vnútorných ubikácií. Najprv z nich treba pustiť zvieratá do vonkajších výbehov. Napriek tomu, že svojich ošetrovateľov poznajú, hrozí nebezpečenstvo, že by ich mohli napadnúť, preto treba mať pred nimi rešpekt. Počas vypúšťania sedemčlenného stáda sitatungov je však Dominika priamo vo výbehu a pokrikmi ich usmerňuje. Keď sú všetky vonku, môže začať s čistením. Kopytníkom treba odhrabať použité seno, vyzametať podlahu, priniesť im nové seno a vymeniť vodu. Zdá sa to jednoduché, no ručne trhať obrovské tuhé stohy sena a manévrovať s tridsaťkilovým fúrikom je pre ženu zaberačka. Ak sú v službe dve, ide to ľahšie, no stáva sa, že všetkých šestnásť boxov v rajóne má na starosti len jedna. To najhoršie čaká Dominiku pri hrošíkoch. Dvestokilové trpasličie druhy hrocha majú totiž vo zvyku značkovať svoje teritórium trusom, ktorý rozmetávajú po stenách. Tie treba nielen opláchnuť hadicou, ale aj ručne vydrhnúť hrubou kefou. Domov tu našli tri hrošíky, samec Pavlík a samičky Dinba a Dina.
12.15 h
Dominika obeduje v jedálni areálu. Tentoraz majú jej obľúbené pečené buchty plnené nutelou. Počas jedenia vysvetľuje novej kolegyni, ako bude treba vypúšťať zvieratá počas zimy. Je na nej vidno, že prácu opúšťa veľmi nerada. S manželom chcú byť rodičmi, musí sa preto dať zdravotne do poriadku. Pri ťažkej fyzickej práci a nedostatku oddychu to nie je možné. Za päť rokov jej z prievanu vznikol bolestivý výrastok na pravom lakti. Mala by nosiť bandáž, no obmedzovalo by ju to pri práci. Z dlhodobého preťažovania má už v tomto veku ťažkosti s krížmi. „Nesťažujem sa a keby to bolo len na mne, neodídem. Chceme však dieťa a človek, ktorý robí medzi zvieratami, nikdy nevie, čo v sebe prenáša, hoci každoročne chodíme na povinné odčervovanie.“ Keď na ňu občas doľahne únava a vypätie, v tichu si poplače medzi hrošíkmi a ide ďalej. Skromná optimistka stále tvrdí, že iní sú na tom oveľa horšie.
13.00 h
Prišiel čas na chystanie večerného krmiva. Zvieratá v Dominikinom rajóne neobedujú, keďže počas dňa spásajú seno. Väčšina zvieracích obyvateľov zoo je na tom rovnako, s výnimkou opíc, ktoré jedia trikrát do dňa. Treba nakrájať zeleninu, ovocie a zarobiť zmes z ovsa, otrúb a granúl. Jedlo hradia z ročného príspevku od hlavného mesta a z peňazí zo vstupného. Po skončení prípravy večere odchádza Dominika a ďalšie ošetrovateľky zaháňať zvieratá späť do vnútorných ubikácií. Pred odchodom z práce ešte raz všetko skontroluje.
15.30 h
Hromadnou dopravou sa spolu s Tess prepraví do druhého zamestnania v čase, keď už väčšina ľudí smeruje domov. V prepravnej spoločnosti vymieňa športové oblečenie za elegantnú rovnošatu. Zákazníci si u nej na recepcii vyzdvihujú zásielky, občas aj sťažujú pre nedodanie. „Tu aspoň využijem, že som vyštudovala strednú pedagogickú školu. Psychológia sa mi vo vyhrotených momentoch zíde.“ Mladá žena na líčenie nemá čas. Jediné, čomu venuje pozornosť, sú nechty, ktoré by mala mať pri styku s klientom upravené. Jej vášňou od detstva je jazda na koni, k volejbalu sa zasa dostala cez manžela, ktorý ho trénoval. Inak tiež pracuje v tej istej firme, a hoci sa v pracovnom čase nevidia, hreje ich aspoň pocit, že sú blízko seba. Na svoje koníčky nemá čas. Ak má v týždni doobeda voľno ako náhradu za víkendové služby v zoo, chodí na kurz angličtiny, ktorú potrebuje pri práci na recepcii.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
20.00 h
S manželom odchádzajú autom domov. Cestou sa zastavujú ešte na rýchly nákup. Predtým, ako si konečne v pokoji sadne, vyvedie Tess. S mamou v kuchyni rozoberajú všetko, čo zažili. „Mohla by menej pracovať a mať trochu času aj pre seba. Ale taká je na Slovensku situácia, človek sa musí obracať,“ vraví mama, ktorá tiež pracuje v zoo. Dominika má viacero snov. „V prvom rade by som sa chcela poriadne vyspať a dať sa zdravotne dokopy. A úplne najradšej by som bola, ak by sa mi raz podarilo vrátiť do zoo.“
Zoo: Nízke platy a pracovné víkendy
Byť v bezprostrednej blízkosti zvierat, ktoré väčšina ľudí pozná len z televízie či fotografií, láka mnohých. V slovenských zoologických záhradách sa preto na nezáujem ľudí o povolanie ošetrovateľa sťažovať nemôžu. Láska k zvieratám a skúsenosti s opaterou domáceho miláčika, ktoré väčšina ľudí uvádza v žiadostiach o prácu v zoo, však nestačia. Bez výbornej fyzickej kondície a ochoty pracovať aj cez víkendy by si ošetrovateľ medzi zvieratami neporadil. Odrádzať od navonok lákavej profesie môže aj nízky plat.
V zoo v Spišskej Novej Vsi potvrdzujú, že záujem o toto povolanie je veľký. „Žiadosti chodia od kvalifikovaných pracovníkov aj od nekvalifikovaných, od žien aj mužov. Momentálne u nás robí šesť ošetrovateľov, všetci to sú muži,“ vraví riaditeľka Jana Dzuriková. Práca je tu veľmi náročná, musia sa postarať asi o 310 zvierat v osemhektárovom areáli. Ošetrovateľom sťažuje prácu aj to, že na rozdiel od iných zoo musia sami zabezpečovať dovoz krmiva, zásobovanie senom, stavebné opravy či kosenie areálu. To je podľa riaditeľky aj dôvod, prečo sú muži v prevahe. Pracovníkov by sa zišlo určite viac, no finančné možnosti zoo, ktorá je príspevkovou organizáciou mesta, to nedovoľujú. S ich platmi je to podobné a prekáža jej aj to, že ošetrovatelia nemajú žiadny rizikový príplatok.
Nájdu sa aj takí, ktorí si zoologické záhrady spájajú s týraním zvierat. Keď návštevníci vidia leva, ako ospalo leží vo výbehu, hneď si pomyslia, že je tu nešťastný. „Vo voľnej prírode pritom levy prespia takmer celý deň a až podvečer idú na pár hodín na lov. Tu loviť nemusia, preto nepotrebujú ani taký veľký priestor na presúvanie sa za korisťou,“ vysvetľuje Dzuriková. Areál podľa nej neslúži len pre návštevy verejnosti, v prvom rade plní významnú záchrannú funkciu. Pre ohrozené druhy je jedinou šancou na prežitie. V Spišskej Novej Vsi sa starajú aj o handicapované živočíchy. „Pred časom sme doviezli labute, pretože vo voľnej prírode by neprežili. Nejakí pytliaci im poškodili krídla,“ dodáva.
Budúcnosť zoologických záhrad vidí Dzuriková vo svetlých farbách. Tento rok im dokonca stúpol počet návštevníkov asi o päťtisíc. Upozorňuje, že okrem relaxu kladú dôraz aj na vzdelávanie. Ošetrovatelia v rámci exkurzií mladým prízvukujú, aké dôležité je starať sa o životné prostredie a neničiť prírodu. Jediné, čo je im chýba, je viac financií. Ich nedostatok sa rovnako ako v bratislavskej zoo prejavuje na nízkom počte rekonštrukcií pavilónov.