O pár minút nato prechádzame Sambizangou – slumom a jednou z najnebezpečnejších štvrtí Luandy. Žije tu bezmála štvrť milióna ľudí. Smerujeme na Lixeiru, časť Sambizangy postavenú doslova na smetisku.
Z ulice k saleziánom
Najbližšie dni ostávame v Lixeire, aby sme v okolí spoznali reálne životné podmienky detí. A rua (ulica) tu ani zďaleka neznamená to, čo v našom svete. V Angole má akýsi hlbší význam, ulica tu rozpráva príbeh. Je to miesto každodenných stretnutí rovesníkov, pracovných príležitostí, hier a prvých lások, ale aj eufemizmus pre odvrátenú stránku života luandských detí – drogy, alkohol, krádeže, ozbrojené lúpeže a domov mnohých z nich. Stáva sa súčasťou identity jednotlivca. Ulica tu určuje váš smer.
Padre Roberto, 80-ročný argentínsky kňaz, pôsobí v Angole niekoľko rokov. Neformálne oblečeného ho prezradí len kríž na krku. Pravidelne chodí na ulicu hrať, spievať a zabávať stovky detí, ktoré žijú práve jej odvrátenú stránku. „Problémom detí je marihuana a benzín. Je to spôsob, ako môžu lietať a uniknúť svojim starostiam“, vysvetľuje.
Marihuana je najdostupnejšou drogou medzi mládežou. Niektorí s ňou začínajú v ôsmich-deviatich rokoch. Hlavnou náplňou pracovníkov v teréne je preto presvedčiť dieťa, aby zanechalo život na ulici a dobrovoľne vstúpilo do jedného zo saleziánskych komunitných centier.
Roberto nás berie do jedného z nich. CIC je detské centrum prvého kontaktu. Nachádzame v ňom asi dvadsiatku chlapcov vo veku 8–14 rokov, o ktorých sa stará argentínska rodina Nestora Castra. Deti tu bývajú, stravujú sa a učia sa základným hygienickým návykom. V priebehu dňa majú školu a rezbársky kurz, okrem toho hrávajú futbal a venujú sa iným aktivitám. Dĺžka pobytu je individuálna. Spravidla trvá jeden až dva roky.
Mauro má štrnásť. Istý čas strávil v profesionálnej rodine, ktorá je súčasťou integračného procesu. Nechce sa so mnou veľmi rozprávať. Je uzavretejší, no rád kreslí a vyrezáva z dreva. Na jeho život predtým sa tu nik nepýta. Deti rozprávajú o svojej minulosti, len ak chcú. Keď Roberto vyťahuje akordeón a začína s deťmi spievať, Mauro sa ochotne pridáva. Je mi jasné, že hudba a spev je spôsob, ako sa tento kňaz efektívne dostáva k detským srdciam.
Foto: Marek Kálovec
Čo je Kala-Kala
Po štyroch dňoch strávených v Luande odchádzame asi 50 km na východ od mesta, do nášho budúceho pôsobiska. Integrálne formačné centrum Kala-Kala postavila miestna vláda pred piatimi rokmi a zverila ho do správy cirkvi. Kala-Kala je tak ďalším stupňom v integračnom procese detí z ulice, no nielen pre ne. Poskytuje priestor pre takmer stovku chlapcov vo veku od 13 do 19 rokov, ktorí sú tu z rôznych sociálnych a ekonomických dôvodov. Od februára do decembra sa o nich stará zhruba 50 zamestnancov.
Po troch hodinách cesty autom prechádzame bránou centra. Brazílčan Lucas, riaditeľ centra, odrazu spomaľuje, púšťa mimoriadne nahlas hrajúcu hudbu a v začínajúcej sa angolskej noci sa pred nami črtá skupina asi sto tancujúcich detí. Čakajú nových dobrovoľníkov. Vystupujeme, každý nám podáva ruku, predstavuje sa.
Kala-Kala – v preklade z miestneho kmeňového jazyka kimbundu práca-práca – ponúka trojročné internátne vzdelávanie vo dvoch formách a vytvára pracovné návyky pre miestnu mládež. Počas troch rokov chlapci získajú primárne vzdelanie v podobe šiestich základných tried a zároveň prejdú kurzmi v piatich odboroch – poľnohospodárstve, stolárstve, zámočníctve, elektrotechnickým a stavbárskym kurzom. Centrum za päť rokov existencie opustili tri skupiny absolventov, z ktorých niektorí zostali v Kala-Kala ako vychovávatelia, kuchári, poľnohospodári alebo zamestnanci údržby.
Vôbec prvýkrát v Angole spolu s deťmi aj obedujeme. Ide o tradičné angolské jedlo funge (varená kaša z manioku), servírované s vareným vajcom a fazuľou. Strava v krajine je bohatá hlavne na ryby, hydinu, ryžu a fazuľu, portugalsko-brazílsky vplyv sa zachoval v podobe feijoady (tradičnej portugalskej hustej fazuľovice s kúskami duseného mäsa).
V blízkom okolí centra sú tri dediny, ktoré v našom ponímaní pripomínajú skôr osady. Asi štvrtina zamestnancov pochádza práve odtiaľto. Školu v Kala-Kala navštevuje okrem sto „domácich“ detí aj asi 130 detí dochádzajúcich z týchto dedín. Cez víkendy smerujú vychovávatelia a starší chlapci so svojimi aktivitami, naopak, do osád. Ich dostupnosť v období dažďov klesá, asfaltové cesty neexistujú, tie prašné pravidelne zaplaví dažďová voda alebo blízke jazero.
Foto: Marek Kálovec
Slovenský dobrovoľník v Angole
Môj príbeh cesty do Angoly sa začal v roku 2011, keď som spoznal saleziánov na Slovensku. Ich občianske združenie SAVIO každoročne vyšle zhruba desiatku dobrovoľníkov do Ázie a predovšetkým subsaharskej Afriky. V misiách pôsobia v oblasti vzdelávania, zdravotníctva a správy jednotlivých centier počas jedného roka. Po niekoľkomesačnej príprave tak spolu s Jankou Jopkovou odchádzame na ročnú rotáciu nahradiť dve slovenské dobrovoľníčky.
Slovenskí dobrovoľníci prišli do krajiny po prvý raz krátko po konci občianskej vojny v roku 2002. Venujú sa predovšetkým vzdelávaniu a administratíve. Janka ako špeciálna pedagogička dostáva časom na starosť prvákov s poruchami učenia, ja administratívu, ekonomiku a logistiku centra.
V prvom rade je však našou povinnosťou prekonať jednu z najväčších bariér Slovákov v Angole – portugalčinu. Sme jednou z mála krajín, ktoré tu majú zastúpenie, ale s domácim prostredím nemajú jazykovú príbuznosť. Riaditeľ nám preto zabezpečil 4-krát do týždňa hodiny portugalčiny.
Víkendy majú osobitý ráz. Je sobota, po raňajkách namiesto školy nasledujú domáce práce. Časť chlapcov pracuje na poliach a pri zvieratách, časť upratuje jedáleň, triedy, kosí záhradu a stará sa o čistotu izieb. V rámci pravidelných víkendových povinností, ktoré nesúvisia s oficiálnym pracovným zaradením, sa dostávam k deckám na oddelenie Pole 2.
Lámanými vetami zisťujem, ako sa dá pripojiť k pracujúcim. Sotva dopoviem, chlapci sa idú potrhať, ktorý z nich sa so mnou podelí o pracovné náradie. Prezieravo si zháňam vlastné. Kopem, slnko praží a ja cítim, ako naberám intenzívne červenú farbu.
Nemôžem si nevšimnúť, že aktívne pracujúcich v mojom blízkom okolí je stále menej a menej. Niektorí z chlapcov sa ešte priblížia, sem-tam zakopnú motykou, no väčšina už aj tak sedí pod stromom a hypnoticky pozoruje čoraz červenšieho belocha. Nadávam, no nič iné nezmôžem. Som tu nový a krikom si ich nezískam. Volím radšej trpezlivosť.
Neoceniteľným pre pochopenie miestnej kultúry, prinajmenšom v našom okolí, sa pre mňa stáva nákup žemlí pre centrum. V pekárni s prekvapením zisťujeme, že cena jednej žemle na mieste je 10 kwanza, zatiaľ čo my pri týždennom odbere bezmála tisíc kusov platíme 12,50 za kus. Po otázke, ako je to možné, sa nám od majiteľky dostáva jednoduchá odpoveď: „Kvôli vám musím pracovať viac, preto si musíte priplatiť!“
Foto: Marek Kálovec
Veselé aj mrazivé príbehy
Deti sú ústredným bodom Kala-Kala. Každodennú rutinu železného programu vždy obohatia ich súkromné aktivity – veď je tu bezmála sto chlapcov v pubertálnom veku. Funguje tu motivačný systém. Za každý deň, keď neujdú z vyučovania, nebijú sa, nekradnú alebo neodvrávajú učiteľom, dostanú do rúk 1 kala-kala – miestnu menu. Za týždeň ich tak môžu nazbierať 6 a za mesiac 24. Za ne si potom každý z nich môže v miestnom „bare“ nakúpiť oblečenie, keksy, džús, gél na vlasy, školské potreby a iné.
Kto za celý mesiac nie je ani raz potrestaný, získava navyše titul šampión mesiaca a môže odísť s dobrovoľníkmi na jeden deň z centra – na kúpalisko, pláž alebo do kina. Vzhľadom na to, že sa penalizuje aj poriadok v izbách alebo neskorý príchod na raňajky, šampiónov je mesačne zhruba desať. Po tom, čo dostala bar na starosti kolegyňa Janka, s úžasom sme zistili, že niektoré deti začali interné peniaze vo veľkom falšovať. Dnes teda systém funguje rovnako, prešlo sa však na bezhotovostné platby a „výpisy z účtov“.
To, že niektoré z detí nie je z ulice, automaticky nie je dôvodom pre bezproblémové správanie, a naopak. Jacemar má štrnásť rokov. Je to jeden z najväčších bitkárov, a pritom v centre patrí medzi najmenších. Pochádza z relatívne usporiadanej rodiny. Otec sa však rozhodol umiestniť ho do Kala-Kala na prevýchovu, pretože už nezvládal platiť za rozbité okná áut na ich ulici.
Agostinho, naopak, užíval drogy, keď ho ešte ako malého našli saleziáni na ulici. Nepoznal svoje meno ani svoju rodinu. Cestou okolo námestia zazrel bustu, ktorá sa mu páčila a opýtal sa, kto to je. Odpovedali, že Agostinho Neto – prvý angolský prezident. Chcel, aby ho volali rovnako. Dnes má šestnásť a patrí medzi najzodpovednejších chlapcov v Kala-Kala. Narodeniny oslavuje 17. septembra, rovnako ako bývalý prezident.
Keď si sadám na schody k Domilsonovi a pýtam sa ho na dôvod, prečo je tu, som prekvapený jeho ochotou rozprávať. Je tu prvý rok, no nepatrí k problémovým. „Poslala ma sem mama,“ vysvetľuje. „Bývame v Cazenge, na jednej z najhorších ulíc. Jedného dňa som vonku stretol partiu chalanov, začali sme sa baviť, no nechceli ma pustiť preč. Jeden z nich mi ukázal zbraň a povedal: Ostaneš s nami! Budeš zháňať trávu alebo prepadávať ľudí na ulici. Rozhodni sa!“ pokračuje Domilson a ja sa bojím opýtať, čo si tento 15-ročný chlapec vybral.
„Po tom, čo som o všetkom doma povedal mame, zbalila mi veci a poslala ma dočasne k tete. Nechcela, aby som skončil ako množstvo decák z našej ulice. Potom našla saleziánov a dnes som tu,“ uzatvára a dodáva: „Ani cez prázdniny som nebol doma. Bojím sa o život, ak by som ich ešte stretol.“
Foto: Marek Kálovec
Šancu má každý
Medzi najhoršie problémy s deťmi v centre patria krádeže a fyzické násilie medzi nimi. Prostredie, z ktorého väčšina prišla, je živnou pôdou pre takéto správanie. Je to spôsob, akým sa naučili prežiť na ulici. Dalo by sa napísať sto príbehov a každý by bol iný. Sú tu tí dobrí, a sú tu aj horší. Čo majú spoločné, je, že každý z nich má rovnakú šancu na návrat do života.
Keď jeden z tunajších chlapcov nožom bodol druhého, opýtal som sa môjho šéfa, či ešte nevidí dôvod na jeho vylúčenie. „Sme tu práve pre takéto deti. On už nemá kam ísť,“ odvetil. Pracovať s nimi znamená počítať s každou alternatívou.
Po čase to aj ja začínam vnímať akýmsi iným spôsobom. Nezabúdam, čo robia, ale akceptujem to, čo majú za sebou. Množstvo z týchto detí totiž nepozná lásku ani svoju rodinu ani zďaleka tak, ako by si zaslúžili. Ako hovorí Padre Roberto, spoločnosti dávajú len to, čo táto spoločnosť dala im.
Volali ju Paríž Afriky
Luandu založili portugalskí osadníci vedení Paulom Diasom de Novaisom, vnukom známeho moreplavca Bartolomea Diasa, v roku 1576. Počas takmer tristo rokov koloniálnej nadvlády bolo mesto centrom obchodu s otrokmi, ktorí smerovali prevažne do Brazílie.
Od polovice 19. storočia sa začalo otvárať námornému obchodu s komoditami. Luanda sa stala najrozvinutejším mestom portugalských kolónií. Z mesta so 60-tisícovou populáciou v roku 1940 v priebehu tridsiatich rokov narástla na modernú polmiliónovú kozmopolitnú metropolu, ktorú prezývali Paríž Afriky.
Angola získala nezávislosť od Portugalska po niekoľkoročnom ozbrojenom konflikte v roku 1975. Hlavné politické frakcie bojujúce za osamostatnenie sa však nedokázali dohodnúť na prerozdelení moci. V krajine vypukla 27 rokov trvajúca občianska vojna. Tridsať rokov bojov zničilo infraštruktúru, destabilizovalo verejné služby, školstvo a zdravotníctvo, zanechalo rozsiahle zamínované oblasti a celkovo si vyžiadalo asi pol milióna obetí.
Hlavné mesto Luanda sa stalo bezpečným útočiskom pre tisíce utečencov z celej Angoly. Infraštruktúrne a sociálne programy však nedokázali držať krok s rýchlym rastom populácie mesta. To malo za následok prehlbujúce sa ekonomické rozdiely a rozširovanie slumov.
Luanda je dnes metropolou asi so šiestimi miliónmi obyvateľov a po brazílskych megalopolisoch Sao Paule a Riu de Janeiro je treťou najväčšou aglomeráciou lusofónnych krajín. Až polovicu obyvateľstva tvoria deti do 14 rokov, tisíce z nich žijú v slume v nevyhovujúcich sociálnych podmienkach, alebo priamo na ulici. O ich záchranu a návrat do života sa starajú saleziáni a dobrovoľníci prevažne z Európy a Južnej Ameriky.
Škola v Lixeire patrí medzi najznámejšie a najväčšie saleziánske strediská v Angole. Ponúka bezplatné vzdelávanie od prvého stupňa po odborné kurzy pre dospelých z informatiky, účtovníctva atď. V krajine, kde podľa štatistík žije každý druhý Angolčan z 1,25 dolára na deň, je podľa Svetovej banky tretina populácie nad 15 rokov negramotná.
Takúto príležitosť vzdelania preto využíva množstvo mladých s perspektívou zlepšenia svojho života. Vzdelávací systém v Angole je pritom bezplatný. Krajina však, spolu s Čadom, Kongom a Stredoafrickou republikou, vydáva na vzdelávanie v pomere k HDP najmenej spomedzi afrických krajín. Vo verejných školách preto rodičia neoficiálne platia učiteľom, aby si ich dieťa v škole „všimli“ a venovali sa mu.
V 50. rokoch boli na angolskom území objavené náleziská ropy. Dnes patrí Angola medzi krajiny s najväčšími zásobami čierneho zlata na svete a po Nigérii je aj jeho najväčším africkým vývozcom. Okrem toho disponuje zásobami zemného plynu a významným vývozným artiklom sú diamanty.
Vďaka petrolejárskemu biznisu, prítomnosti zahraničných firiem a množstvu dovážaných produktov sú náklady na život hlavne v Luande mimoriadne vysoké. Za kilogram paradajok alebo mrazenú pizzu v hypermarkete zaplatíte v prepočte zhruba 6 eur, kilo hovädzieho mäsa tu vyjde na 16–20 eur, obed v reštaurácii v meste nekúpite pod 25 eur a za noc v hoteli pýtajú okolo 300 eur.
Ceny navyše rýchlo rastú a menia sa v závislosti od kurzu amerického dolára a angolskej kwanzy. Aj preto bola Luanda podľa rebríčka spoločnosti Mercer v roku 2013 najdrahším mestom sveta, pred Moskvou a Tokiom.
(mk)