Podľa nedávneho odhadu Detského fondu OSN (UNICEF) viac ako tritisíc detí hľadá pravidelne útočisko v krytoch. Už desať mesiacov, čo trvajú boje medzi ukrajinskými jednotkami a proruskými separatistami, rozhoduje o živote detí bombardovanie.
Väčšina detí, ak je to možné, žije vo svojich domov. „Keď sa začne ostreľovanie, bežíme do krytu. Teraz sme tu už dlhšie ako desať dní,“ vysvetľuje babička desaťročného Arťoma Ljudmila Tarasovová. Je poludnie a chlapec leží na lôžku v kryte neďaleko doneckého letiska. Oči má uprené na počítač a hrá sa hru, v ktorej treba nájsť predmety skryté v hrade.
Foto: Reuters
„Moje najobľúbenejšie hry sú však tie s autami,“ zveruje sa. „Niekedy idem von, aby som sa trochu nadýchal čerstvého vzduchu, ale nemôžem sa tam veľmi hrať,“ dodáva trpko.
40 ľudí sa tlačí na desiatich metroch štvorcových
V tomto kryte zo sovietskych čias je štyridsať dospelých a tri deti na ploche desať metrov štvorcových. Chránia ich hrubé betónové steny a mohutné kovové dvere. „Takmer všetci moji kamaráti odišli. Sú v Rusku,“ hovorí chlapec monotónnym hlasom. Medzi posteľami sa hrá na schovávačku so šesťročnými dvojčatami Sofiou a Radou.
Niekedy si aj kreslí. „Maľujem autá, logo Šachtaru Dooneck (miestny futbalový klub), ľudí, prírodu,“ zveruje sa. Na stene sú však len kresby tankov, kanónov a mínometov.
Sofia si tiež rada kreslí, zvlášť kone. Keď sa streľba upokojí, vracia sa do svojho domova len niekoľko metrov od krytu, kam chodieva každý deň. Sústreďuje sa na maľovanie a zdvihne oči len vtedy, keď jej babička zanôti hymnu „Doneckej ľudovej republiky“ či pieseň oslavujúcu ruského prezidenta Vladimira Putina.
Foto: Reuters, Maksim Levin
„Keď budem veľká, chcem byť maliarka,“ šepká. Arťom by sa zase rád pozrel do sveta. „Keď bude vojna pokračovať, samozrejme budem chcieť ísť do Ruska. Inak by som rád videl Londýn, kde sa všade môže človek voľne prechádzať,“ hovorí.
Učitelia vyučujú deti cez telefón
V doneckej petrovskej štvrti sa jedenásťročná Aňa a jej trojročná sestra Olesja len výnimočne odvážia opustiť pivnicu pod ich domom. V tomto sektore, len dva kilometre od frontovej línie, dopadajú strely dosť blízko. „Najskôr stále plakali. Teraz si už zvykli,“ povzdychne si ich babička.
Aňa tu má len málo kamarátov. Čaká na stredu, keď jej má zatelefonovať učiteľ, aby jej dal úlohy a na diaľku opravil cvičenia.
Foto: Reuters, Gleb Garanich
Všetky deti v Donecku sa učia len nárazovo. Školy sa síce v októbri otvorili, ale od decembra kvôli neutíchajúcemu bombardovaniu sa zase začali postupne zatvárať. „Majú veľmi skoro prázdniny,“ poznamenala Anina babička. „Nie je tu čo robiť, len jeme, spíme a zase jeme a spíme,“ dopĺňa matka štvorročného Mišu Natalja Snižkovská.
Tí najmenší sa ničím neznepokojujú. Keď sa začne ostreľovanie a treskot rozbíjajúcich sa okien je počuť až do pivnice, v rohu miestnosti plačú dve babky, ale Olesja si vyspevuje. Miša je úplne zaujatý hrou na tablete. Ale ich staršia sestra Aňa má strach. „Neviem, prečo sa tam vonku strieľa, ale je to hrozné,“ hovorí. A keď sa jej spýtate, čo by chcela v budúcnosti robiť, odmlčí sa. Vidieť jej na očiach, ako usilovne hľadá odpoveď. Nakoniec prepukne v plač.