„Aké to len bolo kruté. Ja som plakal. Mama plakala a hovorila mi, len vstaň, chlapče!“ Musel sa zastať úlohy živiteľa, lebo otca a staršieho brata už nebolo a jedine on mohol pásť kravy. Ako trinásťročný musel v tieto kruté povojnové rána v roku 1945 rýchlo dospieť, ak chceli s mamou a ďalšími šiestimi súrodencami v dome blízko Michaloviec prežiť.
Hlboké ryhy na tvári osemdesiatnika Štefana Onda pripomínajú, aké je naivné myslieť si, že všetko utrpenie sa skončilo po prechode víťazného frontu. Áno, prestali padať bomby. Ale vojna sa jednoducho neskončila Hitlerovou porážkou. Ako valiace sa koleso naďalej mlela ľudskosť a dôstojnosť dlhé roky po oslobodení. Bieda zasiahla na Slovensku najmä východniarov. Ondo nebol jediný, kto musel vo svojom živote preskočiť detstvo.
Napríklad boje v Humennom sa skončili už v novembri 1944. Koniec vojny tu na dobových fotografiách neoplýva bujarým optimizmom, rozkvitnutým májom či spontánnou radosťou. Vojaci tu nebozkávajú šťastné devy. „Blížila sa zima a tá z prelomov rokov 1944 a 1945 vôbec nepatrila medzi mierne. Spoločnosť bola rozvrátená. Ľudia mali nepredstaviteľné problémy so získavaním základných životných potrieb. Dopravná infraštruktúra, zdravotná starostlivosť, priemysel, všetko bolo zničené. Mnohé obce boli vypálené do tla,“ opisuje historik Radoslav Turik z Klubu vojenskej histórie Beskydy.
Beznádej dokresľuje fotografia obhorených trámov domu, z ktorého zostala prakticky len pec a pri nej sa krčí žena a snaží sa variť. Čosi z ničoho. Bolo to však paradoxne silné puto k vlastnému príbytku, čo zrejme zachránilo mnohé rodiny. Pred samotným frontom, ale aj pred čímsi horším, čo nasledovalo po ňom.
Topánky za päťtisíc
V okolí domu Ondovcov padá noc a s ňou aj Stalinove sviečky (padákové fakle). Prichádzajú Rusi. „Vidno bolo ako vo dne. Začalo sa bombardovanie. Sedeli sme na priedomí a čakali, čo bude,“ spomína dôchodca. Nejako sa vyhli evakuácii. Stavili všetko na jednu kartu. Dom to ustál, nezranili sa, prežili aj nasledujúcu prestrelku medzi Nemcami a Červenou armádou. Nad hlavami im svišťali guľky. Pripútaní k domu zostali aj po vojne. Odísť by znamenalo vydať posledné zásoby jedla v komore, v zemi, kravu v maštali, sliepku v kuríne do rúk zlodejom. A taká slepačia polievka bola sviatkom. „Jeden dostal krídlo. Druhý krk. Každý len tak po troche mäsa. Boli sme viac hladní ako sýti, ale aspoň dačo sme mali.“
Helena Durčinská so sestrou a s rodičmi sa evakuačnej kolóne z Humenného nevyhli. Mala 22 rokov. Vo vagóne im vyhradili také mizerne malé miesto, že väčšinu majetku museli zamurovať v pivnici. Zlato? Nie, pani Durčinská vymenúva šaty, príbor, riady, náradie, úplne bežné veci do domácnosti a zásoby. Keď sa po vojne vrátili do bytu, všetko bolo preč. Musel to byť ktosi blízky, keď odhalil aj ich skrýšu. Stáli na prahu bytu a jediné, čo im zostalo, boli oni sami. A ešte stôl, tri stoličky a dáky nábytok, ktorý si viezli vo vlaku. „Vykradli aj ostatných ľudí. Každý si myslel, že keď je vojna, tak si môže robiť, čo sa mu zachce.“
Rodičia pani Durčinskej sa brali v roku 1914 na začiatku prvej svetovej vojny, ktorá vôbec nešetrila východ Slovenska a boje tu boli rovnako krvavé ako na západnom fronte. Sotva sa z nej pozviechali, zasiahla ich ďalšia vojna a opäť museli začínať od nuly. Podobne ako tisíce ďalších rodín. V bezprávnom prostredí, kde osobné vlastníctvo strácalo zmysel a bieda zbúrala posledné zábrany.
Kšeftári a obchodníci si v čase akútneho nedostatku základných potravín a potrieb účtovali hneď niekoľko núl. V Pamätnej knihe obce Budkovce sa spomína, že v období po vojne sa pár pracovných topánok predával po 5¤000 korún. Štefan Ondo si za pasenie dobytka vyslúžil za mesiac 50 korún. Na jeden jediný pár topánok by musel robiť takmer deväť rokov! Nečudo, že sám žiadne nevlastnil. O jedny staré sa delili so sestrou. Tá ich nosila doobeda do školy, do poobedňajšej školy ich smel nosiť on. Ešte pár rokov po vojne dokonca platilo u nich akési pravidlo, že na jar 21. marca sa začínalo v celej rodine chodiť naboso. Aby sa topánky drali čo najmenej.
Nútené práce
Neboli šaty, mäso. Neboli kone, kravy. Zvyšný dobytok stihli zrekvirovať ustupujúci Nemci alebo postupujúci Rusi. Situačná správa Okresného národného výboru v Humennom z októbra 1945 hovorí, že úroda dosiahla sotva 60 percent oproti úrode z roku 1944. Pre nedostatok osiva, hnojiva, povrchné obrábanie počas evakuácie a míny. Dlho neprichádzala pomoc. Nemala ako, pretože mnohé regióny na východe Slovenska zostali dopravne izolované. Okresný národný výbor získal od Povereníctva pre financie 15 miliónov korún na opravy domov, ktoré však nemohli byť použité, pretože v okrese nebolo možné získať stavebný materiál…
Zbedačené obyvateľstvo nemalo čo do úst, ľudia si nemali čo obliecť a ešte ich po vojne čakali nútené práce na obnove infraštruktúry. Na oprave letiska v Kamenici nad Cirochou a železničnej trate Medzilaborce – Humenné pracovali ľudia celé mesiace bez nároku na mzdu. Neskoršie už dostávali pracovníci aspoň skromnú odmenu alebo aspoň jedlo. Pre mnohé rodiny boli tieto práce vlastne jediná možnosť, ako sa uživiť. Štefan Ondo stále nemal 18 rokov a chcel za zapojiť do obnovy hrádzí nad Laborcom či zborených tovární. Chlapi ho nechceli prijať, pretože bol veľmi mladý. No nedal sa odbiť a neodradili ho ani krvavé pľuzgiere na rukách od ťažkej driny…
Nútené práce sa týkali tiež dovozu palivového dreva pre štátne orgány, pričom situačná správa konštatuje, že obyvateľstvo prejavuje veľkú nechuť k pracovnej povinnosti. Je fakt, že v niektorých rodinách to boli starci a potom už len mladí chlapci, kto mohol pracovať. Hrozilo, že sa budú musieť zatvoriť školy a úrady. Vtedajšie bezpečnostné zložky boli voči neposlušnosti obyvateľstva bezmocné. Národná bezpečnosť nebola schopná naplniť stavy. Na Humenskej stanici boli štyria príslušníci, do normálneho počtu chýbalo ešte 12 členov. V Kamenici boli dvaja policajti, pričom bolo potrebných ďalších šesť.
No nešlo len o to, nahnať ľudí na nútené práce. „Policajtov bolo málo a nemal kto bojovať s kriminalitou. Aj s tou majetkovou,“ podotýka historik Turik. V lesoch sa naďalej potulovali podozrivé skupiny dezertérov, vyčíňali banderovci. Obskúrny obraz povojnového chaosu dotvárajú ženy prostituujúce za jedlo. Americký historik Keith Lowe vo svojej knihe Krutý kontinent dokonca píše o vyhladovaných skupinách detí v jaskyniach a ruinách na východnom Slovensku, hoci Turik sa s takýmto fenoménom nestretol. Čo však nemožno spochybniť, je podľa neho fakt, že aj keď sa vojna už dávno skončila, ľudia zomierali naďalej. Pre zabudnuté míny.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Masky
Bomby a pánske obleky anglického strihu sa striedajú v spomienkach Arpáda Csontosa na povojnové časy. Jeho otec Štefan bol vychýrený krajčír v Humennom. A jeho prvá a azda najsilnejšia spomienka sa viaže k bombardovaniu Humenného. Vychádzajú von. Aj oni s úžasom pozorujú, ako Stalinove sviečky napĺňajú okolie svetlom, keď tu zrazu, asi len 50 metrov od nich vybuchne prvá bomba.
Mal vtedy síce len štyri roky, ale nikdy na ten strach nezabudne. Fóbia z lietadiel a zo sirén ho sprevádzala dlhé obdobie po vojne, vždy sa ukryl, keď počul kvílenie hasičských áut. Až ho otec zobral v roku 1947 na letecký deň a donútil ho, aby sa dotkol lietadiel a zbavil sa tak strachu. (Apropo, dnes vedie modelársky krúžok a stavia lietadlá.)
V tom istom roku sa však v Humennom pustili do dláždenia Námestia slobody. Robotníci navŕšili hromadu piesku a deti mali pieskovisko. „Jeden chlapec vyhrabal mínu. Nevedel, čo to je. Položil ju na kameň a začal po nej búchať. Mína vybuchla, ťažko zranila toho chlapca. Dve deti, čo sa hrali obďaleč, zabila,“ rozpráva pán Csontos. Ani tento zážitok však nezahlušil v deťoch bezstarostnosť. Bomby boli vraj všade a s muníciou sa hrali aj naďalej.
A vojna, prúd antitvorenia a bezmedzného zla, predsa nezapudili v dospelých chuť zabávaťsa a tancovať nad biednou existenciou. Csontos si pamätá, ako otcovi za svadobné obleky platili ľudia tým, čím mohli. Niekto mu doniesol fúru dreva. Druhý sa ponúkol, že mu ju popíli. Iný vyrobil stôl. Ale pamätá si tiež to, ako po vojne začal mať jeho otec stále väčšie objednávky šiat a kostýmov na maškarné plesy. „Ľudia sa predsa zbližovali. Vždy sa nejako dohodli a začali si pomáhať.“
Antisemitizmus neskončil spolu s Treťou ríšou
Britský sociálny antropológ Jonathan Webber strávil veľkú časť 80. a 90. rokov minulého storočia zapisovaním spomienok posledných pamätníkov holokaustu. "Stretával som starcov a starenky, ktorí až takmer na smrteľnej posteli oznámili najbližším, že sú vlastne židia. Na prekvapenie celej rodiny,” spomínal profesor na zaujímavý a nie výnimočný jav.
Nacisti počas druhej svetovej vojny vyvraždili takmer šesť miliónov Židov, no európsky antisemitizmus neskončil zarovno s kapituláciou Tretej ríše. Strach z ďalšieho vývoja, ale aj tzv. postholokaustová trauma boli najčastejšími príčinami, prečo si viacerí Židia po vojne radšej vytvorili (niektorí sa s ňou už predtým ukrývali) kresťanskú identitu.
Aké boli teda prvé dni po skončení vojny pre židovskú populáciu? "Tí, čo prežili, najskôr zisťovali, či okrem nich prežil nejaký ďalší príbuzný. Odpoveď často potvrdila ich najhoršie obavy,” opisoval historik Feliks Tych z poľského Židovského historického inštitútu. "Vracia sa vás viac, ako vás odišlo,” bola veta na "uvítanie”, ktorú majú v trpkých spomienkach aj mnohí slovenskí Židia, ktorí prežili holokaust. "V rokoch 1945 až 1948 mala väčšina antisemitských vystúpení korene práve v majetkových otázkach,” konštatuje Jana Šišjaková v štúdii o protižidovských nepokojoch po druhej svetovej vojne. Arizátori sa báli o svoj novonadobudnutý majetok.
Protižidovské pogromy sa vyskytli vo viacerých európskych krajinách, na Slovensku je asi najznámejší ten, ktorý sa odohral koncom septembra 1945 v Topoľčanoch. V napätej atmosfére, po sérii falošných správ o sprisahaní, zaútočili miestni na tamojšie židovské obyvateľstvo a zranili 48 ľudí. O incidente dokonca písali aj v amerických novinách Washington Post, ktoré ho dokonca použili ako exemplárny príklad toho, že antisemitizmus pokračuje v Európe aj po vojne. (MČ)