„Kým v Miláne prší priemerne 120 dní v roku, v Spojených arabských emirátoch iba zriedka čosi spadne. Máme tu drsné podmienky pre život a globálne otepľovanie to ešte viac zhoršuje. A ak bude tento trend pokračovať, tak sa v podobnej situácii môžete čoskoro ocitnúť aj vy. My sme sa naučili žiť v púšti, vieme z nej získavať zdroje a možno to raz budeme musieť naučiť vás…“ Tak znie odkaz, ktorý prináša návštevníkom malé dievčatko v pavilóne jednej z najbohatších krajín sveta. A takmer navlas rovnaké slová znejú aj z pavilónu Izraela, krajiny, ktorá sa za posledných 20 rokov aj napriek nedostatku vody a ďalších prírodných zdrojov stala jednou z najsebestačnejších na svete.
Nie, dezertifikácia Slovensku akútne zatiaľ nehrozí, i keď v niektorých lokalitách sa už dnes pozoruje zvýšená slanosť či alkalizácia pôdy. Rozširovanie púští je však z globálneho hľadiska zásadným problémom. A deje sa to už na juhu Európy. Podľa odhadov OSN dezertifikácia bezprostredne ohrozuje 1,2 miliardy ľudí, pričom celosvetové zvyšovanie teploty nie je jedinou príčinou. Vinu na tom má aj nerozumné hospodárenie s vodnými zdrojmi a nešetrné poľnohospodárske metódy.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Foto: Andrej Barát, Pravda
Počet nájomníkov Zeme pritom rapídne rastie. K 1. júlu 2015 mala naša planéta 7,325 miliardy obyvateľov. Podľa odhadov tento počet presiahne osem miliárd už o deväť rokov. Žiadna ďalšia nová pôda, ktorá by tento prírastok uživila, sa však neobjaví. „Témou na Expo Miláno 2015 je – Uživiť planétu, energia pre život. Je to hlavná výzva v nasledujúcich desiatich rokoch. O čo sa môžeme pokúsiť? Môžeme pozvať všetky krajiny na palubu a spoločne hľadať riešenia. Expo je tou príležitosťou pre stretnutia vedcov a politikov,“ hovorí Simone Molteni, riaditeľ sociálno-environmentálnej iniciatívy LifeGate a zakladateľ Zero Impact, pilotného talianskeho projektu, ktorý bojuje proti zmene klímy.
Prečo by sa však mal hladovým strašiakom z budúcnosti zaoberať Európan, keď sú tu oveľa pálčivejšie a akútnejšie problémy, ako terorizmus či utečenci? Pretože hlad je nebezpečnejší ako terorizmus. Už v roku 2008 to skonštatoval britský Kráľovský inštitút spojených služieb (RUSI) v súvislosti s bezpečnostnou situáciou v Afganistane. A pretože práve hlad je spolu s biedou a sociálnou nestabilitou živnou pôdou pre medzinárodný terorizmus, ako zaznieva pravidelne na summitoch OSN.
Jedlo pre všetkých
„Vtip“ je v tom, že jedlo pre každého hladného pozemšťana tu už dávno je. „Viac ako jedna tretina všetkého jedla, ktoré vyprodukujeme, sa vyhodí. Toto jedlo by pritom dokázalo uživiť tri miliardy ľudí. Na celom svete je takmer jedna miliarda ľudí, ktorá hladuje. To znamená, že už máme dostatok jedla pre každého, ale problémom je prístup k nemu,“ upozorňuje Molteni.
Napríklad už len samotné obchodovanie s potravinami v rámci Európskej únie je mimoriadne náročný proces. Priznáva to aj Bernd Lange, predseda Výboru pre medzinárodný obchod Európskeho parlamentu. Potravinová bezpečnosť je podľa neho naozaj najväčšou výzvou pre budúcnosť, bude nevyhnutné zabezpečiť ešte viac jedla ako dnes, a najmä kvalitnejšieho jedla ako v súčasnosti. „Ak však chcete dnes exportovať jedlo, musíte v priemere kontaktovať asi 30 úradníkov a vyplniť asi 40 formulárov,“ poznamenáva s tým, že Európsky parlament sa to pokúša zmeniť.
Veľký potenciál, ako zmierniť plytvanie jedlom, ale aj veľké rezervy vidí europoslankyňa Clara Eugenia Aguilera García vo vzdelávaní. Je podpredsedníčkou Výboru pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka. „Musíme naučiť mladých, že jedlo sa nemôže len tak vyhadzovať preč. Pretože je za tým veľa energie, práce a námahy.“
Vzdelávať podľa nej v tomto smere dokážu nielen školy, ale aj supermarkety. Napríklad tým, že upustia od propagácie veľkých výhodných balení a budú ponúkať produkty v menších množstvách balených po jednotkách. Už samotné balenie by malo výraznejšie zobrazovať, že táto porcia mäsa postačuje pre dvoch dospelých ľudí.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Naznačuje to aj Future Food District v južnej časti milánskeho Expa. Je to čosi ako supermarket budúcnosti a pôsobí, akoby bol viac knižnicou ako obyčajným obchodom s policami s jedlom. Cieľom je poskytnúť spotrebiteľovi viac informácií a menej bombastických zľavových pútačov. Supermarket radí, čo uvariť, s akými ingredienciami, aké porcie, aké sú výsledné kalórie a čomu sa vyhnúť, ak má zákazník na niečo alergiu. Vyzerá to efektne. No keď si človek spomenie na to, ako niektoré dnešné supermarkety si u nás bez ostychu dovoľujú predávať jablká so slovenskou nálepkou, hoci pochádzajú z Poľska, tak je to zrejme veľmi vzdialená predstava…
Na Expo sa pod pojmom jedlo budúcnosti mihne napríklad aj thajský hmyzí kebab v lesklom obale. Alebo špeciálne upravovaná kaša pre školákov z tretieho sveta, ktorá je obohatená o vitamíny, aby im to lepšie myslelo. Odborníci tu živo diskutujú o klonoch, hormonálne upravenej hovädzine. A podaktoré krajiny sa pri hľadaní potravinovej spásy obzerajú do vlastnej minulosti. Vystavujú potraviny, ktoré poznajú tisíce rokov, no teraz na ne hľadia z novej perspektívy. Pre arabské krajiny sú to napríklad figy. Experti zisťujú, ako ich v potravinovom priemysle využívať ešte efektívnejšie.
Paradoxy a kontrasty
Téma o jedle budúcnosti, ktorú nastolilo tohtoročné Expo, je vážna. Nie všetky krajiny sa však k nej postavili zodpovedne, a tak sa pri prechádzaní všetkých pavilónov vôkol celého posolstva nabaľuje svojský a pre niekoho ťažko stráviteľný mix. Kriticky o tom už pri otváraní veľtrhu napísal napríklad Anthony Peregrine pre online verziu britského denníka The Daily Telegraph. Poukazuje napríklad na to, že estónsky pavilón propaguje šport kiiking (čo je vlastne obrovská hojdačka), len mu akosi uniká súvislosť s nakŕmením celej planéty. Pozastavuje sa aj nad tým, prečo pavilón Afganistanu rozpráva o koreniach a zároveň o úlohe žien v spoločnosti… „Všetci sme už počuli toho dosť o zachraňovaní planéty. Ale naozaj potrebujeme ísť do Milána, aby sme o tom počuli ešte viac?“ pýta sa Peregrine.
Podľa Molteniho celkom jednoznačne áno. Ak si človek odfiltruje snahu každej krajiny čo najviac sa predvádzať, tak má podľa neho jedinečnú príležitosť vidieť na jednom mieste kontrasty. Dokázali sa tu stretnúť rôzne nezmieriteľné národy, ktoré ponúkajú často protichodné riešenia potravinovej krízy. Tu si človek môže vypočuť nekonfliktne všetky strany a zaujať k nim vlastný postoj.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Návštevník tak najprv vstúpi do pavilónu s názvom American Food 2.0, za ktorým sú Spojené štáty americké, čo nemajú problém s geneticky modifikovanými potravinami. Potom obíde Kuvajt a vkročí do pavilónu Nemecka, ktoré je proti. O čosi ďalej je pavilón Ruska, ktorý priznáva, ako životné prostredie desaťročia zaťažovala chémia a ako dnes mladí ruskí vedci vynašli baktérie, ktoré dokážu vyčistiť pôdu od pesticídov. A druhým dychom na veľkých obrazovkách návštevníkov upokojuje, že nevyčerpateľné prírodné zdroje Ruska garantujú potravinovú bezpečnosť sveta…
V slovenskom pavilóne upúta ďalší text. „Pred 23-tisíc rokmi v Moravanoch, na Slovensku. Výnimočný neznámy umelec vedel toho veľa o tom, ako uživiť planétu a o energii pre život. Preto vytvoril ženu, večný symbol geniálnej sily a vitálnej energie. Vytvoril Moraviansku venušu.“ Na skok odtiaľ v Parku Biodiverzity pripomínajú, že intenzívne poľnohospodárstvo nezasiahlo celú planétu, a že sa v niektorých kútoch sveta zachovali tradičné rodinné farmy, ktoré pracujú šetrne, berú ohľady na prostredie a sú inšpiráciou pri vytváraní udržateľného poľnohospodárstva. Nuž a na mnohých týchto „pôvodných“ farmách hospodária práve ženy…
Krátka rozprávka
Expo v Miláne je pulzujúce mesto v meste. Má 60-tisíc stálych obyvateľov – zamestnancov, sprievodcov, ochrankárov a dobrovoľníkov a približne štvrť milióna návštevníkov každý deň. Postavili ho podľa princípu starých Rimanov. Má dve hlavné ulice – cardo (severo-južná) a decumanus (východo-západná) a takmer každá krajina tu má svoj dom. Vybudovali ho podľa konceptu Smart City (Inteligentné mesto), čo znamená, že sa na každom kúsku snažia šetriť a optimalizovať elektrickú energiu, vodu a ďalšie zdroje.
Expo bude žiť len šesť mesiacov, do októbra tohto roku. Potom prevažnú väčšinu pavilónov rozoberú a zrecyklujú alebo znova použijú. Taká bola podmienka, prezrádza Molteni. A tak napríklad pavilón Spojených arabských emirátov nielenže pripomína piesočné duny, ale v skutočnosti ho tvoria bloky funkčného a extrémne odolného materiálu, ktorý po skončení veľtrhu znova poskladajú v Masdar City. V prvom meste na svete s nulovými emisiami, nulovým odpadom a bez áut. Leží približne 30 kilometrov od centra Abú Zabí.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Práve Spojené arabské emiráty budú hostiť Expo v roku 2020. Veľké výstavisko, ktoré sa stavia pri Dubaji, bude zásobované výlučne elektrinou zo slnka, z jednej z najväčších solárnych elektrární na svete. Ambiciózny plán sa však výstavou neskončí. „Do roku 2030 by mala solárna elektráreň pokrývať 15 percent spotreby elektrickej energie v Dubaji. Je snaha čo najviac využívať alternatívne zdroje energie. Ropa tu nebude donekonečna,“ poznamenáva Luca Severgnini, jeden zo sprievodcov v pavilóne krajiny, ktorá nielenže rekordne zbohatla vďaka rope, ale ktorá sa rozrástla nebývalým tempom. Od roku 1971 sa počet jej obyvateľov rozrástol z 280-tisíc na vyše deväť miliónov…
Kým niektoré štáty naplnili svoje pavilóny hrdosťou a pýchou, Rakúšania ten svoj naplnili čerstvým vzduchom. Priamo uprostred budovy vysadili čosi ako experimentálny les, ktorý jednak upozorňuje na celosvetové miznutie lesov a zároveň ukazuje, ako jednoducho a efektne možno ochladzovať budovy v rozhorúčenom meste. Vegetácia v pavilóne dokáže vyprodukovať 62,5 kilogramu kyslíka za hodinu, čo stačí približne pre 1800 návštevníkov.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Brazília zas rafinovane naplnila svoj pavilón usmiatymi ľuďmi. Prechádzajú sa po obrovskej sieti nad hlavami ostatných. „Sieť má symbolizovať to, ako sme všetci na planéte navzájom prepojení. Moderné civilizácie aj tradičné spoločenstvá,“ prezradí jeden z členov tímu brazílskeho pavilónu a potom ešte dopovie, že večer, keď už sú takmer všetci návštevníci preč, nedokáže odolať a musí si na sieti zaskákať…
„Jeden z našich najväčších úspechov je nálada, ktorá tu panuje,“ presviedča Molteni. Tvrdí, že sa im podarilo vytvoriť jedinečnú atmosféru, z každého človeka vraj cítiť zapálenie pre vec. A ťažko sa tomu ubrániť, keď z každej strany sršia slová ako udržateľnosť, ekológia, zelené steny. A takmer každý, s kým sme v pavilónoch prehodili kus reči, mal v tvári naozaj nefalšované a chytľavé nadšenie pre zmenu. Všetko sa to však poľahky rozplynie, keď človek vystúpi po asi polhodinovej jazde metrom na centrálnej vlakovej stanici v Miláne a vidí kordóny policajtov. A tváre desiatok utečencov z Afriky, ktorí sa pred páliacim slnkom ukrývajú v tieni stromov.
Zaujímavosti o Expo
- Prvá Svetová výstava bola v roku 1851 v Londýne a ukázala svetu telegraf, prvé výrobky z gumy, ale napríklad aj prvý príbor z hliníka, ktorý mal zlepšiť podmienky slabších sociálnych vrstiev. Hyde Parku vtedy dominoval Krištáľový palác, ktorý postavil Joseph Paxton. Bol to pol kilometra dlhý a 100 metrov široký skleník, v ktorom existoval akýsi svet pod strechou. Zaujímavosťou je, že výstavba tejto mimoriadne veľkej budovy prebiehala šetrne k prírodnému prostrediu. Ak sa v pôdoryse stavby objavil nejaký strom, tak ho nevyrúbali, ale začlenili do výstaviska.
- Významným medzníkom bola výstava v Paríži v roku 1889, keď vznikla Eiffelova veža. Bola oslavou technickej zručnosti človeka, inžiniera, ktorý dokázal postaviť obrovské paláce a veže, čo pretrvajú veky. No po prvý raz bol výstavný program rozšírený aj o umenie, zábavu a kulinárske zážitky, ktoré sú v súčasnosti hlavnou motiváciou pre mnohých návštevníkov. Nie všade sa dá na jednom mieste ochutnať takmer celý svet.
- Výstavy Expo predstavili v 16 dekádach najvýznamnejšie a prelomové technológie. Parný stroj, spaľovací motor, elektromotor, výťah, telefón, žiarovku, televíziu, ale napríklad aj zimotvorné stroje, čo sú vlastne chladničky. Niektoré „perly“ ľudského pokroku sa však vracajú ako bumerang. A tak kým ešte v roku 1962 na Svetovej výstave v americkom meste Seattle predstavovali pesticídy ako záruku rastúcich výnosov v poľnohospodárstve, na Expo v Miláne 2015 ukazujú krajiny najnovšie biotechnológie a špeciálne prípravky, ktoré majú zachrániť pôdy zničené pesticídmi.
- V roku 1940 sa na Svetovej výstave v New Yorku prezentoval štát, ktorý v tom čase prakticky neexistoval. Hitler ho vymazal z mapy. Bolo to Československo. Tím, ktorý pripravoval pavilón, tesne pred okupáciou Čiech a Moravy previedol peniaze a odborníkov do New Yorku a aj napriek varovaniam okupantov pavilón dostavali. A to dokonca v tesnej blízkosti pavilónov USA a Sovietskeho zväzu. Nemci poslali na likvidáciu tohto pavilónu 10-tisíc dolárov do New Yorku a peniaze boli skutočne prevedené, no boli použité na pravý opak – na jeho dokončenie.
- S výstavou v Bruseli v roku 1958 sa spája známy monument Atómium a tiež triumf Československa. Pavilón socialistickej krajiny bol vyhlásený za najlepší. Do prípravy sa zapojili najväčší odborníci, špičkoví umelci. Autorom úspešného scenáru bol architekt Jindřich Santar.
- Kým na prvej Svetovej výstave v Londýne v roku 1851 sa zúčastnilo len 25 štátov, v Osake v roku 1970 to bolo 78 a v Šanghaji v roku 2010 dokonca 190. Na Expo 2015 v Miláne sa oficiálne prezentuje 145 štátov. Tohtoročnou novinkou je vytvorenie spoločných pavilónov pre chudobnejšie krajiny, ktoré si nemohli dovoliť postaviť svoj vlastný stánok. Poznámka organizátorov, že „54 veľkých a bohatých krajín má vlastný pavilón“, čiže aj Slovensko, môže spočiatku pôsobiť úsmevne. No pri prehliadke spoločných pavilónov „chudobnejších“ krajín človek možno konečne pochopí, aké sú na svete priepastné rozdiely.