Tej daždivej noci neďaleko Macedónsko-srbskej hranice išiel Réza, jeho matka, otec a dve sestry v skupine asi dvoch desiatok ľudí. Keď si uvedomil, že jeho rodina už nejde za ním, posadil sa na peň a čakal. Na ceste kúsok za ním nastal zmätok. Potom sa medzi stromami objavil nezreteľný tieň. „Čo tu robíš?" zašepkal muž v jazyku darí.
„Čakám na rodičov," odpovedal Réza. Muž pochádzal z provincie Herát v západnom Afganistane, rovnako ako Rézova rodina. Povedal, že les je plný policajtov, ktorí zatkli tri alebo štyri rodiny, čo šli za nimi. Nie je bezpečné tu zostať. A tak ho chlapec schmatol za ruku a spoločne utekali.
Drobný chlapec s veľkými, hnedými očami a vážnou tvárou, dorazil do nemeckého mesta Passau 29. decembra minulého roka. Mestskí činitelia predpokladajú, že je najmladším utečencom, ktorý sa sám dostal do tohto bavorského pohraničného mesta. „Toto je Nemecko?" pýtal sa opakovane prostredníctvom tlmočníka počas prvého z mnohých rozhovorov, ktoré pomáhali skladať dokopy čriepky jeho príbehu. A potom dodával: „Prosím, chcem zavolať mamičke."
O desať mesiacov neskôr, usadený na starostlivo ustlanej posteli v detskom domove vedenom rímskokatolíckymi mníškami, už svoj príbeh zopakoval takmer plynulou nemčinou, len raz sa pozrel do žltého slovníčka, ktorý so sebou stále nosí.
Ako mu niekto ukradol peniaze, ktoré mu matka dala do vrecka pre prípad núdze, ako videl políciu naháňať iné deti, ako sa mu konečne podarilo nadviazať kontakt so svojimi rodičmi, ktorí sa museli vrátiť späť do Iránu, len aby ho minulý mesiac opäť stratil.
Fenomén malých utečencov bez rodičov
Rézov príbeh je nezvyčajný pre jeho vek. Ale ilustruje málo spomínaný pohľad na európsku utečeneckú krízu: V ľudskej vlne, ktorá sa prelieva cez kontinent, putujú osamotene desaťtisíce detí a dospievajúcich. V minulom roku požiadalo podľa údajov OSN o azyl v 28 krajinách Európskej únie viac ako 23-tisíc maloletých bez sprievodu. To bolo ešte pred nárastom počtu migrantov v tomto roku. Teraz sa odhaduje, že len v Nemecku ich je okolo 30-tisíc.
Dve desiatky psychologických profilov, ktoré vypracovali úrady, ukazujú spoločné vzorce: Mnohé z týchto nových európskych tajomných detí sú chlapci vo veku 14 až 17 rokov, ktorých na cestu poslali rodiny príliš chudobné, než aby pašerákom zaplatili za viac ako jednu cestu. Rodičia niektorých z nich sa v ich domovských krajinách stali obeťami vojny alebo vrážd. Iní, ako je Réza, sa od rodičov oddelili počas chaosu na ceste. Pár malo vlastné dôvody na útek.
Foto: Reuters, Michaela Rehle
Muhammad Safar z Afganistanu prišiel do Passau 4. septembra. Štrnásťročný chlapec, ktorý ešte nezačal mutovať. Taliban zastrelil jeho otca, pretože jeho matka je učiteľka, povedal. Práve ona prinútila jeho a o rok staršieho brata, aby odišli. „Nechceli sme ísť," hovorí Muhammad prostredníctvom tlmočníka. „Báli sme sa."
Ale matka naliehala. Zhromaždila peniaze a vopred zaplatila pašerákom, aby chlapca vzali do Nemecka. Najdesivejšia časť, spomína si Muhammad, bola medzi Iránom a Tureckom, keď pašeráci bratov prinútili, aby sa rozdelili. „Povedali nám, že sa musíme rozdeliť, aby bola väčšia šanca, že jeden z nás dokáže prejsť. Povedali sme im, že to nechceme urobiť. Veľmi sme plakali."
Nakoniec išiel Muhammad prvý a nechal spoločný mobilný telefón bratovi. O desať dní neskôr sa zišli v Istanbule, a zavolali matke. „O tej nebezpečnej časti cesty sme jej nikdy nepovedali," dodal.
Foto: Reuters, Michaela Rehle
Len zhruba dve percentá tínedžerov, ktorí do cieľových krajín dôjdu, sú dievčatá, ale práve ony často rozprávajú tie najdesivejšie príbehy. Jedna pätnásťročná sýrska dievčina, ktorá žije v rovnakom domove v Passau ako Réza, mala tak otrasné vnútorné zranenia, že aj po niekoľkých týždňoch mohla gynekologička diagnostikovať opakované znásilnenie.
Šestnásťročná Fátima zo Somálska rozprávala strašné veci o sadistickom sexuálnom násilí v Bulharsku a Srbsku, že sa jej poradkyňa pre mládež v Nemecku rozhodla nezaradiť podrobnosti do správy. „Nemali sme slov," povedala poradkyňa Sandra Wagnerová-Putzová.
Odhodlanie väčšie ako ploty
Alois Kriegl, šéf úradu starostlivosti o mládež v Passau, uviedol, že ešte pred tromi rokmi nepotrebovali vôbec používať slovné spojenie „maloletý utečenec bez sprievodu". Teraz má toto nemecké mesto s 50-tisíc obyvateľmi vlastný úrad vyčlenený len pre nich.
Mladí utečenci sú odhodlaní aj zraniteľní. Kriegl spomína na prípad dvoch afganských bratov vo veku deväť a desať rokov, ktorí prišli v lete – bosí a len v kraťasoch – a hovorili, že majú namierené do Švédska. Jeho úrad im dal najesť, našiel pre nich lôžka v detskom domove a rozprával im o živote v Nemecku. Ale nasledujúci deň boli preč. „Ich odhodlanie bolo väčšie, než som kedy u kohokoľvek videl," povedal Krieglom. „A ľudia si myslia, že by ich mohli zastaviť vyššie ploty a ostnaté drôty?" „Človek sa musí pýtať, čo sa dieťaťu musí stať, aby sa vydalo na takú cestu? A čo sa musí stať, aby rodičia svoje deti na podobnú cestu poslali?" dodal Kriegel.