Čo stojí dobrý sused? Pohár mišpuľového džemu

, 30.11.2016 07:00
Ján Veselý, mišpule, muž, strom, zber, ovocie
Ján Veselý oberá plody mišpule. Autor: ,

Je treskúca zima, v Rajci sa pri ovocných stromoch zhrčili ľudia a vymieňajú si vrúble na burze. Tu Kardinál pásikavý, tam hruška Zaymuska. V teple Mestského kultúrneho strediska v Bánovciach nad Bebravou zas šuchocú vrecúška s amarantom, modrým hráškom či fazuľou s perfektnou genetickou výbavou. Nie sú z vedeckého laboratória, ale od starej pani susedy. Aj v iných mestách a dedinách pribúdajú nezvyčajné burzy, susedské trhy, blšáky. Sú nenápadné, príde možno iba 30 ľudí, no dá sa tam zohnať veľká vzácnosť. Dobré susedstvo.

Mladý ovocinár Ján Veselý sa spolu s ostrým novembrovým slnkom načahuje za plodmi mišpule, aby ich vyskúšal. Toto už takmer zabudnuté ovocie dozrieva práve teraz, na sklonku jesene. „Mišpuľa sa dá zavrúbľovať na dulu, na hrušku. Najlepšiu chuť však dosahujú mišpule na hlohu,“ rozpráva zanietene. S kolegami mapuje staré sady, vstrebáva príbehy a skúsenosti starých osadníkov, ako štepiť, ako sadiť, aby to všetko potom na burzách vrúbľov posúval ďalej. Starým záhradkárom, ale aj mladým z mesta, ktorí si kúpili chalupu, zdedili sad.

Vrúbľovaním dokážu majstri vyladiť jemné nuansy v chuti, no najmä silu rastu stromu. Či to bude zákrpok do malej záhradky, alebo majestátny strom do otvorenej krajiny. Najnovšie vedecké výskumy dokazujú, že touto technikou sa zaujímavo ovplyvňujú genetické vlastnosti. No v posledných dvoch rokoch partia nadšencov z občianskeho združenia Tilia (lipa po latinsky) vracia týmto odrezaným konárikom ešte jeden stratený význam.

Vrúble kedysi putovali zo záhrady do záhrady. Od suseda k susedovi. Vymenili si ratolesť, prehodili pár slov. Kvalitné odrody nepochádzali len zo šľachtiteľských staníc, ale tvárnili sa a uchovávali v priateľských väzbách. Vrúble sa dokonca ešte v prvej polovici 20. storočia posielali poštou cez polovicu Európy, zabalené v mokrej utierke.

Krajina, ktorá spája

Susedské vzťahy prekvitali paradoxne tam, kde sú ľudia najďalej od seba. Na lazoch a kopaniciach. „Ku každej kopanici prináležalo veľké územie, ktoré malo za úlohu produkovať potraviny. Práve v tejto voľnej krajine sa susedské väzby preväzovali, pretože o tú krajinu sa treba starať spoločne. Čo urobil jeden, na to nadviazal druhý. Chodilo sa vypomáhať, najmä pri žatve a zbere,“ opisuje ovocinár. Takmer každá kopanica mala svoju sušiareň ovocia. A keď sa rozkúrila, bolo potrebné, aby ju zaplnili všetci, aby sa drevo nepálilo nadarmo.

V krajine kopaníc neboli drôtené ploty. Pozemky vytyčovali ovocné „hraničné stromy“. „Ľudia sa vedeli o ich úrodu podeliť. Strom na hranici nebol problém ako dnes, keď ľudia sadia strom a úzkostlivo dávajú pozor, aby konár nepresahoval nad susedovu záhradu.“

Nuž a gazdovia ovocné stromy sadili najmä tak, aby boli samostatné a dlhoveké. Čo je z pohľadu krajinotvorby zásadná vec. Pretože dnes síce plodia útle vretená jabloní na oceľových drôtoch v komerčných sadoch fantastické plody, no ak by sme im zrušili zavlažovanie, hnojenie, postreky, peknej úrode by bol koniec. Vyžadujú si neustálu pozornosť človeka. Kedysi sa gazda staral o strom len v prvých piatich-šiestich rokoch. Rezom založil základ korunky a potom ho nechal napospas krajine. Občas ho s pílkou presvetlil. Len vďaka tomu dorástol do mohutných rozmerov a stal sa magnetom v krajine, ako napríklad 200-ročná hruška ružová z Bošáce. „Nemali veľmi čas sa o ne starať, museli sa venovať dorábaniu obživy. Siať, sadiť, chystať seno, starať sa o statok. Stromy boli iba popri tom,“ prezrádza Veselý. Na pasienkoch sa pásol dobytok a nad jeho hlavami sa klenuli koruny ovocných stromov. Okraje obilných a zemiakových polí lemovali a spevňovali slivkové stromoradia. Bolo to prelínajúce sa, viacposchodové hospodárstvo. Dnes sa v západných krajinách opäť dostáva k slovu pod moderným názvom – agrolesníctvo (agroforestry). No pritom je len oprašovaním dávno objaveného.

Jana Ďaďová a Veronika Štrbavá sa snažia...
Jana Ďaďová a Veronika Štrbavá sa snažia rozprúdiť komunitný život na sídlisku. Autor: Andrej Barát, Pravda

S rozvojom intenzívneho hospodárenia sa všetko oddelilo. „Samostatne na veľkých lánoch pestujeme pšenicu. Zvlášť chováme v halách dobytok, vozíme mu krmivo zo sóje, dopestované na plochách bývalého dažďového pralesa. Máme samostatné ovocné plantáže. Krajina postráda rozmanitosť, a to cítiť aj na potravinách.“

To všetko skrýva obyčajný konárik. Mladý ovocinár Ján Veselý hovorí, že vznikli nové kamarátstva. Búrajú sa neviditeľné mantinely na hranici záhrad pri zdieľaní pestovateľských objavov, úrody a možno aj mišpuľového džemu. A pomaly rastie nový priestor pre stretnutia. V novom sade v lokalite Drienová blízko Rajca, kde ľudia z OZ Tilia vysadili asi 150 stromov, 40 odrôd jabloní a 20 odrôd hrušiek. Sad je verejne prístupný a vrúble sa budú šíriť ďalej. Vôbec nie sú sami. Burzu vrúbľov organizuje aj Ľudo Vašš v Novej Bošáci, tiež Bruno Jakubec s Aďou Uherkovou vo Zvolene.

Prebytky a nedostatky

Nie na lazoch, ale v domami zaplnenej dedine sa môžu ľudia cítiť najviac osirelí. A prekvapujúco práve na vidieku sa projekty susedských vzťahov môžu rozbiehať ťažšie. Psychologička Barbora Šišková si vo Veľkom Orvišti vytýčila smelý cieľ. Chcela dôchodcov odbremeniť od prebytkov z dvorov, ale aj od samoty a jednotvárnosti života. Snažila sa vytvoriť funkčnú sieť producentov a odberateľov sezónneho a lokálneho ovocia a zeleniny, a zároveň podporiť aktívne starnutie. No vyšlo to trochu inak.

Predstavovala si, že budú vznikať vzťahy, ľudia si budú produkty vymieňať. „Avšak bráni tomu silná nedôvera a ostala som v tom zahrnutá ja,“ priznáva psychologička. A tak ľudia volajú jej a ona zoženie niekoho, kto príde, naoberá. „Alebo prídem ja a posuniem to ďalej. Vymieňali sa hrušky, orechy, cesnak, broskyne, ale aj vajíčka.“ Čerstvé, domáce, neošetrované a za nižšie ceny ako v obchode. V lete naoberala u jednej panej plnú debničku broskýň, a ako sa vracala a zbadala ľudí v predzáhradkách, pristavila sa, a kým prišla domov, polovicu mala minutú. A to prešla iba 300 metrov.

Dôchodcovia si čo-to privyrobili. No najmä boli radi, že môžu niekomu spraviť radosť. „Že niekto ocení ich prácu a produkty a keď im odberatelia odkážu, že boli skvelé a pýtajú si viac.“ Šišková sa dôchodcom venovala aj vo svojej diplomovej práci. Všímala si rezistentnosť a vývin vzťahov počas ich života. Dlhé hodiny počúvala a zaznamenávala príbehy, keď trebárs k niekomu skočila po orechy. To, čo v nich rezonovalo najčastejšie, či už ako zdroj šťastia, alebo bolesti, boli vzťahy. „Ani choroby, chudoba, šikana, bieda, smrť alebo, naopak, kariérny úspech nehrali v ich životoch takú silnú úlohu ako vzťahy s najbližšími ľuďmi.“ Nové väzby pričinením jej projektu veľmi nepovznikali. No nehodnotí to ako neúspech.

Mladí aj starí ovocinári na burze vrúbľov v Rajci.
Mladí aj starí ovocinári na burze vrúbľov v Rajci. Autor: KAROL UHLÁRIK

„Myslím si, že model, ktorý som chcela dosiahnuť, je veľmi užitočný. I keď sa mi nepodarilo dosiahnuť želanú úroveň. Je skvelé vedieť, že keď mi v sobotu, keď nie je otvorený obchod, dôjde kečup, sprchový šampón alebo jahody do koláča, môžem obehať susedy na jednej ulici v teplákoch, a viem, že zoženiem, čo potrebujem. Pomedzi to zistím najnovšie klebety, zanadávam na manžela či vypočujem si úplne sprostý vtip a môžem sa s najbližšími zo srdca zasmiať.“

Sieť

Spájať ľudí sa rozhodol aj programátor Martin Keresztvey. Skúša to vo virtuálnom priestore. „Pozbieral som úspory a dal som výpoveď z krásneho, pohodlného, dobre plateného zamestnania, aby som prijal túto výzvu a vydal sa do neznáma.“

Od roku 2014 pripravuje aplikáciu Domáci trh, spustí ju na jar budúceho roku. Hovorí, že to bude živá databáza toho, čo sa momentálne pestuje v záhradách a vyrába doma. Prepojí zákazníkov, producentov, spracovateľov, ale tiež veľkoobchody, reštaurácie. Človek na mape zadá svoju polohu a hľadá, kto v jeho blízkom okolí aktuálne ponúka domáci chlieb, sirup či džem.

Ľudia sa tak dostanú k plodinám rastúcim a spracovaným priamo v regióne, ktoré sú oveľa zdravšie ako potraviny dovezené z opačného kúta sveta. A možno si tak nájdu aj nových známych, ktorí bývajú hneď za rohom, a nikdy by sa nespoznali. „Aplikácia je stvorená na vytváranie a prepájanie komunít, na vytváranie nových trhov, a tým aj nových možností. Napríklad už len spojenie jedného farmára s jediným obchodníkom, ktorý sa stará o svoju komunitu kupujúcich, môže pokryť celú farmárovu produkciu,“ mieni mladý Košičan.

„Kedysi ľudia nepoznali obchody preplnené regálmi. Kedysi ponuka nebola riadená marketingom. Ľudia mali len to, čo si dopestovali alebo vymenili dakde na trhu. Nedostatkový tovar si viac vážili. Napriek tomu sa vtedy kvalita považovala za samozrejmosť, teraz je všetkého dostatok, ale často na úkor kvality. Každý vedel o každom, čo kto kde robí. Bola to otázka prežitia, ľudia sa o seba zaujímali. Dnes nemusíme vedieť nič. Stačí nám v obchode pekný obrázok na obale produktu a dobré zamestnanie, aby sme si ho mohli dovoliť… Mnoho ľudí si však už začína uvedomovať význam podpory svojho suseda a dôležitosti najbližšieho okolia.“

Burza semien v Bánovciach nad Bebravou.
Burza semien v Bánovciach nad Bebravou. Autor: Jana Ďaďová

Bez chemických barličiek

Bánovce nad Bebravou sú mesto, kde ešte stále funguje verejný rozhlas. Doobeda hlásia, kto zomrel. Neskôr sú ponuky obchodníkov alebo pozvánky na akcie. Na Ulici Janka Matušku je mestské kultúrne stredisko a blízko neho asfaltové ihrisko, parkoviská, garáže, paneláky. V nich ľudia. Pre nich sa rozhodli Jana Ďaďová, Veronika Štrbavá a ďalší z občianskeho združenia BeeN urobiť semienkovú burzu. Pripravili stoly, skromné občerstvenie. Mysleli si, že to potrvá najviac dve hodiny.

Prešli štyri, a nevedeli skončiť, až ich museli z priestorov vyháňať. Prišli ľudia nielen z Bánoviec, ale aj zo širokého okolia, z Partizánskeho. „Prekvapilo nás, že prišlo viacero generácií. Naši rovesníci, 25– až 30-roční, ale aj dôchodcovia.“ A tí nedoniesli vo vrecúškach len cícer, staré druhy obilnín, fazuľu, tekvice, ale priniesli aj know-how. Radili mladým, kedy sadiť, ktorá odroda zvládne tieň. Do akého papiera treba zabaliť priesady.

V tých malých semenách je pritom skrytá veľká vzácnosť. Tým, že ich niekto desaťročia pestoval vo svojej záhrade, dokonale sa prispôsobili regionálnym podmienkam, vlhkosti, teplotám. Plodia a rastú bez všetkých tých „chemických barličiek“. „Preto by sa mali podporovať takéto výmeny, aby sme zachovávali túto genetickú hodnotu aj do budúcnosti. Pretože ju pomaly strácame,“ upozorňuje Ďaďová, predsedníčka združenia. Chystajú už tretí ročník burzy.

Ľudia si však už aj sami mimo burzy vymieňajú skúsenosti. Zorganizujú spoločný výlet. Tí, čo sa predtým vôbec nepoznali, akurát sa pozdravovali. A možno ani to nie. Veď podľa Veroniky Štrbavej sa z panelákových chodieb akoby vytratilo aj obyčajné Ahoj! Dobrý deň! To, čo sa na burze v Bánovciach podarilo, napokon podľa nej nie je nič výnimočné. V tomto malom meste vraj funguje veľa komunít, ktorých ambíciou vôbec nie je prerásť vo fenomén.

„Existujú v každom meste, len ľudia o nich nevedia. Je rýchla doba. Stále sa stretávame s tým, že za všetko sa platí. Za vstup, za členské, za priestory. No predsa existujú ľudia a komunity, ktoré to robia zadarmo. Nechcú nič zarábať, iba posunúť niečo zaujímavé ďalej. Sú tu, len sa treba trochu porozhliadnuť.“

Aj živce prispeli k oživeniu lokálnych väzieb,...
Aj živce prispeli k oživeniu lokálnych väzieb, hovorí Jana Udvardiová. Autor: Andrej Barát, Pravda

Sme civilizáciou pohybu, a to mení susedov

Viac ako tretina ľudí vôbec nepozná svojich susedov, konštatuje britský denník The Guardian. Ľudia sa ocitli v neprirodzenej polohe, pretože človek je tvor spoločenský. „Nie je stvorený na život osamote,“ pripomína sociológ Ľubomír Falťan.

Charakter susedských vzťahov sa výrazne zmenil, pretože spoločnosť mení svoje črty. Pričiňujú sa o to civilizačné zmeny. Ľudia už nepracujú blízko bydliska. Za prácou treba cestovať. Vyše 82 percent pracujúcich na Slovensku denne dochádza. Pracovný kolektív nie je totožný s ľuďmi z bydliska. Nové technológie spôsobili, že nie sme viazaní na kontakty a komunikáciu v rámci spoločenstva v mieste bydliska. „Komunikácia dokonca prestáva byť bezprostrednou komunikáciou zoči-voči. Dostáva sa do virtuálneho prostredia. Naša civilizácia je civilizáciou pohybu a zmeny,“ dodáva sociológ.

Život je fragmentovaný. Do popredia sa dostáva individualizácia a výberovosť. Ľudia si vyberajú skupinu, ku ktorej chcú patriť. „Situácie sa vyhodnocujú z pohľadu, čo sa oplatí, čo je výhodnejšie. Práve v prostredí mladých je evidentný nárast suverenity a sklony k agresívnejším formám sebapresadzovania sa spolu s nárastom nezohľadňovania iných. Dá sa povedať, že sú to znaky mestského spoločenstva, ktoré sa šíria aj do mimomestského prostredia, čo ovplyvňovalo – tak ako konštatoval americký sociológ nemeckého pôvodu Louis Wirth – aj premenu spôsobu života.“ Ako príklad nefungujúcich susedských vzťahov sa často uvádzajú satelitné obce, kam si takýto mestský spôsob života so sebou prinášajú novousadlíci. No netreba zabúdať ani na tú príčinu, že vidiecke sídla často stratili svoje hospodárske funkcie a majú už len rezidenčný charakter. Sú len „miestom bydliska“. A mladá generácia s ambíciami odchádza z nich preč.

Našťastie, ako už na začiatku povedal Falťan, človek je tvor spoločenský. A sociológovia so zvedavosťou zaznamenávajú snahu o vytváranie komunít. „Je zaujímavé sledovať, ako vznikajú, ako sú organizované, do akej miery sú výsledkom vnútornej potreby ľudí žijúcich v zdieľanom priestore, a do akej miery ich formujú animátori – nositelia ideí o potrebe oživenia komunitnej integrácie.“ Niektoré snahy rýchlo opadnú. No iné sa môžu stať súčasťou spôsobu života a fungovania nejakého susedstva. (ABA)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#susedské vzťahy #ovocinárstvo #Mišpule
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Sweet ružové ruže a gerbery s gypsomilkou

Sweet ružové ruže a gerbery s gypsomilkou

29,99
Perla farebné tulipány a narcisy Jar

Perla farebné tulipány a narcisy Jar

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk