Slováci sú národom knižníc. Lenže akí sú čitatelia?

, 07.03.2017 07:00
Jana Cabadajová, Apponyiovská knižnica
Apponyiovská knižnica v marci vystaví to najvzácnejšie a najstaršie zo zbierok Slovenskej národnej knižnice, približuje Jana Cabadajová. Autor: ,

V Apponyiovskej knižnici v maličkých Oponiciach objavujú bádatelia z prestížnych univerzít stále nové klenoty. Novozámocká Bibliotéka Kaláka zachraňuje pamäť regiónu a prežíva z peňazí dvoch dôchodcov, Malokarpatská knižnica v Pezinku si starostlivo pestuje miestnu komunitu. A vo Svidníku je dokonca taká, čo si sťažka odfukuje, pretože musí za dva týždne navštíviť 69 dedín a pritom uskakuje pirátom z cesty do snehových závejov a potom čaká, kým ju traktor vytiahne. My však nemáme len knižnice s pozoruhodnými príbehmi, máme ich na počet obyvateľstva najviac na svete. Lenže akých majú čitateľov?

Slovensko je známe svojimi pohľadnicovo perfektnými hradmi a dramatickou scenériou. A predsa sú tu iné stavby, ktoré svojím významom prekonávajú kaštiele, kúrie a panské sídla. Knižnice. Takto sa začína správa newyorskej Syracuse University, ktorá vlani vytvorila rebríček krajín podľa množstva knižníc na 100-tisíc obyvateľov. "Slovensko je rajom pre milovníkov kníh,” píšu autori. Suverénne totiž prekonáva druhý ostrovný štát Palau aj tretie Fínsko. Je zaujímavé, že prvej desiatke dominujú krajiny bývalého východného bloku – Bielorusko, Litva, Česká republika, Ukrajina, Arménsko, Moldavsko a Rusko.

Slovenské prvenstvo dokáže rýchlo zatieniť spätný pohľad na výsledky posledného medzinárodného výskumu PISA z roku 2015 alebo prieskumu PIRLS. V čitateľskej gramotnosti sú na tom slovenskí žiaci horšie ako priemer krajín OECD.

Je tu však ešte jeden fenomén, ktorý je ťažšie spočítať. Autori amerického výskumu upozorňujú, že knižnice to nie je len čítanie kníh. "Hrajú zásadnú úlohu v sociálnej štruktúre komunít. Poskytujú cenný priestor pre zhromažďovanie občianskych skupín a umožňujú prístup k zdrojom vzdelania.” Dokáže Slovensko v digitálnom veku tento potenciál oceniť a využiť?

Včela, ktorá robí zadarmo

Z nápisu Bibliotéka Kaláka sa odlupuje farba. Po maďarsky to znamená včela. To by na šikovnú a štatisticky dôslednú "sedemdesiattri­apolročnú” pani Katarínu Štrbovú možno aj sedelo. Ale sme vedľa, smeje sa knihovníčka a zakladateľka. "Slovo kaláka pochádza zo Sedmohradska a znamená prácu, ktorá sa robí spoločne a bez nároku na odmenu. Takto sa v Sedmohradsku stavali domy, zišli sa príbuzní a spoločne jednému postavili dom, potom druhému.”

Pani Štrbová bola čerstvá dôchodkyňa, keď v roku 1999 spolu s manželom vybudovali súkromnú knižnicu, ktorá slúži verejnosti. Zadarmo. Prečo? Štyri steny panelákového bytu, odrastené deti. "Strašná nuda!”

Apponyiovská knižnica.
Apponyiovská knižnica. Autor: Andrej Barát, Pravda

Spočiatku získali pár grantov, no dlhodobo zveľaďujú fond knižnice len z vlastných dôchodkov. Nemajú sponzorov ani príspevky od samosprávy. Knihy im posielajú ľudia krížom cez celé Slovensko. Na začiatku ich mali 3 500, dnes 34 465. Všetky prešli jej rukami, sú zoradené vo svedomitej štatistike a počítačovom programe, ktorý vyrobil jej syn. "Napríklad 18 986 kníh je krásnej literatúry, mládežníckej náučnej 233, mládežníckej krásnej málo, iba 2 574.” Čo ju však teší, pretože to dokazuje, že ľudia si doma nechávajú detské knižky pre vnúčatá. "No možno už o pár rokov nám ich začnú nosiť, pretože zistia, že deti už vôbec nečítajú,” predpovedá. Judita Kopáčiková, riaditeľka Staromestskej knižnice v Bratislave, pripomína výskum Slovenskej asociácie knižníc z rokov 2010 až 2011 medzi mladými vo veku 13 až 17 rokov. Podľa výsledkov čítanie baví len 33,6 percenta respondentov. Tento rok sa prieskum zopakuje.

Od vzniku mala Bibliotéka Kaláka 679 čitateľov. Vlani 4 266 výpožičiek. Boli to zväčša dôchodcovia, no chodia aj budúci magistri a inžinieri, ktorí práve tu nachádzajú knihy, aké sa inde nedajú zohnať. Pani Štrbová zažila viaceré vyraďovacie vlny, celý život pracovala v okresnej knižnici. "Po šesťdesiatom ôsmom prišiel rozkaz vyradiť mnohé tituly. Napríklad aj Kámasútru, hoci dodnes neviem, prečo bola taká nevhodná.” No musela ísť preč ako ďalšie. "Po všetkých vyraďovaniach sa docielilo to, že v štátnych knižniciach nenájdete knihy spred vojny. Ja tu však mám knihy z čias, keď ešte len vznikali v Nových Zámkoch prvé knižnice, Knižnica Živeny, Knižnica Osvetovej jednoty.” Niektoré kúsky jej nosia ľudia z pozostalosti, z povál, pivníc. Zo starobinca jej písala 100-ročná pani, nech si príde po jej knihy. Zachraňuje haldy starých časopisov, regionálnych publikácií. Už stihla pripraviť kôpku pre človeka z detského folklórneho súboru Matičiarik, ktorý píše prácu o ľudových piesňach.

Bokom odkladá duplikáty a ponúka ich za 10 centov. Časť posiela do väznice, do cukrární, do hotelov, všemožne sa snaží, len aby nešli do smetí. Do škôl nie, školy chcú nové knihy. A tie podľa nej kladú dôraz na vzhľad. "No ich obsahová stránka často neobstojí oproti starým knihám.”

Dom zo starých kníh

Pani Štrbová miluje štatistiku, lebo si tak vraj udržiava prehľad o tom, či jej práca má ešte zmysel. Potom je to ambivalentný pocit. Pretože na začiatku mali 170 čitateľov. Vlani 90. Čitateľský príspevok je dobrovoľný. Niekto si ich snaženie cení na 10 eur ročne, iný na 20 centov.

Katarína Štrbová zachraňuje knihy pred smetiskom.
Katarína Štrbová zachraňuje knihy pred smetiskom. Autor: Andrej Barát, Pravda

Pán Daniel Mihók si dolistuje v knihe, pochváli sa pani Štrbovej štepom ríbezle a ringloty. S manželkou vytvárajú záhradku s permakultúrnymi prvkami. Na pozemku vysádzajú mladý les, ďalší je zmiešaný les s ovocnými stromami a ešte kvetnú lúku, aby pritiahli hmyz, vďaka ktorému nebudú potrebovať postreky a chémiu.

Tomu všetkému dominuje krásny hlinený dom, ktorý vlastnoručne stavajú s manželkou už druhý rok, len slamenú strechu im spravila firma. S nadšením rozpráva o tom, ako pri stavbe využil lokálne zdroje. "Hlinu mám z vlastného pozemku, drevo päť kilometrov z píly, slamu 100 metrov z poľa od jedného gazdu, trstinu asi 15 kilometrov z Novej Viesky.” Ešte aj okenné rámy si vyrobil sám. Z rozobratých borovicových paliet. Nepoužil moderné kovanie, ale vyrobil si vlastné, také, aké sa používalo na začiatku 19. storočia.

Pointa je skrytá v spodných policiach. Pán Mihók vyťahuje ošúchané knihy, magazíny, blednúce stránky časopisu Urob si sám, ktoré vďaka iniciatíve pani Štrbovej neskončili v košoch. "Sem chodím načerpať veľa informácií, ako to mám všetko robiť. Gro som čerpal zo starých časopisov. Sú to vlastne hrubé knihy, kde nájdete podrobné schémy a technické výkresy aj s návodom, ako si vyrobiť náradie, pomôcky, pluh k traktoru, prívesný vozík. Dnes je v časopisoch veľa reklamy.”

Tablet je ticho

Apponyiovská knižnica môže byť silným miestom. Keď človek stojí uprostred temnej štruktúry dreva a chrbtov starých kníh a vďaka rozprávaniu rodákov z Oponíc vníma premenu z ruiny na skvost medzi stredoeurópskymi knižnicami.

Oponická Výstava Guttenbergova biblia môže byť tento rok jedinečná. Ak mesiac knihy venuje školám a 500. výročiu reformácie, keď Martin Luther pribil 95 téz proti odpustkom na dvere kostola vo Wittenbergu. Slovenská národná knižnica tu vystavuje to najreprezenta­tívnejšie z historických fondov. Vrátane najvzácnejšej knihy na Slovensku, Bardejovského katechizmu vytlačeného v roku 1581. Je to preklad Malého katechizmu Martina Luthera, jedna z prvých tlačí, ktorá na našom území vyšla. Malá útla kniha, ktorá vyšla v slovakizovanej češtine s prvkami východoslovenského nárečia. Jej jediný exemplár na celom svete patrí k najprísnejšie stráženým knihám v trezoroch Slovenskej národnej knižnice (SNK).

Pán Mihók stavia dom podľa starých kníh.
Pán Mihók stavia dom podľa starých kníh. Autor: Andrej Barát, Pravda

Výstava môže byť poučným momentom pri prehliadke ďalších diel od Philippa Melanchthona (Corpus doctrinae christianae), Petra Bornemiszu (ktorý s putovnou tlačiarňou prechádza cez Šintavu, Plavecké Podhradie), Erazma Rotterdamského (Chvála bláznovstva). Možno až pri takomto tesnom kontakte s dielami, ktoré vychádzajú pár desaťročí od Guttenbergovho objavu, človek pochopí podstatu zrejme najzásadnejšej inovácie pre vzdelanosť v Európe.

"Do 15. storočia je kniha absolútne luxusným tovarom. Sú to kódexy rukopisy, krásne kolorované. Každá je originál, umelecké dielo,” naznačuje Jana Cabadajová, vedúca oddelenia správy historických knižničných dokumentov SNK. A o rovnakú prestíž sa snažili  aj prví tlačiari. "Urobili mustru, vytlačili okolo 800 zväzkov, pričom vždy nechali miesto na iniciály, prázdne miesta na zdobenie. Záviselo od podmienok toho-ktorého vlastníka, ako si ju dal ozdobiť.” Či napríklad využil veľmi drahú iluminátorskú školu vo Viedni. Aj prvé tlačené knihy si mohli dovoliť iba tí najbohatší. No práve vďaka reformácii sa kniha mení. "Mnohí si neuvedomujú jej dôsledky, no reformácia spravila z tohto obrovského luxusného reprezentatívneho diela knihu v menšom formáte, ktorá už nebola tak zdobená. Prečo? Aby sa mohli myšlienky šíriť ďalej.”

No to všetko vädne pri momente, keď kustód Peter Králik otvorí jednu z prastarých kníh. V úplnom tichu, v prítmí prevracia obrovský list papiera zo 16. storočia. Je to zvuk, aký nenapodobní žiaden tablet, čítačka, smartfón.

Apponyiovská knižnica je výnimočná na Slovensku v tom, že umožňuje komukoľvek prezrieť si a študovať ktorýkoľvek asi z 20-tisíc vzácnych exemplárov, v bielych rukavičkách za prítomnosti kamier a kustóda. Klenoty neskrývajú za sklom, v trezoroch, kam majú prístup traja ľudia na celom svete. Nachádzajú sem cestu bádatelia, knižnica spolupracuje s poprednými svetovými univerzitami, posiela im skeny. Botanici sa tešia z knihy opisujúcej dovtedy známe druhy rastlín od Carla Linného. Čitatelia, zvedavci, odborníci nachádzajú ďalšie tituly. "Ešte je veľa kníh, ktoré treba preštudovať. Návštevníci objavili napríklad Domesday Book, čo je súpis írskeho, anglického a škótskeho obyvateľstva urobený Viliamom Dobyvateľom po bitke pri Hastingse. Dodnes je považovaná za výnimočnú knihu v rámci anglickej histórie,” dopĺňa správca knižnice. Tento súpis majetku totiž slúžil ako podklad na výber daní v Anglicku takmer celé nasledujúce poltisícročie.

Riaditeľ Beňko a svidnícky Bibliobus. 
Riaditeľ Beňko a svidnícky Bibliobus.  Autor: Andrej Barát, Pravda

Aj v prípade tak lukratívnej knižnice je však dôležité rovnaké slovko ako v prípade Bibliotéky Kaláka. Zadarmo. "Za štúdium v tejto knižnici sa neplatí.” Zrekonštruovaná Apponyiovská knižnica sa tak vracia k pôvodnému odkazu bibliotéky významného diplomatického rodu. Z Viedne ju začiatkom 19. storočia Apponyiovci presťahovali do Bratislavy. (Magistrát však po pár desaťročiach odmietol knižnicu ďalej podporovať a tak sa knižnica na volských povozoch sťahuje do Oponíc.) "Dnes sme sa vrátili k tomu, čo zaniklo v roku 1846. A opäť tu žije krédo Antona Apponyiho – učte sa, vzdelávajte sa a nič za to neplaťte,” dodáva kustód.

Nečasovaná bomba

Za chrbtom Juraja Černického sú police asi s 3-tisíc knihami a časopismi, pred ním cesta. Slnečná, daždivá, rozbitá, zafúkaná. Taký je obraz neúnavnej snahy dostať knihy k ľuďom do dedín "na konci sveta” v okresoch Svidník a Stropkov. Povinné čítanie deťom do škôl. Knihy pre domácich majstrov. Ľúbostné romány a detektívky ako balíček prvej pomoci ženám v strednom veku, ktoré každé dva týždne opúšťajú rodiny a vydávajú sa do Nemecka, Rakúska, aby tam opatrovali starých a nevládnych ľudí. "Niektoré z nich tam majú zakázaný internet,” vysvetľuje šofér a príležitostný knihovník.

Na začiatku boli Bibliobusy dva. Na cestu ich vo Svidníku uviedla v roku 1993 holandská ministerka zdravotníctva, sociálnych vecí a kultúry Hedy d’Ancona spolu s vtedajším ministrom kultúry SR Dušanom Slobodníkom. Myšlienka bola prevádzkovať ich na celom Slovensku v ťažko prístupných regiónoch. No nikdy sa nezrealizovala.

Druhý Bibliobus museli odstaviť v roku 2009, vyžadoval si nákladnú opravu a kríza rozpočtom knižníc nepriala. Týždňový interval museli predĺžiť na dva. Aj ten je s pojazdným múzejným exponátom značky Karosa ťažké dodržať. "Výfuk mi odišiel, stál som päť dní. Stále niečo tečie. Som ako nečasovaná bomba. Pohnem sa z jednej zastávky a na druhej je porucha,” opisuje šofér. No smeje sa. Nevzdá to. V kufri si vozí množstvo hadíc, náhradných dielcov (nové je takmer nemožné zohnať) a všetko sa snaží opravovať za jazdy. "Stojí to za to, lebo ľudia, ktorí ma čakajú, sú vďační. Vždy sa ma pýtajú, či prídem nabudúce.” Mať kaziacu sa knižnicu je vlastne výhoda. Namiesto troch mesiacov si požičiavate na pol roka. A nie pár kníh, ale pre istotu celú hromadu.

Za takmer štvrťstoročie prevádzky požičali Bibliobusy vyše 2 milióny kníh, časopisov a navštívilo ich viac ľudí, ako má Bratislava obyvateľov. Dediny, kam jazdia, majú pritom spolu 20-tisíc obyvateľov a podľa dĺžky zastávky platia obce ročné poplatky od 60 do 200 eur za rok. Čo je niekoľkonásobne menej, ako by mali prevádzkovať vlastné knižnice. A tak sa vraciame späť k slovenskému prvenstvu v počte knižníc a jeho paradoxom. Aj v nich sa skrýva dôvod, pre ktorý sa Bibliobus nesmie zastaviť.

Ako vonia počítač?

Bolo by zaujímavé, ak by sa americký prieskum o "knižných rajoch” urobil aj pred desiatimi rokmi, keď bol celkový počet knižníc na Slovensku 9 127. Dnes je to "iba” 3 530. "Dedičstvom minulosti je, že každá, aj tá najmenšia obec mala knižnicu. A takmer v každej škole fungovala školská knižnica,” upozorňuje Emília Antolíková, predsedníčka Slovenskej asociácie knižníc. Práve školských ubudlo za desaťročie dramaticky. Z 5 483 zostalo len 1 584.

Knižnice sa rušili, spájali. Len v Prešovskom kraji klesol počet verejných knižníc v rokoch 1995 až 2015 o polovicu. Dôvodom je aj stagnovanie. "Nie všetci zriaďovatelia si uvedomujú, že knižnica je živý organizmus. Nemôže byť skladom starých kníh. Nestačí mať staré regály plné starých kníh, ktoré nikto nechce čítať. Práve vtedy počuť vetu, že ľudia nechodia do knižnice. Načo by tam chodili? Dnes chcú ľudia kvalitné knihy, príjemný a moderne zariadený priestor,” dopĺňa pani Antolíková. Pri pohľade na celkové investície do slovenských knižníc, do budov, infraštruktúry a vybavenia síce vidno nárast, od roku 2009 do roku 2015 stúpli podľa predsedníčky náklady o 13 miliónov eur. No na nákup knižničného fondu sa v rovnakom období použilo o 2 milióny eur menej.

Šofér a príležitostný knihovník Juraj Černický.
Šofér a príležitostný knihovník Juraj Černický. Autor: Andrej Barát, Pravda

A predsa, napriek klesajúcim počtom knižníc, ich slabým nákupom nových kníh, počet návštevníkov vo verejných knižniciach mierne stúpa. Zdá sa, že nie kvôli knihám. Predsedníčka Slovenskej asociácie knižníc mieni, že je to práve preto, na čo upozorňuje newyorská Syracuse University. "Knižnice nastúpili na komunitnú cestu, organizujú aktivity, ktoré prepájajú rôzne skupiny obyvateľov, mapujú ich potreby a požiadavky.” Argumentuje tým, že kým v roku 2007 prišlo na podujatia vo verejných knižniciach 602 550 návštev­níkov, v roku 2014 to bolo už 832 023.

No i tak nemožno pri pomaly sa omladzujúcom fonde konkurovať internetu, čítačkám, tabletom. Riaditeľ Podduklianskej knižnice vo Svidníku Kamil Beňko hovorí, že učitelia síce robia veľkú prácu, organizujú spolu s knihovníkmi povinné čítanie, zapisujú prvákov, no je otázne, koľko z nich vydrží. "A od toho sa odvíja celá spoločnosť. Či budú deti viac čítať. Lenže tie prídu do knižnice a zahrajú si radšej Xbox, ako by mali zobrať do ruky knihu,” priznáva.

Fyzický kontakt s knihou je úplne iný ako virtuálny. Už len vôňa knihy, novinového papiera podľa Beňka človeka podvedome núti, aby si listoval, aby možno spomalil a venoval väčšiu a kritickejšiu pozornosť obsahu, ako by len letmo prelietaval začiatky viet a odsekov a posúval ich rýchlo prstom ako denník na sociálnej sieti. Je to vôňa, ktorú Bibliobus rozváža každý deň.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Svidník #Pezinok #Nové Zámky #knižnice #Bibliotéka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Adventný tanier červený

Adventný tanier červený

29,99
Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk