Aj les má srdce. Čakáme, kedy dotlčie

, 15.04.2017 07:00
hlucháň
Hlucháň hôrny začína tokať v apríli, už od tretej ráno. Autor:

Toktok. Je ešte tma alebo už je deň? Aprílové slnko ešte nestihlo vyjsť. Toktok, toktok. Tokanie sa zrýchľuje, akoby prudko bilo srdce, až zrazu zaznie výlusk, ako keď strelí šampanské. Ľúbostná melódia hlucháňa hôrneho vrcholí - brúsením. Niekto ostrí kosu. Hlucháň a jeho pieseň na Slovensku vymiera. A to tak dramaticky, že ak sa okamžite nezastaví ťažba v chránených územiach, nikdy sa nevráti späť. Spolu s ním sa vytratia desiatky ďalších druhov a čosi, čo je omnoho staršie ako všetky pyšné hrady, hocijaké artefakty ľudskej prítomnosti. Strácame posledné prirodzené horské lesy. A ešte niečo. Vodu.

V snehu sa zjaví stopa hlucháňa. Rýchlo a potichu sa vnoríme pod konáre smreka, no zapraští vetvička, duch zatrepe krídlami a je fuč. Je to veľmi plachý vták, no ani sme nedúfali, že ho zazrieme. Fascinujúci je už jeho domov. Hlucháň hôrny je dáždnikový druh, jeho ochranou automaticky chránime množstvo ďalších druhov a s nimi prirodzený les.

A teda, ak nám vedec, odborník na hlucháne Martin Mikoláš vyratúva, koľko hlucháňov na Slovensku ubudlo, hovorí v skutočnosti o tom, koľko krásnych starých a prirodzených lesov sme stratili. V roku 1972 žilo 3 697 jedincov, v roku 2000 už len 1 612. Dnes sa počet odhaduje na 660 až 880. Za 40 rokov sa znížil počet hlucháňov o viac ako 70 percent. Takýto prudký pokles v rámci lesných druhov nemá obdobu.

Je to paradox. Pretože Národné lesnícke centrum tvrdí, že lesov máme oveľa viac ako v minulosti. Stačí si porovnať letecké snímky z rokov 1950 a 2010. V celých Karpatoch je naozaj viac lesov, čo potvrdili vedci na vlaňajšej konferencii Forum Carpaticum v Bukurešti. Veľké územia sa zalesnili, opustené role a pasienky zarástli. No treba sa pozrieť hlbšie do skladby porastov, tam sa ukrýva tragédia. 

„Je pravda, že máme oveľa viac lesov ako pred 100, 200 rokmi, ale máme oveľa menej lesov starých a prirodzených,“ upozorňuje Mikoláš, člen občianskeho združenia Prales, ktorý pôsobí na Katedre ekológie lesa na Českej poľnohospodárskej univerzite v Prahe. V lokalite Harmanec sa v rokoch 1969 až 2009 výmera lesov starších ako 120 rokov scvrkla o tri štvrtiny. Zaniklo 36 tokanísk. Kremnické vrchy, Vtáčnik, Považský Inovec, Čergov, Branisko, Javorníky, Poľana – všade tam už hlucháň vyhynul alebo tam dožívajú posledné jedince.

Slovensko pritom patrí k trom krajinám v rámci Európskej únie s najväčším podielom chránených vtáčích území. V roku 2014 zaberali viac ako štvrtinu územia celej krajiny. Viac ako 20 percent majú len Holanďania alebo Dáni. Francúzi iba 1,6 percenta. Štát sa zaviazal, že na štvrtine svojho územia bude zveľaďovať domov vzácnych druhov a nie ich ničiť. No zdá sa, že ochrana je to len papierová. Chránené vtáčie územie Strážovské vrchy vyhlásili v roku 2009. Do troch rokov tam hlucháň vyhynul.

Človek bráni hlucháňom komunikovať

Z biotopov hlucháňa hôrneho zostali pri pohľade na mapu Slovenska fliačiky. Fragmenty, ktoré sa pre pokračujúcu ťažbu ešte viac zmenšujú a vzdialenosť medzi nimi narastá. A to je pre vtáka, ktorý dokáže naraz preletieť iba desať kilometrov, zdrvujúce. Tým, že človek osekal prirodzené lesy, núti vtáky k niečomu, čo je aj pre ne, aj pre ľudí neprirodzené a nedôstojné.

Niežeby v prírode nedochádzalo k páreniu v rámci blízkeho príbuzenstva. No predsa len funguje v normálnych podmienkach u hlucháňa správanie, ktoré zabezpečuje, aby sa neznehodnotila genetická výbava. Na tokaniskách sa totiž stretávajú kohúty a sliepky z väčšieho územia. Na Slovensku výnimočne (kedysi bežne) päť kohútov. V Rumunsku súperí desať aj 15 kohútov. „Sliepky sa spária s alfa samcom, no neskôr odletia na ďalšie tokanisko, a tým sa zabezpečí genetická rôznorodosť,“ vysvetľuje vedec. Hlucháne bežne prelietavali z Veľkej Fatry do Nízkych Tatier.

No teraz sú ich migračné trasy, komunikačné cesty vygumované. A tak na ostrovčekoch prirodzených lesov dožívajú opustené staré jedince. Alebo sa pári brat so sestrou, syn s matkou. No a čo, veď je to vták!

Iste, u vtákov sa genetické dôsledky prejavia až po dlhšom čase, ale napríklad u šeliem to prichádza rýchlo. Populácie rysa vo Švajčiarsku majú mutácie, deformované kosti. „Populácia sa takto výrazne oslabí, naruší sa imunita, vedie to k neplodnosti.“

Populácie rysa v Európe dotuje práve Slovensko. U nás sa odchytávajú jedince a potom sa vozia do Chorvátska alebo Švajčiarska. Populácia hlucháňa v Nízkych Tatrách je zdrojom pre celé západné Karpaty. Nielen pre slovenské pohoria. „Poľské hlucháne sú závislé od prežitia našich,“ hovorí Mikoláš. Práve v Nízkych Tatrách utŕžili veľké rany.

Boj o drevo. O peniaze. O prežitie

Len v rokoch 2004 až 2014 tu zaniklo asi 6 700 hektárov vhodných biotopov (ako keby sme vygumovali Martin, Poprad, Trnavu či Hlohovec). Zničilo sa 24 tokanísk. Vychádzame nad Čertovicu, vynára sa jeden vyholený chrbát za druhým. Bezútešne vyzerajú Rovne, kde donedávna rástol jeden z najkvalitnejších smrekových pralesov v celých Karpatoch, v celej strednej Európe. Niekoľkostoročné smreky mali priemer jeden meter, dorastali do výšky 35 metrov. Vyťali ich. „Ešte pred desiatimi rokmi tu tokalo 12 kohútov. Dnes už len jeden,“ prezrádza Martin Mikoláš. Ťažba v chránených územiach stále pokračuje. Čo sa deje?

Ministerstvo pôdohospodárstva zdôrazňuje, že má podobne ako všetci vlastníci a lesní hospodári záujem chrániť hlucháňa. Hovorí však, že jeho počty klesajú v celej Európe už od 50. rokov. A môže za to viacero faktorov – klimatická zmena, emisie, imisie, nekontrolovaná turistika, ktorá ruší vtáctvo, narastajúci počet predátorov. Priznáva ťažbu, tú však podľa ministerstva nemožno chápať ako jediný negatívny vplyv, navyše, táto ťažba má vlastne lesu pomáhať. „Ak hovoríme o pokračovaní ťažby dreva najmä v Nízkych Tatrách, ide predovšetkým o opatrenia súvisiace so zákonnou povinnosťou vlastníkov a správcov minimalizovať negatívne pôsobenie škodlivých činiteľov.“ Napríklad hmyzu alebo vetra. A to je fakt, veľkoplošné rozpady v hospodárskych lesoch sú katastrofou, ak chcú drevári dodávať drevo na trh. Nie, ochranári nie sú vôbec proti ťažbe dreva a hospodárskym lesom. Len chcú zastaviť devastáciu tých prirodzených a zvlášť tých najstarších – pralesov. Veď tie tvoria len 0,2 percenta výmery Slovenska, 0,5 percenta výmery všetkých lesov. 

Aj prales vo Veľkej Fatre zasiahla kalamita, no...
Aj prales vo Veľkej Fatre zasiahla kalamita, no hlucháň tu prosperuje, hovorí Mikoláš. Autor: Andrej Barát, Pravda

Ochranári dlhodobo upozorňujú, že kalamitná ťažba sa často zneužíva. Podľa riaditeľa Inštitútu ochrany prírody Mariána Jasíka je nemožné to v teréne skontrolovať, pretože Slovensko nemá toľko lesných úradníkov. „Situácii nepomohlo ani usmernenie z ministerstva pôdohospodárstva, ktoré umožnilo ťažiť usychajúce lesy v takzvaných polygónoch, čo veľakrát znamenalo, že sa okrem suchých stromov rúbali aj zelené, ktoré mohli, ale nemuseli byť napadnuté podkôrnym hmyzom.“ Zneužívanie sa ťažko dokazuje, Jasík pozná len jeden prípad, keď to preukázala vnútropodniková kontrola.

Je pozoruhodné, ako sa od roku 1994 stále zvyšuje celková ťažba dreva na Slovensku. Kým za socializmu sa dlhodobo ťažilo približne päť miliónov kubíkov, čo sa považovalo za udržateľné množstvo, posledných 13 rokov sa ťažilo takmer dvakrát viac. Prudké skoky v ťažbe, napríklad 10,2 milióna kubíkov v roku 2004, sa vysvetľujú práve neočakávanými kalamitami. No zaujímavé je, že z roka na rok postupne rastie aj objem naplánovanej, teda očakávanej ťažby. Opäť, kým v 90. rokoch lesníci plánovali vyťažiť iba päť miliónov kubíkov, v roku 2014 na celom Slovensku plánovali vyrúbať až 9,3 milióna, či príde kalamita, alebo nie.

Je to otázka peňazí? Alebo prežitia? Keď pred piatimi rokmi ochranári zastavili ťažbu v smrekovom pralese v masíve Veľký bok v Nízkych Tatrách, Hospodárske noviny vydali v novembri článok (Pralesy ohrozujú drevárov) o tom, ako slovenskí drevári už roky zápasia s nedostatkom dreva na trhu, ako rezivo dopĺňajú zo zahraničia. Že v sektore za tri roky zaniklo tisíc pracovných miest a skrachovalo viacero firiem. A štátne lesy, aby naplnili plán ťažby a tržieb, musia nahradiť výpadok v iných porastoch.

V roku 2015 sa na Slovensku vyťažilo 9,14 milióna kubíkov dreva. Za hranice sa vyviezlo asi 2,7 milióna kubíkov. Vynorí sa otázka, že ak už vyťažíme toľko dreva, prečo sa ho nesnažíme aspoň úplne všetko doma spracovať a dať mu pridanú hodnotu vo forme nábytku. V tejto chvíli lákajú lúky posiate fialovým šafranom, prerastené čučoriedkou vojsť do zvláštneho sveta, ktorý, ak si ho človek váži a chráni, tak mu poskytuje jednu pridanú hodnotu za druhou, z ktorých môže profitovať celá spoločnosť. Kráčame do smrekového pralesa vo Veľkej Fatre.

Spiaca veľmoc

Aj napriek všetkým tým ťažbám Slovensko je stále pralesová veľmoc, ktorá nedocenila svoj potenciál, presviedča nás ekológ Martin Mikoláš. Krajiny západnej Európy majú krásne lesy, ale u nás sa zachovala horská príroda vo svojej nesmierne rozmanitej podobe. Divočina, ktorá zavíja, bručí, funí, vlní sa vo vetre.

V Holandsku nemali 150 rokov žiadneho vlka. Jeden sa objavil pred tromi rokmi a spôsobil senzáciu. Na Slovensku máme asi 400 vlkov a sme takmer jedinou krajinou v Európskej únii, ktorá si presadila výnimku na jeho odstrel. 

Do Tatier, Fatier, Polonín cestujú cudzinci, ktorí sú ochotní zaplatiť za tri dni so sprievodcom 400 eur, aby si mohli odfotiť vlčie stopy, medveďa, vzácne vtáčie druhy. Ale nie sú tu ani tak kvôli zvieratám. Ale kvôli poznaniu seba samého. Slovenská cestovná kancelária Carpatica má na titulnej stránke citát amerického ekológa a lesníka Alda Leopolda. „Cieľom rozvoja rekreácie nie je budovať cesty v krásnej krajine, ale budovať vnímavosť v stále ešte nepeknej ľudskej mysli.“

Bavorský les zasiahla pred štvrťstoročím obrovská kalamita. Lykožrút zožral tisíce stromov, zostali stáť ako more suchárov. Spoločnosť ich neťažila, nechala ich tak. Čo také sem môže dnes priťahovať turistov, ktorí sú tu ochotní míňať peniaze? A to až v takej miere, že len vďaka návštevníkom prírody sa tento kedysi najchudobnejší región Nemecka vypracoval na prosperujúci. 

Odpoveď naznačuje aj prales vo Veľkej Fatre. Aj ten pred niekoľkými rokmi zasiahla kalamita. Podobná tej, ktorá sa v približne rovnakom čase prehnala aj Nízkymi Tatrami, spomínaným pralesom Rovne. Kým v Rovniach človek „nevydržal“ a zasiahol, rúbal a ťažil, v tomto pralese vo Veľkej Fatre odolal a nechal to na prírodu. Za tých pár rokov jasne vidno, kto to dokáže lepšie. Rozdiel je obrovský.

Kráľovstvo slnka

Človek sa vo Veľkej Fatre v duchu pripravuje na sivú mesačnú krajinu. Miesto toho ho víta svieži presvetlený les. Cez široké medzery slnko výdatne zalieva malé, vysoké, aj 400-ročné smreky, zo zeme vyťahuje čučoriedky. Na každom malom kúsku tohto lesa je mimoriadne pestrá škála tieňa, polotieňa, svetla, stanovíšť s rozdielnymi teplotnými podmienkami. Každý strom má dosatok priestoru, až sa spodné konáre dotýkajú zeme. Pod ne rýchlo vletí hlucháň, keď uniká pred jastrabom. (Naproti tomu v smrekových monokultúrach sa kmene k sebe zvyčajne tisnú, je v nich poriadna tma, pri zemi žiadne konáre. Žiaden úkryt ani priestor pre let hlucháňa, veď by si tu polámal krídla. Rovnako ani na spracovanom kalamitisku nie sú úkryty takmer žiadne.)

Popadané stromy, mŕtve drevo, čučoriedky,...
Popadané stromy, mŕtve drevo, čučoriedky, vývraty, mladé aj staré stromy. Biodiverzita závisí od pestrosti štruktúr. Autor: Andrej Barát, Pravda

V prirodzenom smrekovom lese sa týčia sucháre. Sliepky hlucháňa práve na nich „hradujú” – odpočívajú. "Pretože sa nekývajú vo vetre,“ prezrádza Mikoláš. Množstvo mŕtveho dreva sa krížom-krážom povaľuje po zemi, zbelené, ohlodané vetvy ako obrovské kostry trčia do vzduchu. Ale je to naozaj mŕtve?

Keď si človek kľakne, z beztvarej sivozelenej matérie zrazu vyskočia kontúry machov, lišajníky čudesných farieb a tvarov, diery po fúzačoch. O čosi ďalej rastú za sebou mladé smreky, zoradené v dokonalej línii ako škôlkari v rade na obed. Vysadil ich človek podľa pravítka? Nie, vyklíčili na spadnutom rozpadávajúcom sa kmeni matky, ešte v náznakoch možno rozpoznať jej tlejúce telo. Táto pestrá presvetlená štruktúra má nesmierny význam. Bez svetla by nebolo motýľov. Ich larvami sa živia kuriatka hlucháňa. Motýle lozia po čučoriedke.

Kuriatko je však drobné a nebyť popadaného dreva, prekrížených konárov, pučiacich stromčekov, nemalo by po čom vyliezť, aby na húsenice vo vysokej čučoriedke dočiahlo. Banálne? Sotva v drsnej divočine. „V prvých týždňoch uhynú štyri pätiny kuriatok.“

Martin nás upozorňuje na vývraty. Pod zvalenými kmeňmi sliepka hniezdi. No najmä v koreňových koláčoch je obnažená zem a v nej množstvo malých kamienkov. Hlucháň ich potrebuje. V zime sa živí ihličím, a aby ho dokázal ľahšie stráviť, potrebuje zobať kamienky – gastrolity. Ak človek vyvrátené kmene spíli, pod ťarchou koreňov sa prevrátia späť a je po kamienkoch. Všetko má svoj zmysel, svoje miesto v tisícorakých väzbách.

Komu však smrekový prales vďačí za takú rozmanitosť štruktúr? Živočíchovi, ktorý meria len päť milimetrov. Škodcovi.

Chrobák silný ako slon

V hustej africkej džungli robí medzery slon. „Keď les rozvalí, na zem dopadne svetlo, a hneď rastie afromomum, rastlina, ktorá má červený plod. Chutí ako niečo medzi citrónom a mandarínkou. Nuž a afromomum je nielenže zdroj potravy slonov, ale úplne základný zdroj pre šimpanzy, mnohé vtáky, množstvo motýľov. Ak slon vypadne, les sa zatiahne. Ubudne svetla. Afromomum nerastie. A už tam nie sú šimpanzy ani vtáky či hmyz. V smrekových pralesoch robí túto robotu lykožrút,“ opisuje ekológ, ktorý sa nedávno vrátil z expedície v Afrike.

Lykožrút je vysvetlením toho, ako je možné, že sa vo vraj zdevastovanej Tichej doline objavujú stále nové tokaniská. V Bavorskom lese a na susednej Šumave stúpol počet hlucháňov z 80 na 500. Aj tu sa človek rozhodol, že nebude zasahovať do kalamity a nechá to na prírodu. Lykožrút presvetlil les, svetlo prilákalo hmyz, povzbudilo čučoriedky, pritiahlo vtáky. Vývoj lesov na celej planéte je tisíce rokov úzko spätý s podobnými narušeniami. Či už sú to slony, zubry, lykožrúty, víchrice, povodne, požiare. Podľa Mikoláša by sme sa mali snažiť naučiť, ako žiť s týmito narušeniami, využiť ich vo svoj prospech a nie robiť opatrenia proti nim.

Je tu však klimatická zmena. Človek zmenil pravidlá hry. Mikoláš nespochybňuje, že bude narastať intenzita extrémnych javov, no nehodno podceňovať pružnosť lesa a preceňovať silu človeka. A vôbec, kde inde treba hľadať návody, ak nie v prirodzených lesoch, ktoré niečo prežili.

Sú ako knižnice s nevyčerpateľným množstvom zdrojov. Mikoláš spolu s ďalšími českými aj ukrajinskými vedcami už osem rokov robí unikátny výskum pralesov v Európe, dosiaľ najväčší svojho druhu. Študuje ich históriu. Pretože všetky víchrice, lavíny, požiare spred stoviek rokov, to všetko si stromy pamätajú a zapisujú do letokruhov, do bizarných tvarov kmeňov a konárov a ďalších znakov, z ktorých pozorné oko odborníka dokáže zistiť, ako les reagoval na zmenu. Až potom dokáže predpovedať, ako les (aj hospodársky) zareaguje a či mu môže človek pomôcť pripraviť sa na zmenu klimatickú. No ak si knižnicu zničíme, vyťažíme a premeníme „iba“ na peniaze, nedozvieme sa nič.

Zabíja vlk alebo nečinnosť?

Cestu nám skrížili čerstvé vlčie stopy. Čo ak má práve vlk, rys alebo medveď podiel na úbytku hlucháňa? Mikoláš krúti hlavou. Veľké šelmy to nie sú. Skôr líška alebo diviak. Ak niekto poľuje na veľké šelmy so zámerom, že tak ochráni hlucháňa, môže sa dostaviť opačný efekt. Ak vlk prestane tlmiť diviaky, môžu zdecimovať populáciu ohrozeného vtáka.

Zrýchľuje sa vietor, citeľne sa ochladí a nad odlesnenými chrbtami pri Čertovici sa razantne zatiahne. Párkrát sa zablýska a už sa valí. Mohutný dážď, krúpy. Pýtame sa ďalších kompetentných, ako je možné, že sa v chránených územiach ešte stále ťaží.

V Národnom parku Nízke Tatry je vyrúbaný chrbát...
V Národnom parku Nízke Tatry je vyrúbaný chrbát za chrbtom. Autor: Andrej Barát, Pravda

Štátna ochrana prírody podľa zoologičky Andrey Lešovej už v roku 2015 vypracovala analýzu stavu s konkrétnymi návrhmi, ako biotopy ochrániť, ako a kde treba obmedziť hospodársku činnosť. „Komunikujeme, rokujeme o podmienkach ochrany hlucháňa hôrneho s vlastníkmi, užívateľmi a so správcami pozemkov, ale bez aktívneho zásahu, pretože v tejto súvislosti musí konať orgán štátnej správy.“ Čiže ministerstvo životného prostredia. To až teraz v apríli, dva roky po tom, čo dostalo spomínanú analýzu, zvolalo rokovanie.

Jeho hovorca Tomáš Ferenčák nám odpovedá, že intenzívne pracujú na ochrane hlucháňa a spoločne s ochranármi a agrorezortom pripravujú programy starostlivosti o chránené vtáčie územia. „Prvý takýto program pre Chránené vtáčie územie Horná Orava schválila koncom januára tohto roka vláda SR. A ďalšie budú v dohľadnej dobe nasledovať.“ Ide o obmedzenie zberu lesných plodov, osobitný režim hospodárenia v lesoch, zvyšovanie rôznorodosti porastov a vylúčenie výstavby v hniezdiskách a zimoviskách.

Lenže prečo to toľko trvá? Prečo sa ťažby nezastavia hneď? Pretože lesy niekto vlastní. A štát musí vymyslieť kompenzáciu za to, že niekomu obmedzí ťažbu „jeho“ dreva. Čo je trochu absurdné, keď existuje množstvo príkladov iniciatívnych lesníkov a vlastníkov, ktorí pochopili, ako sa dá zarábať aj na tom, že sa vo vzácnom lese nechajú stromy jednoducho rásť a víchrice, lykožrúty nech si robia, čo chcú (napríklad Prombergerovci v rumunských Karpatoch zamestnávajú vďaka divočine 30 miestnych ľudí). Existujú projekty, z ktorých možno čerpať peniaze, ak sa vlastník rozhodne robiť opatrenia na záchranu hlucháňa, ktoré môžu byť nakoniec výnosnejšie ako jednorazový zisk z predaja guľatiny.

Ešte keď šéfoval envirorezortu Peter Žiga, odborníci na ministerstve vypočítali, že hektár lesa v bezzásahovom pásme stojí ročne 100 eur. Keď sa pred pár rokmi objavil návrh, aby sa Národný park Nízke Tatry zredukoval na jednu, ale prísne chránenú, plochu približne 10-tisíc hektárov, predstavovalo by to pre štát zhruba jeden milión eur ročne, čo by boli výdavky na ochranu a na krytie strát pre majiteľov, ktorí by nemohli svoje pozemky využívať. Lenže odváži sa niekto spočítať, koľko miliónov strácame ročne kvôli rýchlo odtekajúcej vode?

Necháme potomkom nejakú vodu?

Voda sa valí všade. Steká po úbočiach, napĺňajú sa stružky, stúpajú potoky. Jedna z prvých aprílových búrok vyčíňa na úbočí Nízkych Tatier poriadne. Ľudia si ani neuvedomujú, ako ich v tejto chvíli ovplyvňuje zničenie hluchánieho domova.

V Bavorskom lese neprijímali okolité obce bezzásahovosť s nadšením. Ľudia sa báli, že suchý, lykožrútom zožratý les, o ktorý sa riadne nepostará hospodár, nezadrží dostatok vody a dedinčanom vyschnú studne. Že tu už nikdy nevyrastú stromy a bude tu step. Nestalo sa tak. Rovnaké obavy z vysychajúcich prameňov panujú v bezzásahovej Tichej doline. Ochranár, filmár a vyštudovaný lesník Erik Baláž však pripomína švajčiarsku štúdiu, podľa ktorej mŕtve stromy po kalamite, ak sa nevyťažia, dokážu ešte 50 rokov držať pôdu. Dovtedy vyrastie nová generácia lesa, ktorá prevezme protieróznu funkciu.

Nuž a v Tichej doline, kde človek nezasahoval, sa povodie riečky Belá stále zlepšuje a výsledkom sú podľa ochranára čoraz menšie povodne. „Ak sa vyrúbe les, vznikne povrchový odtok. Voda, ktorá by mala normálne vsiaknuť do podložia, stečie po povrchu. V prirodzenom lese, kde sa neťaží, povrchový odtok neexistuje. Dokonca ani pri extrémnych zrážkach.“ Voda vsiakne do prostredia, do horniny. A až za mesiac, za rok, za tisíce rokov, v závislosti od geologickej skladby, vytečie z prameňa.

Ochranár je presvedčený o tom, že za mnohé z bleskových povodní je viac ako klimatická zmena zodpovedné práve zdevastovanie povodí, rozsiahle výruby lesov. Nuž a predpokladá, že ak voda rýchlo steká z prostredia preč a nestíha vsakovať a sýtiť podzemné rezervoáre, v budúcnosti sa môže výdatnosť prameňov a potokov znižovať. Existujú štúdie, ktoré dokazujú, že vysychanie horských prameňov môže byť odrazom dávnych masívnych odlesnení. Nejde len o budúcnosť hlucháňa. Ale aj nás samých.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#lesy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Adventný tanier červený

Adventný tanier červený

29,99
Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk