Zborili fabriku, zničili stroje. A predsa Baťov kolos žije

, 06.09.2017 07:00
Anna Poláková
Anna Poláková má dodnes odložené vysvedčenia z Baťovej školy práce. Autor: ,

Anna Poláková má dodnes odložené vysvedčenia z Baťovej školy práce pre mladé ženy. Vtedy sa volala Hajzochová, navštevovala IV. A, bol školský rok 1948/49. Z varenia a rodinnej výchovy dostala dvojky, všetko ostatné boli jednotky. Slovenčina, občianska výchova, no aj pilnosť, chápavosť, čistotnosť, zmysel pre poriadok, hospodárnosť, či dokonca bytová kultúra.

Atribúty, ktoré dnešní stredoškoláci môžu vnímať ako úsmevné. No rovnako sa usmievajú absolventi Baťovej školy nad moderným termínom duálne vzdelávanie. „Objavujeme Ameriku,“ hovorí pani Poláková a zamýšľa sa nad tým, ako môžu mnohé dnešné firmy pôsobiť odtrhnuto od života v meste. Ako je možné, že sa až v ostatných rokoch spamätali, že si musia vychovávať zamestnancov a spoluvytvárať komunitu.

Meno Baťa v Partizánskom stále rezonuje. Obzvlášť teraz v auguste, keď si obyvatelia pripomínajú založenie tohto mesta, ktoré patrí k najmladším na Slovensku. Vzniklo 8. augusta 1938 ako osada Baťovany (v hre boli aj názvy Topánkovce, Čižmárovce), keď sa začali výkopové práce. Súbežne vznikali výrobné haly, domy pre zamestnancov, zdravotné centrá, športoviská. Všetko pod funkcionalistickou taktovkou architekta Vladimíra Karfíka.

Produktivita práce v Baťovanoch bola sedemnásobne vyššia, ako bol priemer v celej republike. Zárobky boli trojnásobne vyššie.
Jozef Andris, absolvent Baťovej školy práce

Už 15. júla 1939 boli vyrobené prvé páry topánok. Do konca roka ich továreň v Baťovanoch vyprodukovala 940-tisíc. „Na niektorých halách chýbali ešte okná. Keď začalo pršať, šičky museli prestať a počkať, kým dážď ustane,“ spomína Jozef Andris, bývalý absolvent, ktorý pred vyše mesiacom oslávil 90 rokov.

„Čoskoro bola produktivita práce v Baťovanoch sedemnásobne vyššia ako bol priemer v celej republike. Zárobky boli trojnásobne vyššie,“ pokračuje s tým, že to bol práve Tomáš Baťa, ktorý ako prvý na svete zaviedol pásovú výrobu v obuvníctve, pričom mnohé zo zavedených postupov odpozoroval od Henryho Forda.

Rodinnú firmu prebral v roku 1932 po Tomášovej smrti jeho nevlastný brat Jan Antonín Baťa. „Manufaktúrna výroba zaniká. Obuvník predtým musel na každej topánke urobiť 50 operácií sám. A zrazu z pásu s 50 ľuďmi vyšlo za osem hodín 1 000 párov topánok. Pri výrobe gumených a textilných topánok to bolo dokonca 1 800 až 2 000 párov!“ nadchýna sa pán Andris.

Keď sme stáli pred vstupom do novodobých fabrík v priemyselných parkoch pri Nitre, Galante či Michalovciach, nevideli sme nadšených ľudí, ktorí sa tešili, koľko veľa káblov do áut poviazali na páse. Stretali sme bledé tváre s vpadnutými očami. Rozprávali nám o kolísaní krvného tlaku, nesmiernom strese. Ako je možné, že ľudia z Partizánskeho aj po desiatkach rokov spomínajú na podobný pracovný režim s radosťou? Je to falošný pocit?

Pán Andris priznáva, že boli súčasťou mašiny. No nemá na mysli fabriku, ale už školu. „O Baťovej škole práce sa hovorilo, že je to stroj, ktorý keď zastavíte, tak ho pokazíte. A ak ho rozhýbete, tak pohne aj tými, ktorí ním pohnúť nechceli.“ Andris doň naskočil 26. augusta 1942. Čoskoro to bude presne 75 rokov, čo ho otec vystrojil na vlak v Dolnom Kubíne.

Desatoro muža

Ešte predtým absolvoval psychotechnické skúšky v Ružomberku. „Okrem slovenčiny a matematiky sa veľa otázok týkalo cností. Spravodlivosti, miernosti, ohľaduplnosti,“ spomína pán Andris. Otec mu nakázal zapamätať si všetky prestupy na staniciach. „V Kraľovanoch do Vrútok. Vo Vrútkach do Štubne. Zo Štubne do Prievidze. A v Prievidzi sa, synak, poopytuj, ako ďalej.

Pôjdeš smerom na Nové Zámky, ale nezabudni v Baťovanoch vystúpiť, bude tam asi taká drevená stanica.“ V Baťovanoch okrem fabriky toho veľa nebolo. Kolónia na Červenej ulici s charakteris­tickými múrmi z neomietnutej tehly sa ešte len pripravovala.

Niektorí bývali v drevených barakoch priamo vo fabrike, Andrisa s novými spolužiakmi ubytovali v spoločenskom dome (dnes Hotel Spoločenský dom na Námestí Slovenského národného povstania) na vrchných poschodiach. Spolu prišlo asi 60 chlapcov, 60 dievčat. Z dedín, mnohí v krojoch, z viacdetných rodín. Andris bol z Oravy. „Bolo nás šesť. Keď jeden krk odišiel, odľahčilo sa.“

V Hoteli Spoločenský dom boli ubytovaní prví...
V Hoteli Spoločenský dom boli ubytovaní prví študenti. Autor: Andrej Barát, Pravda

V jeho novej izbe viseli tri dokumenty. Inventár izby, denný režim a 10 pravidiel mladého muža. „V práci premýšľaj. Práci ver. Prácu nezanedbávaj. Never v nemennosť poznania.

Buď ctižiadostivý. Nemíňaj viac, ako zarobíš. Šetri časom. Pomáhaj tým, čo to potrebujú. Buď verný. Dbaj, aby po tebe zostala stopa celého človeka,“ vychrlí ich po 75 rokoch bez zaváhania. O každom študentovi, robotníkovi sa viedli záznamy, pravidelne sa vyhodnocovali, či zamestnanec v niektorej z oblastí napreduje, stagnuje alebo upadá.

„Bola to polovojenská výchova. Fungovalo trojstupňové riadenie. Na čele bol vychovávateľ, potom družinový kapitán, ktorému podliehali kapitáni izieb,“ prezrádza pán Andris. Začínal tou najprostejšou robotou – vyťahoval kramle z topánok, oceľové klince, ktorými sa pripevňovala stielka.

Na začiatku zarábal 216 korún. Z výplaty mu strhávali za stravu, ubytovanie, ale napríklad aj za školský úbor, ktorý stál 500 až 600 korún. Boli potrebné dva. Jeden pracovný a jeden vychádzkový. Na rukávoch boli vyšité lemy podľa ročníka. Štvrtácky školský odev zdobil na lemovaní šíp. „Na Vianoce som už prišiel domov v uniforme.

Takto som si vážil každú korunu a neustále som sa snažil nájsť si lepšiu robotu. Chodil som okolo pásu a hľadal miesto, na ktorom by som zarobil viac. Baťa na vyššie pracovné miesta neprijímal ľudí zvonku. On si ich vychovával. A vyberal najmä z absolventov Baťovej školy práce.“

Škola do noci

Anna Poláková berie zožltnuté vysvedčenia do rúk s citom. Začiatky v Baťovanoch sa jej spájajú s koncom vojny. „Pamätám si, ako sa oslavovalo na námestí, hrala hudba, ľudia tancovali, plakali, spievali.“ Rodina sa presťahovala do Baťovian.

Otec robil vo fabrike. Brat bol absolvent Baťovej školy. „Bolo prirodzené, že som sa prihlásila. No aj ja som musela bývať v internáte a musela som sa podrobiť prísnej disciplíne. Bez pardonu. Budíček bol o šiestej. Pracovali sme osem hodín denne.

Od 7. hodiny do 12., potom od 14. do 17. Nasledovala večera a po nej škola až do deviatej večer. Niektorí to nezvládali a prispôsobovali sa ťažšie.“ Od jari do jesene bola každé ráno pred internátom rozcvička.

V izbách musel panovať poriadok. Ani deka nesmela byť odložená ledabolo naboku postele, inak sa strhávali body. „Vždy po práci sme utekali k bodovacím tabuľkám, aby sme videli, koľko nám a za čo strhli. Učili nás hospodárnosti. Výplatu sme dostávali každý týždeň, no vždy sme si museli všetko rozúčtovať.“

Nechali si aj nejaké vreckové, no výdavky museli prekonzultovať. Odmenou bol nadštandardný plat. „Niektorí otcovia vtedy zarobili za štvrťrok toľko, čo ich deti u Baťu za týždeň.“ Všetky peniaze, ktoré študenti spolu so zamestnancami míňali, končili aj tak v Baťovom komplexe.

Mäsiarstva, potraviny, obchody, lekárne, zdravotnícke centrá, športoviská, kiná, kníhkupectvá, to všetko vlastnila firma Baťa. V debate padne otázka, čo je na tom zlé. Nemohla by takto fungovať aj dnes v každom meste alebo v obci lokálna ekonomika, aby sa peniaze točili len na jednom mieste, aby generovali pracovné miesta a investície?

Dievčatá sa nesmeli s chlapcami len tak rozprávať. No organizovali sa tanečné večierky, fungovala dokonca tanečná škola. „Nakoniec sme si našli k sebe nejakú cestičku. Chodilo sa randiť na takzvaný ostrov lásky, do starého koryta rieky Nitra, kde si parašutisti urobili prekážkovú dráhu,“ spomína Pani Poláková, ktorá si medzi mladými absolventmi vyhliadla aj svojho manžela, s ktorým prežila 63 rokov.

Do toho vstúpi Štefan Pavelka, ktorý síce nebol absolventom Baťovej školy, ale 42 rokov odrobil vo fabrike ZDA Partizánske, nástupníckej firme po Baťových závodoch. „Otec bol starý zamestnanec firmy Baťa. Prišiel na osobné oddelenie s tým, že by sa chcel oženiť. Pán sa ho opýtal, akého sú s nastávajúcou vierovyznania.

Otec povedal, že je luterán a nevesta katolíčka. Pán zabuchol knihu a hovorí otcovi, že až budú narovnako a donesie o tom papier, tak až potom budú pokračovať v rozhovore.“ Otec prišiel s potvrdením. Dostali byt na Lipovej ulici 24. Na otázku, či to nie je priveľký zásah do osobnej slobody, nám pán Pavelka odpovedá, že firma Baťa takto len predchádzala konfliktom v komunite pracovníkov. „Vylúčili budúce spory. Rozvod bol veľká zvláštnosť,“ dodáva.

A rovnako aj pán Andris nás presviedča, že pri výchove mladých ľudí, obzvlášť v puberte, nesmie chýbať jasné smerovanie a disciplína. Väčšia sloboda im vtedy vraj nechýbala. „Brali sme to ako samozrejmosť. Mal som 14 rokov, ešte ma bolo treba formovať,“ tvrdí.

Baťova škola práce vydržala len do roku 1949. Baťovo mnohomiliardové impérium už v roku 1947 prepadlo štátu. Československý súd uložil takýto trest Janovi Antonínovi Baťovi za údajnú kolaboráciu s fašizmom (v Česku aj na Slovensku súdy očistili jeho meno až po roku 2007).

Budova, ktorú pamätníci dodnes volajú...
Budova, ktorú pamätníci dodnes volajú mladoženský internát. Zľava Jozef Andris, Anna Poláková, Soňa Múčková a Štefan Pavelka. Autor: Andrej Barát, Pravda

„Z názvu našej školy vypadlo slovo Baťova, neskôr ju nahradili závodná škola, stredné odborné učilište. Už sa nenosila žiadna uniforma, ani ubytovanie v internáte už nebolo povinné. Zaužívaný systém výchovy postupne zanikol,“ dopĺňa pán Andris. Aký to malo potom zmysel?

Pamätníci, ktorí mladnú

Slovo Baťa bolo štyri desaťročia v Partizánskom tabu. Probaťovské názory boli počas komunizmu nežiaduce. Klub absolventov Baťovej školy práce v Partizánskom (Klub ABŠ) bol po desaťročnej existencii v roku 1949 zrušený.

A predsa, keď ho pamätníci v roku 1992 obnovili, jeho členská základňa neutrpela. Práve naopak. Členovia sa aj po 40-ročnej odmlke stretávajú. V súčasnosti je ich okolo 300. A kým mnohé organizácie dôchodcov na Slovensku pomaly prichádzajú o svojich členov, Klub ABŠ paradoxne prijíma stále nových a stále mladších členov. Päťdesiatnikov, štyridsiatnikov, ktorí Baťovu školu práce vlastne ani nemohli zažiť.

„Všetko sú to deti starých Baťovcov, a ja mám vždy veľkú radosť, keď sa k nám pridávajú. Kamarátila som sa s ich rodičmi a je vidieť, ako prenášali výchovu v rodine, ako veľmi sú ešte aj ich deti zapálené pre Baťove myšlienky,“ hovorí pani Poláková. „A na rozdiel od nás títo mladší ešte vládzu na spoločných zábavách tancovať,“ smeje sa.

Klub ABŠ má v Partizánskom rovnakú vážnosť ako samotný pojem Baťa. Spoluorganizujú život v meste, pripravujú podujatia, turistické akcie, výlety do prírody s harmonikou, počítačové kurzy pre dospelých (pani Anna Poláková ho úspešne absolvovala minulý rok), kultúrne aktivity. Tretí rok organizujú Memoriál Jana Antonína Baťu v petangu, vychádza na 8. septembra.

Baťov odkaz

Spolupracujú so školami. Predsedníčka Klubu absolventov Baťovej školy práce v Partizánskom Soňa Múčková nám so zanietením rozpráva o tom, ako na okolitých stredných školách zobrali pod svoju gesciu predmet aplikovaná ekonómia. „Žiaci si vytvárajú fiktívne firmy a my pôsobíme v dozornej rade ako konzultanti.

Finančne ich kontrolujeme. Dohliadame na to, aké mali nákupy, aký mali zisk. Obracajú sa na nás s hotovými výrobkami. Na základných školách sa nám podarilo podchytiť žiakov 7. a 8. ročníka. Učíme ich základným zručnostiam, ako narábať s peniazmi. Hovoríme im o základoch podnikania.“ Deťom prednášajú babky a dedkovia, vráskaví osemdesiatnici, deväťdesiatnici o barlách.

Nemajú naivné predstavy, že zaujmú každého pubertiaka. A ani sa neunúvajú ich presviedčať. Podľa Múčkovej stačí len trochu postrčiť žiacky kolektív, aby sa viac zomkol.

„Študenti vyrábali napríklad vankúše s rádiom, hru pre mentálne postihnuté deti, svietniky, rámy na fotky, vence, ponúkali ekologickú kávu. Nie všetci siedmaci sa chceli zapojiť do tvorby výrobkov. Lenže potom nemohli ísť spolu s ostatnými na výlet do Rakúska, pretože si naň nič nezarobili.

A tak sme ostatným navrhli, aby sa s nimi podelili o časť zisku, aby mali aspoň nejaké peniaze na výlet, a zvyšok by si doplatili. Stačilo ich povzbudiť k spolupatričnosti a podarilo sa,“ vysvetľuje pani Múčková.

Klub ABŠ pripravuje na apríl budúceho roku medzinárodnú konferenciu s názvom Baťa – jeho systém a odkaz pre podnikateľov, manažérov či starostov. Bude to pri príležitosti 80. výročia založenia mesta Partizánske.

Ich zámerom je tiež povzbudiť komunikáciu samosprávy a nových podnikateľských subjektov v areáli bývalých Baťových závodov. „Pôsobia v našom meste, šijú tu topánky, ale nie je cítiť žiadnu väzbu s mestom.

Chceme, aby sa táto väzba vytvorila, a preto sme sa rozhodli tento proces zastrešiť,“ hovorí predsedníčka Múčková. Snažia sa tiež podporiť vznik spoločného obchodu obuvníckych firiem. „Vyrábajú tu svoje výrobky, ale nie všetky sa dajú kúpiť priamo v meste. Je to škoda. Podnikové predajne chýbajú.“

Hodnotila sa aj bytová kultúra či zmysel pre...
Hodnotila sa aj bytová kultúra či zmysel pre poriadok. Autor: Andrej Barát, Pravda

Pripravujú podklady pre štúdiu starej priemyselnej zóny v Partizánskom. Jej stav je v porovnaní so Zlínom, kde sídlila Baťova firma, katastrofálny. Patrí pritom k vrcholným dielam funkcionalizmu. Na Slovensku nemá obdobu. Členovia Klubu ABŠ veria, že štúdia presvedčí súčasných majiteľov, aby objekty ďalej nebúrali, ale sa pokúsili o ich obnovu. A sami sa tak môžu podeliť o historické hodnoty.

Pri záberoch na demolačné stroje a rozdrvené kusy betónu a železa starých baťovcov bolí srdce. Rovnako aj pri pohľade na typické baťovské domčeky, ku ktorým si ľudia pristavujú garáže, rôzne prístrešky. Baťov kolos sa pomaly rozpadá a predsa žije. Niekoho udivuje, iného možno inšpiruje.

„Niektorí ľudia vôbec nerozumeli tomu, ako môžeme mať taký silný vzťah k firme. Ale takto nás jednoducho Baťa k sebe pritiahol. Zostali sme patrioti. Cítili sme sa takmer ako majitelia firmy a boli sme hrdí,“ hovorí pani Poláková.

Podľa predsedníčky Múčkovej klub absolventov supluje dnes už neexistujúcu fabriku. „Rozposielame ľuďom pozdravy na ich okrúhle jubileá. Robíme juniáles, vianočný večierok. Organizujeme výlety tak, aby naši členovia spoznali okolie, ale aby aj okolie spoznalo týchto ľudí. Ich spomienky a skúsenosti sú naším pokladom.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Partizánske #obuv #fabrika #Baťovany #Baťa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
23,99
Amore Ľalia Color

Amore Ľalia Color

37,99
Amore Ruža Pink

Amore Ruža Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk