Foto: Andrej Barát, Pravda
Komunitnú veternú elektráreň slávnostne spustili len pred pár týždňami. Majú lacnejšiu elektrinu? Nie. Zatiaľ. Ich ambície sú oveľa vyššie. „Chceme vyrábať, distribuovať a spotrebúvať energiu lokálne,“ hovorí pán Grützbach.
Aby mohla dedina Rehfelde s celkovo 5-tisíc obyvateľmi, so školou a s niekoľkými firmami svietiť, pracovať a žiť, nemusí sa vyťažiť na opačnom konci planéty v kolumbijskej bani uhlie. Nemecko získavalo ešte v roku 2015 asi 40 percent energie práve z uhlia. Nemecká podpora pre domáce bane sa skončí budúci rok, pretože nedokáže konkurovať dovozu z Ruska, USA a Kolumbie.
Kvôli dedine Rehfelde, ktorá je asi na polceste z Berlína k poľským hraniciam, netreba rúbať zvyšky lesov a alejí v strednej Európe. Len na Slovensku vzrástol vývoz dreva v rokoch 2010 až 2014 päťnásobne, pričom veľká časť tohto dreva končí v zahraničných spaľovniach, kde sa mení na teplo a energiu. Kvôli Rehfeldčanom sa nemusela prehradiť ďalšia rieka, nenarušil sa jej citlivý ekosystém, nezlikvidoval sa riečny turizmus. Elektrina k nim necestuje tisíce kilometrov z ďalších krátiacich sa zdrojov. Vyrábajú si ju sami, za humnami.
Foto: JAN ROTTLER/ADELPHI
Komunitná elektráreň s dvoma turbínami za 10 miliónov eur je unikátom v samotnom Nemecku. Páni Grützbach a Kuflewski chcú byť príkladom pre svoju krajinu, podobne ako sa tá snaží byť európskym ťahúňom v obnoviteľných zdrojoch energie. Nemci si stanovili dlhodobý plán pod názvom Energiewende, takzvaný obrat v energetike alebo energetická revolúcia. Dedina Rehfelde je malou sondou. A odhaľuje aj slabiny nemeckého úsilia o čistejšiu energiu. Je to vôbec úspešný príbeh?
Energiewende
Čo to vlastne znamená, Energiewende? Predovšetkým neprehliadnuteľnú premenu krajiny, ktorá sa udiala len za posledných 10 rokov. Šíre roviny pod baltickým pobrežím sú posiate desiatkami veterných parkov. Všade na bytovkách, rodinných domoch, administratívnych budovách, hoteloch sa lesknú solárne panely. A výsledok?
„Až 36 percent elektriny vyrobenej v Nemecku dnes pochádza z obnoviteľných zdrojov (na Slovensku je to približne 22 percent),“ prezrádza Silke Karcher z nemeckého ministerstva životného prostredia. Navyše, celá Európa môže vďačiť aj 80-miliónovému Nemecku za to, že klesajú ceny solárnych zariadení, pretože za uplynulú dekádu dokázali vytvoriť ohromný dopyt.
Energiewende nie je iba reakciou na haváriu japonskej elektrárne vo Fukušime. Predstavuje tradíciu, ktorá siaha oveľa hlbšie až do 70. rokov 20. storočia. Dnešní mladí ľudia vyrastali v spoločnosti, ktorá už našla konsenzus. Nemci sa už dávno dohodli naprieč celým intelektuálnym aj politickým spektrom, že ak chcú niečo spraviť s klimatickou zmenou, musia preorientovať ekonomiku na obnoviteľné zdroje. Odstaviť jadrové elektrárne (do roku 2022) a ťažbu uhlia (2018).
Nemecko však navštevujeme v čase, keď vrcholí predvolebný boj a pri environmentálnych témach cítiť napätie. Pretože bolo zrejmé, že do parlamentu sa dostane po prvýkrát strana, ktorá je skeptická voči klimatickej zmene – Alternatíva pre Nemecko. Stala sa treťou najsilnejšou. A v rukách má silný tromf, ktorý už začali vyťahovať klimatickí skeptici v USA. Takzvaný paradox Energiewende.
Zlyhanie?
„Na rozvoj obnoviteľných zdrojov síce míňame ročne asi 20 miliárd eur, tretina energie je zelená, no nedarí sa nám viac znižovať emisie. A to je jediné, čo sa v súvislosti s klimatickou zmenou ráta,“ upozorňuje Bernhard Pötter, nemecký žurnalista (taz, Die Zeit, GEO, New Scientist) a spisovateľ (Tatort Klimawandel, Stromwende). Nemecku sa v roku 2014 podarilo znížiť emisie skleníkových plynov len o 27 percent oproti roku 1990. Cieľ 40 percent v roku 2020 je nedostihnuteľný, pretože emisie v posledných troch rokoch boli stabilné, dokonca v roku 2016 mierne vzrástli.
Nemci sa podľa Pöttera priveľmi zamerali na energetický sektor. Minimálne opatrenia sa dejú v doprave (najľudnatejší štát USA Kalifornia má polovicu obyvateľstva Nemecka, no desaťkrát viac hybridných a elektrických áut), v stavebníctve (budovy sa podieľajú 40 percentami na celkovej spotrebe energie Nemecka) a ďalších oblastiach hospodárstva.
A navyše sa ukazuje, že zelené zdroje energie nemusia byť až také „zelené“. V roku 2014 sa na takmer pätine úrodnej pôdy v Bavorsku pestovala kukurica. Nie pre potraviny či krmivá, ale ako obnoviteľný zdroj energie. Obrovské monokultúrne lány ničia pôdu a sú hlavnou príčinou, prečo sa z vidieckej krajiny vytráca hmyz, vtáctvo, život. Pre veterné parky sa musia rúbať lesy. Niekde nemeckí architekti bojujú proti hyzdiacim solárnym panelom. Ak je Energiewende nemeckou odpoveďou na planetárnu krízu, čím iným môže sama byť než krízou?
Ekonóm Jeremy Rifkin vo svojej knihe The Third Industrial Revolution (Tretia priemyselná revolúcia) tvrdí, že ak civilizácia mení svoj zdroj energie, mení sa tým všetko v spoločnosti, počnúc architektúrou, poľnohospodárstvom až po medziľudské vzťahy. „Energetický režim tvaruje povahu civilizácie,“ píše. Günter Bachmann z nemeckej Rady pre trvalo udržateľný rozvoj naznačuje, že technológia napreduje rýchlejšie ako sociálna zmena.
Určitá zmena sa v nemeckej spoločnosti predsa len udiala rýchlo. Ešte v roku 2005 ovládalo nemecký trh s elektrinou iba zopár veľkých spoločností. Dnes majú mnohé finančné ťažkosti. Pretože podľa štúdie Univerzity Leuphana v Lüneburgu až polovicu veterných a slnečných elektrární vlastnia nie firmy, ale obyvatelia. Rodiny, družstvá, spolky. Ľudia majú už nielen status spotrebiteľa, ale aj výrobcu energie. A to je možno vysvetlením ďalšieho paradoxu – ako je možné, že ak v Nemecku z roka na rok rastú ceny elektriny, v prieskumoch 60 až 90 percent Nemcov vytrvalo podporuje ciele Energiewende? Vraciame sa do Rehfelde.
Vietor fúka zadarmo, ale…
Čo dedinčanov vyprovokovalo k tomu, aby investovali 10 miliónov eur do dvoch obrovských vrtúľ? 26 iných cudzích vrtúľ, ktoré sa krútili v ich blízkosti. „Táto veterná farma stála pred našou dedinou, ale nemali sme z nej žiaden profit,“ usmieva sa pán Grützbach. Narodil sa v roku 1941 a celý život pracoval ako IT špecialista, vyvíjal softvér pre nemocnice. O obnoviteľných zdrojoch energie nemal väčšie poznatky, rovnako ako jeho kolega z družstva Rehfelde-EigenEnergie eG, pán Kuflewski. Je stavebný inžinier.
Čo ak to budú práve seniori, ktorí v starnúcich vyspelých krajinách potiahnu rozvoj obnoviteľných zdrojov? Dôchodcovia, ktorí na rozdiel od uponáhľanej produktívnej populácie majú čas obzrieť sa dozadu za chybami a myslieť na budúcnosť.
Družstevníci z obce pracovali od roku 2011 na spoločnom projekte vo voľnom čase, po práci, cez víkendy. Vzdelávali sa, pozývali si expertov, počítali a potom všetko trpezlivo vysvetľovali. Susedia sa zaujímali o hluk. Jedna turbína má hlučnosť 104,1 decibelu, od sídiel je vzdialená asi dva kilometre. No ešte stále vytvára gigantický tieň. A ten sa javil byť najťažšou výzvou. Páni nám ukazujú grafy a špeciálne mapy s vypočítaným tieňom vrtule, ktoré pomáhali s jej umiestnením v krajine. V najviac exponovaných miestach to vychádza na 600 hodín tienenia ročne.
Banka im na projekt poskytla úver vo výške deväť miliónov eur na 16 rokov. Budú ho splácať z peňazí, ktoré zarobia predajom elektriny. Na zvyšný milión sa poskladali členovia družstva. Aj pri najpesimistickejších meteorologických scenároch by malo mať energetické družstvo každý rok vďaka dvom výkonným turbínam zisk približne 150-tisíc eur.
Družstevníci ani ostatní obyvatelia obce však nebudú mať lacnejšiu elektrinu. Pán Grützbach odkazuje na zložitú nemeckú legislatívu. Tá im neumožňuje odoberať elektrinu priamo z vlastného zdroja. Musia ju najprv predať na trhu a potom ju spätne odkúpiť. Dôvod? Nevlastnia elektrickú rozvodnú sieť. V roku 2026 si ju kúpia a elektrina bude pre ľudí lacnejšia. Dovtedy sa tešia z väčšej slobody. Každý z obyvateľov obce sa totiž môže rozhodnúť, či chce odoberať elektrinu od nejakého veľkého dodávateľa, alebo menšieho lokálneho.
Papierové bariéry
Predstava, žeby sa podobný projekt mohol zrealizovať aj na Slovensku, sa rúca pri porovnaní priemerných platov. No naozaj to nie je možné? Veď zopár desiatok slovenských rodín v panelovom dome dokáže vygenerovať investíciu na zateplenie a výmenu strechy za státisíce eur. Nie je to stavba zdroja energie, no je to takisto investícia, ktorá rieši energetickú bilanciu skupiny ľudí. Aj podľa Miroslava Mojžiša z občianskeho združenia Priatelia Zeme-CEPA sa problém neskrýva len v peniazoch. „V Nemecku je iné povedomie, iná tradícia,“ hovorí. Stále priaznivejšie legislatívne prostredie.
Na Slovensku je podľa neho prirodzené našetriť si na zateplenie, ale ľudia už nejdú ďalej, neinvestujú do energetických systémov. Ak áno, tak môžu uviaznuť v administratívnej pavučine. Týka sa to bytoviek, ktoré sa rozhodli odpojiť od hlavných dodávateľov tepla. Úrady im kladú zvláštne až absurdné prekážky. Aby bytový dom na sídlisku v Nitre získal povolenie na vybudovanie vlastnej kotolne, museli vlastníci predložiť potvrdenie, že ich komín nebude oslepovať pilotov lietadiel.
Kým Nemecko masívne podporuje obnoviteľné zdroje a hovorí o decentralizácii energetickej siete, na Slovensku sa podľa Mojžiša stále kladie dôraz na centrálny systém.
Asi polovicu malých vodných elektrární vlastnia v Nemecku obce a združenia občanov. Prvá komunitná vodná elektráreň začala na Slovensku vznikať až v roku 2007 v Necpaloch. Jej jednoduchú myšlienku prezentoval starosta Peter Majko dokonca aj v Bruseli. „V každej dedine tečie potok. Každá dedina si môže pomôcť. Ak naši otcovia postavili v obciach mlyny a využívali silu vody, pílili drevo, prečo ju nevyužiť aj dnes?“ pýta sa starosta.
V Necpaloch pritom nič nové nestavali, neprojektovali nové prehradenie toku, len obnovovali starý mlynský náhon spred 100 rokov, aby nenarušili životné prostredie. Obec, občianske združenia a podnikatelia dosiaľ preinvestovali asi 50-tisíc eur. Projekt však podľa starostu zastal kdesi na polceste. Pre administratívne prekážky a papierovačky.
Vyrážame do Berlína za migrantmi, slobodnými matkami, osamelými dôchodcami, nezamestnanými, ktorí nielenže nemajú na veľké investície, nemajú na platenie účtov. Môžu aj oni nejako prispievať k energetickej revolúcii?
Dinosaury
Stefan Becker má 48 rokov a bol dlhé roky bez zamestnania. Navštevoval úrady práce, vystriedal množstvo programov. Až v roku 2009 natrafil na ponuku určenú špeciálne dlhodobo nezamestnaným – stať sa energetickým poradcom.
Absolvoval tréning. Učil sa. O sebe, o ďalších dlhodobo nezamestnaných a ich návykoch. Zisťoval, kde domácnosti s najnižšími príjmami najviac plytvajú a ako to riešiť. „Najväčšou položkou na účtoch za elektrinu je chladnička. Tá spotrebuje aj 30 percent celej energie rodiny,“ naznačuje Becker. Keď s kolegami navštevovali domácnosti, zostávali prekvapení, čo v nich nachádzali. „Ľudia majú doma aj 20-ročné chladničky. Sú to dinosaury! Žerú veľmi veľa energie.“ Podobne ako staré bojlery, ohrievače vody, plazmové televízory, ktoré bežia v pohotovostnom režime. Staré žiarovky. To nie sú triviálne veci. Už sme spomenuli, že Nemecko starne. Lenže niekto musí podľa Beckera povedať dôchodcom, že keď deti odišli a ich domácnosť už nemá toľko členov, nepotrebujú také veľké, výkonné a hladné spotrebiče.
Pán Becker je dnes koordinátorom projektu pre Berlín. Jeho názov je Stromspar-Check, podporuje ho ministerstvo životného prostredia ako jedno z opatrení v boji proti klimatickej zmene. Za necelých desať rokov trvania získali asi 9-tisíc energetických asistentov. „Chceme znovu zapojiť dlhodobo nezamestnaných do trhu práce. Často sú to ľudia, ktorí si pre vysoké ceny nemôžu dovoliť zaplatiť účty za energiu. Chceme zabrániť, aby pribúdali energetické dlhy. Ľudia však nevedia, ako môžu ušetriť, chýbajú im poznatky a tie im chceme doplniť,“ vysvetľuje Becker.
Jednej domácnosti dokážu poradcovia ušetriť priemerne 150 eur ročne. Už len obyčajným meraním na zástrčkách, precíznym meraním tepla, spotreby vody. Dosiaľ navštívili 253-tisíc domácností. Čo je mimoriadne zaujímavý objem dát, ktorý napovedá, ako je to naozaj so spotrebou energie v rodinách. Nejde o jednorazový projekt. Poradcovia navštevujú domácnosti opakovane. Prídu po roku, aby sa presvedčili, či ľudia skutočne zmenili návyky. Ak nie, pýtajú sa prečo.
Úspech stojí a padá nie na technológii. Ale na osobnom kontakte. Preto sa podľa Flóry Fodorovej z projektu Stromspar-Check snažia podchytiť ľudí priamo v komunitách, špecifických skupinách. Veľkú časť klientov tvoria cudzinci, migranti. Potrebujú ľudí, ktorí ovládajú jazyk, a ktorí sa dobre orientujú v prostredí danej komunity. Rodinu dokážu zmeniť deti.
Trinásťroční manažéri
Rodičia poslúchajú. „Nie je to s nimi ťažké. Stačí im povedať a oni to spravia. Ale máme jedného učiteľa, ktorému darmo hovoríme, že nie je správne v zime dlho naplno vetrať, že takto unikajú peniaze za teplo do vzduchu. Aj tak si robí, čo chce,“ prezrádzajú nám študenti, členovia špeciálneho tímu energetických manažérov Gymnázia Roberta Havemanna v Berlíne. Sú to šiesti chlapci. Sprvu mali v tíme aj dievča, ale asi ju to nebavilo.
Chodia po škole vybavení profesionálnymi meračmi elektriny. Na steny, lavice, tabule mieria infračervenými laserovými teplomermi. Kontrolujú miesta pri oknách s meračmi vlhkosti. Kúsok po kúsku prehľadávajú školskú budovu s termálnymi kamerami. Nad pracovnými stolmi počítajú silu jasu. „Celé týždne zbierame dáta cez USB kľúč. Na tablete si vedieme denník záznamov,“ pokračujú. Dáta analyzujú, porovnávajú s normami (v Nemecku má byť v triede 21 stupňov, na schodisku stačí 15 stupňov). No najmä, svoje zistenia konfrontujú so zodpovednými.
Upozorňujú spolužiakov, učiteľov, školníka, ak sa správajú nešetrne. Poznajú dôverne všetky tie tajomné zákutia školy, chodia do kotolne, pivnice, kontrolujú potrubia. Je možno úsmevné, predstavovať si ako správca budovy musí čeliť otázkam detí, prečo na potrubí s teplou vodou nebola do dnešného dňa opravená izolácia? Lenže nie je to hra. Do projektu pod názvom Köpfchen statt Kohle (Použi hlavu, nie uhlie) sa zapojilo 17 škôl. Energetickí manažéri na nich vypisujú petície, aby sa prijali úsporné opatrenia. „Vďaka našim predchodcom a ich navrhnutým opatreniam šetrí naša škola 10-tisíc eur ročne,“ hovoria hrdo energetickí manažéri. Podľa Dorothey Carlovej z Inštitútu UfU (Unabhängigen Institut für Umweltfragen – Nezávislý inštitút pre otázky životného prostredia) dokáže každá škola ušetriť na výdavkoch za energie priemerne štyri až 10 percent len obyčajnou optimalizáciou správania, bez akýchkoľvek nákladných investícií.
Fyzikár Christian Strube nám ukazuje učebne vyhradené pre technické experimenty, do ktorých pozývajú základné školy. Sú tu zváračky, kladivá, miniatúrne solárne komponenty, veterné miniturbíny. Možno ich zapájať, skúšať. Deti sa môžu posadiť na bicykel napojený na sieť a na vlastnej koži si vyskúšať, aké ťažké je rozsvietiť rôzne druhy žiaroviek. Upozorňuje nás, že takéto vybavenie nie je v nemeckých školách vôbec štandardom. A rovnako nie je zriedkavé, že v školách vzdelávajú deti v technických oboroch učitelia, ktorí nemajú technické vzdelanie (stáva sa to aj na Slovensku).
Foto: Andrej Barát, Pravda
Foto: Andrej Barát, Pravda
Pritom poznanie techniky, fyzikálnych zákonitostí, zručnosť a domáce majstrovstvo sú nevyhnutnými predpokladmi na zvládnutie energetickej revolúcie. Podľa Wofganga Schwarza zo vzdelávacieho inštitútu BNE-Zentrum si to nemecké bytové spoločenstvá a správcovské spoločnosti začínajú uvedomovať a podporujú podobné iniciatívy v školách. Pretože šetria peniaze aj im. Deti uplatňujú „energetické manažovanie“ aj doma, inšpirujú rodičov, tí zas susedov.
Potenciál socialistického sídliska
Od roku 2019 by mali mať všetky verejné budovy v Nemecku minimálnu alebo takmer nulovú spotrebu energie. Pasívny dom podľa Medzinárodnej asociácie pasívnych domov potrebuje len 10 percent energie v porovnaní s bežným domom v strednej Európe. Ale to je stále málo.
Budúcnosť si podľa Klausa Dilmetza z nemeckého ministerstva životného prostredia vyžiada energeticky plusový dom (energy-plus house). Taký, ktorý vyprodukuje viac energie, ako minie. Uloží ju do batérie, aby ju mohol majiteľ „natankovať“ do elektrického auta. Pilotný experimentálny dom, ktorý otestovala jedna nemecká rodina, stál 2,5 milióna eur. No už boli postavené stovky takých domov a podľa Dilmetza skutočné náklady na ich výstavbu sú len o sedem až 10 percent vyššie ako pri klasických domoch. Treba dodať, že pri plusových domoch je veľmi dôležitý správny výber lokality.
Na dosiahnutie cieľov Energiewende však netreba stavať nové domy. Stačí sa pozrieť na krajinu z vtáčej perspektívy a odkryje sa obrovský potenciál. Hoci aj na starom sídlisku z čias socializmu vo východnom Berlíne – Gelbes Viertel. Štvrť s typickými panelovými domami, nádvoriami, priechodmi dostala meno podľa pôvodnej farby panelov. Keď sa po nej prechádzame, máme pocit, akoby sme boli v Budapešti, vo Varšave, v Bratislave. Rozdiel je len na streche. Všetkých 50 panelových domov pokrýva asi 8-tisíc solárnych panelov. Ide o najväčší projekt svojho druhu v celom Nemecku. Panely nainštalovala súkromná spoločnosť, pričom obyvatelia bytoviek s tým nemali žiadne zvýšené náklady. Firma zarába na predaji energie do siete, bonusom pre obyvateľov sú nižšie náklady na energie. Solárne panely síce pokrývajú len 40 až 50 percent potrieb bytoviek, no tento systém ukazuje nové možnosti. Stačí pripojiť batérie, prípadne ďalšie lokálne zdroje.
Foto: LICHTBLICK
Foto: LICHTBLICK
V meste Postupim spustili solárny register striech. Je oň veľký záujem, pretože obyvatelia si môžu na prehľadnej mape nájsť svoju strechu a vďaka kalkulačke zistiť, nakoľko by sa im investícia do solárnych panelov oplatila. Registre spúšťajú aj ďalšie mestá.
Sieť
V technologickom parku EUREF Campus v Berlíne sa valia inovácie jedna za druhou. Vyvíjajú tu CityTree – mestský strom pre metropoly budúcnosti. Panely pokryté machom čistia vzduch od škodlivých častíc, viažu CO2, produkujú kyslík a predovšetkým ochladzujú okolie. Sú energeticky nezávislé, vystačia si len s dažďovou vodou.
Foto: Andrej Barát, Pravda
V parku testujú experimentálne veterné turbíny do mesta. Sú malé, pripomínajú strešné vysielače a prispievajú k tomu, že celý technologický park získava 60 až 70 percent energie z obnoviteľných zdrojov. Viacero firiem tu rozvíja koncept zdieľania áut, mestských skútrov. Pripravujú systémy, s pomocou ktorých bude možné zabudovať nabíjačky elektrických áut do obyčajných lámp verejného osvetlenia. Nebude potrebné stavať samostatné nabíjacie stanice.
Miesi sa tu oceľ, betón, sklo, na jednej zo stien prúdia v priehľadných trubiciach mikroriasy. V kontajneroch rozbiehajú svoje startupy začínajúce firmy. Sídli tu aj jedno špecifické coworkingové centrum, kde nespolupracujú podnikatelia, ale zástupcovia berlínskych mestských podnikov. Hromadná doprava, odpady, voda, plyn, upratovacie služby. Tieto podniky zvyčajne pracujú oddelene, každý len vo svojom odbore. No práve tu si nazerajú cez plece, diskutujú, hľadajú spoločné a efektívnejšie riešenia. Najnovšie sa pohrávajú s myšlienkou, prečo by autobusy berlínskej mestskej hromadnej dopravy nemohli vybaviť rovnakými zariadeniami, aké majú upratovacie autá. V súčasnosti jazdia dve vozidlá po rovnakých trasách. Jedno (autobus) vezie cestujúcich, a druhé na tej istej trase čistí a upratuje cesty. Nestačilo by jedno vozidlo, ktoré by robilo obe činnosti naraz? Ušetrili by milióny kilometrov, milióny emisií.
Možno až tu, vo virvare najnovších technológií, si človek uvedomí, že nestačí len transformovať budovy, dopravu, elektrickú sieť. Ale je nevyhnutné poprepájať spleť myšlienok a názorov. Technológia skutočne predbehla sociálnu zmenu. Energetická revolúcia sa udeje len vtedy, ak ľudia pochopia, že nežijú sami. Ale v zložitom svete vzájomných závislostí.