Sú iní. A preto sme bohatí

, 03.11.2017 07:00
Ján Tkáč
Ján Tkáč študoval dirigovanie v Cambridgei. Teraz učí spievať deti v Plaveckom Štvrtku. Autor: ,

Ako spojiť nespojiteľné? Nezmieriteľne rozhádané rodiny. Deti z rómskej osady s deťmi z obyčajnej dediny, či dokonca so školákmi z Bratislavy. Slabších a výkonnejších žiakov. V Základnej škole Plavecký Štvrtok to skúsili so spevom.

Deti z početnej rómskej osady pri Plaveckom Štvrtku spievajú po albánsky. Niekto z plných pľúc, až ho dirigent a učiteľ hudby Ján Tkáč musí gestom krotiť, iný falošne, tretí len ústa otvára, ďalší vlastne iba kýva hlavou, no každý sa nejako zapája. Skrýva sa inklúzia v zborovom speve?

Pozornosť prudko klesá. Nohy sa zavrtia a oči rozutekajú po celej triede, ku klávesom, bicím, k obrovským portrétom Štúra, Hviezdoslava, Tajovského, k slobode za oknami, tóny sa strácajú, a to je chvíľa pre učiteľku Lenku Brádňanskú, aby vhupla pred dvojrad, deti postavila a rozkrútila v jednoduchom spevavom tanci. Potom si znova posadajú, dirigent lúska prstami a spievajú. Teraz po slovensky. Vzápätí po anglicky.

„Angličtina je pre naše deti veľmi náročná, najmä výslovnosť. Ľahšie im to išlo s arabskými, africkými piesňami. Vlani sme nacvičovali aj balkánske, hebrejské, židovské, rómske,“ naznačuje pani Brádňanská, ktorá vyštudovala liečebnú pedagogiku.

V osade žije 800 Rómov. Vyrastala v nej aj...
V osade žije 800 Rómov. Vyrastala v nej aj Karin Polakovičová, dnes učí deti z osady. Autor: Andrej Barát, Pravda

Hodina zborového spevu v Plaveckom Štvrtku sa môže javiť ako chaos zo skladieb, jazykov, pohybov, no v skutočnosti je to veľmi precízne vyskladaná hodina, na ktorej učitelia dynamicky menia rytmus, aby udržali pozornosť. Nekričia, netrestajú, nikoho nevyhadzujú za dvere. Falošných spevákov nezahriaknu a neposadia bokom od skupiny, aby nezavadzali. Ale trpezlivo, pomaly skladajú obraz.

Výsledkom bude o štyri mesiace osem piesní, každá v inom jazyku. Čaká ich veľkolepé pódium, kde hrajú filharmónie z celého sveta. Vo februári vystúpia vo Wiener Konzerthaus. Deti, ktorým nikto neveril, zo školy, ktorá sa objavovala v televízii pre časté konflikty medzi žiakmi, žiakmi a učiteľmi a pravidelne ju navštevovali policajti.

Investícia do hlasu

Lenka Brádňanská vyrastala v Klenovci na sídlisku v nerómskej menšine. Bývala v paneláku, kde 80 percent tvorili Rómovia, ktorých presťahovali z osady. Pätnásť rokov neplatili nájom, obec ich presťahovala zase niekam preč. Z početnej komunity zostali v paneláku dve rómske rodiny. A detské spomienky. Rómski kamaráti. Policajti. Po výplate hlučné oslavy a tancovačky do rána. Puch z rozvešaných kobercov. Zdevastovaný panelák. Je zaujímavé, že už vtedy sa Lenka rozhodla, že chce učiť rómske deti. Verila, že môžu žiť inak.

Ján Tkáč z Michaloviec verí, že aj keď dieťa neprejavuje talent, systematickou prácou sa dajú hudobné schopnosti zlepšovať. A nielen hudobné. Ak deti samy na sebe vidia, ako pokročili, a keď potom zažijú pocit úspechu, začnú veriť v zmysluplnosť ustavičného zlepšovania sa. Tkáč je prvým Slovákom, ktorý dostal štipendium na štúdium dirigovania v Cambridgei. Aby ho mohol absolvovať, potreboval ešte doplatiť 14-tisíc eur.

Založil stránku sendjantocambrid­ge.com a do 10 dní sa mu na to ľudia vyzbierali. Dodržal svoj sľub, vrátil sa na Slovensko, kde chce zúročiť špičkové vzdelanie a vrátiť investíciu. „V Anglicku je silná tradícia zborového spevu. Aj na Slovensku bola, no už nie je,“ hovorí mladý učiteľ.

„V rámci Univerzity v Cambridgei funguje základná škola, ktorá špeciálne vychováva zborových spevákov. Učia ich najlepší učitelia v krajine. Strávia v nej päť až 10 rokov a potom sa im otvára cesta na najprestížnejšie gymnáziá. O 20 rokov sa z nich stanú sudcovia, právnici, biznismeni. Budú si platiť drahé permanentky do opery, na koncerty, budú podporovať detské zbory,“ načrtáva dirigent. No táto investícia sa krajine vracia v inej, oveľa dôležitejšej podobe.

Rap pred písomkou

„Právnikom, ekonómom, lekárom, hocikomu to otvára obzory. Hudba človeka kultivuje, zušľachťuje, robí ho citlivejším a vnímavejším… Chcem nejakým spôsobom spraviť túto krajinu kultúrnejšou,“ mieni dirigent. Preto učí tieto deti. Preto vodí kamarátov do galérií, na koncerty a je svedkom toho, ako sa začínajú viac otvárať, vyzvedať. Odhaľujú jemné odtiene, rôznorodosť, pestrosť. Preto núti svojho spolubývajúceho statika, aby sa na chodbe pozeral na obraz Joana Miróa a oproti na Picassa. „Nepáčia sa mu. No zrazu sa ma začína pýtať. Všíma si rozdiely.“

Projekt zborového spevu v Plaveckom Štvrtku vedie občianske združenie Superar Slovakia. Jeho výkonný riaditeľ Marek Kapusta hovorí, že hudobná či výtvarná výchova sú v štátnych školách na chvoste záujmu.

„No množstvo výskumov dokazuje, že kvalitné hudobné vzdelávanie stimuluje také oblasti v mozgu, ktoré iné predmety nedokážu. A to platí v rómskej osade alebo v najbohatšej štvrti v Bratislave.“ Deti si podľa neho úplne iným spôsobom cibria pamäť. Prepájajú si tóny, rytmus a pohyb s cudzími slovíčkami.

„Keby sa učili len slová z cudzieho jazyka, nefungovalo by to. Jedným z našich cieľov je ukázať, že funguje aj iný pedagogický prístup ako ten klasický frontálny. Pretože mnohí učitelia si ani nevedia predstaviť, že sa dá učiť inak. Mnohí sa sem chodia pozerať a neveria, že deti spolupracujú, že ich to baví. Inšpirujeme sa fínskym modelom, v ktorom si učiteľ musí autoritu sám vybudovať, musí byť pozitívnym vzorom.“

Nie hrubá sila, tresty, hrozby. Hudobníčka a odborníčka na psychológiu vzdelávania Susan Hallam pripomína vedecké prieskumy, ktoré dokazujú spojitosť kvalitnej hudobnej prípravy s rozvojom čitateľskej gramotnosti. Či dokonca s výkonom v matematike.

Karin Polakovičová pracuje v Plaveckom Štvrtku ako sociálny pedagóg. Je Rómka, vyrastala v rovnakej osade ako deti, ktorým pomáha s učením. Jediná z asi 800 obyvateľov osady získala maturitu a študuje na vysokej škole. Pamätá si, ako v škole pracovali dvaja Rómovia. Ktorí mali vlastne iba striehnuť na deti, či robia problémy. Dozorca, nie partner.

Asistentka upozorňuje, že klímu v škole nezmenil len spev. Ale zmena celkového prístupu. Zo žiakov sa stali rovnocenní partneri, ponúkol sa im celý rad voľnočasových aktivít, v tomto roku založili ansámbel Colora. Slovenská pobočka organizácie Člověk v tísni pomohla vybudovať komunitné centrum, kde otvorili predškolský klub, rozbehli projekt individuálneho doučovania v rodinách. Funguje tu komplex opatrení, no hudba má silu. Dostane sa pod kožu.

Polakovičová raz pristihla chlapcov a dievčatá, ako si pred dôležitým testom rapovali. Text si poskladali sami. Z učiva. „Keď som ich poprosila, aby mi to povedali bez hudby, nešlo im to.“

Tak ich nechala rapovať. A test dopadol dobre. Spevom sa pokúsili spojiť nespojiteľné. Jednou z príčin zlej atmosféry v škole boli totiž aj konflikty v osade medzi rodinami, ktoré deti prenášali do školy. Niektoré rozbroje sa podarilo preklenúť. „Neznamená to, že dnes je u nás všetko bezproblémové. Stále máme deti z veľmi komplikovaných rodín. Ale tie sa nájdu aj v akejkoľvek inej škole.“

Erika Bartošová učí v Krupine 25 rokov.
Erika Bartošová učí v Krupine 25 rokov. Autor: Andrej Barát, Pravda

Určite neplatí, že dnes všetci poslušne sedia v laviciach, no preukázateľne ustala agresivita, záškoláctvo, zlepšuje sa prospech. Najväčší posun vďaka systémovej práci vidno u najmenších školákov. Sú samostatní, vedia sa vyjadrovať, zlepšuje sa im jemná motorika.

Čierna a biela škola

Pán Kapusta prízvukuje, že nevyberajú supertalenty a nesnažia sa pracovať iba s komunitou. Chcú spojiť obec. A to sa darí len pomaly. Deti z Plaveckého Štvrtka boli opäť v televízii. Spievali pred prezidentom, plnou sálou riaditeľov veľkých firiem, biznismenov, politikov.

Zožali 10 minút búrlivých ovácií. Polakovičovú potom zastavila pani v obci. „A vy ste tá, čo chodí s rómskymi deťmi po vystúpeniach, vaše deti spievali aj pre prezidenta. Aj my by sme tak chceli, ale… A už ďalej nepokračovala. Ako chceme dokázať, že niečo funguje, že prebieha inklúzia, keď je tam stále nejaké ale?“

V Plaveckom Štvrtku sú vlastne dve základné školy. Sídlia v rovnakej budove, no majú samostatné vchody. Sú oddelené priečkami. V jednej je 113 rómskych detí, v druhej sú nie rómske. Čo niektorým rodičom stále nestačí, pretože aj tak hrozí, žeby sa deti miešali na školskom dvore, v telocvični. Veľká časť rodičov preto vozí svoje deti do škôl v okolitých obciach.

Rovnaké pesničky rovnakým štýlom nacvičujú aj žiaci v bratislavskej Cirkevnej základnej škole Narnia. Pravidelne sa stretávajú s deťmi z Plaveckého Štvrtku a spievajú, aby vo Viedni vystúpili spoločne.

„Zámerne sme si vybrali túto školu, pretože sa intenzívne venuje rôznorodosti, sociálnym rozdielom, snažia sa viesť deti k tomu, aby videli v rôznorodosti hodnotu. Teoreticky boli tie deti veľmi dobre pripravené, ale praktický kontakt s iným svetom bol minimálny,“ naznačuje pán Kapusta.

Žiaci z Bratislavy zostali zahanbení, keď tie druhé deti dali učiteľom z vďaky kytičku. Pýtali sa, prečo sú tak farebne oblečení? Prečo tak nahlas rozprávajú? Po pár mesiacoch to už nie je téma. Vznikli kamarátstva.

No keď v tej istej bratislavskej škole oslovili iné deti mimo projektu Superar, či si nacvičia rómsku skladbu, spätili sa. Prečo by sa mali učiť po cigánsky?! „Vtedy škola zistila, že nie je imúnna voči rasizmu. Že iba hodnotová príprava nestačí.“

Nie je to však iba o Rómoch, Maďaroch. Chránime sa pred utečencami, migráciou, no ona tu už dlho vnútri intenzívne prebieha. V kúpeľoch liečia ukrajinskí lekári. Všade varia Vietnamci. V montážnych halách pracujú Srbi. Slovenské ovce pasú Rumuni. Prichádzajú sem celé rodiny. Slovenská spoločnosť sa dramaticky spestruje. Ako reagujú školy?

Ani slovo po slovensky

Erika Bartošová učí 25 rokov ročníky jeden až štyri v Krupine. V rodisku básnika Sládkoviča a bašte Kotlebu, ktorý tu v posledných voľbách získal 18 percent hlasov. Je Rómka.

Do triedy jej pridelili Ling Ling Wang, žiačku z Číny, ktorá sa nevedela ani len pozdraviť. Odmietala akokoľvek komunikovať, jesť, odmietala európsku kultúru. Tlmočníčka s ňou prišla na začiatku, potom sa neukázala. Pani Bartošová zas nevie po anglicky. „V zahraničí pracuje s dieťaťom cudzinca celý tím odborníkov, kým ho pustia do školy. Na Slovensku sa takéto dieťa jednoducho zaradí o stupeň nižšie.“

Ling Ling mala byť podľa veku štvrtáčka, zaradili ju do tretej triedy. „Dali mi do ruky deväťročné dieťa, ktoré malo slzy na krajíčku. Zaviedla som ju medzi 30 ďalších detí, posadila k sebe a premýšľala, čo budem robiť.“ Samej jej bolo do plaču, že potrebuje asistenta. Žiadneho nedostala.

Pre Ling Ling pani Bartošová vyrábala rôzne...
Pre Ling Ling pani Bartošová vyrábala rôzne pomôcky, napríklad na vybrané slová. Autor: Andrej Barát, Pravda

Neexistujú nijaké hotové bilingválne ani trilingválne pomôcky. Pani Bartošová ich musela sama vyrábať. Ukazuje napríklad otočný kruh z papiera na časovanie slovies. Zakúpila si prekladací program. Sama sa musela vyrovnať s kultúrnymi odlišnosťami. Ling Ling odmalička písala sprava doľava. Zapĺňala zošit odzadu.

„Číňania nestrpia, ak sa ich niekto dotkne. Je to neprípustné, čo som nevedela.“ Prispôsobila sa škola. Vedenie Základnej školy Jozefa Cígera Hronského sa podarilo presvedčiť, aby žiačka navštevovala rôzne ročníky.

Podarilo sa upraviť rozvrh tak, aby na slovenský jazyk a literatúru chodila do 2. ročníka, kde sa učila písmená, spoznávala latinku. Vlastivedu a prírodovedu sa učila v 3. ročníku, vytvárala si základné pojmoslovie. A v 8. ročníku navštevovala matematiku. Dodnes učitelia nevedia, akým spôsobom počítala, no išlo jej to perfektne. Zásadná zmena sa však udiala inde.

„Nemohla som ju začať učiť, kým som s ňou nemala vzťah. Musela mi veriť.“ Museli sa skutočne spoznať. Navzájom si nosili jedlo na ochutnávku. A neraz obe krčili nosom. Trávili spolu množstvo času po škole. „Brávala som ju von v čase môjho voľna. Trávila som s ňou najviac času, koľko sa len dalo.“ Zobrala ju domov na Vianoce. A bola svedkom pravej nefalšovanej radosti zo snehu.

Ling Ling po pár rokoch odišla, pokračovala v štúdiu v Rakúsku a napokon sa vrátila do Číny. So slovenskou školou naďalej udržiava kontakt. Pre učiteľku Bartošovú sa príbeh v tomto momente vlastne ešte len začína.

Cudzina

„Od vstupu Slovenska do Európskej únie narástol počet cudzincov viac ako štvornásobne. Ak by sa dnes všetci stretli na jednom mieste, vytvorili by mesto veľké ako Košice,“ upozorňuje pani Bartošová. Štvrtinu nových pracovných miest obsadzujú cudzinci.

Pani Bartošová pre Ling Ling vyrobila aj...
Pani Bartošová pre Ling Ling vyrobila aj pomôcku na časovanie slovies. Autor: Andrej Barát, Pravda, Andrej Barat

Pribúda rodičov, ktorí vychovávajú deti nemecko-slovensky, anglicko-slovensky. Zo zahraničia sa vracajú rodení Slováci, no s malými deťmi, ktoré sa dosiaľ učili len po holandsky, nemecky. Aj podľa štatistík ministerstva školstva počet cudzincov na základných a stredných školách rastie. V roku 2014 ich bolo 1 381, rok na to 1 596, vlani 1 942.

Výrazný nárast sa zaznamenal z Ruska, Ukrajiny, zo Srbska, z Kazachstanu, Južnej Kórey, Číny, Rumunska, Vietnamu. V tabuľkách sa objavuje aj Surinam, Zimbabwe, Keňa, Kirgizsko, Island, India.

Nielen z hľadiska materinských jazykov sú školy čoraz pestrejšie. Riaditeľ Základnej školy J. C. Hronského v Krupine Július Gálik nám hovorí o tom, ako v triedach pribúda detí so špecifickými vzdelávacími potrebami.

Dysgrafici, dyslektici, deti s vývinovými poruchami, s poruchami pozornosti. Patria sem aj deti so zdravotným postihnutím. Každý takýto žiak si od učiteľa vyžaduje prípravu navyše. Musí nachystať inú písomku. Alebo podobne ako Bartošová musí vlastnoručne vyrábať pomôcky.

„Ak majú v zahraničí v triede štyroch takýchto žiakov, učiteľ dostane štyroch asistentov. V našej škole je dokopy 457 žiakov, máme 36 detí so špeciálnymi vzdelávacími potrebami, z toho sedem podľa posudkov nevyhnutne potrebuje asistenta. Na celej škole máme dvoch,“ opisuje riaditeľ. „V roku 2017 potrebovalo asistenta celkovo asi 15-tisíc žiakov, štát vyhovel len každej tretej žiadosti,“ dopĺňa Bartošová. Riešením podľa Gálika nemôže byť zefektívňovanie a zvyšovanie počtu žiakov v triede. Práve naopak.

A tiež musí nastať celková zmena optiky.

Chceme otvoriť pohľad na vzdelávanie a objaviť aj žiaka, ktorý je takzvane normálny.
Stana Schenck, manažérka projektu SOIL

Načo zvonenie?

Hľadáme ju v Bratislave na konferencii A predsa sa učí! s podtitulom Nové prístupy k vzdelávaniu rôznorodých žiakov. Uskutočnila sa vďaka spolupráci Centra pre výskum etnicity a kultúry a európskeho projektu SOIL (Social Inclusion of Learners), ktorý spája pedagógov zaujímajúcich sa o inklúziu. Manažérka projektu Stana Schenck hneď v úvode objasňuje širší význam inakosti.

„Chceme otvoriť pohľad na vzdelávanie a objaviť aj žiaka, ktorý je takzvane normálny. Chceme zistiť, aké má on špeciálne potreby, ako by aj jeho mohla inklúzia obohatiť.“

Margret Rasfeld založila v Berlíne alternatívnu školu ESBZ (Evangelische Schule Berlin Zentrum), kde si žiaci každé ráno vyberajú štyri základné predmety, ktoré sa budú učiť. Sami sa prihlasujú na písomky.

Samozrejme, učiteľ dohliada na výber. Učia sa predmety s nezvyčajnými názvami ako Zodpovednosť, Výzva. Žiaci sa ráno rozdelia do akýchsi učiacich kancelárií, v ktorých pracujú individuálne alebo vo vekovo zmiešaných skupinách. Funguje pravidlo, že ak niečo nevieš, najprv sa opýtaš spolužiaka, až potom učiteľa. A vtedy sa ukáže, či žiak niečomu skutočne rozumie, ak to dokáže vysvetliť inému.

Deti napredujú v takých zručnostiach ako sebaorganizácia, časový manažment, ktoré aj v nemeckých školách nie sú bežne rozvíjané. Škola ESBZ dosahuje v nemeckom testovaní nadpriemerné výsledky. Nuž a vôbec tu nezvoní. Detail? Na konferencii rozprúdi debatu.

„Počas celej školskej dochádzky, od prvej triedy po maturitu, majú deti 45-minútové hodiny. Za tento čas by mali byť všetci schopní samostatne a zahĺbene na niečom pracovať. Prečo však nezaviesť v niektorých predmetoch napríklad trojhodinovky?“ pýta sa organizátorka konferencie Tina Gažovičová.

A kladie ďalšie otázky. Ak nechceme, aby boli všetci ľudia rovnakí, uniformní, mali by sa učiť to isté? A ukladať si neraz fakty iba do krátkodobej pamäte pred písomkou? „Mali by sme skôr podporovať talenty, kreativitu a posilniť v nich prirodzenú zvedavosť a viesť ich k tomu, aby si kládli vlastné otázky.“

Upozorňuje na nezadržateľnú digitalizáciu, keď je takmer každá informácia dostupná na tri kliky. Aj pseudoinformácia. Nespochybňuje to, že by vo vedomostiach detí mala byť akási báza. No čo, ak je potrebné prehodnotiť ten základ?

„Čo ak je niekde učiva zbytočne priveľa a na ďalšie podstatné veci nezostáva priestor? V dejepise sú pre žiakov možno najdôležitejšie moderné dejiny. Ktoré zažili ich rodičia, starí rodičia. Áno, sú kontroverzné. No poďme s deťmi viac debatovať o Mečiarovi, o rozdelení Československa a učme ich, nech vyjadria svoj názor,“ pokračuje Tina Gažovičová.

Suplovanie

Štátny tajomník ministerstva školstva Peter Krajňák pripomína, že sa pripravuje zmena školského zákona. Hovorí o debarierizácii školstva, na čo ministerstvo vyčleňuje každý rok asi 200-tisíc eur. Stačí to pre 15 až 20 škôl. Postavia rampy, upravia vchody, infraštruktúru pre zdravotne znevýhodnené deti. No Krajňák priznáva, že je to stále málo.

Inklúziu aspoň v nejakých rysoch načrtával toľko diskutovaný a kritizovaný dokument o budúcnosti slovenského školstva Učiace sa Slovensko. Nová ministerka Martina Lubyová ho však pred niekoľkými dňami úplne zmietla zo stola, keď ho označila za nezrealizovateľný. Vyhlásila, že mu chýbajú priority, neobsahuje rozpočet a časový harmonogram jednotlivých plánov. Inklúziu tak namiesto štátu naďalej suplujú neziskovky.

Jednotlivé školy a učitelia, ktorí rôznorodosť chápu ako bohatstvo. Práve toto sa naučila učiteľka Erika Bartošová od Ling Ling. Pochopila, že musí viac spoznať aj všetky ostatné deti v triede. „Viac sa zaujímam o ich osobné životy, problémy, názory. A až keď ich poznám, až potom dokážem zohľadniť ich osobitosti a prispôsobiť tempo každému z nich.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#diverzita #hudba #inkluzívna škola
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk