Filmári hľadali Majstra Pavla. Našli iný svet

, 03.04.2018 06:00
rezbár, Martin Barnáš, socha, Lendak, kostol
Rezbár Martin Barnáš pri soche, ktorá pôjde do kostola v Lendaku. Majster Pavol bol preňho veľkou inšpiráciou. Autor: ,

V polovici apríla sa na televíznych obrazovkách predstaví nový dokumentárny cyklus Po stopách Majstra Pavla. Nezobrazuje len veľkolepé gotické diela, ktoré chodí obdivovať celý svet do Levoče. Tvorcovia privádzajú diváka aj do malých zastrčených obcí Spiša. Podarilo sa im zachytiť takmer neznáme diela, neznámu krajinu a jej ľudí s osobitým, niekedy zvláštnym, inokedy úprimným vzťahom k umeniu.

Sedemnásťdielny seriál odvysiela televízia TA3. Myšlienka producentov Juraja Baláža a Tomáša Slebodníka sa zrodila niekedy v roku 2010, keď sa rozbiehalo reštaurovanie hlavného oltára v Bazilike svätého Jakuba v Levoči. Historik a archivár Ivan Chalupecký, ktorý skúmaniu života Majstra Pavla zasvätil 50 rokov, majstrov oltár označuje za posledné dielo gotiky v Európe. No nie je jediné.

Filmári sa v levočskom chráme spočiatku venovali iba časozberu. Päť rokov si nahrávali ruky reštaurátorov, pohyby štetcov, dlát, milimetrové posuny v niekoľkohodinovej práci. Bez grantov, sponzorov, dobrovoľne, sprvu bez jasného cieľa. Načúvali odborníkom. „Otvárali nám oči,“ priznáva Baláž.

Pretože začať, ale aj ukončiť prehliadku vrcholnej gotiky oltárom v Levoči, ako to robia tisíce návštevníkov každý rok, je chyba. Človek sa pripraví o drakov, madony a všetku tú farebnosť, emotívnosť a detaily, ktoré dielne Majstra Pavla dokázali zvečniť v lipovom dreve. Akurát sú roztrúsené po celom regióne Spiša, dokonca v Maďarsku a v Poľsku. Dosiaľ sa nikomu nepodarilo komplexne zachytiť celé dielo rezbára. A to bola výzva.

Filmársky štáb sa vybral na obhliadky asi 20 lokalít. Chrámov, múzeí, galérií, archívov. Chyžné, Lipany, Hrabušice, Spišské Vlachy, Banská Bystrica a ďalšie. Prechádzali kontrastmi, pretože mnohé obce boli kedysi veľmi bohaté, keďže si mohli dovoliť takéto umelecké diela. Dnes majú problém zaplatiť faktúry za elektrinu.

No popri tom tvorcovia seriálu objavili, že v uponáhľanej realite ešte stále existuje aj iná, pokojná. Postupne im ju odomykali rezbári, reštaurátori, kunsthistorici, členovia občianskych združení, starí kľúčiari. „Chceli sme vyvolať taký pocit aj v divákoch, že sú aj iné svety ako tie, ktoré žijeme,“ hovorí Baláž. Bolo asi deväť hodín večer, keď prvýkrát vošiel do farského kostola v Ľubici. „Dnu bola až sterilná tma premiešaná so svetlom mesiaca a svetlom z exteriéru… Zrazu prehovorí starý pán Michal Lipták a zavedie vás niekam inam. Ani nemusíte zatvoriť oči.“

Michal Lipták je rodákom z Ľubice.
Michal Lipták je rodákom z Ľubice. Autor: Andrej Barát, Pravda

Spišské madony

„Ako dieťa som nejakého Majstra Pavla vôbec nevnímal,“ rozhovorí sa Lipták, 67-ročný kňaz, rodák z Ľubice, pred gotickou madonou. „Vnímal som jej krásu.“ Až neskôr si uvedomil jej vyspelosť, rovnakú črtu ako u ďalších madon na Spiši.

„Totiž vo Francúzsku, kde vznikala gotika o 150 až 200 rokov skôr. Madonu znázorňovali veľmi mladučkú, 14-ročnú. Dnes si to nevieme predstaviť, no na Blízkom východe sa už také dievčatá vydávali a stávali sa matkami. V našom prostredí to museli autori posunúť do našej reality,“ rozpráva Lipták, ktorý pripravuje 400-stranovú publikáciu o madonách Spiša.

Gotické kostoly sa v Európe stavali jednoloďové, trojloďové, päťloďové. Ľubický je nezvyčajný, dvojloďový, klenbu podopierajú mohutné stĺpy uprostred podobne ako v 17 ďalších kostoloch na Spiši, nikde inde na Slovensku to tak nie je. Ešte zvláštnejšie však v Ľubici pôsobí zmes gotiky a baroka. Aj na hlavnom barokovom oltári iba Madona reprezentuje gotiku. Podľa Liptáka je to svojím spôsobom tragédia. „Kedysi bola Ľubica veľmi bohatá a bohaté farnosti podliehali vplyvu doby. Keď prišlo do módy baroko, tak sa gotika vyhadzovala. Preto sa niektoré kostoly zbavili svojho pôvodného gotického interiéru.“ V Ľubici čiastočne. V Starej Ľubovni úplne. To zároveň vysvetľuje, prečo sa niektoré diela Majstra Pavla zrazu ocitajú v Budapešti, Ostrihome. „Posúvali ich tam biskupi.“

Ľubická Madona nesie typický rukopis Majstra...
Ľubická Madona nesie typický rukopis Majstra Pavla. Mandľový tvar očí, vysoké čelo. Autor: Andrej Barát, Pravda

Neporušený gotický interiér aj s pôsobivou sochou svätého Juraja na koni bojujúceho s drakom sa ako jeden z mála v celej Európe zachoval v Spišskej Sobote, pretože bola chudobnou farnosťou. Lipták tu pôsobil 16 rokov. V spodnej časti hlavného oltára je posledná večera, nesie rovnaké gestá, tváre, rukopis ako tá najznámejšia v Levoči, prezrádzajú vo svojich výkladoch pripravené lektorky. Do Spišskej Soboty ešte prúdia autobusy.

Do Ľubice za jednou z najkrajších gotických madon príde možno jeden. „Možno dva za rok,“ hovorí Lipták. Aj preto bol nadšený, keď ho oslovili filmári s novým projektom. Znenazdajky sa usmeje, pretože si spomenie na poznámky návštevníkov v Spišskej Sobote. Vraj v tomto kostole sa koňom či drakom klaňajú. „Socha však znázorňuje posolstvo Juraja, vojaka rímskych légií, boja dobra proti zlu.“

Donori

Vystupujeme z brány kostola do zamračeného dňa. Ani Baláž ani Slebodník sa pri ďalšej debate zrazu netvária nadšene. Aj pre nich predstavovalo nakrúcanie seriálu boj.

S ľuďmi, ktorých museli presviedčať o hodnotách kultúry. Rozposlali napríklad list všetkým obciam, v ktorých sa nachádza niektoré z diel Majstra Pavla, s prosbou o spoluprácu, nielen finančnú. Neúspešne. Bez ohlasu sa končili mnohé ďalšie výzvy, stretnutia s možnými donormi. A to aj napriek tomu, že majú ambíciu posunúť dokumentárny seriál do zahraničia, kde je o Majstra Pavla mimoriadny záujem. „Lenže ľuďom to akoby nedochádza. Do mnohých regiónov sa darí pritiahnuť zahraničných turistov len vďaka histórii,“ rozhorčuje sa Baláž. Na východe naozaj nič nie je (nové). Ale je tu veľa starého a vzácneho.

Spoznali sme mnoho ľudí v rôznych kútoch Slovenska. Sami od seba a z vlastnej iniciatívy majú záujem o zachovanie originálnej tvorby Majstra Pavla.
Katarína Kočanová, režisérka

Peniaze neboli hlavnou prekážkou. Projekt sa nakoniec podaril vďaka podpore Audiovizuálneho fondu SR, televízie TA3, Košického samosprávneho kraja, Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, ministerstiev kultúry a financií, filantropa Andreja Dobrotu a spoločností Transpetrol a Poráč Park Relax & Sport Centrum. Filmári však bojovali najmä s neprístupnosťou. V cykle sa napríklad nezjaví Oltár svätej Barbory v Banskej Bystrici, ale iba zábery z archívu. „Jednoducho sme sa nedostali dnu. Pretože sme neboli schopní naplniť finančné požiadavky farnosti Banská Bystrica mesto,“ vysvetľuje diplomaticky producent Baláž.

„ V Bystrici s tým majú problém bežní turisti, do kostola sa nesmie. Rozhodli sme sa, že ukážeme realitu. Farnosti nemajú právo si to uzurpovať len pre seba, pretože tieto diela nevznikli preto, aby boli zatvorené za bránami kostolov,“ mieni Slebodník.

Cena

V jednom z dielov dokonca chýbajú aj aktuálne zábery z baziliky v Levoči. Použili archívne. Pretože im levočská farnosť kládla prekážky už pri dokončovaní prvého filmu Pocta Majstrovi o spomínanom reštaurovaní levočského gotického oltára. „Prvých päť rokov sme tento film nakrúcali zadarmo. Až v piatom roku sme začali naň zháňať peniaze. Posledných šesť filmovacích dní sme nemohli dokončiť, pokiaľ sme nedali farnosti 5 000 eur. Tieto podmienky sme dostali od dekana farnosti Františka Dlugoša tesne pred koncom nakrúcania,“ hovorí Baláž.

Oslovili sme Dlugoša. Tvrdí, že filmári dobre vedeli, že budú platiť, a že suma je vyrátaná presne. Predstavuje podľa neho náklady, ktoré farnosti vznikli za päť rokov filmovania. Služby lektoriek, zmarená mzda na vstupnom za jeden týždeň a elektrina.

Filmári však elektrinu nečerpali z kostola, ale priamo z radnice. Na faktúre a zmluve nie sú vôbec uvedené viaceré náklady, spomína sa iba nájom priestorov. A nie za päť rokov, ale za päť filmovacích dní. Po tejto skúsenosti sa tvorcovia seriálu rozhodli po druhýkrát už nenakrúcať v Levoči.

Vyratúva ďalšie a ďalšie problémy, ktoré bránili projektu. Ešte stále sme sa nepohli spred kostola v Ľubici. Vietor náhle ustane. „S takou chuťou sme sa do témy o Majstrovi Pavlovi pred rokmi pustili. A teraz si kladiem otázku, či to vôbec malo zmysel? Je mi to ľúto, ale všetky tie prekážky mi celý projekt nakoniec znechutili. Aj preto som mal pocit, žeby bolo lepšie zveriť projekt mladým filmárom.“ Ktorí nebudú zaťažený dlhoročným donkichotským zápasom o kultúru a ešte z nich nevyprchal entuziazmus. Zdá sa, že urobili dobre.

Zrkadlo

Režisérka Katarína Kočanová má 28 rokov, študuje dokumentárnu réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Strihačom je študent strihovej skladby Martin Piga. Komentáre k dielom pripravila študentka scenáristiky Marcela Zgančíková. Kameramanom je Peter Komár, o zvuk sa postaral Michal Truschan.

Aj oni museli pracovať s minimom poznatkov, ktoré o Majstrovi Pavlovi existujú. Historik Ivan Chalupecký hovorí, že keď sa pred 50 rokmi pustil do bádania o jeho živote, mali sme päť poznatkov. Po polstoročí ich existuje 25, a to pán Chalupecký prečítal tisíce strán v archívoch v Levoči, v Krakove, Nemecku. Filmári sa predsa pokúsili ísť ďalej, skúmajú neprebádané cez osobný zážitok ľudí, ktorí so sochami prichádzajú dennodenne do kontaktu. „Divák sa naučí vnímať a čítať znaky Pavlovej tvorby vďaka erudovaným odborníkom, ale nahliadne aj do života jednoduchých ľudí, ktorí na sochy nazerajú svojským spôsobom,“ naznačuje režisérka.

„Spoznali sme mnoho ľudí v rôznych kútoch Slovenska. Sami od seba a z vlastnej iniciatívy majú záujem o zachovanie originálnej tvorby Majstra Pavla. Úsilie zanietených Slovákov vytvára mozaiku. Jednotlivé kúsky v nej sú talenty. Reštaurátorov, historikov, obyvateľov obcí a ďalších, ktorí v dokumentárnom cykle účinkujú. Fascinuje ma fakt, že mozaika talentov týchto ľudí je zrkadlom našej spoločnosti, v ktorej sa ich úsilie spája mnoho generácií už dlhých 500 rokov,“ mieni Kočanová.

S reštaurátormi Štefanom Siváňom a Danou Siváňovou sa divák namáhavo dostáva cez niekoľko vrstiev k originálu. S hlavným reštaurátorom levočského oltára sochárom Jurajom Matákom nazrú až do mikroskopických čŕt diela, spoznajú, čo všetko okrem červotoča sa snaží zabrániť dielu, aby vytrvalo veky.

„V Očovej nám zas pani svätosväte tvrdí a verí, že aj oni majú dielo Majstra Pavla. Čo odborníci popierajú. No aj tak sme to nakrútili, pretože viera je dôležitá. Je predpokladom toho, aby človek išiel za svojím snom,“ opisuje Baláž.

Vchádzame do Lomničky, obce s vyše 3-tisíc obyvateľmi, 99 percent tvoria Rómovia. Kostol svieti uprostred zanedbanej časti obce. Silný moment, ktorí tu filmári zažívajú, však tkvie v inom. To množstvo ľudí sa zišlo kvôli krstu malého Jozefa Oračku. A vzácne gotické dielo od Majstra Pavla je svedkom nového života. Už 500 rokov. Do Lomničky zavítajú turisti podľa kaplána Martina Pasiara len výnimočne. No predsa. Nedávno tu boli Nemci.

Kopírka na umenie

Pred kežmarským rezbárom Martinom Barnášom leží tehotná madona s bruškom, ktorá poputuje do Lendaku. Na jednej ruke má dlátom iba nahrubo vymedzené články prstov, niektoré sú ešte len naznačené ceruzkou. Oči má zavreté a v kútikoch, ktoré prezrádzajú Barnášov typický rukopis, sa jemne usmieva.

Aj keď mi zavoláte o polnoci, prídem. Kým mi bude slúžiť zdravie a budem mať kľúč, budem ľuďom otvárať.
Anna Tesárová, pomocná kostolníčka v Mlynici

Kežmarské diela Majstra Pavla s mandľovými očami, pozdĺžnymi tvárami a štíhlymi dlhými prstami boli pre Barnáša silnou až nedosiahnuteľnou inšpiráciou. „Ako chlapec som si nevedel predstaviť, že toto dokázala vytvoriť ľudská ruka.“ Za 40 rokov, čo sa venuje rezbárstvu, zistil, že sa to dá. Ale za akú cenu? Dnes majú rezbári k dispozícii stroje, no finesy sa aj po poltisícročí skrývajú v neúnavnej a tvrdej ručnej práci. Nie je to robota, ktorá sa dá oklamať, zľahčiť, zefektívniť. Človek si to „odmaká“. Hoci…

Asi pred desiatimi rokmi si objednal u Barnáša poldruhametrovú sochu istý investor z Nemecka. Zaskočil ho otázkou, či si môže najprv prezrieť jeho stroje. Nie výsledky práce, ale mašiny. „Nemec si prešiel dielňu a povedal – dobre, môžete robiť.“ Zaskočený Barnáš stále nechápal, kým mu tlmočník nepovedal, že pán hľadal kopírovaciu frézu.

„Majstri v Bavorsku, Tirolsku majú showroomy, vpredu naukladaných Ježiškov od 10-centimetrového po poldruhametrového. Všetci sú rovnakí, s rovnakým výzorom, vyrobení na kopírovacej fréze. Takéto diela nemajú hodnotu, pretože ich spravíte z jedného kusa 50, 100, kým nezoderiete kopyto,“ vysvetľuje rezbár. Pohltí modernita aj kumšt starobylého rezbárskeho remesla?

Nie je ich málo

Časť svetového kultúrneho dedičstva UNESCO skrýva nenápadná obec Mlynica v Kostole svätej Margity Antiochijskej. Naša sprievodkyňa Anna Tesárová otvára krídla na hlavnom oltári a svetlo cez úzke okno modeluje sochu svätej Margity, na bočných dramatických obrazoch odhaľuje čierneho draka, ktorý sa jej zadrapil do červeného rúcha, na druhej strane je mučenie Margity v sude s vriacou vodou. Mlynický hlavný oltár je starší ako levočský, dielňa Majstra Pavla ho dokončila v roku 1514.

Krásy gotického umenia však možno naplno a nerušene obdivovať len posledných pár rokov, odkedy prebehlo reštaurovanie. Dovtedy Mlynica dlho čakala. 65-ročná rodáčka nám opisuje, ako sa už dávnejšie našli peniaze na obnovu, no spreneverili sa. Slovenská gotická cesta na dlhé roky ustrnula. A opäť sa o Mlynicu nikto nezaujímal.

Navštevníkom otvorím aj o polnoci, hovorí...
Navštevníkom otvorím aj o polnoci, hovorí nadšene Anna Tesárová z Mlynice. Autor: Andrej Barát, Pravda

„Taká som bola šťastná, že sa do toho pustili filmári. Konečne sa toho niekto chytil,“ hovorí pani Tesárová. Kľúč a príbehy kostola „zdedila“ po starkej, mame a krstnej mame. Dnes je pomocnou kostolníčkou a treťou osobou, ktorá má kľúč. „Takto sme si to podelili, aby sme zabezpečili, že kostol bude pre ľudí čo najviac prístupný. Aj keď mi zavoláte o polnoci, prídem. Kým mi bude slúžiť zdravie a budem mať kľúč, budem ľuďom otvárať.“ Peniaze za to nedostáva žiadne. Ani nechce. „Čo je na tom obdivuhodné, keď to mám v srdci?“ postaví sa prísne proti svetlu.

„Natočili sme skromných ľudí, ktorí majú možno problém vystupovať pred kamerou, habkajú pred mikrofónom, ale nehrajú žiadnu formu a je za nimi vidieť robotu. Zdieľajú vlastne podobný príbeh s nami, filmármi,“ mieni producent Juraj Baláž. Aj oni prechádzajú dlhé roky úskaliami, keď sa snažia zviditeľniť to kultúrne, čo ich región uchoval.

Pani Tesárová vôbec nie je podľa Baláža výnimkou. „Takýchto ľudí, ktorých sme počas nakrúcania objavili, musí byť na Slovensku skrytých veľmi veľa.“ Len o nich nikto nevie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#TA3 #spiš #seriál #obce #Majster Pavol z Levoče
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk