Pieseň „Našiel som si v šírom poli…“ skomponoval Mikuláš Schneider-Trnavský na slová Štefánika. Zrodila sa počas ich spoločného pôsobenia v pražskom spolku Detvan. Zaľúbené slová patrili mladučkej Ide. Dvoril jej Štefánik. No vydala sa napokon za Mikuláša Schneidera-Trnavského. Pieseň akoby predznamenávala tragický pád.
„V okamihu vysoko nad vrcholmi hôr a mračnami v bozkoch panenských lúčov v hre vĺn azúru moja duša opäť nájde pokoj, moje pery ti budú znova s vernosťou šepkať dovidenia, Giuliana,“ prečíta Hrčka z listu talianskej snúbenici Giuliane Benzoni. Po leteckej nehode našli Štefánikovi vo vrecku. Hrčka vykročí z pódia k divákom, spätí sa a naposledy sa zahľadí na Luciu Jónovú, slovenskú modelku žijúcu vo Francúzsku aj na Slovensku, ktorá slovenské prednesy dopĺňala francúzskymi prekladmi. Schytí kľučku a prudko treskne dverami.
Literárno-hudobná kompozícia pod názvom „Našiel som si v šírom poli…“ doznieva za búrlivého potlesku a je bodkou za slávnostnou spomienkou na Štefánika v Meudone 9. mája. Hlasy ôsmich spevákov sa miešajú vo večernom šere s útržkami obrazov štátnika, generála, letca, básnika, astronóma, a množstva fotografií, tónov, prísľubov a výročí, ktoré sa stihli za tento jediný deň nahromadiť. Je to naozaj bodka alebo začiatok? Štefánik sa smeje. Jemne. Nepatrne.
Občan sveta
Socha v Meudone pred observatóriom a jej breznianske dvojča sú možno jedinými sochami, kde sa Štefánik usmieva a nie je taký vážny. Meudonská verzia má presne 20 rokov, no bronzová plastika v Brezne od Jozefa Pospíšila až 90 a je tak najstaršou sochou Štefánika na Slovensku. V roku 1952 ju z breznianskej promenády odstránili. Pred roztavením ju zachránil a dlhé roky ukrýval Brezňan Ján Štulajter. Socha sa vrátila na miesto v roku 1990. Francúzi si z viacerých ponúk pre Meudon vybrali práve túto sochu, pretože má na sebe uniformu francúzskeho generála a zdala sa im najvernejšia.
Prší na uniformy vojakov a obleky takmer všetkých bývalých francúzskych veľvyslancov pôsobiacich na Slovensku, ktorí sa pred meudonským Štefánikom zišli. Znejú fujary. Na jednej hrá Daniel Compagnon, vedúci folklórneho súboru Nadeje, ktorý už 67 rokov udržiava živé tradície a zvyky medzi slovenskými a českými rodákmi vo Francúzsku. Je tiež členom Spolku rodákov a priateľov z českých krajín a Slovenska, niekdajšej Československej kolónie a dodnes zahŕňa niekoľko stoviek rodín.
Starosta Meudonu Denis Larghero pripomína, že Štefánik bol od roku 1912 aj francúzskym občanom. A práve hodnoty, ktoré francúzsky a československý generál uznával, sú podľa starostu v čase eurovolieb ohrozené a preto si ich treba pripomínať. „Nuž chcem byť v pravde občanom sveta…“ zapísal Štefánik počas jedného zo šiestich výstupov na observatórium na Mont Blancu do knihy návštev. V tom Meudonskom sa dotkol svetovej vedy a práve to má novovznikajúce múzeum zobrazovať.
V pozadí príhovorov, básní a francúzsko-slovenských spomienok sa črtá konkrétny projekt. Staré observatórium čaká rekonštrukcia za 1,4 milióna eur. Vláda Slovenskej republiky na ňu už uvoľnila sumu 350-tisíc eur.
„Súčasťou projektu má byť vytvorenie najprv prechodnej expozície venovanej Štefánikovi, ktorá zaberie plochu veľkej sály,“ upresňuje slovenský veľvyslanec vo Francúzsku Igor Slobodník. Potom sa na prvom poschodí vytvorí stála expozícia Meudonskej hvezdárne a jej súčasťou by mohla byť pamätná izba Štefánika. „Na oboch expozíciách by sa mali podieľať aj slovenskí astronómovia,“ dodáva veľvyslanec s tým, že za budovou starého observatória stále existuje zázemie pre solídny astronomický výskum.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Hviezdy
Observatórium sa na prelome 19. a 20. storočia sústreďovalo na výskum Slnka a jeho chemického zloženia. Štefánikovo zoznámenie sa s riaditeľom, osemdesiatročným Julom Janssenom, najvýznamnejším francúzskym astrofyzikom, znamenalo zlom.
Ako píše vo svojej štúdii archivárka Miriam Kuzmíková, Štefánik odovzdáva Janssenovi okrem odporúčacieho listu aj zvláštny dar – ampulku s rádioaktívnou látkou – rádiom s jáchymovského smolinca. „Štefánik bol prekvapený, s akou prívetivosťou ho staručký vedec prijal. Nielenže mu prisľúbil miesto vo svojom ústave, ale prijal ho takmer za ďalšieho člena svojej rodiny,“ píše archivárka. A Štefánik okamžite píše rodičom a priateľom list.
„Kopernik, Kepler, Newton nemusia byť ešte žiarlivými, na druhej strane však, dúfam, naskore sa ukáže, či mali pravdu, ktorí moje blúznenie po hviezdach nazývali planým romantizmom. Všetci ma zrádzali z tejto dráhy, všetci prízvukovali, že z ideálov nemožno vyžiť, treba sa postaviť na reálnu pôdu… Ja už necúvnem a nebojím sa viac budúcnosti. Nespolieham sa na žiadne protekcie, šťastie, náhodu. Verím, áno, verím sám v seba.“
Štefánik pomohol zdokonaliť viacero prístrojov, čím si získal uznanie kolegov. Presťahoval sa z hotela do malého bytu v Meudone. Konečne mal stály príjem a začal splácať pôžičky, no naberal nové na drahé prístroje.
Po skončení dvojročného pôsobenia v observatóriu u Janssena sa uchádzal o miesto na katedre fyziky v Prahe. Neuspel. A rozhodol sa zostať vo Francúzku, kde videl väčšie príležitosti vo vedeckej a neskôr aj v diplomatickej kariére.
Neznámy letec
„Viete. Pred dvadsiatimi rokmi som vôbec netušila o niekom, ako je Štefánik. Ale keď potom osadili jeho sochu, dozvedela som, aký významný muž v Meudone pôsobil,“ prihovorí sa nám francúzska dôchodkyňa.
O 700 kilometrov južnejšie v mestečku Paulhan bola situácia opačná. Tam mali Francúzi sochu Štefánika na námestí už od roku 1955. No vôbec netušili, kto to je. Bol to pre nich „aviateur inconnu“ – neznámy letec. Až v roku 1984 bronzové dielo od Bohumila Kafku, Štefánikovho priateľa z Paríža, identifikoval dopisovateľ londýnskych Timesov neskôr francúzskeho Le Monde John Harris. A dodatočne k soche umiestnili bronzovú tabuľu aj s menom. A tá je dôvodom k ďalšiemu výročiu. Bolo to presne pred 30 rokmi.
„Neustále žasnem nad jeho skutkami. A teraz mu zakývam vždy, keď prechádzam okolo hvezdárne,“ usmieva sa dôchodkyňa. „Ale povedzte mi, aké sú to nástroje, ktoré tak pekne znejú?“ Cimbal. Rozozvučí ho Veronika Adamicová. A energicky jej odpovedá huslistka Anna Lipka. Kým hrajú, francúzske mesto Meudon a slovenské mesto Brezno slávnostne obnovujú partnerské väzby. Budovu v parku Potager du Dauphin zdobia snímky slovenského fotografia Yara Kupča. Nefotí na digitál, ale na klasický stredný alebo veľký formát a zachytáva vytrácajúce sa obrázky Slovenska, takého, aké si možno pamätal Štefánik. S ručne naukladanými kôpkami sena, medzami, stromoradiami.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Unavené oči od nich odtiahne primátor Brezna Tomáš Ábel. A s úsmevom nám vysvetľuje, že slovenská delegácia sa sem nechodí zabávať na kultúrnych vystúpeniach. Ale cestuje sem pravidelne za inšpiráciou, ako vrátiť zelenšiu, čistejšiu a prívetivejšiu tvár mestu. Meudon je totiž oázou zelene. „Práve dnes sa nám podarilo dohodnúť na komunitných projektoch, ktoré sa týkajú ochrany životného prostredia, zhodnocovania a spracovania odpadu.“ Brezno sa sem už roky chodí inšpirovať aj v oblasti urbanizmu a architektúry.
„Páči sa mi, aké riešenia ponúkajú obyvateľom v Meudone. Snažia sa z vnútroblokov úplne vytlačiť dopravu. A uvoľnený verejný priestor pretvárajú tak, aby sa ľuďom žilo lepšie. Pribúdajú pešie zóny, vodné prvky, zeleň, opatrenia, ktoré zadržiavajú vodu a zlepšujú klímu v meste. Ide o potrebný trend. Klimatické zmeny sú dôsledkom nejakého správania ľudí. A ak nezačneme sami od seba a ak si v rámci takýchto partnerstiev nevymeníme skúsenosti, tak sa neposunieme ďalej,“ presviedča primátor.
Aj takýto prekvapujúci a mimoriadne cenný odkaz má Rok Milana Rastislava Štefánika. Na Slovensku sa začal 4. mája 100. výročím smrti Štefánika, vo Francúzsku o pár dní neskôr 9. mája pred observatóriom v Meudone. A skončí sa 21. júla 2020 140. výročím Štefánikovho narodenia. Parížania sa na budúci rok môžu tešiť na vystúpenie umeleckého súboru Lúčnica so Štátnym komorným orchestrom Žilina. A k realizácii bude mať bližšie aj prvé zahraničné múzeum Štefánika, ako hovoria diplomati – francúzskeho generála so slovenskými koreňmi.