Foto: Pražské Quadriennale
Výstavisko s 36-hektárovým areálom a priľahlý lesopark Stromovka vytvorili počas prvých dvoch júnových týždňov ideálne prostredie pre magické divadelné udalosti účastníkov zo 79 krajín (a regiónov), ktorých bolo okolo tisíc, a od rána do večera okrem výstav a rozprávania o divadle uskutočnili viac ako šesťsto produkcií, filmových záznamov, technických experimentov, workshopov, detských laboratórií, herní, tanečných a akrobatických predstavení, odborných sympózií.
Tri požiare nezabránili návratu
Ale najprv pár slov o Výstavisku, jeho príbeh je tak trocha aj príbehom našej spoločnej česko-slovenskej minulosti: vzniklo z národnoobrodeneckých snáh českých elít na konci 19. storočia – aby sa mohli prezentovať úspechy priemyslu a hospodárstva. Cieľom bolo usporiadať Jubilejní zemskou výstavu v roku 1891 – sto rokov po prvej, ktorá bola v Klementine v lete roku 1791 a bola úplne prvou výstavou svojho druhu na svete (Krystal Palace v Londýne postavili až v roku 1852). Preto sú na fasáde centrálneho secesného Priemyselného paláca (Průmyslového paláce) tie dva dátumy.
Palác v duchu industriálnej secesie projektoval Bedřich Munzberger a staval František Prášil. Pre nás je zaujímavé, že na výstave v roku 1895 (Národopisní výstava československá) postavil architekt Dušan Jurkovič valašskú dedinu a čičmiansky dom, ktoré určili prvé roky jeho tvorby. A ďalšia výstava v roku 1898 (Výstava architektury a inženýrství) je spojená s prvými filmovými projekciami a aj dostavbami ďalších pavilónov: vľavo od vstupu postavili Pavilon umělecké výstavy (dodnes patrí Akadémii výtvarného umenia) a vpravo Pavilon města Prahy, kde je dnes Lapidárium Národného múzea (a najkrajšia výstava z celého PQ – Fragmenty)…
Foto: Pražské Quadriennale
Po roku 1918 sa výstavisko stalo súčasťou Pražských vzorkových veľtrhov a prezentovalo priemyselnú a obchodnú úroveň krajiny. V roku 1948 Priemyselný palác premenovali na Zjazdový a konali sa tu stranícke a odborárske zjazdy a celý areál premenovali na Park kultúry a oddychu Júliusa Fučíka (PKOJF).
Výstavy sa presunuli do Brna a na Strahovský štadión. Po svetovej výstave v Bruseli, v roku 1960, na výstavisko preniesli ocenený Bruselský pavilón (ceny na Expo'58 za architektúru a výstavu dostali: František Cubr, Josef Hrubý, Zdeněk Pokorný, František Troster). Tam sa konali aj prvé PQ – od roku 1967 do roku 1991.
Keď v roku 1991 Bruselský pavilón zhorel, sa Pražské Quadriennale konalo v Priemyselnom paláci – v rokoch 1995, 1999, 2003 a 2007. V roku 2008 ľavé krídlo Priemyselného paláca zhorelo a až teraz ho provizórne upravili a znovu slúži pôvodnému účelu – tohto roku tam bola PQ expozícia škôl.
Po roku 1989 sa do areálu začali vracať výstavy a veľtrhy. Boli postavené štyri Křížkove pavilóny, obrovská Křížkova fontána – javisko pre tanečné produkcie a za Priemyselným palácom vznikla tak ďalšia zóna pre výstavy a kultúrne a športové podujatia ako aj divadlo Pyramída pre muzikál, divadlo Globe, replika shakespearovského divadla (zhorelo v roku 1999), Malá športová hal a ďalšie objekty. A tohtoročné PQ ich zaplnilo a ešte aj ďalšie priestory v Prahe ako zahraničné kultúrne strediská, divadlá a ďalšie výstavné priestory.
Doteraz najbohatší program
Pražské Quadriennale je s týmto areálom spojené od svojho zrodu, i keď nikdy nebolo toľko účastníkov a taký bohatý program ako v tomto roku. Určovali ho tri tematické okruhy: Imaginácia, Premeny a Reflexie a tri súťažné sekcie: Výstava krajín a regiónov, Študentská výstava a Výstava divadelnej architektúry a priestoru. Toto boli súťažné kategórie, ktoré súťažili o Zlatú Trigu. V predchádzajúcich ročníkoch bola Zlatá Triga miniatúra podľa súsošia z nadpražia Národného divadla v Prahe, toho roku navrhol sklenenú plastiku štylizovaného trojzáprahu architekt Peter Bakoš. Sklenené kone už rušia väzbu k Národnému divadlu a symbolizujú tri fázy života – vitalitu mladosti, skúsenosť stredného veku a múdrosť zrelého veku.
Foto: Pražské Quadriennale
Medzinárodná porota, ktorú tvorili Dorita Hannah, Tim Foster, Jim Clayburgh, Liu Xinglin, Sofia Pantouvaki, Robert Kaplowitz, Yaron Abulafia, Sodja Lotker, Omar Rajeh, Monica Raya a Kate Bailey, udelila ceny podľa vyššie uvedených kategórií: cenu za najlepší projekt v kategórii Krajiny a regióny získali Francúzsko, Katalánsko a Maďarsko; cenu za kurátorský koncept získalo Lotyšsko, za študentské expozície boli odmenení študenti z Taiwanu, Gruzínska a Fínska.
Cenu za imagináciu v Študentskej výstave dostali Taliansko, Česká republika a Filipíny. Ako najväčší talent študentskej časti bola ocenená Natalia Sedano z Mexika. Za najlepší dizajn dostali ocenenie vystavujúci z Mexika – Jerildy Bosch, Chorvátska – Ivan Marušič Klif, z Číny – Zhou Zhengping, z Kanady – Michael Levine, a Austrálie – Latai Taumoepeau.
Zvláštnu cenu poroty dostal predčasne zosnulý Bert Neumann, za celoživotné zásluhy bola ocenená Kirsten Dehlholm a cenu pre mentora dostal Arnold Aronson. Za najlepšiu publikáciu vyhlásili knihu Donatella Barbiieri: Costume in Performance: Materiality, Culture and the Body. Cenu za divadelný priestor dostali: DOX+, Soundforms, Levitating Theatre, Theatre in the Wild (Čína). Cenu detského diváka dostala expozícia Chile (tú však udelila Česká televízia na základe diváckych ohlasov, nie odborná porota).
Foto: Pražské Quadriennale
Hlavnú cenu – Zlatú Trigu porota udelila projektu Severnej Macedónie This Building Truly Talks (Táto budova naozaj hovorí) – modelu obytného domu železničiarov, kde performerka pripomínala udalosti z rôznych dôb v rôznych situáciách. Pamäť miesta a spoločné spomienky ožívali jej akciami do novej skutočnosti a scénické prostriedky sa stávali prejavom politického aktivizmu.
Silný zážitok podnecovala aj civilná postava aktivistky. Je to podobná poloha, akú na berlínskom Volksbuhne modeloval in memoriam ocenený nemecký divadelník Bert Neumann, ktorému bola venovaná nemecká expozícia – červeno-biely otáčací valec s obrazovou dokumentáciou z divadelných produkcií v Tokiu po cunami a havárii elektrárne Fukušima. Zážitok umocňovala aj pripomienka tridsiateho výročia udalostí, keď nemeckí „turisti“ v Prahe a na iných miestach v ČSSR čakali na možnosť vycestovať… a aj tie dve pristavené maringotky – šatne, obytné prívesy? – z jednej znela Wagnerova hudba a z druhej Mozartova…
Keď porota uverila
Pestrosť a vitalita sa stali určujúcimi pre tohtoročné PQ. Cieľ usporiadateľov – predstaviť scénografiu ako umelecké a technické médium, ktoré žije v čase v premene svojich prejavov, najdôslednejšie naplnil experimentálny Projekt 36Q°. Tím Blue hour spojil svetelný dizajn, video, zvukový dizajn, taktilné a zvukové podnety do virtuálnej metareality, ktorou mohol návštevník prechádzať, ale ju aj modifikovať a dotvárať. Celé dni sa v priestore Malej športovej haly žilo životom mimo (reálneho) času a priestoru.
Podobný zážitok sľubovala aj česká expozícia, ktorá pre svojich návštevníkov pripravila CAMPQ – kontajnerové mestečko na ostrove Štvanica, kam ich dopravili z výstaviska autobusmi a ponúkali „adaptačný priestor pre mimozemské civilizácie“, ktoré hľadajú útočisko na Zemi, a zážitky sprostredkované desiatkami divadelných tvorcov im vytvárali nový fiktívny svet. Návštevníci sa mohli na ňom zúčastniť mierou vlastnej kreativity.
Bol to koprodukčný projekt troch nezávislých a interaktívnych divadiel – Letí, Tygr v tísni a Jihočeské divadlo. Českí študenti z brnianskej JAMU ponúkali v staručkom novinovom stánku pod heslom „Praha není Česko“ výlety do autentických vidieckych lokalít a svojich hostí preniesli na pole a do tovární. Získali cenu za „imagináciu“- porota uverila…
Pražskí študenti v ateliéroch na DAMU k výročiu založenia školy a na počesť jej zakladateľa Františka Trostra usporiadali excelentnú výstavu návrhov a makiet pod názvom Tradice a současnost scénografie DAMU.
Neprítomnosť zázraku…
Bratislavská škola mala v zrkadlovej transparentnej kocke levitujúci kus látky symbolicky spájajúci minulosť s prítomnosťou, remeslo s umením, nutnosť s fantáziou. Názov STELLA spolu so skladačkou pre divákov otvárali asociácie nekonečných kombinácií daného tvaru a priestoru. Aktuálne aj v Galérii Slovenského inštitútu v Prahe vystavujú študenti VŠMU práce z posledných prieskumov.
Foto: Rene Miko/Divadelný ústav
Slovenskú účasť, ktorú zabezpečoval Divadelný ústav, nazval kurátor Rastislav Ballek v sekcii Krajín a regiónov Neprítomnosť zázraku nás vyčerpáva a v spoločnom priestore úniku z civilizácie vytvorili spolu s architektom Jurajom Poliakom miesto pre oddych, kontempláciu, aj pozorovanie „zázraku“ – Miracles bol spoločný projekt štyroch nezávislých zoskupení zo Slovenska (Debris Company, Med a prach, Divadlo Pôtoň a Sláva Daubnerová), ktorý tu dokumentovali priestorom, videozáznamami a predstaveniami na pražských scénach.
Do projektu Fragmenty, kde vystavovali „legendy scénografie“, kurátor prihlásil inscenáciu Jozefa Cillera (päťnásobný laureát PQ): František Švantner: Nevesta hôľ (1986, Divadlo SNP v Martine). Situovanie plastiky – asambláže – makety v expozícii Lapidária Národného múzea bolo mimoriadne šťastné a drevený rustikálny objekt, plasticky osvetlený v kamennom depozite, dostal novú dimenziu. I keď popis inscenácie v češtine a angličtine poeticko-symbolickú atmosféru naznačil, divák vnímal skôr skulpturálne kvality, bez divadelných analógií.
Ale mágia priestoru Lapidária všetky exponáty posunula do inej roviny a Fragmenty od legiend svetovej scénografie fungovali ako autonómne diela. Podobne Švajčiar Tom Luz a jeho neobvyklá hudobná produkcia, ktorá zázračne korešpondovala s priestorom a celý rad ďalších exponátov, ktoré Pražania mimoriadne vnímali aj v rámci 16. múzejnej noci (8. jún). Lapidárium nie je bežne prístupný priestor a Noc múzeí sprístupnila aj ostatné priestory PQ – Křížkove pavilóny, Malú športovú halu a aj Priemyselný palác – v čase od 19.00 do 1.00 h. a vonkajšie priestory Výstaviska a priľahlé parky Stromovky ožívali festivalovými predstaveniami ako cez deň, i keď niekedy prúd divákov premiestnil kopy slamy či mramorové kocky, tehly, či iné rekvizity.
Architektúra oživenia
Výstava divadelného priestoru predstavila najrôznejšie možnosti vytvárania architektonických stratégií pre divadlo. Od klasického "kukátka“ až po typy východného divadla a varianty mobilných akustických a svetelných zdrojov v prírode alebo v mestských aglomeráciách. Slovensko do súťaže prihlásilo rekonštrukciu Novej synagógy v Žiline na kultúrne účely. Väčšina prezentácií bola, podobne ako Žilina, adaptáciou, oživením či rekultiváciou staršieho priestoru.
Foto: Rene Miko/Divadelný ústav
Rekonštrukcia mýtického javiska, ktoré v roku 1912 navrhol Adolf Appia pre prvý festival v Hellerau, bola na poslednom PQ v návrhu (von Salzmann) a dnes už dokumentujú tanečné a pohybové produkcie, ako to funguje. Výstava bola situovaná v centrálnej hale Priemyselného paláca v dodávkach, ktorých nákladné priestory boli upravené ako projekčné sály s možnosťou reprízovania projekcií alebo štúdia materiálov doma.
Porota v zložení Andrew Filmer, Dorrita Hannah a Monica Raya vybrala zo štyridsiatich projektov štyri víťazné: DOX+ – dostavba pražského kultúrneho a výstavného centra v blízkosti Výstaviska za jeho multifunkčné usporiadanie (tohto času tam diváci majú možnosť vidieť výstavu významnej českej architektky Evy Jiřičnej); prestavba továrenskej budovy od architekta Ivana Kroupu má už desať rokov, ale vlaňajšia dostavba DOX+ vytvorila aj divadelný, akusticky mimoriadne kvalitný priestor.
Druhou ocenenou prácou je anglicko-poľský projekt tzv. Levitujúceho divadla, ktoré skúma vzťah medzi vizuálnymi a chuťovými zážitkami so snahou vytvoriť taký model, kde tieto stránky zážitku môžu byť inšpiratívne a spoločensky užitočné. Soundforms je anglický projekt mobilnej akustickej mušle, ktorá umožňuje divadelné a hudobné produkcie v najrôznejších podmienkach, tohto času funguje ako divadlo pod šírim nebom v San Diegu. Theatre in the Wild je čínsky projekt divadla v opustenej krajine, kde môže by iniciátorom stretnutí, festivalov a spoločenskej komunikácie.
Absolútne umelecké dielo
Centrálny priestor Priemyselného paláca bol aj priestorom divadelných predstavení, výstavy kníh, kníhkupectva so špecializovanou tematikou, vyhliadkovej veže, reštaurácie a performácií, prehliadok a eventov. Jedna z najpôsobivejších bola prehliadka kostýmov z rôznych produkcií (nielen divadelných) maďarskej výtvarníčky Fruzsiny Nagy a dirigentky Dory Halas, ktorú nazvali Taboo ako narážku na prekračované tabu, ktoré kolekcia aj koncert akcentovali. Hybridné vizuálne aj hudobné produkcie programovo atakovali zmyslové vnemy, tvoriac „barokové“ zážitky.
Projekt Emergence Kostým a Emergence Festival boli určené pre študentov, organizované ako otvorené fórum. Garantom projektu bola česká kostýmová výtvarníčka Symona Rybáková. Mnohé akcie podliehali stratégiám Site specifik festivalu, ktorý sa vlnil celom priestore a čase PQ, zahŕňajúc činohru, tanec, kostýmy, zvuk, inštalácie, nové médiá vo vzájomnej interakcii, v súperení, ale aj rešpektovanej divadelnosti, mnohoznačnosti, ale aj individuálnej výrazovosti. Podobne orientovaný bol aj projekt Formace, ale jeho cieľom bolo hľadať možnosti spolupráce v najrôznejších oblastiach a odkrývať limity, hranice potenciálnej spolupráce.
Paralelne sa v Křížkovom pavilóne č. 4 konali prednášky, diskusie, kritické semináre, ktoré akademické a umelecké názory konfrontovali a prezentovali.
Jedna z najzaujímavejších bola prednáška Stefana Podu: Operné javisko ako absolútne umelecké dielo. Poda ako aktívny tvorca, režisér, výtvarník predstavil svoj osobný model prístupu k tvorbe inscenácie ako syntetického diela. Opera je, podľa Podu, pôsobivá abstrakcia hudby a spevu so schopnosťou emócie nielen podnecovať, ale povýšiť na iracionálnu až transcendentálnu úroveň v toku času. A tvorca je povinný vytvoriť taký pomer emocionálnych podnetov, aby sa vytvorila taká situácia – má na to maliarstvo, hudbu, sochárstvo, módu, poéziu, dizajn, filozofiu, históriu – ale má stále na pamäti, že netvorí vzdelávaciu, ale emocionálnu, duchovnú nadrealitu – sen, ktorý sa podobá na našu realitu, ale len vzdialene, lebo čas plynie v rytme hudby. Preplnené sály a spontánny potlesk boli jasným prejavom obdivu k tvorcovi, ale aj záujmu o vec.
Celý rad seminárov analyzoval problematiku historiografie, múzeí, depozitárov, najmä v „nových“ krajinách, otázky spolupráce s realizačnými zložkami, kostýmu a jeho autonómie, ilustrácie a scénografie, bábkového divadla, scénografiu zvuku, vzdelávanie, problematiku divadla pre deti a postihnuté skupiny návštevníkov, politickú silu scénografie, kurátorské projekty, nové médiá, urbanizmus a scénografiu, film a divadlo, scénografiu a fotografiu, autorské práva, detské programy – animátorský kurz, zvieratká v priestore, nielen na ilustrácii.
Nie je to málo
Jedna z tém Fotografia a scénografia mala v Prahe zaujímavú výstavu – Viktor Kronbauer: Legenda divadelnej fotografie. Kurátorský výber sa sústredil na fotografie z predstavení experimentálnych divadiel, ktoré sú inšpiratívne a experimentujú s výrazovými prostriedkami a hľadajú inscenačné možnosti mimo divadelného priestoru (Divadlo Na zábradlí, Divadlo komedie, Divadlo husa na provázku, Continuo, Tygr v tísni). Kronbauer je obrazovým kronikárom českého divadla takmer štyridsať rokov, má špecifický cit pre scénické umenie a schopnosť v jedinej fotografii zhmotniť estetiku inscenácie, jej dramatický odkaz, výraz, je dôstojným pokračovateľom nestora českej divadelnej fotografie a svojho učiteľa Jaroslava Krejčího (1929 – 2006).
Najväčšia výstava scénografie sa skončila, tiež nedala odpovede na otázky, ako scénografiu vystavovať, ale dala množstvo podnetov na myslenie, nové kontakty a priateľstvá, dala poctu divadlu a tvorcom jeho vizuálnej stránky, a to nie je málo.