Slovensko. Vodná veľmoc bez vody?

, 05.11.2019 06:00
ženy, voda, osada
Ženy z osady Nový dvor čakajú v rade na vodu. Vyše 2 000 ľudí je odkázaných na jeden kohútik. Autor: ,

„21. storočie, čo?“ uškrnie sa pán, ktorý stojí v osade Nový dvor v blate pri neomietnutej búde, z ktorej trčí rúrka a na jej konci kohútik. Napúšťa si do kanistra vodu. Na pitie, varenie, pranie a umývanie. Za ním stoja ženy, deti, starci s vedrami, fúrikmi, aby si nabrali tiež. O pár hodín prídu znova. A znova. Jeden jediný kohútik slúži približne pre 2 300 ľudí, pre polovicu obce Veľká Lomnica. Doma takú „samozrejmosť“ ako vodu nemajú. No čo ak voda ani v iných domácnostiach Slovenska už nebude samozrejmosťou?

V sobotu a v nedeľu ráno rad na vodu zhustne a znervóznie. Čaká sa hodinu aj viac. Niekto to zo zúfalstva, z hnevu či núdze nevydrží a uteká si nabrať vodu zo Studeného potoka. Veď je na skok, tečie z krásnych Tatier! Práve tomu musí zabrániť Milan Polhoš, asistent osvety zdravia.

Studený potok síce vyviera z hôr, no cestou míňa množstvo hotelov, prevádzok, budov, čističiek a piť z neho v blízkosti Veľkej Lomnice znamená riziko. Nielen pre jednotlivca. „Rozšíri sa infekčná žltačka, hnačka. Aby sme tomu zabránili, robím medzi ľuďmi osvetu aj prevenciu, aby nebrali vodu z potoka. Je to nehygienické. Nech ľudia radšej čakajú,“ hovorí pán Polhoš.

Ale ako upokojiť ľudí, aby trpezlivo čakali na vodu, keď jediný zdroj zdravotne neškodnej pitnej vody v zime zamrzne? „Vtedy si ľudia nazbierajú kartóny, papier, zapália ich, nahrejú rúrku. Ale to znamená ďalšie čakanie. Kým mráz povolí,“ opisuje Polhoš. A teraz v takýchto podmienkach chystajte deti do školy, seba do práce, varte, perte, upratujte. Dodržiavajte hygienu tak, aby sa rodina vyhla svrabu, všiam a blchám.

Ak sa v akejkoľvek komunite výrazne obmedzí prístup k vode, nezvyšuje to podľa odborníkov len zdravotné riziko.

200 rokov pozadu

„Nejde tu len o osobnú hygienu človeka, ale aj o hygienu domáceho prostredia, oblečenia. Už len také umývanie riadu a pranie. Narúša to sociálny život a prináša zdravotné riziká. Ako má ísť dieťa do školy riadne pripravené tak, aby ho nebolo cítiť, keď sa nemá kde poriadne umyť? Jednoducho bude vyčlenené. Ak nie je zabezpečený zdroj pitnej vody, ľudia hľadajú alternatívy.

Áno, skúšajú to aj v potoku. A vtedy prichádzajú zdravotné riziká vo forme parazitov, črevných a hnačkových ochorení. Všetko so všetkým súvisí. Nehovoriac o nálade ľudí, ktorí ráno čakajú na vodu aj hodinu. Ako sa to asi odrazí na motivácii, radosti zo života, túžbe sa aktivizovať?“ pýta sa expert metodik Michal Kubo z organizácie Zdravé regióny.

Lekár Peter Marko nám opisuje udivených expertov zo Svetovej zdravotníckej organizácie, ktorí osadu Nový dvor navštívili ako jedno z piatich unikátnych miest v Európe, kde sa vyskytujú multirezistentné kmene tuberkulózy, a to práve pre zlé podmienky: „Nerozumejú tomu, ako je možné, že niekde v členskej krajine Európskej únie ešte existuje nízky štandard na úrovni 19. storočia!“

Osada Nový dvor však nie je zďaleka jedinou, kde je celá komunita odkázaná na jeden vodovodný kohútik. Podľa lekára Marka je drvivá väčšina z vyše 800 osád na Slovensku bez štandardného prístupu k pitnej vode a s hygienickými nedostatkami. V Trebišove je na jeden zdroj pitnej vody odkázaných dokonca až 4 000 obyvateľov. V rade čakajú dve hodiny.

V osadách sa miesia, znásobujú dlho neriešené existenčné a zdravotné hrôzy. Prístup k vode sa však len ťažko vyrieši, ak si obyvatelia osád postavili príbytky na cudzích pozemkoch, ktoré im nepatria. Ak dlhujú značné sumy na poplatkoch, odvozoch odpadu, prenájmoch, energiách, ak je medzi nimi množstvo neplatičov. Lenže ani toto zdanlivo nerozmotateľné klbko stále nepredstavuje ten najvážnejší problém. Čo ak sa v bezvodnej situácii ocitnú aj „platiči“?

Klimatická zmena? Problém každého!

Niektoré domácnosti v osade Nový dvor zachytávajú dažďovú vodu. Nič sofistikované, zo strechy tečie cez odkvap do suda. Využívajú ju na pranie. Pán Polhoš pri stojane s vodou ľudí nabáda, aby kohútik vždy riadne zatvorili. Aby voda netiekla zbytočne. Aby s ňou šetrili. Dievča si pod kohútikom rýchlo umyje nohy v papučiach, no kým sa dotmolí s vedrom po ceste-neceste domov, bude beztak ufúľané.

A teraz uprostred rómskej osady padne absurdná otázka. Myslí pán Polhoš popri tom všetkom na klimatickú zmenu? Zvraští obočie. „Samozrejme! Veď je to problém každého. A ešte to len bude problém,“ presunie sa pohľadom späť k Studenému potoku. „Vidím, ako v ňom voda neustále klesá a klesá,“ hovorí s tým, že má obavy, že klesajú aj iné zdroje. A potom bude mať 2 300 ľudí v Novom dvore nie jeden zdroj pitnej vody. Ale žiaden.

Ak niekomu prasknú nervy, ide sa napiť zo...
Ak niekomu prasknú nervy, ide sa napiť zo znečisteného Studeného potoka. Tomu musím zabrániť, hovorí Polhoš. Autor: Andrej Barát, Pravda

Príklad osady Nový dvor používame ako myšlienkový experiment. Dôvod na hlbšie zamyslenie sa nad vodou, klimatickou krízou a krajinou. Dnes možno Slovensko akútne nepociťuje nedostatok vody, no to neznamená, že vodu možno vnímať ako samozrejmosť. A že sa k nej možno správať tak ako doteraz. Často ľahostajne.

Pýtame sa klimatológa Jozefa Pecha, či je pritiahnuté za vlasy považovať výjavy z Nového dvora za pohľady do budúcnosti poznačenej klimatickou krízou. Nemyslí si, že je to prehnané. „Ak nás zasiahne sucho, ktoré bude pokračovať päť rokov podobne ako v Česku, je možné, že zdroje vody sa budú stenčovať. Pochopiteľne, že v porovnaní s Českom máme lepšie geologické podložie, takže vody máme stále dosť, ale to sa v budúcnosti môže pri dlhotrvajúcom suchu zmeniť. V istom období môže byť problém natoľko akútny, že nielen studne, ale aj verejné vodovody môžu byť obmedzené. Môže sa vyskytnúť podobná situácia ako v niektorých regiónoch Česka, kde obce vyhlásili stav núdze. Museli si objednávať cisterny s pitnou vodou z iných oblastí.“ Aj tam nervózni ľudia čakali v radoch na takú „banalitu“ akou je voda.

Udialo sa to aj napriek tomu, že Česko má pomerne bohatú a veľkú sieť vodných nádrží. „Aj napriek tomu majú stále veľký problém s prameňmi. Ťažko povedať, kedy sa niečo podobné môže vyskytnúť na Slovensku. No obávam sa, že k tomu môže niekedy v budúcnosti dôjsť. Ak nezačneme efektívnejšie riešiť zadržiavanie vody v krajine,“ upozorňuje klimatológ.

Načo sa tým však trápiť, keď Slovensko využíva približne iba pätinu využiteľných množstiev podzemnej vody, ktoré má k dispozícii? Najmä ak podľa Jána Gavurníka, hydrológa zo Slovenského hydrometeorolo­gického ústavu, určite patríme k štátom, kde priemerne na jedného obyvateľa je k dispozícii výrazne viac podzemnej vody, ako sa spotrebuje, čo Slovensko môže radiť medzi vodné veľmoci.

Hladiny podzemnej vody však dlhodobo klesajú.

Voda nepochádza z kohútika

„Výraznejší pokles sa prejavil začiatkom 80. rokov 20. storočia a v posledných dvoch-troch rokoch. Globálne dosiahol pokles hladiny podzemnej vody na Slovensku za posledných 50 rokov asi 10 až 50 centimetrov,“ spresňuje hydrológ. Pokles je plošný, najvýraznejší je na Záhorí a na juhu stredného a východného Slovenska. „V čoraz väčšej miere dochádza v našich pozorovacích objektoch k prekonaniu dlhodobých minimálnych úrovní hladín podzemnej vody,“ zdôrazňuje.

V Kapskom Meste, hlavnom meste Juhoafrickej republiky, vlani vyschli zdroje pitnej vody natoľko, že sa muselo pristúpiť k dramatickým opatreniam. Samospráva vyzývala ľudí, aby v toaletách nesplachovali. A ak musia, tak len sivou vodou, takou, čo zostáva po varení či umývaní. Ľudia sa mali sprchovať kratšie ako dve minúty. Zaviedli sa prídely – 50 litrov na osobu a deň (a to išlo o celkovú dennú spotrebu človeka vrátane domácnosti, práce či školy). Čo je výzva, keď už len počas jedného úsporného sprchovania človek minie 15 litrov. Sami ľudia na sociálnych sieťach rozširovali tipy, ako minimalizovať spotrebu vody. Bola aj súťaž, kto vydrží dlhšie nosiť tričko bez toho, aby ho opral. Ale situácia nebola vôbec zábavná. Bola kritická. Mesto malo asi 90 dní na to, aby sa zmobilizovalo a vyhlo sa takzvanému Dňu nula – dátumu, keď sa mali úplne zatvoriť vodovodné kohútiky. Podarilo sa.

Svetové ekonomické fórum uvádza Kapské Mesto ako príklad samosprávy, ktorej sa spolu s obyvateľmi podarilo zabrániť jednej z najhorších „mestských“ vodných kríz. Aj vďaka spomínanému aktivizmu, šetreniu a osvete. Vodné nádrže Kapského Mesta sú dnes na vyše 82 percent zaplnené. No kríza nie je celkom zažehnaná. Dnes sa Juhoafrickej republike darí zabezpečiť asi 15 miliárd kubických metrov pitnej vody. O desať rokov však bude podľa odhadov potrebovať 17,7 miliardy.

Čo si však v Kapskom Meste uvedomili? Voda nepochádza z kohútika. Tak znel nápis na tričkách počas jednej z kampaní. Voda pramení z úžasného kolobehu v prírode, do ktorého sme však my ľudia výrazne zasiahli.

Zmĺkol jemný dážď

Krátko a „nesmelo“ sa pripomenul napríklad v pondelok v Nitre, keď v posledný októbrový týždeň ustúpilo babie leto ochladeniu a mrakom. Obyčajný dážď. Bez hromov a bleskov.

Klimatická kríza neznamená, že na Slovensku prší menej. Priemerný ročný úhrn zrážok sa na Slovensku príliš nemení. Zmenila sa však teplota, je o dva stupne vyššia ako pred 100 rokmi. A tak zatiaľ čo v minulosti sa vyparilo asi 65 percent vody z krajiny a 35 percent odtieklo riekami, dnes sa pre vyššiu teplotu vyparí až 70 percent vody a riekami odtečie už iba 30 percent! Presné výpočty prezentoval klimatológ Milan Lapin na piešťanskom workshope Voda nad zlato, ktorý sa venoval zadržiavaniu dažďovej vody.

Poznateľne sa mení podoba dažďa. Neprší rovnomerne počas roka, zrážky sa koncentrujú do búrok a prudkých lejakov. „Väčšia časť vody začína padať vo veľmi nepríjemnej a nevhodnej forme. Väčšiu časť roka sú prehánky a búrky a potom nič. Úplne sa vytratili krajinské tiché dažde. Už ich zažívame veľmi málo. Práve tie boli schopné dopĺňať zásoby podzemných vôd,“ prezrádza klimatológ Pecho.

Búrky to nedokážu efektívne. Naopak, spôsobia veľa škôd a sucho ešte viac prehĺbia. Zimy sú veľmi teplé a mierne. A väčšia časť zo snehu sa počas zimy roztopí a voda odtečie. Na jar zostáva z prirodzených zásob vody pre krajinu veľmi málo.

Ale to, že stíchol obyčajný dážď, je len prvá časť problému s vodou. Ktorú súčasná generácia možno už nedokáže zvrátiť, no určite by mala urobiť všetko pre to, aby sa počasie pre ďalšie generácie ešte viac nezhoršilo. Čo sa stane, ak sa na klimatickú krízu vykašleme. Je to presne tak, ako to povedal pán Polhoš z rómskej osady – ide o problém každého z nás.

Druhú časť problému s vodou však vieme vyriešiť. A to tak, že výsledky zažije už súčasná generácia. Stačí efektívne zadržiavať vodu v krajine. Obyvatelia Kapského Mesta sa o to pokúšajú, kde sa len dá. Aj obyvatelia rómskej osady Nový dvor zachytávajú dažďovú vodu. No paradoxne v uplynulých desaťročiach sme sa na Slovensku usilovali o presný opak. V skutočnosti sme robili a niekde stále robíme všetko pre to, aby sme sa vody čo najrýchlejšie zbavili. Naozaj čakáme, kedy budeme čeliť skutočnej existenčnej hrozbe ako ľudia v Juhoafrickej republike?

Obyvatelia Kapského Mesta stoja v radoch na...
Obyvatelia Kapského Mesta stoja v radoch na pitnú vodu. Február 2018. Autor: Bram Janssen/AP

Kolízia generácií a prúdov

Ako vnímate klimatickú krízu? „Je to vec, ktorá sa nevyhnutne stane. A to ma robí dosť smutnou. Budú tu neskutočné horúčavy, neskutočné zimy, nebudú sa striedať štyri ročné obdobia, iba leto a zima. A to bude mať nesmierny dosah na živočíchy, ktoré sa nebudú vedieť tomu prispôsobiť. Klesne biodiverzita,“ odpovedá Blanka Drinková, študentka Strednej odbornej školy záhradníckej v Piešťanoch. Počúvať to od 17-ročnej dievčiny je niečo, čo sa ťažko spracúva. Workshop Voda nad zlato má prestávku a k voľnej debate sa pridávajú sivovlasí džentlmeni. Každý niečo „prihodí“:

„Zničíme si Zem naším počínaním, naším štýlom života, emisiami.“ „Ničíme si lesy!“ „Mladí sa vedia prispôsobiť. Starí už nie. Mladí to majú vyriešiť!“ Strojný inžinier Štefan Sulík to zaklincuje, že to nezvládneme. „Všetky naše snahy sú prevalcované vyššími záujmami.“ Toto ponúkame ako odpoveď? Rezignáciu?

Pred pestrým publikom vystúpi Andrej Šille zo Slovenského vodohospodárskeho podniku. Jedno z riešení, ktoré ponúka, znie – vodné nádrže by sa mali budovať vo väčšom množstve. Má pravdu v tom, že vodu treba ešte viac zadržiavať vo veľkom. No pýtame sa ho, prečo sa Slovensko neinšpiruje Českom a nevolí prednostne prírode blízke opatrenia. Napríklad polder Žichlínek, ktorý je mimoriadnym vodohospodárskym počinom, pretože skĺbil ochranu pred povodňami a obnovu prirodzenej riečnej krajiny – obnovili sa meandre, obnovili sa pôvodné riečne nivy, povzbudil sa mladý lužný les. Prečo takéto nádrže nestaviame aj na Slovensku? Vodohospodár odpovedá, že by veľmi radi pristúpili k meandrovaniu a k revitalizácii vodných tokov, ale prekážkou sú nevysporiadané a rozdrobené pozemky. Ide o silný a pravdivý argument, no opäť prax pozemkových úprav z Česka ukazuje, že aj to sa dá riešiť.

Pán Šille však poznamená jednu kľúčovú vec. „Sme naklonení tomu, aby voda zostala v prírode. Aby odtok do ostatných vodných tokov bol na poslednom mieste. Sme za to, aby voda zostala v krajine.“ O akej vode hovorí? O kľúčovej. O tej, čo zdanlivo nevidieť a ktorú „nechceme“ vidieť. Ktorá prší a padá na zem, vsakuje do lesnej pôdy, tečie človeku pod nohami na brehu rieky, drží sa v alejach, stromoradiach, remízkach. To všetko sa deje v krajine, ak funguje dobre. Lenže krajina vôbec nefunguje dobre.

Odprírodnenie

Krajinná architektka Eva Wernerová ukazuje publiku čoraz častejší obrázok slovenskej krajiny – dve fotografie, ktoré urobila v tomto roku v jednom augustovom týždni. Najprv obec Šterusy, zaplavená hnedou brečkou stečenou z polí, z ktorých sa odstránila zeleň. Čo má potom voda v takejto krajine robiť? „Len zletieť dolu do dvorov a záhrad a zaplaviť polovicu dediny.“

Druhá fotka ukazuje Petržalku, desať vyschnutých mladých stromov. Neuniesli sucho, nikto si na ne nespomenul. Krajinná architektka odhaduje, že v Bratislave tento rok vyschli stovky, ak nie tisíce stromov. Aj mladých. „Po ktorých tak veľmi túžime.“

Desiatky rokov sme (nielen) na Slovensku podľa nej uplatňovali riskantnú filozofiu – rýchlo sa zbaviť vody. Meandre riek a potokov sa narovnávali. Z krajiny sa vygumovali dreviny vôkol potokov, stromoradia, remízky, kríky deliace polia. Vysušili sa mokrade. Z pôvodne pestrej krajiny, bohatej na vodu, hmyz, zvieratá a vtáky sme systematicky vytvorili krajinu, z ktorej sa vytrácajú druhy. Krajina ochudobnená o zeleň a biodiverzitu nedokáže zadržiavať vodu. Dažďová voda nemá kde vsiaknuť, nečistí sa, nezostáva v prostredí, aby ho ochladzovala. Holé orné pôdy majú v lete 35 a viac stupňov. Krajina sa prehrieva.

Krásne? Ale bez vody. Krajinu systematicky...
Krásne? Ale bez vody. Krajinu systematicky oberáme o vodu, tým, že sme zničili remízky, aleje, celkovú pestrosť. Autor: Andrej Barát, Pravda

Dažďová voda sa v mestách a dedinách zvádza do rúr, do kanalizácie, čím rýchlejšie odtečie, tým lepšie. Rieky sme „položili“ do betónových korýt. „A čo je smutné, ešte tento rok sa schválilo 100 projektov na betonáže potokov v obciach. Čo je úplne opačný systém, než aký začal prijímať celý svet,“ znepokojene hovorí krajinná architektka.

Tak aké je riešenie? Napríklad depresie.

Ako dostať vodu do klimatizácie

Najúčinnejšou klimatizáciou, ktorá nepotrebuje elektrinu, je zeleň, napríklad strom. Jeden strom dokáže vypariť vyše 300 litrov vody denne. Výparom zvyšuje vlhkosť, ochladzuje prostredie a – udržiava v ňom vodu.

Aby zelená klimatizácia fungovala, potrebuje dodávku vody. Najvhodnejšou je dažďová. Je mäkká, má vhodnú teplotu. Len doteraz sa všetkej tejto vody, ktorá padá zadarmo, snažia ľudia zbaviť. Zo strechy rovno do kanála. Toto treba zmeniť. Prečo by nemohla tiecť v Petržalke zo strechy k mladým citlivým stromom – klimatizáciám, aby nevyschli?

Nuž a depresiou sa odborne označuje zníženina, alebo jama. Miesto, kde sa môže dažďová voda cielene hromadiť a veľmi pomaly uvoľňovať. Naplní sa zeminou, ktorá vodu nasáva a osadí sa rastlinstvom, ktoré vodu vyparuje do ovzdušia. Môže to byť jednoduchý kanál, do ktorého sa nasadia stromy. Alebo to môže byť jazierko, kde plávajú kačky, v ktorom sa dá dokonca okúpať. Rozmanité príklady pribúdajú po celej Európe.

Na brnianskom sídlisku Nový Lískovec zachytávajú dažďovú vodu dva klasické paneláky a vytvárajú z nej krásne jazierko s čistiacimi rastlinami, kaprami a šťukami. Robia aj drobné opatrenia – napríklad miesto asfaltových chodníkov budujú štrkové alebo mriežkové, ktoré takisto pomáhajú vode, aby zostávala tam, kde spadne (denník Pravda o tom písal vlani).

Pani Wernerová ukazuje francúzske mesto Lyon, ktoré vybudovalo doslova vaňu so špeciálnymi rastlinami, do ktorej stekajú dažďové kanáliky z celého okolia. Na dažďové zachytávače možno pretvoriť už existujúcu mestskú zeleň, parčíky, lesíky. Vlastnú záhradu pri rodinnom dome. Vo Viedni vytvorili veľkú „depresívnu“ nádrž, v ktorej prežívajú trávy a byliny. Viedeň dokonca nastavuje politiku novej výstavby tak, že pre väčšinu budov budú strešné záhrady povinnosťou.

Množstvo ďalších príkladov, ako zadržať dažďovú vodu v krajine, pri vlastnom dome, paneláku či v meste, zaznelo na workshope Voda nad zlato, zapísané sú aj v útlom zborníku.

Ako to však všetko súvisí s podzemnou vodou, na ktorej pokles upozorňujú hydrológovia? „Zmyslom zadržiavania vody v krajine je zmiernenie najmä teplotných pomerov v oblasti, zvýšenie vlhkosti vzduchu v atmosfére. Na SHMÚ nevieme posúdiť, či zadržiavanie vody v krajine, kde zrážky spadnú, ovplyvní prúdenie v atmosfére. Ale určite by to pomohlo nadlepšiť prietoky v čase suchých období v tokoch pod vodozádržnými objektmi, a tým prostredníctvom brehovej infiltrácie dotovať aj podzemnú vodu,“ mieni hydrológ Gavurník.

Z jedného pozemku na Slovensku priemerne odtečie 100 m3 vody za rok. Majiteľ zaplatí vodárenskej spoločnosti asi 100 eur ročne za to, že tú vodu odvedie. Nemalo by sa to však zvýšiť hoci aj na 500 eur, čo by ľudí konečne prinútilo túto vodu zadržiavať? Zamýšľa sa pani Wernerová.

Obyvateľov piešťanskej bytovky na Brezovej ulici 11 vyprovokovalo už 350 eur.

Kto je na ťahu? Všetci

„Naša bytovka má 36 vlastníkov. Ročne musíme platiť vodárňam asi 350 eur za to, že nám odvedú dažďovú vodu. Plus polievame si predzáhradky vodou z kohútika, čo je ďalších asi 500 až 600 eur,“ naznačuje domovník Jiří Rais, podľa ktorého sa treba konečne zbaviť stereotypnej predstavy, že voda je lacná. Nie je.

Na streche majú dva zvody, ktoré tečú do kanalizácie. „Jednoducho ich odrežeme a zavedieme do predzáhradiek, kde budú navyše technické zariadenia, ktoré budú dažďovú vodu zachytávať. Naša bytovka už nebude platiť vodárenskej spoločnosti. Budeme šetriť vodou, ktorú nám dáva príroda. A ešte aj budeme chrániť klímu!“ vysvetľuje usmievavý domovník a člen Seniorského parlamentu Piešťany.

No vklad pána Raisa, jeho susedov a priateľov spočíva ešte v inom. Keď začali zisťovať, ako je možné odpojiť zvody od kanalizácie, ako zbierať dažďovú vodu, aké zákony sa k tomu viažu, ako to súvisí s klimatickou krízou, postupne zozbierali množstvo informácií a kontaktov. Práve výsledkom ich snaženia bol workshop Voda nad zlato, ktorý organizoval Seniorský parlament Piešťany, a ktorý ľuďom priniesol konkrétne riešenia.

„Zistil som, že si to musí osvojiť samospráva. Náš workshop pomenoval základné veci. No samospráva by mala vytvoriť manuál pre obyvateľov, komunity, ako majú zadržiavať vodu. Ak by niečo podobné ako naša bytovka urobili celé Piešťany, tak by to bol veľký prínos pre klímu!“ tvrdí Rais. A čo keby to urobil celý región? Na workshop o zachytávaní vody pozval menovitými pozvánkami všetkých starostov okresu Piešťany. Takmer z troch desiatok prišli deviati.

Ktovie, možno niektorých od účasti odradili otázky – a čo zmôžu proti klimatickej kríze obyčajní ľudia? Čo zmôže malá obec, malá krajina, keď na to veľkí hráči sveta kašlú? Sú to smiešne otázky, ktoré si pradedovia nekládli. Pred 75 rokmi na konci októbra zhaslo Slovenské národné povstanie. Zhaslo? Naozaj dokáže zhasnúť odhodlanie človeka vzoprieť sa obrovskej ničivej presile? Človeka netvorí len voda. Ale i odvaha.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#voda #Slovensko #nedostatok vody #klimatická zmena
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku