Odvtedy žijem s touto nálepkou. Beží už druhý týždeň karantény a každý deň čakám, či zakašlem. Občas si pomyslím na hrôzu, ktorá postihla ľudstvo, žalúdok mi zovrie jemný kŕč, ale trvá to len chvíľu a strach je preč. Našťastie, funguje ochranný mechanizmus, nemyslíme stále na to zlé. Žijeme, internet funguje, jesť máme čo a najmä – deje sa toho viac než dosť.
Sledujeme televíziu aj internet. Čo je nového? Mení sa vláda, menia sa priority. Ľudia prejavujú svoje povahy – niekto ešte strečkuje, iní už sklapli. Ako sa vyrovnáme s celkom novou situáciou? Ako sa budeme k sebe správať? Život vždy niečo človeku vezme, ale zároveň niečo nové ponúkne. Rozoznáme to? Pochopíme, o čo ide? Čo nám to hovorí príroda? História?
Romantika je fuč
Vážnosť situácie mi dochádzala postupne. Najprv som tiež zľahčovala, potom som si vtĺkala do hlavy, že to je asi vážne. Nešlo mi to tam. Veď sme si už tak zvykli na bezpečný život, na voľnosť, na svoje schopnosti. Všetko sa dalo riešiť. A zrazu – triumfuje vírus. Niet kam uniknúť. Je všade.
Najhoršie bolo, keď som neistotu pocítila aj z ostatných, našťastie, po niekoľkých dňoch sa nálada zlepšila. Ľudia sa začali organizovať, dohovárať, zvolili taktiku, lebo aj vírus má svoju taktiku. Praktické starosti človeku vždy len pomôžu – zmobilizuje sa, niečo silné v sebe objaví. A teraz bolo treba konať. Vybudovať si azyl, nájsť modus vivendi v daných podmienkach. Všetko sa trocha utriaslo a začala fáza hrejivej spolupatričnosti.
Ľudia šijú rúška, vymýšľajú vtipy, vymieňajú skúsenosti, radia si. Stále mi chodia rôzne humorné obrázky, niektoré sú fakt vtipné. (Titanic sa ponára a na palube…?) Príde mi aj fotka papierovej ovečky. Je to dekorácia, ktorú poslala pani učiteľka žiakom v karanténe, aby ju skúsili vyrobiť k Veľkej noci. Chodia tiež sladké motivačné obrázky s kvetinkami, potôčikmi, štvorlístkami, s optimistickými sloganmi a želaniami. Nie každý má teraz zmysel pre humor, niekto si radšej zaslzí nad tým, o čo sme prišli. Romantika je fuč.
Foto: archív Heleny Dvořákovej
No kým máme internet, je dobre! Tam je naša digitálna duša. Vždy som ho ctila, ale až teraz ho zbožňujem. S internetom nie sme sami ani v karanténach. Len aby nezmizol, lebo to by až bola izolácia! Na takú samotu už dnešný človek nie je zvyknutý. Asi by zakapal. Aj v noci šmátram, či je telefón nablízku a či ho mám nabitý.
Hltám všetky správy, čo sa kde šuchne, kto čo povedal, ako sa zachoval. Aj ako vyzerá. Aké má rúško. Sledujem mapy, grafy, percentá, počty, všetko, čo sa týka koronavírusu. Náš nový spolupútnik COVID – 19! Náš celkom nový nepriateľ. Už si ho osvojujeme, už ho spoznávame, už je tu ako doma…
A pomedzi tieto alarmujúce správy sa mi stále na monitore objavujú modelky v krásnych šatoch. Samé kvetované. Tesne pred tým, čo sme COVID-19 akceptovali, vyberala som si totiž nové šaty. Mali sme ísť robiť televízne dokrútky pre súťaž Slovenka roka, kde som chcela nejako vyzerať, keďže reprezentujem redakciu. Pozerala som si šaty na internete, hľadala som nápaditý dizajn.
Napokon som sa vybrala do reťazca a navštívila som niekoľko značkových obchodov. Bolo to fantastické. Ľudia vtedy ešte nakupovali, ale už s ľahkým adrenalínovým pocitom, že sa k niečomu schyľuje. Mala som pocit hazardného hráča, ale o to viac ma to bavilo. Nabrala som si do skúšobnej kabínky viac modelov, prezliekala som sa a otáčala pred zrkadlom. Vôbec som si vtedy ešte nepripadala ako riziková skupina, ktorá je určená na rýchle vymretie. Naopak, cítila som prílev energie, líca mi pekne zružoveli, oči žiarili. Zdalo sa mi, že som naozaj fešná Slovenka.
Kúpila som si šaty v štýle Fridy Kahlo, červené, s veľkými čiernymi ružami, a – ako je túto jar v móde – s nápadne nafúknutými rukávmi. Na dokrútkach však neprešli, a tak som účinkovala v starých. Červené šaty sa mi však tak páčili, že som si ich aspoň s potešením často obzerala.
Dá sa žiť aj v horore
Teraz sú nové šaty v skrini v Bratislave a ja som tu, na Záhorí. Len v legínach a vyťahanom svetri. Vzala som si na chalupu radšej do rezervy parádnejšiu nočnú košeľu – keby som išla na „ventiláciu“. Na to však teraz nemyslím. Už sme si trocha zvykli, že žijeme v horore. A snažíme sa žiť ako obyčajne.
Na Záhorie som si priniesla kopec
Foto: archív Heleny Dvořákovej
kníh, môžem čítať, písať recenzie. A čo viac potrebujem? V miestnom obchode všetko majú, aj čerstvé rožky, bryndzu, pomaranče. Ľudia sú zatiaľ v pohode. No nie je nerušená. Občas zasa pocítim ten nepríjemný kŕč strachu: Nikto nevie, ako toto dopadne. Sme v celkom neprebádanej situácii! Manžel mi napríklad od počítača kričí: „Vieš, že mamuty vykynožil tiež nejaký vírus?!“ Tiež? Moja otázka odvisne vo vzduchu. Netreba všetko rozpitvávať.
Houellebecq ma zocelil
Rozpitvali to už v dávnom predstihu mnohí spisovatelia. Dobre nás pripravil napríklad majster Houellebecq, ktorý plasticky opísal svet po vírusových či jadrových katastrofách. (Ale najmä po morálnych zlyhaniach človeka.) To mám v malíčku, takže som zocelená. Kým tu neblúdia hordy vyhladovaných zvlčilých zvyškov ľudstva, tak je dobre.
Máme aj biele rúška. Boli sme priekopníkmi v ich nosení. Keď sme išli po prvý raz v nich po dedine, trocha som sa ostýchala. Bolo to veľmi nápadné, lebo nikto iný rúško nemal. Zamaskovala som sa ešte šálom a kapucňou, aby nikto rúško nevidel, ale celkom sa táto vecička skryť nedala. Pripadala som si divne, veď ani v mrazoch radšej nenosím čiapku! Všetko mám rada nespútané, vlasy uvoľnené, tvár odkrytú, hlavu hrdo vztýčenú… A teraz? Pokorne cupitám s rúškom na tlame a pozerám do zeme.
Dnes už ale pobiehajú v rúškach všetci. Už sme si zvykli. Na internete sa objavilo aj rúško s čičmianskym ornamentom. Jéj! Aké pekné! Mnohých to asi inšpirovalo zájsť si do Čičmian na výlet. Až sa musela obec ozvať, že im znásobujú nebezpečenstvo nákazy. V Čičmanoch sme boli len toť, nedávno, s rodinou na prázdninách! Bolo málo snehu, ale svah bol aj tak obsypaný ľuďmi. Nikto nemusel od nikoho bočiť na jeden meter, lyžiari mohli byť spolu. A na záver ešte aj nasnežilo.
Všetko stíchlo, zbelelo, aj ornamenty na chalupách. Na Zemi to v tej chvíli vyzeralo bezpečne, láskavo, mäkko… A zasa to tak bude. Netreba sa dopredu triasť pred všetkými katastrofickými scenármi, o ktorých počúvame. Stane sa len niečo, a to zvládneme.
V našej obci nebýva ani inokedy vonku veľa ľudí, bývame v slepej uličke, takže na prázdno sme zvyknutí. Občas sa ozve hlásenie z miestneho rozhlasu, áut jazdí menej, ale inak – všetko je ako za starých čias. Ja sa zdržiavam často na dvore. Zametať treba! Metla lieta sem aj tam. Suché staré lístie, konáriky, pierka z kačíc… Upratovanie je stále radosť. A teraz je naň aj čas.
Na marhuli kvitnú kvety, slnko svieti, zvieratká sa tešia. Netušia, že gazda a gazdiná sú v ohrozenej skupine a môžu kedykoľvek otrčiť kopytá. Kto sa potom o nich bude starať? Sliepky vyzobávajú klíčiacu trávu, kačky v jazierku radostne rozstrekujú vodu, sivý kocúrik naháňa kohúta, na dvore je veselo, pokojne…
Mohla nás postihnúť aj horšia katastrofa. COVID-19 nám ponecháva nádej.