Keď si kliknete na úvod webovej stránky Balneologického múzea v Piešťanoch, otvorí sa vám okno s oznámením v slovenčine a angličtine: „Dňa 26. novembra 2016 boli z Balneologického múzea v Piešťanoch dvoma páchateľmi – mužmi – ukradnuté cenné zbierkové predmety z mladšej doby rímskej. Prosíme verejnosť, zberateľov, odborníkov, ale aj laikov o poskytnutie akýchkoľvek údajov vedúcich k odhaleniu páchateľov a nájdeniu odcudzených predmetov. V prípade poskytnutia takýchto údajov a zaistenia či vrátenia odcudzených predmetov bude poskytnutá adekvátna odmena.“
Čo sa vlastne stalo? A čo konkrétne zmizlo?
Ťažko získal, ľahko stratil
Historik, archeológ, autor náučných a historických kníh, dlhoročný riaditeľ Balneologického múzea Imricha Wintera v Piešťanoch, je prototypom človeka, ktorý miluje svoju prácu. Vidíte to na ňom, keď počúvate, ako hovorí o jednotlivých zbierkach v múzeu, a cítite z neho priam fyzickú bolesť, keď sa slovami vracia ku dňu, keď z piešťanských muzeálnych priestorov zmizli vzácne artefakty. Vníma to ako svoju osobnú prehru, pretože ich do múzea veľmi ťažko získaval.
O krádeži v známom piešťanskom múzeu, ktoré je síce neveľké, ale členité, sme sa dozvedeli počas našej návštevy. Medzi presklenými regálmi so zbierkami sa nachádza tabuľa s oznámením a fotografiami ukradnutých predmetov. Zaujme každého návštevníka. PhDr. Vladimír Krupa, riaditeľ múzea, bol ochotný dokonca stretnúť sa v kaviarni kúpeľného hotela neskoro večer. Veľmi mu záleží na tom, aby sa ukradnuté šperky našli. Podobne ako sa v minulosti našiel odcudzený Muchov obraz, ktorý z piešťanského hotela Thermia zmizol počas rekonštrukcie priestorov v roku 2000. Našiel sa o štyri roky neskôr.
Foto: archív Balneologického múzea Imricha Wintera v Piešťanoch
Šperky ľahšie ukryjete
Riaditeľ Krupa sa viacnásobne rozprával aj s vyšetrovateľmi toho prípadu a s vtedajším generálnym riaditeľom kúpeľov bol svojho času nájdený obraz osobne vyzdvihnúť u kriminalistov v Plzni. „Bola to však trochu iná situácia,“ hovorí. „Ten obraz mal pomerne veľké rozmery, takže zavesiť si ho niekde by bol problém. Navyše bol poškodený, zlodeji ho vyrezali príborovým nožom, čiže bolo nevyhnutné reštaurovať ho a vďaka veľkej medializácii prípad rezonoval vo verejnosti. Polícia chytila len priekupníka, ktorý síce vedel, že obraz je ukradnutý, ale sám zlodejom a pravdepodobne ani objednávateľom krádeže nebol. Dôležité je, že obraz je naspäť, už visí obnovený v jedálni hotela Thermia.“
Keby sa naplnilo to, že sa ukradnuté veci vrátia do Piešťan vždy po štyroch rokoch, v roku 2020 by sa tak zlaté šperky z mladšej doby rímskej, ukradnuté v roku 2016, mohli nájsť, nie?
Pri šperkoch je situácia trochu iná. Obraz si človek chce obyčajne vystaviť, minimálne ho to láka, zavesiť si ho na stenu. Navyše obsah obrazu je pre iných pomerne ľahko zapamätateľný. Najmä Muchovho obrazu… Neveľké zlaté šperky však človek ľahko prenesie, schová a aj pokútny zberateľ ukradnutých predmetov ich môže mať dlhé roky v trezore bez toho, aby mal potrebu niekomu ich ukázať. Navyše z fotografií pre bežných ľudí nie sú zapamätateľné drobné detaily, mnohí dokonca môžu takéto šperky považovať za bežnú bižutériu.
Foto: archív Balneologického múzea Imricha Wintera v Piešťanoch
Kvalitné zlato a polodrahokam
Boli to tri strieborné pozlátené spony tzv. motýľovité, pričom dve boli originálne, jedna kópia. No a – vzácny zlatý prsteň. Ten prsteň riaditeľa Krupu najviac škrie. „V roku 1933 a 1939 boli objavené dva bohaté kniežacie hroby v dedinke Stráže, ktorá je súčasťou dnešnej obce Krakovany. Stalo sa to pri ťažbe hliny pre miestnu tehelňu. Bohaté hroby obsahovali keramiku, predmety zo zlata i striebra,“ vysvetľuje PhDr. Krupa. "Časť nálezov zachránili členovia Piešťanskej muzeálnej spoločnosti a dostali sa tak do nášho múzea. Niektoré zachránili ďalší archeológovia a dostali sa do múzeí v Bojniciach, Prievidzi, do Archeologického múzea Slovenského národného múzea v Bratislave.
Časť vecí bola rozkradnutá. S kolegom historikom sme o týchto hroboch a nálezoch z nich napísali dve publikácie. Vedel som, že v jednom z týchto rímskych hrobov sa našiel zlatý prsteň. Spomenul to jeden rakúsky archeológ a mal ho zobrať robotník z tehelne. Dokonca ho vtedy aj vyšetrovali, ale poprel to, že by prsteň mal. Začal som po ňom aj po tých rokoch od nálezu podľa dobových záznamov pátrať. Napokon ma aktuálni majitelia prsteňa kontaktovali sami. Bolo to v roku 2013. Chceli ten prsteň predať. Viete, z hľadiska zákona sú takéto archeologické nálezy majetkom štátu. Ale títo ľudia šperk zdedili, oni to neukradli ani nenašli ako hľadači pokladov nejakým detektorom. Bola to pre nich rodinná starožitnosť. Navyše čin by bol po toľkých rokoch aj tak premlčaný. Nemohli sme preto k nim pristupovať ako ku vykrádačom hrobov."
Od roku 2013 prakticky do decembra 2015 sa riaditeľ Krupa dohadoval s majiteľmi prsteňa, za koľko sa tento šperk odkúpi. Pýtali zaň veľmi veľa peňazí, ktoré múzeum nemalo šancu zohnať. „Pôvodne pýtali omnoho viac ako 15-tisíc eur,“ vysvetľuje Vladimír Krupa. „Konzultoval som to okrem iných s odborníkom na dobu rímsku, so slovenským archeológom PhDr. Titusom Kolníkom, ktorý medzičasom zomrel. Prsteň bol z kvalitného zlata s hodnotou asi 1000 eur. Boli doň zasadené štyri sklené aplikácie vybrúsené do tvaru diamantu a uprostred bol polodrahokam – granát. Ale nebol to český granát. Navyše bol druhotne použitý z nejakého iného šperku, lebo bol prevŕtaný ako korálik. Prsteň bol nosený, používaný. Aj sklené aplikácie na ňom boli ošúchané.“ Samozrejme, hodnota takéhoto šperku sa nemôže zrátať len ako hodnota zlata či polodrahokamu, ktorý je jeho súčasťou, má svoje historické súvislosti, zohľadňujú sa okolnosti nálezu, väzba na región, históriu našej krajiny.
Dať dohromady tú sumu bolo ťažké až šialené
Pätnásťtisíc eur! Toľko dával Vladimír Krupa dohromady tri roky. Po opakovanej žiadosti dostali grant z Ministerstva kultúry SR, niečo im dal Trnavský samosprávny kraj, ďalšími peniazmi prispeli súkromní darcovia. „Zohnať tú sumu bolo šialené. Posledných tritisícpäťsto eur som vybavil cez známeho od súkromného darcu. Majitelia prsteňa chceli 18-tisíc, povedal som im, že viac ako pätnásť jednoducho dohromady nedáme a grant je limitovaný do konca roka.“
Konečne sa to podarilo. Šperk kúpili, podrobne zdokumentovali, urobili rozbory. V marci 2016 ho pyšne vystavili. Chceli čo najkomplexnejšie predstaviť nálezy hrobov zo Stráží. Dokonca získali cenu časopisu Pamiatky a múzeá za získanie zbierkového predmetu! Priestor aj sklenené vitríny boli napojené na políciu.
Ku krádeži došlo po necelých deviatich mesiacoch, koncom novembra 2016. „Pokladám to za tragédiu,“ hovorí aj dnes nešťastný riaditeľ. „Neviem posúdiť, či to bola krádež na objednávku. Áno, to, že sme získali takýto šperk, bolo medializované. Boli sme na to pyšní, pomohlo to návštevnosti múzea. Ten prsteň je označovaný ako rímsky prsteň zo Stráží, patril mladej žene, ktorej hrob je datovaný do konca 3. a začiatku 4. storočia nášho letopočtu. Polícii sme poskytli všetky údaje, dokonca aj rozbory kovov či knihu, ktorú sme o tom napísali. Aj Interpol to má medzi najhľadanejšími predmetmi.“
Čo má zmysel?
Dvaja muži prišli do múzea nie dlho pred záverečnou. „Viete, ja kolegom zdôrazňujem, nikoho neodbite, že je veľa hodín. Sú veľké múzeá, kde vás v určitom čase pred zatvorením už nepustia dovnútra. Lenže naše expozície nie sú veľké, hoci priestory múzea sú členité,“ vraví PhDr. Vladimír Krupa.
Človek, ktorý do malého múzea predáva lístky, pracuje zároveň ako dozor a takisto sprevádza návštevníkov. Bol práve s inými návštevníkmi na inom konci múzea. Počul čudné zvuky a ponáhľal sa do archeologickej expozície. Dvoch mužov stretol pri vstupe do sály archeológie, ako odchádzali. Aby ho zmiatli, v tom momente mu povedali: Vypadlo vám tam okno! To ho na chvíľu zaskočilo a v prvých sekundách mu nedošlo, že okno nemohlo vypadnúť. Tichý alarm sa spustil automaticky a privolal políciu, pracovník múzea okamžite stlačil ďalší alarm a policajtom aj telefonoval. Vo chvíli, keď prišli, páchatelia sa v tme parku stratili na vianočných trhoch, ktoré sa začali len deň predtým. Stihli to pred 17. hodinou. V parku, kde sídli múzeum, sa osvetlenie zapínalo až o piatej hodine popoludní. Mali to zrejme dobre premyslené. Všetky vonkajšie okolnosti im nahrali na smeč. Podarilo sa im zmiznúť. Čo by ste urobili vy?
Postavili by ste sa páchateľom? Riskovali by ste život? Aj bezpečnostné služby v bankách majú príkaz nezasahovať, prvoradé sú životy ľudí. Čo sa očakáva od pracovníka v múzeu? Zmizol vzácny prsteň a štyri motýľovité spony (jedna z nich bola novodobá kópia). Sú to unikátne veci, ktoré sa dajú jednoznačne identifikovať.
„Veľmi by som chcel, aby sa to našlo. Možno je hlúpe, čo poviem, ale ja naozaj neviem, na čo to komu je. Nechcel by som to ani zadarmo. Na čo by mi to bolo doma, kde to nemôžem ani nikomu ukázať? Pre mňa malo význam, že si to môžu pozrieť návštevníci, deti, študenti, pokochať sa. Vzdelávať sa, hľadať tak vzťah k histórii, umeniu. To je to, čo teší každého historika a archeológa. Objavovať, skúmať a následne ukazovať. Len to má zmysel.“