Pohľad na Demänovskú dolinu: Lámanie duše

, 18.06.2020 06:00
Demänovská dolina, skaza
Výhľad na zadnú, najviac zničenú, časť Demänovskej doliny. Autor: ,

„Prišla som sa pozrieť s mojou rodinou do tohto môjho rodného kraja a miesta po 55 rokoch. Je mi stále do plaču, aké je to tu zohyzdené.“ Kniha návštev, rok 2018, podpísaná rodina Seková.

Horskému záchranárovi Tiborovi Kočtúchovi sa sprvu nechce rozprávať o mieste, ktoré nenávratne stratil. „Aké mám pocity?! Už nijaké!“ Jaskyniar Pavel Herich, ktorý tu od najútlejšieho veku s rodičmi preskúmaval najtemnejšie kúty, plazil sa v nich, driapal a rástol v prachu, skalách a hukote podzemných riek, stojí pod bralom a hľadí na tú scenériu z výšky so strachom v očiach. Nie pre strmý zráz. „Veľmi sa bojím, že postupne zanevriem na miesto, ktoré mi je najdrahšie.“

Vitajte v obci Demänovská Dolina. Drevená brána je vstupom do rovnomennej doliny, asi najznámejšej v Nízkych Tatrách, kde v posledných rokoch mohutnie najväčšie lyžiarske stredisko na Slovensku – Jasná. Pribúdajú hotely, chaty, challety, parkoviská, zjazdovky, bufety, pivovar. Zmizli staré horské lesy.

V lone národného parku vyrastá mesto. So všetkým. S dvojhodinovými dvanásťkilome­trovými zápchami tiahnucimi sa od Liptovského Mikuláša. Radmi na lístky, na toalety, na kávu. Je to však zimné mesto, naplno pulzuje iba päť mesiacov v roku. Zlezie sneh, dramaticky spustne. A obnažia sa jazvy. Drsné zerodované zárezy vo svahoch. Vyťaté celé hory. Kvíliace stavebné stroje zhŕňajúce sutinu. Búchanie kladív. Haldy štrku, piesku a mačacích hláv pripravené na ďalší rozvoj.

„Už tu nerastú huby. Miesto nich rastú budovy,“ hovorí riaditeľka Hotela Mikulášska chata Veronika Kováčiková. „Ešte päť rokov dozadu sme hocikedy vybehli a doniesli tri koše dubákov. Teraz stúpate hore, pomedzi vyrastené domy a nájdete – jeden? Dva? Tri? Aj príroda dáva odpoveď, že sa tu deje niečo, čo by sa nemalo.“ Opisuje nám „vzburu“ španielskych turistov, ktorí cestou k hotelu v mikrobuse, šokovaní divokou výstavbou, takmer odmietli prísť do cieľa. Listujeme ďalej v knihe návštev. Podobne smutných zápiskov, aké tu zanechala rodina Seková, je viac. No hneď pod nimi kontrastujú iné – Bolo tu fantasticky! Super! Úžasné prostredie!

Príprava umelej vodnej nádrže.
Príprava umelej vodnej nádrže. Autor: Andrej Barát, Pravda

Nie každý je zhrozený. Aj Kováčiková priznáva, že klientela sa pomaly mení. Niektorí sú nadšení už len z fotky pri lanovke. „Urobia si selfie pri tom obrovskom kovovom draku na Chopku.“ Alebo si sem prídu iba zajazdiť, zabehnúť dobrý čas. Akoby vôbec nevnímali širšiu scenériu. Stihlo sa to nahrať na hodinky? Ešte rýchla fotka. Cvak, cvak! Palec hore! Aha, boli sme v horách!

No z rovnakých hôr sa vracajú zlomení jaskyniari, horolezci, skialpinisti, ale aj obyčajní ľudia, ktorí sa tu pred polstoročím zaľúbili, skamarátili. A so sebazaprením opisujú desivú premenu. Znenávideli miesto, ktoré úprimne, hlboko, z celej duše milovali. „Mesiac mám potom depresiu,“ hovorí Herich. Títo ľudia kladú nahnevané otázky – kto je zodpovedný za zničenie tohto kedysi nádherného kúta Nízkych Tatier? Finanční žraloci, lebo mali chuť a peniaze? Obec, lebo to dopustila? Voliči? Úrady, lebo boli nedôsledné, benevolentné? Lesníci, ktorí si našli zámienku na masívnu ťažbu – lykožrúta? Štát, ktorý nebol schopný dlhé roky dokončiť zonáciu národných parkov?

A čo ak je Demänovská dolina zrkadlom, do ktorého sa človek bojí pozrieť? Čo ak je Demänovská dolina presne to, čo ľudia dnes chcú? Ak áno, naozaj chcú vlastnú skazu?

Jaskyniar Pavel Herich o prehliadanom vplyve masívnej výstavby a výrubov v Demänovskej doline na vzácny jaskynný systém.

Drak

Len pár centimetrov od ženúcich sa áut je vstup do jaskyne. Hneď pod cestou. A tam ďalší! Za parkoviskom. A ďalší. Ovenčený balvanmi so zeleným machom, pod strieškou. Odtiaľ chatári berú vodu. Tiahnu sa hlbinami Demänovskej doliny ako tajomné pradivo. „Nachádza sa tu vyše 300 jaskýň s celkovou dĺžkou 75 kilometrov. No ony sú podstatne dlhšie, len ich ešte nepoznáme,“ rozpráva jaskyniar Herich.

Stvorila ich voda. Steká a padá do podzemia v desiatkach ponorov, aby vzápätí vyvierala spod skaly na povrch. Deje sa to už milióny rokov. Človek to však dokáže zničiť už za pár desaťročí. Aby sme to pochopili, jaskyniar nás vedie úplne opačným smerom. Prudko nahor do strmého úbočia.

Do zákutí, ktoré najlepšie opísal Martin Rázus. „Niektoré skalné útvary oživli mi celkom popri rebričím venčenej a miestami patinovaným okrúhlym skálím vrúbenej hôrnej ceste. Mali podivnú tvár – oči, nos, ústa, z vymytých dier, a okolo to šumelo, hukotalo, ako keby niekto rozprával.“

Už od 17. storočia do Demänovskej doliny chodili dobrodruhovia i prví cisárski vedci. Vôbec jedna z najstarších jaskynných máp v Európe zachytáva Demänovskú, vytvoril ju polyhistor Juraj Buchholtz mladší (osobnosť UNESCO). V roku 1723 ju uverejnil Matej Bel v diele Hungariae antiquae et novae prodromus (Posol starého a nového Uhorska). Rešpektovaný vedec a astronóm Buchholtz si však v roku 1719 do denníka zapísal, že videl nad Demänovskou dolinou lietať draka…

Rázus písal o mátohách, ktoré strašili bačov. Ktovie, čo všetko kreslila detská predstavivosť Herichovi, keď ho ako trojročného zobrali rodičia do prvej jaskyne v Demänovej. No dolina aj jeho opantala, spútala, až mu nedovolila odísť do zahraničia. Podieľal sa na významných objavoch nových jaskýň. V roku 2015 objavili v jaskyni Štefanová najstaršiu kostru plaza, aká sa kedy našla na Slovensku – stará štvrť miliardy rokov! Pred necelými dvomi rokmi si len vo víkendovom oblečení intuitívne ľahol do prachu medzi skalami pod Jaskyňou vo Veľkom Sokole. Bol august, keď zacítil studený vzduch plaziaci sa po dne. Čoskoro s kolegami objavili novú jaskyňu, ktorú nazvali – Dračia.

Lievik

Na budúci rok to bude presne 100 rokov odvtedy, čo bol objavený Chrám slobody (dnes Demänovská jaskyňa slobody). Zapadnutý kút Slovenska si užíval svetovú slávu, noviny písali o najkrajšej európskej jaskyni. „Možno preháňali,“ hovorí Herich. A možno nie.

Krasové územie Demänovskej doliny je chránené všetkým možným s výnimkou UNESCO. V roku 1929 tu vznikla jedna z najstarších rezervácií na Slovensku. Demänovský jaskynný systém, najväčší na Slovensku, patrí medzi ramsarské lokality – vďaka podzemným riečiskám, vzácnej jaskynnej faune a spolu s väčšou časťou celej doliny je súčasťou území európskeho významu Natura 2000. A napokon, je to chránená vodohospodárska oblasť.

Okolie pretkáva vyše 300 jaskýň.
Okolie pretkáva vyše 300 jaskýň. Autor: Andrej Barát, Pravda

Stúpame v spleti tunelov a postupne sa otvára nádherný výhľad na spodnú a ešte stále nepoznačenú časť doliny. Ale prečo sa ňou zaoberať, keď táto je stále nedotknutá? Treba vydržať, kým pomaly vystúpime na samý vrchol. „Z týchto jaskýň vyrážal na lov praveký človek… V zime opodiaľ svietia vleky,“ ukazuje Herich, predseda Jaskyniarskeho klubu Demänovská Dolina. Horizont lemuje žulová koruna vrchov. „Práve tam, v hornej časti doliny odohráva sa celé to developerské šialenstvo,“ hovorí.

Všetko, čo sa odohrá tam „hore“, sa prejaví aj tu „dolu“ v krasovej časti Demänovskej doliny. Jaskyne sú totiž ako lievik. „Všetko, čo sa stane hore, je vodou spláchnuté dole. Všetky zrážky z celého územia Demänovskej doliny smerujú dole, ponárajú sa do jaskýň,“ naznačuje Herich.

Vidíme cestu, ktorá sa dolinou vinie ako had. Začali ju budovať už rok po objave Chrámu slobody, v roku 1922. „Chceli priniesť krásu podzemia ľuďom,“ hovorí Herich. „No táto cesta bola z dnešného pohľadu prvým klincom do rakvy.“

Rodina

Sprístupnenie Chrámu slobody mal na starosti architekt Dušan Jurkovič. Vo svojich zápiskoch si poznačil, že v doline stoja tri objekty, z toho dve hájovne. „Hájovne sú prosté drevené chalupy so šindľovými strechami, z ktorých najmä spodná je vhodne umiestnená. Keď sa upraví, bude z nej objekt s okolím súladný.“ Tri stavby pred 100 rokmi.

O 40 rokov neskôr, keď ešte len vznikala samostatná obec Demänovská Dolina, tu bolo len zopár hotelov. Žiadne megastavby. V 70. rokoch, keď sem ako 22-ročný prišiel Tibor Kočtúch pracovať ako horský záchranár, neskôr bol tajomníkom MNV Demänovská Dolina, stále tu bola jedna jediná lanovka. A dnes? Desiatky budov, kilometre zjazdoviek.

Stavebný boom sa začal už v 90. rokoch 20. storočia, keď sa prestalo hľadieť na limity. „Najtragickejšie sú však posledné roky. A stále to pokračuje. Všetko je holé… Ľudia, ktorí sem chodili dlhé roky, už nechodia.“ Bytovky pre pôvodných obyvateľov a zamestnancov spustli. Pán Kočtúch dosiaľ býva v jednej z nich. „Ale tak sa mi to sprotivilo, že chcem ísť preč. Ani lyžovať sa nechodím. Najradšej by som odtiaľto odišiel. No deti nechcú, aby som to predal.“

Hotel Damian.
Hotel Damian. Autor: Andrej Barát, Pravda

Dolujeme z neho spomienky ako ťažké morénové balvany. „Ťažko si to predstavíte. Bola to pekná dolina. Všade boli lesy, hospodárenie bolo normálne. Fungovalo tu pár hotelov a všetci boli kamaráti. Všetci sa poznali, pomáhali si. Ak niekomu niečo chýbalo, požičalo sa, vrátilo sa. Každú sobotu, nedeľu sme mali veľké ohnisko, kde sme sa schádzali, varili guláš, opekali. To všetko je preč.“

Vlastný piesok

Blednúcou pripomienkou sú historické fotografie recepcie Hotela Mikulášska chata. Jeho manažérka pani Kováčiková je svedkom razantnej premeny. Prišla sem pracovať pred ôsmimi rokmi. Prilákalo ju jedno z posledných zákutí Demänovskej doliny, kde ešte dýcha história a panuje súlad architektúry s prírodou. Hovorí, že myšlienka na samom začiatku bola skvelá – sprístupniť ľuďom nádherné miesto, ktoré je ďaleko od civilizácie. No idea potemnela. „Cieľom pokračujúcej výstavby nie je sprostredkovať ľuďom pobyt v prírode. Je to čisto len o zisku,“ mieni.

Nové budovy tvoria krikľavý katalóg. Bez akejkoľvek architektonickej previazanosti, bez citlivosti. Navyše, absolútne bez zázemia, obyčajných chodníkov. Hostia sa Kováčikovej pýtajú – kde si môžem zabehať? Nuž po ceste. A kde sa prejsť s kočíkom? Znova – po prašnej ceste, kde premávajú traktory. A vyhýbajte sa autám.

Kuchár Miroslav Hanec vyzerá z okna. „Najhoršie je, že celá táto výstavba je len kvôli piatim mesiacom v zime. Potom je to opustené, väčšina ľudí nemá robotu. Je to smutné, keď vidíte, koľko tu zostáva bordelu.“ Ale sneh to všetko znova zakryje.

Dolinu lemujú rozrýpané zerodované svahy.
Dolinu lemujú rozrýpané zerodované svahy. Autor: Andrej Barát, Pravda

Stavia sa viac a viac. „Ale načo, keď efekt bude opačný? Na konci nikto nebude chcieť prísť. Ľudia budú vyhľadávať presne opačné veci – doliny, kde to nebude preľudnené,“ predpovedá. A má pravdu. Klasický turizmus na celom svete narazil na limity. Rastie prírodný turizmus, citlivý, udržateľný, rešpektujúci. Čo z toho majú majitelia chát, hotelov, reštaurácií? Podľa prieskumov ľudia zapojení do udržateľného turizmu strávia na mieste sedem dní a viac. Míňajú o polovicu viac peňazí ako v klasickom turizme.

Pani Kováčiková priznáva, že sem prišla s naivnými predstavami. Že sa spojí s ostatnými hoteliermi, niečo spolu vymyslia. Možno povzbudená rozprávaním starých zamestnancov o kedysi súdržnej horskej rodine. „No stroskotala som. Dnes sme všetci individualistickí. A možno aj to je chyba. Že sa zmenil prístup ľudí, každý si hrabe na svojom piesočku a nezaujíma sa, čo je o dom ďalej. A pritom vždy sa hovorilo, že ľudia v horách sú inej nátury. Že neriešia nepodstatné veci – aké mám auto. Skôr filozofujú nad zmyslom života, nenaháňajú sa za statkami, ale snažia sa žiť iný život, duševne plnohodnotnejší. No aj toto sa stratilo.“

Manažérka Kováčiková pri knihe návštev.
Manažérka Kováčiková pri knihe návštev. Autor: Andrej Barát, Pravda

Nestačí. Ľudia chcú viac

Oslovili sme s otázkami starostku Demänovskej Doliny Ľubomíru Klepáčovú. Neodpovedala. Pýtali sme sa na hodnotenie súčasného stavu prevádzkovateľa horského strediska spoločnosti Tatry Mountain Resorts. Odpovedá Marián Galajda, manažér komunikácie. „V Jasnej podobne ako vo Vysokých Tatrách chýba zonácia – jasné pravidlá pre ochranu prírody a rozvoj CR – ktoré sú medzi prioritami v programovom vyhlásení vlády. Na druhej strane, všetka súčasná výstavba sa deje podľa schváleného ÚPN a ide o dobudovanie kapacít, po ktorých je vzhľadom na návštevnosť strediska dopyt.“

Podľa územného plánu z roku 2012 smela byť kapacita navýšená maximálne o 1 400 až 1 800 lôžok. Odvtedy ich počet narástol zhruba o 2 500. Pre nové hotely nepostačuje elektrická sieť. Nestačia cesty.

„V niektorých prípadoch však sledujeme, že výstavba prebieha aj v takých parametroch, ktoré môžu ovplyvniť horský charakter Jasnej. Týka sa to aj rozsiahlych výrubov, ktoré poškodzujú scenériu a vôbec nesúvisia s výstavbou a rozvojom,“ pokračuje Galajda.

Nie je to pravda. Na každom kroku nám miestni ukazujú, ako ďalší a ďalší les musel ustúpiť chatkám, domom, parkoviskám. Pripravuje sa pivovar, na mieste lesa. Nad hladinou morénového jazera, ďalšieho pokladu Nízkych Tatier, sa už neodráža – les. Ale obrovský Hotel Damian. Zahubí výstavba aj Vrbické pleso?

Lesy ustupujú parkoviskám.
Lesy ustupujú parkoviskám. Autor: Andrej Barát, Pravda

Podľa hydrogeológa Petra Malíka je prirodzeným vývojom každého jazera jeho zánik. Trvá to tisíce rokov. Ľudia to však dokážu urýchliť. Brehy hlce bujnejúca vegetácia. Môže k tomu prispievať aj prísun jemných častíc pôdy, ktoré ťažké mechanizmy v okolí obnažujú. Prívalové dažde ich spláchnu do plesa, kde sa zapoja do vegetačného cyklu. „Pri troche snahy je možné upraviť drenáže okolo ciest, efektívne odkanalizovať všetky stavebné objekty, projektovať stavby s čo najmenším zásahom do reliéfu krajiny a s čo najmenším obnažovaním pôdy a horniny. Neviem, či v súčasnosti o takomto riešení niekto spomedzi zúčastnených aspoň uvažuje,“ mieni Malík.

Stavia sa ďalej. Len kúsok vyššie nad plesom, uprostred vykynoženého lesa v Doline Tri vody vzniká umelá vodná nádrž na zasnežovanie a zásobovanie pribúdajúcich hotelov. Zadná (žulová) časť Demänovskej doliny podľa horolezca a extrémneho lyžiara Miroslava Peťa definitívne stratila charakter. Keď hľadí z vrchov Siná, Ostredok, Bôr, pocity sú zvláštne, ambivalentné. Na jednej strane je vlastne rád, že kúsok za domom v Liptovskom Mikuláši existuje moderné lyžiarske stredisko, ktoré je ťahúňom miestnej ekonomiky. No zároveň ním lomcuje bezmocnosť, frustrácia z nezvratných zásahov do prírody. „Mrzí ma, že developeri a urbárnici zachádzajú s vidinou krátkodobých peňazí do extrémov, namiesto nejakého rozumného kompromisu medzi cestovným ruchom, lesným hospodárením a ochranou prírody.“ Pýta sa – kde je hranica a ochota obetovať prírodu peniazom? Ale naozaj je to v Jasnej také pokazené?

Dotiahnuť?

Ján Rybanský na budúci rok oslávi 60. V zime pôsobí ako lyžiarsky inštruktor, v lete sprievodca na skalách a kajakoch. 20 rokov učil lyžovať ľudí po celom svete, vo Švajčiarsku, v Rakúsku, v Austrálii, v Amerike. Na Otupnom v Jasnej mal prvú lyžiarsku školu. Ešte pred dvomi-tromi rokmi sa zaprisahal, že do Jasnej už nikdy nevstúpi. Koronakríza ho však zastihla na Liptove.

Celú jar zlyžoval každý žľab z Derešov na Ďumbier. „Je to oficiálny skialpinistický terén až do apríla. V Jasnej bol postavený piaty funitel (visutá kabínková lanovka) na svete. Tie vleky, zasnežovanie, to sú úžasné veci. Nie všetko je v Jasnej zlé,“ rozhovorí sa. „No ten urbanizmus – to je katastrofa!“

Los a chatky v Jasnej.
Los a chatky v Jasnej. Autor: Andrej Barát, Pravda, Andrej Barát

Bez peňazí to podľa neho nejde. Aj inde vo svete finanční žraloci vlastnia zimné strediská. Nazývajú ich bane na peniaze. No predsa sa dodržiavajú aspoň určité limity. Keď sa v rezorte Deer Valley v USA predá šesťtisíci lístok, pokladnice sa zatvoria. „V Austrálii sme do strediska, ktoré bolo takisto v národnom parku, všetci ráno dochádzali 60 kilometrov autobusom a večer takisto. O piatej sa stredisko zamklo,“ pokračuje pán Rybanský. „V Rakúsku, keď sa vyrúbe zjazdovka, navezie sa ornica a pasú sa na nej kravy. Tu (v Jasnej) využitie nebude žiadne, nebude sa nič pásť. Zobrala sa vrchná pôda a nič sa nevrátilo. Vyniesť niekoľko tisíc tatroviek s ornicou sa na Slovensku asi nedá. Ale v Rakúsku to ide?“

Ďalšie výjavy z Jasnej.
Ďalšie výjavy z Jasnej. Autor: Andrej Barát, Pravda

Rakúske rezorty nefungujú len v zime. Stredisku Hinterbrunn prinesie zima 52 percent obratu, leto 48. Vďaka bicyklom. „Tie strediská majú ďalší potenciál. Len treba les.“ Les však v Jasnej zmizol. Aj Rybanský hovorí, že je tam spúšť. No odmieta to vzdať.

„Už sme zničili prírodu pre naše deti. Pohnojili sme to. Zdevastovali. Už nikto nezachráni Chopok. Už tam nikto nenavezie hlinu, nebude tam trávička. Ale tak tam aspoň pustime bicykle. Budovy už nikto neodstráni, ale už nestavajme nové. Už sa nezmestia. Ale nebuďme teraz negatívni. Treba to stredisko dotiahnuť, treba cestu, treba dať tomu hlavu a pätu.“ Ale ako dať tomu hlavu a pätu, keď zmizol les? Zamestnanci TMR sa ho pokúšali sadiť v apríli, keď bolo stredisko pre koronavírus zatvorené.

Koniec rieky

Ochranár, fotograf, lesník Karol Kaliský opisuje bolesť. Cíti ju, hoci do doliny už nechodí. Nie je deň, aby si nespomenul na divokú prírodu, kde chodil s otcom pozorovať medvede, kamzíky, tetrovy hoľniaky. Nielen on stratil karpatskú divočinu. Ale všetci. Napokon nie výstavba, ale masívne zničenie lesov bolo to kruté a zničujúce pre krajinu. „Aj keby sa zrealizovali všetky tie obludné developerské aktivity, ešte stále by okolité prírodné prostredie plnilo poslanie národného parku,“ mieni.

„Naša spoločnosť nedocenila hodnoty, ktoré boli v tých starých lesoch skryté. Stratili sme ich nenávratne. Panenské kúty poslednej karpatskej divočiny, kde neviedli žiadne cesty. Kde ľudia mohli zažiť príbeh, ktorý má písať každý národný park. Ide o desaťtisíce tragédií. Prales, ktorý sa formoval tisícky rokov, nie je možné nahradiť výsadbou nových stromčekov.“ Osud Demänovskej doliny je trpkým príkladom za mnohé ďalšie doliny na Slovensku Nie je to však celé len ufňukaná nostalgia?

Jaskyniar Herich pri Vyvieračke, kľúčovom...
Jaskyniar Herich pri Vyvieračke, kľúčovom zdroji vody. Autor: Andrej Barát, Pravda

Pointu celého príbehu osvietia lúče klesajúceho slnka vlniace sa v závere Demänovskej doliny. Pre masívne odlesnenie sa zvýšila početnosť záplav. „Kedysi sa vyskytli tri veľké záplavy za 70 rokov. Dnes sú tu dve za päť rokov!“ hovorí Herich. Povodeň berie všetko. Kusy cesty, asfalt, zvyšky zo stavieb, posypový štrk.

Posypový štrk sa spúšťa do rieky – Demänovky. Odtiaľ sa valí ponormi do jaskýň a postupne ich zanáša. „Skôr či neskôr dôjde k tomu, že v tejto krásnej, krištáľovo čistej podzemnej rieke sa bude čnieť posypový štrk. Už je to nezastaviteľné! Otázka je, či sme to schopní aspoň do budúcnosti eliminovať,“ prízvukuje jaskyniar. Ohrozujúci je aj stavebný odpad z nových hotelov, degradujúce materiály z hotelov starších, zvyšky náterov, lakov, odpad z prevádzok. Vytečené oleje z áut, autobusov a strojov, výkaly z nedokonale tesniacej kanalizácie.

Nuž a toto všetko prúdi desaťtisícom ľudí do „pohára“. Pretože v Demänovskej doline sa nachádza jeden z dvoch najdôležitejších zdrojov pitnej vody pre celú Liptovskú kotlinu (druhý je v Liptovskej Porúbke).

Vystúpili sme na vrchol. A toto je daň za rozvoj.

Radšej biznis ako zdravie?

Pred 40 rokmi hodnotil náčelník Horskej služby vo Vysokých Tatrách Miloslav Klinko sezónu. „Je taká vysoká návštevnosť, že sa začína likvidovať to, za čím ľudia chodia. Ničí sa príroda. Lanovky nosia hore veľa ľudí, naozaj sa treba zamyslieť nad tým, ako regulovať návštevnosť. Nemôžeme sa porovnávať s Alpami,“ pripomína náčelníkove zápisky jeho dcéra Lucia Dubielová, dnes poslankyňa mesta Vysoké Tatry. Už pred 40 rokmi to bolo zjavné. A predsa má hneď pri Štrbskom Plese vyrásť nová lanovka a zjazdovka, ďalší hotel.

Lucia Dubielová sprevádza po miestach, ktoré mali na Štrbskom Plese ustúpiť výstavbe.

Petíciu za zachovanie Štrbského Plesa podpísalo vyše 75-tisíc ľudí. Cieľom je zastaviť akékoľvek zmeny územného plánu do momentu, kým nebude schválená zonácia TANAP-u. Nechceme dopadnúť ako v Jasnej, hovorí Dubielová. „Aj preto robíme taký krik okolo zmien, pretože sú vstupnou bránou k ďalšej výstavbe!“

Aktivistka a dcéra tatranských historikov Ivana Bohušová hovorí, že nie sú proti rozvoju, ale prečo sa musí prebíjať jedna atraktivita druhou? „Likvidujeme unikátne veci v prospech masoviek, komerčných aktivít, ktoré prinášajú efekt len niekomu.“

Stúpame k chátrajúcemu liečebnému domu Helios, ktorý kedysi postavili oproti ihličnatému lesu. Nie hocakému. Práve tu namerali odborníci najvyššie hodnoty negatívnych iónov, ktoré liečia dýchacie cesty. Stačilo sa slniť na balkóne a – dýchať! Nuž a práve cez tento les mala podľa najnovších plánov viesť zjazdovka. No a čo. Veď les bude inde.

Lenže klimatická zmena vytláča a mení pásma lesa. „V určitých nadmorských výškach bude ihličnatých stromov čoraz menej. To znamená, že toto môže byť jedno z posledných miest, kde bude rásť liečivý les. Otázka znie, či chceme toto miesto znovu využívať na liečbu, ponechať si ho pre svoje zdravie, alebo ho chceme na biznis.“ hovorí Dubielová. „Kam išli všetci ľudia, keď bol koronavírus? Išli si zalyžovať? Išli do mesta? Do obchodného centra? Nie, všetci boli v lese! Lebo les je najčistejší. A koľko ďalších koronavírusov ešte zažijeme?“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Štrbské pleso #Demänovská dolina
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku