(S)pasenie krajiny

, 10.10.2020 06:00
Pavol Littera, hloh, strom
Pavol Littera pod vyše storočným hlohom. Autor: ,

Práve sa rozhoduje o tom, ako bude Slovensko vyzerať najbližších sedem rokov. V Bruseli prebiehajú rokovania o Spoločnej poľnohospodárskej politike Európskej únie. Kľúčové bude, či nové podmienky povzbudia takú krajinu, v ktorej dokážu ľudia a ďalšie organizmy prežiť nástrahy klimatickej krízy. Pretože zatiaľ podporujeme taký ráz krajiny, v ktorej bude prežitie pre človeka ťažké. Dá sa to zvrátiť? Odpoveďou sú hlasné spiežovce na Silickej planine.

Nech nikoho nemýli, že za uplynulé polstoročie ľudská civilizácia prosperovala. Dĺžka dožitia človeka sa zvýšila o 15 rokov, podiel svetovej populácie žijúcej z menej než dva doláre na deň klesol od roku 1990 o dve tretiny, za rovnaký čas sa znížila úmrtnosť detí mladších ako päť rokov o polovicu. Prudko narástol globálny obchod. „No to všetko na úkor planéty,“ upozorňuje organizácia WWF vo svojej poslednej správe o stave Zeme.

Za to isté polstoročie totiž klesol počet stavovcov (pozor – celkový počet jedincov, nie iba počet druhov!) a teda všetkých rýb, obojživelníkov, plazov, vtákov a cicavcov takmer o 70 percent.

Ak sa niekto pousmeje, že je to len trápenie „milovníkov zvieratiek“, pripomeňme tohtoročnú správu o globálnych hrozbách, ktorú vydalo Svetové ekonomické fórum (WEF). Na prvých piatich priečkach sú environmentálne hrozby. Prvoradá je neschopnosť riešiť dôsledky klimatickej krízy. Druhou je strata biodiverzity. Na pevnine je za jej dramatický pokles 80 percentami zodpovedné práve poľnohospodárstvo. Podľa WEF je viac ako polovica svetového HDP veľmi alebo stredne závislá od prírody a jej služieb.

Jemnosť krajinnej mozaiky je fundamentálna pre biodiverzitu.
Pavol Littera, ekológ

Navyše, úbytok populácií voľne žijúcich zvierat, zintenzívňovanie živočíšnej výroby či obchod s voľne žijúcimi zvieratami, to všetko sú podľa vedcov kľúčové činitele pre vznik infekčných chorôb, ktoré majú živočíšny pôvod. Ako COVID-19.

Dobre fungujúca krajina je taká, ktorej obyvatelia rešpektujú a podporujú biodiverzitu. Vedia však ľudia, ako výrazne dokáže vzhľad krajiny definovať ich samotných? A uvedomujú si, ako zásadne môžu ovplyvniť výzor krajiny, hoci v nej nemusia vlastniť ani štvorcový meter?

Krajina za oknom

Pri ceste z Lučenca do Rožňavy sa takmer celý čas mihajú iba vyhasnuté oráčiny a nekonečné polia.

Debata o Spoločnej poľnohospodárskej politike je o tom, akých farmárov občania EÚ zo svojich daní podporia. „Poľnohospodárske dotácie predstavujú asi 40 percent celkového rozpočtu EÚ. Tieto dotácie neovplyvňujú pralesy, chránené územia či národné parky. Určujú podobu krajiny, ktorá je nám najdostupnejšia, najbližšia. Do ktorej sa chodíme prechádzať s priateľmi, so psami, na bicykloch, za mestom, dedinou. Tu sa skrýva biodiverzita, ktorá je dôležitá pre človeka,“ prezrádza ekológ Pavol Littera z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského, podpredseda Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia. Je to krajina, na ktorú sme sa pred chvíľou pozerali z okna auta, na ktorú sa obyvatelia Slovenska pozerajú každý deň v práci, doma.

Tento výhľad má výrazný vplyv na zdravie. „Môže k niečomu inšpirovať, ale môže byť aj depresívny,“ naznačuje ekológ. Potvrdzujú to aj vedecké štúdie, ktoré sa zaoberali zdravím, duševnými chorobami, výkonnosťou. V časopise Environmental Health and Preventive Medicine uverejnili japonskí vedci štúdiu, ktorá skúmala Šinrin-joku.

Termín zaviedlo už v roku 1982 japonské ministerstvo poľnohospodárstva, ide o takzvané lesné kúpele, prechádzky a pozorovanie lesa. Vďaka nim mali ľudia nižšiu hladinu stresového hormónu kortizolu alebo nižší tlak, lepšie im fungoval mozog. Autori štúdie dodávajú, že podobné účinky nemusí mať len pozorovanie lesa, ale aj otvorenej krajiny. Stačí, ak je živá. A pekná.

Oba pojmy vôbec nie sú patetické. Nadobúdajú zreteľné črty, keď z kaňonu rieky Slaná vystúpame na vrchol Silickej planiny. Nedávno zosnulý český geológ a spisovateľ Vojen Ložek ju nazýval Brána Balkánu. Slovenský kras predstavuje dôležité útočisko pre európsky významné druhy – viaceré tu majú severnú hranicu výskytu. Až tu žijú tie farebné, voňavé, bylinkové druhy Stredomoria.

Záhadné bonsaje

Z kaňonu sa planina javí ako neprístupná, vyprahnutá a neprívetivá. No navrchu sa rozprestrie – park bonsajov. Kto stromy takto ostrihal?

Spod nôh odletujú desiatky koníkov, chrobáky sa vešajú na tričká. Ekológ Littera sa obzrie dozadu. „A cítiš, ako vietor priveje vôňu materinej dúšky? Pripomína mi detstvo,“ kľučkuje vo zvláštnom bludisku.

Zem je deravá od vápencových závrtov, od drobných jám až po obrovské lieviky, v ktorých by sa utopil dom. Nachádzajú sa tu však aj jemné formy reliéfu – kamene fantastických tvarov, do ktorých predstavivosť ochotne vtláča stopy divých šeliem, diery po hadoch. Nie, sú to škrapy. Ďalšie dielo vody vytvárané milióny rokov. Predznamenáva biologickú rozmanitosť.

Krajinu bonsajov stovky rokov formovali...
Krajinu bonsajov stovky rokov formovali bylinožravce. Autor: Andrej Barát, Pravda

Na každom úbočí závrtu rastie iné rastlinné spoločenstvo. Škrapy slnko rozpáli aj na 60 stupňov. Výslnné miesta potrebujú nielen jašterice, ale aj motýle, aby sa po chladnom ráne zohriali a mohli lietať. Na plochách s plytkou pôdou a nízkou trávou sa prebúdzajú v spoločnosti liečivých bylín samotárske včely, osy a májky. A zase tam, kde je tráva vyššia, chystajú sa chrobáky na prezimovanie v dutých steblách bodliakov.

Na mozaiku vrhajú tiene osamotené kríky, striedajú sa so škôlkami kríkov. Nad nimi trónia košaté solitéry, domovy fúzačov a krasoňov a dozerajú na skupiny stromov. Nie je to hustá džungľa, dreviny majú zvláštny udržiavaný strih.

Na takéto prostredie je viazaný škovránok stromový, kedysi úplne bežný druh, dnes sa ľubozvučné trilkovanie ozýva čoraz vzácnejšie. Alebo exoticky sfarbené strakoše. Donedávna na Slovensku žili štyri druhy. Na solitéroch hniezdili, kríky využívali ako posedy, v trávnatých plochách si hľadali potravu. Zo štyroch druhov zostali v strednej Európe už len tri, v Česku dokonca len dva, v západnej Európe sú strakoše už rarita. Podobne je to aj so strnádkou žltou, ktorá pri symfónii číslo 5, Osudovej inšpirovala Beethovena. Akého ďalšieho génia inšpiruje, keď sa aj ona vytráca spolu s rozmanitosťou krajiny?

Jemne namaľovaný obraz

Staré rozvoľnené duby Silickej planiny majú niečo, čo starým stromom v pralesoch zväčša chýba. Oslnený kmeň. Priame slnko vyhrieva bútľaviny na vysoké teploty, čo láka hmyzích špecialistov. „Takmer každá dutina má svoju špecifickú mikroklímu, ktorá láka úplne iné druhy hmyzu,“ naznačuje Littera. „Ide o archetyp veľmi starej a dobre fungujúcej krajiny, ktorú stojí za to zachovať.“

Kľúčová je jemnosť. Všetky prírodné prvky sa striedajú v pozvoľných prechodoch, ako opatrné ťahy štetcom. Nie sú striktne ohraničené, vymedzené. Nízka tráva plynulo prechádza vo vysokú, vysoká do kriačin. Prečo je to dôležité? Kvôli hmyzu. Hmyz sa zväčša nedokáže presúvať na veľké vzdialenosti. A podobne ako človek potrebuje mať škôlku, školu, prácu ideálne blízko domu.

„Stepný koník potrebuje holú pôdu, aby mal kde znášať vajíčka. Nymfy sa živia trávou. No úplne iný typ vegetácie potrebujú dospelé jedince, musí byť hustejšia a vyššia, aby sa mali kde skrývať. Hmyz potrebuje mať viacero mikrostanovíšť na jednom mieste,“ vysvetľuje ekológ. „Práve jemnosť krajinnej mozaiky je fundamentálna pre biodiverzitu. A určujúci podiel na biodiverzite má hmyz.“ Na Slovensku je zhruba 3 000 – 4 000 druhov rastlín. Ale hmyzu je 30 000 – 50 000 druhov.

Početnosť bežných hmyzích druhov klesla o 74 percent. „Hmyz bol tou prvou červenou kontrolkou, ktorá sa rozsvietila, aby ľuďom signalizovala, že s krajinou niečo nie je v poriadku,“ mieni Littera. Ale ako to už s kontrolkami býva, človek mykne plecom a „šoféruje“ krajinu šialeným tempom ďalej.

Rohatí umelci

Ako vlastne možno pestrú krajinu Silickej planiny nazvať? „Riedkoles,“ znie pohotová odpoveď entomológa Tomáša Olšovského zo Štátnej ochrany prírody. „Je to jeden z najohrozenejších biotopov na Slovensku. Teplomilné druhy miznú na veľkých plochách, pretože intenzívne poľnohospodárstvo likviduje posledné zvyšky riedkolesa. Vytratili sa aj z lesov, ktoré sú dnes veľmi tmavé a husté.“ Čo sa vlastne stalo?

„Zhomogenizovali sme krajinu,“ hovorí Olšovský. Celá škála jemných odtieňov sa vytratila. Krajinotvorba už akoby poznala iba les, pole, lúku, ceruzkou striktne oddelené a nič medzitým. No udialo sa ešte niečo. Spoza pahorkov sa ozývajú zvonce a štekajú psy.

Kým to preskúmame, pristavíme sa pod nezvyčajným stromom. Pardon, veď to je krík – hloh a odborníci mu na mieste tipujú prinajmenšom 100 rokov. Má krásny široký habitus. „A to len vďaka tomu, že bol desaťročia napádaný slnkom, vetrom, dažďom a – dobytkom!“ nadchýna sa Olšovský. Takže to sú tí bonsajisti – kravy, kone, kozy a na pahorku sa konečne zjavia ovce. Pastier a jeho stádo sú nedocenenými umelcami. Ktorých spoločnosť z riedkolesa vyhnala. „V roku 1960 bol prijatý lesný zákon, ktorým sa pastva v lese zakázala,“ dodáva Olšovský.

Pasenie vo voľnej krajine prináša biodiverzitu.
Pasenie vo voľnej krajine prináša biodiverzitu. Autor: Pravda, Andrej Barát

Na Silickej planine sa však kontinuum pastvy udržalo stovky rokov. Zvieratá tu naďalej vytvárajú jemnú mozaiku nízkej, strednej a vysokej trávy. Stovky rokov formujú stromy a kríky do obdivuhodných tvarov. Obhrýzajú rašiace výhonky, odlupujú kôru. Každý centimeter vzrastu si rastliny vybojovali. Krásne umelecké dielo nie je nič iné, len výsledok zápasu o prežitie. Boj je nekonečný, nerozhodný, nikto v ňom nevyhrá. Nesmie, inak sa dielo zrúti.

Pastva je staršia ako človek

Niekto by namietal, že pastierstvo je niečo neprirodzené. Niečo, čo priniesol až človek. Tak čo to vlastne chránime? Faktom je, že pastierstvo je úplne prirodzeným pokračovaním prastarého formovania krajiny. Keď v nej ešte nehospodáril človek, keď sa ňou preháňali ohromné stáda divých bylinožravcov – zubrov, praturov, divých koní.

„Toto boli architekti, ktorí formovali vzhľad našej krajiny a vytvárali protiváhu zarastaniu,“ upozorňuje ekológ Littera. „Je vedecky dokázané, že na území Slovenska boli odjakživa, ešte pred príchodom človeka poľnohospodára, miesta, kde sa krajina udržiavala v lesostepnom alebo stepnom stave. A v nej prežívali všetky tie krásne druhy.“ Pastva predstavuje prastarý a dôležitý odkaz. Približne polovica všetkých druhov na Slovensku je viazaná práve na miesta podobné Silickej planine.

Človek pokračoval s pastvou tam, kde sa tisícky rokov pred ním pásli divé bylinožravce. Dnešné domáce zvieratá sú najbližšou analógiou divokých zvierat, ktoré krajinu podobnú Silickej planine udržiavali, a ktoré vyhynuli. Krava je potomkom pratura, kôň tarpana.

Aj samotná estetika spásanej krajiny má pre človeka podľa botaničky Kataríny Mikulovej hlboké korene. „Ten príjemný pocit možno spojiť s tým, že takáto krajina poskytovala človeku bezpečie. Oprel sa o kmeň, mal dobrý výhľad, vedel odhadnúť, či sa blíži nebezpečie, potrava.“ Pastierske psy vyhodnocujú, že nie sme pre ne ani jedno, ani druhé, a vrátia sa k ovčiemu stádu, ktoré rozozvučí ďalší pahorok.

Predsa sme nevymenovali všetky dôvody, ktoré sú za miznutím riedkolesov a skalnatých stepí.

Suchopáry

Hudba ako z Pyšnej princeznej, záber na kozy. „Zem obnažená na holý kameň, dielo prírodných živlov i sucha, aj následky neusporiadanej pastvy. Také sú krasové oblasti juhovýchodného Slovenska – Plešivecká a Silická planina, najťažšie podmienky pre zakladateľa nových lesov!“ oznámi budovateľský hlas v príspevku Československého filmového týždenníka z roku 1963.

Vysádzali sa tu borovice čierne. V niektorých lokalitách sa vysádzal jaseň mannový pyrotechnickou výsadbou. Pomocou výbušnín sa vyhĺbili jamky a do nich sa sadili sadenice. Nie z ekonomického hľadiska, ani z vedeckého. „Ľudia to robili s pocitom, že pomáhajú prírode,“ vysvetľuje ekológ Littera. Z vtedajšieho pohľadu to nebola pekná krajina. Ale škaredá, zerodovaná, neustále ničená pasením. Neúrodné „suchopáry". „Dnes ich voláme biotopy európskeho významu,“ skonštatuje botanička Mikulová.

Dokonca aj v okolí Zádielskej tiesňavy sa tiahnu umelo vysadené pásy nepôvodnej borovice čiernej. Ale čo je na tom zlé, zasadiť les? A čo je dobré na ničení krajiny, hoci nevedomom, ktorá storočia spoľahlivo fungovala?

Umelým zalesňovaním sa zlikvidovalo jediné miesto na Slovensku, kde sa vyskytoval zbehovec Laxmannov, nádherná rastlina s chlpatými listami a kvetmi, na ktorých hrali fialové žilky.

Ale stále sme nepoukázali na najväčší problém, ktorý je za desivou stratou biodiverzity na Slovensku. Už sme opísali, ako človek aktívne zasahoval. Najhoršie však je, keď človek v dávnej krajine zubrov a pastierov nerobí nič.

Existenčné služby sú zadarmo!

Opäť, čo je zlé na tom, nechať to na prírodu? Nech sa s tým vyrovná. Nuž ale to by sme museli od prírody vrátiť desaťtisícové stáda zubrov, praturov a nechať ich voľne sa ponevierať. Bez pastvy pestrá krajina zaniká, nahusto prerastá, ako sa to udialo na desaťtisícoch hektárov. Na celej čiare vyhráva zeleň, kríky, stromy. Všetko bez milosti pohltia a zakryjú pichliačmi. Toto je to zrútené umelecké dielo.

A skaza obrovských rozmerov. Niežeby v húštine nič nežilo. Ale rozmanitosť sa scvrkne. Zostane ohlodaná na niekoľko druhov a drzo sa vysmieva človeku. Pretože zrazu všetky tie veci, ktoré považoval za automatické „dary“ prírody, prestávajú fungovať. Ekosystémové služby.

Jesienka, kvet pastvín.
Jesienka, kvet pastvín. Autor: Pravda, Andrej Barát

Čo už len také môže chýbať človeku, keď zarastie starý pasienok? Opeľovače. Tri štvrtiny poľnohospodárskej produkcie závisia od práce opeľovačov. Ľudia si často myslia, že opeľuje iba jeden druh – včela medonosná. Lenže, ako s vtipom hovorieva slovenský špecialista na včely Marek Semelbauer – táto včela je mizerný opeľovač. Podceňujú sa obyčajné muchy, chrobáky, tie sú dominantnými opeľovačmi mrkvovitých rastlín a cibuľovín.

Dosiaľ najväčšia štúdia, ktorá sa venovala opeľovaniu a vyšla v časopise Science, zistila, že voľne žijúce opeľovače sú dvakrát efektívnejšie ako včela medonosná. „Viacero prác tiež prišlo k záveru, že včela medonosná nemá vplyv na úrodu jabloní alebo čerešní. Tá je závislá od početnosti samotárskych včiel a čmeliakov,“ dodáva zoológ.

Uhlík, voda. A práca doma

Samotárske včely žijú práve v tých napohľad škaredých vyprahnutých plôškach krajiny s nízkou trávou alebo v obnaženej pôde. Dokonca v prtiach, ktoré za sebou zanecháva stádo oviec. Takže, nie je to škaredý zerodovaný suchopár, ale domov usilovných pracantov. Včela medonosná je úžasný, obdivuhodný tvor. Lenže na Slovensku žije ďalších asi 600 druhov jedinečných včiel. Sladké kalichy kvetov sú pestré, do každého pasuje iný nos.

Vedci sa zrazu rozutekajú pod plánkou a nadšene dvíhajú zo zeme malé zhnednuté guľôčky. Akoby jedli najväčšiu sladkosť. Hniličky. Rozbíjajú lieskové orechy. V pastierskej krajine sa darí ovociu. Rastú tu prirodzene liečivé byliny, bez úsilia. Stráne sfialoveli od jesienky. Obsahuje jeden z najprudších jedov – kolchicín, využíva sa na liečbu reumy.

Pekná krajina je taká, z ktorej ľudia neutekajú do Rakúska starať sa o dôchodcov, ale zostávajú doma a môžu rozvíjať prírodný turizmus. „Pastvou získame zdravšie potraviny. V mäse a mlieku zvierat pasených vonku štúdie potvrdili vyšší obsah antioxidantov a látok pôsobiacich preventívne proti rakovine,“ dopĺňa ekológ Littera.

Bez oráčin by nebolo potravín. No musia byť...
Bez oráčin by nebolo potravín. No musia byť také veľké? Autor: Andrej Barát, Pravda

Ešte sú tu však dva benefity dôležité pre budúcnosť ovplyvnenú klimatickou krízou. Ukladanie uhlíka na pastvinách. „Je preukázané, že je to z hľadiska celkového životného cyklu oveľa efektívnejšie ako pri intenzívnych chovoch v maštaliach. Rovnako aj to, že pastviny majú oveľa lepšiu vodozádržnú schopnosť ako holé oráčiny,“ vymenúva Littera, ale potom sa zháči. „Chov vonku prináša benefity, ktoré sa ani nedajú oceniť peniazmi. Ale chovať zvieratá vo veľkom, dnu v maštaliach, kŕmenie zmeskami je asi stále ekonomicky výhodnejšie.“ Naozaj?

Posledná šanca

„Ak chcete chovať dobytok v stajni, potrebujete stajňu, stajňovú technológiu, hradenie, fixácie, kŕmny systém, vodu, napájačky, vetranie, osvetlenie, betónové hnojisko alebo hnojovicové žumpy. To je náklad cez milión eur, a to ešte nerátame poľné krmivo – kukuričná siláž, lucernová siláž a ani nestelieme slamu. Všetko treba dobytku do stajne navážať, krmivo, stelivo, vyvážať hnoj. Na toto potrebujete mechanizáciu, naftu a pracovnú silu,“ vyratúva farmár Tibor Papšo zo Šuje.

„Ako môže tento zaostalý systém konkurovať voľne sa pasúcemu dobytku, kde potrebujete iba elektrický ohradník za pár sto eur? Plemená vyšľachtené na celoročný pobyt, aj v zime, pod holým nebom majú u nás obrovský potenciál. Stačí sa pozrieť, koľko lúk a pasienkov je u nás zanedbaných, dokonca už asi 200-tisíc hektárov je zarastených náletovými drevinami. Prečo nevyužijeme tieto peniaze rozhádzané po tráve na produkciu kvalitného hovädzieho a jahňacieho mäsa?“ pýta sa farmár. Pred 25 rokmi začínal s dvomi kravami za požičané peniaze, dnes má 240 kusov dobytka, 100 oviec, 12 koní. Všetko chová vonku.

Aká je ešte prekážka? Už sme ju spomenuli. Mladý les, ktorý bez bylinožravcov staré pasienky prerastá. Vrátiť riedkoles do pôvodného stavu, presekať sa pichliačmi na škrapoch, kde sa technika nedostane, je pre nadšených farmárov, ktorí by aj chceli vrátiť krajine estetiku, takmer nadľudská úloha. Zvlášť, ak ich spoločnosť nepodporuje.

Väčšina agrodotácií smeruje podľa ekológov do udržiavania úplne opačnej, druhovo biednej krajiny vyplnenej mĺkvymi oráčinami. Podľa vedeckých štúdií je úbytok biodiverzity v agrárnej krajine spôsobený aj doterajším nastavením Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Zo Slovenska sa pre intenzívne hospodárenie v krajine nevytratili len vzácne druhy, ale miznú aj tie úplne typické, ikonické. „Početnosť lastovičiek klesla za 10 rokov o polovicu. Jarabice prežívajú na posledných miestach,“ upozorňuje Jozef Ridzoň zo Slovenskej ornitologickej spoločnosti. Slovensko má najväčšiu priemernú veľkosť monokultúrnych polí – až 12 hektárov. V EÚ je priemer 3,9 hektára.

„Keďže dotácie idú z našich daní, máme právo požadovať, akým spôsobom sú vyplácané. Aby viedli k tomu, že naša krajina zostane druhovo hodnotná,“ mieni ekológ Littera. Presne v tomto duchu pokračuje petícia Za živú krajinu, ktorú podporilo už viac ako 11 000 ľudí.

Podľa ekológa má súčasná generácia poslednú šancu podporiť farmárov, aby zachránili pasienky. Inak ich zhltne húština a návrat bude nemožný.

Pomedzi stromy sa mihne vlnka ornice s červeným nádychom. Littera hovorí, že je to vzácna reliktná pôda, ktorá prežila poslednú ľadovú dobu. Všade inde zo Slovenska ju už vietor odniesol, voda zerodovala, ale tu sa ešte ukazuje v plnej kráse.

Červená vlnka predstavuje reliktnú pôdu.
Červená vlnka predstavuje reliktnú pôdu. Autor: Andrej Barát, Pravda

V Silici sú nevšedné ešte aj náhrobky na cintoríne. Ploché vyrezávané dubové trámy, bez kríža. Pripomínajú staré košaté duby, ktoré sú roztrúsené po celom Slovensku. Obdivujú ich teraz na jeseň hubári, keď na ne naďabia počas potuliek a divia sa, ako to, že sú obkolesené mladými brezami, útlymi hrabmi? Asi nemajú potuchy, že sa ocitli v zarastenom zabudnutom riedkolese. Necháme ich zotlieť ako pomníky peknej krajiny?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#ochrana prírody
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku