Redaktorka Helena Dvořáková (77): Máme vakcínu, vymretie nehrozí a svet sa chce baviť

Len čo trocha zakašlem, muž sa podozrievavo pýta: „Prečo kašleš?“ Obáva sa, že už mám COVID-19. A to mi len zaskočila slinka. Ani trocha ma neškriabe v hrdle. Rúško mi robí dobre, lebo nedýcham priamo studený vzduch. A pre mňa je rúško aj paráda. Na Vianoce som dostala ručne maľované s motívom hríbov, čo sa na Záhorie hodí. Vonku ale aj tak nikoho niet, takže je to jedno. Na krčme sú mreže, okolo kostola prázdno. Dedina je ako vymretá. Skutočné vymretie ale nehrozí, lebo už máme vakcínu!

, 24.01.2021 06:00
helenka s kocurom vo veste Foto: ,
Autorka Helena Dvořáková s kocúrom menom Novičok, ktorý je nielen otrava, ale aj drsniak, čo má za ušami stále rany z nočných bojov.

Vakcína rozpútala debaty a vášne, stala sa jablkom sváru, je jej vraj málo, ale ja sa z nej teším aspoň teoreticky. A vyhrala som stávku. Všetci tvrdili, že výskum môže trvať roky, ja som oponovala, že vakcína bude ešte v roku 2020. Stavila som sa s mužom o desať eur, vyhrala som, ale – ako obyčajne – mi desať eur nedal. Stačí mi morálne zadosťučinenie, potvrdenie mojej viery.

Som totiž odchovaná na životopisoch obetavcov ako madam Curie, dojímala ma Kniha o San Michele od Axela Muntheho, viem, že v každej profesii sú bohom obdarení jedinci, ktorí plnia svoje tiché poslanie a zachraňujú situáciu. Preto svet stále ako-tak funguje. Sú to prvolezci, vynálezci, odvážlivci, ktorí majú s nami tie najlepšie úmysly. Od detstva ich cítim okolo seba. Nesklamali ani teraz. Pre nich bol nový vírus výzvou. A vakcína je tu.

Bude ľahšie na duši

Zazvoní telefón a kamarátka sa pýta, či sa dám očkovať. Ja sa teším na očkovanie! Trocha sa začuduje, patrí k tým, čo vakcíne celkom nedôverujú a očkovať sa nedá. Nevidím to ako tragédiu, ani ju neprehováram. Nech si počká, ako dopadneme.

A napokon, aké pochybnosti? Z vakcíny sa stáva prestížna nedostatková záležitosť, odporcovia budú asi aj vítaní. Vakcína, v každom prípade, pohla stojatými vodami, sú okolo nej debaty. Na obálke českého časopisu Reflex si premiér Babiš roztvoril vetrovku a ukazuje zopár ukrývaných injekčných striekačiek: „Šlehneme si?“ znie otázka.

Vakcína je aj spúšťač humoru, aj katalyzátor, ktorý demaskuje malichernosť v našich vzťahoch, naše malé dušičky, čudné priority. Možno je to ale aj istá obrana. Riešenie banalít je v podstate príjemné. Však vraj už aj večný optimista Miro Žbirka má depku. Tak sa písalo pred pár dňami. Iste mu už prešla, takže tým sa teraz nebudem trápiť.

Zo žltých káčatiek už sú dnes veľké biele... Foto: Pravda, Helena Dvořáková
kacky v jeseni Zo žltých káčatiek už sú dnes veľké biele kačice, čo dobre znášajú aj zimu.

Zasa zvoní telefón. Z východu mi oznamujú príbuzní, že už sa boli očkovať v Humennom. Švagriná sa ešte včera trocha obávala, ale je nadšená: „Boli tam tri mladé ženy, priam ma rozmaznávali. ‚Do ktorej rúčky?‘ pýtali sa. Ani som sa nestačila rozhodnúť a už som bola zaočkovaná. Nič som necítila. Potom sme si ešte posedeli štvrťhodinku v špeciálnej miestnosti a išli sme do ordinácie, lebo roboty je veľa.“ Dobre, že už sú po očkovaní, lebo sme sa o nich báli. Ako zdravotníci sú naozaj stále v prvej línii, vystavení riziku a s pacientmi cítia.

Kačacie pf 2021. Foto: Pravda, Helena Dvořáková
pf kacice Kačacie pf 2021.

Zdá sa, že keď sa očkovanie rozbehne, vakcína ľuďom uľaví aj po psychickej stránke. Pandémia nás uvrhla do samoty, museli sme sa vzdať mnohých príjemných vecí. Nedá sa zájsť na kávu, do kina, na plaváreň. A ide plesová sezóna! Teraz plesnivieme doma. Z televízie sa na rukojemníkov ochorenia COVID-19 valia správy o množstve nebožtíkov, o mobilných mraziacich prívesoch, o rozkúrených krematóriách… Mŕtvych vraj ani nemá kto obliecť do truhly, idú na druhý svet tak, ako naň prišli – nahí.

Na jar, keď sa toto dialo v Taliansku alebo v USA, veľmi som to prežívala. Teraz som si už trocha zvykla, viem, že umierame, ale falošné – a fotogenické – zlato na truhlách ma nedesí. Asi pod vplyvom morbídnych televíznych správ sa mi sníval sen, ktorý by mohol byť útechou aj pre iných.

Prisnilo sa mi, že k nám na Záhorie prišli na návštevu moji už dávnejšie zosnulí priatelia Albín Brunovský a Lacko Ballek. Jeden sa narodil v Zohore, druhý mal chalupu na Záhorí, takže – je logické, že ich na Záhorie ťahá. Sadnúť si nechceli, postávali na dvore a tiež sa ma hneď pýtali, ako sa mám. Usmievali sa, zdali sa veselí.

Obaja títo chlapi boli za života šarmantní a štíhli. Albín bol chudý aj teraz, ale Lacko sa akosi zaokrúhlil. Neveriacky som sa na nich dívala. Albín sa ironicky usmieval svojimi krásnymi zelenými očami a bavil sa na mojich rozpakoch. Vždy dôstojný Lacko sa tiež usmieval, keď mi povedal: „Čuduješ sa, že som taký tučný? To som tam tak pribral.“

TAM? Z jeho hlasu bolo jasné, že TAM je veľmi dobre. Zobudila som sa vyjavená, čo to malo znamenať, ale odvtedy sa celkom inak pozerám aj na tie truhly v televízii. Život je jinde, volá sa jedna kniha Milana Kunderu, ale – aj smrť je niekedy inde.

S krízou treba vybabrať

My s mužom hľadíme napriek všetkému smelo do budúcnosti. Teším sa, ako pôjdeme s vnúčatami k moru, s kolegyňami na obed do Pravda Café, ako si dám urobiť vlasy u kaderníčky a podobne. Muž ale straší, že bude kríza, aby som sa netešila a šetrila. Šetrila? Však chodím iba do drogérie, kde kupujem servítky a handričky na riad, čo je jedna z mojich vášní. On však tvrdí, že nebudem mať ani na benzín. To sa ma dotklo na najcitlivejšom mieste. Tak robme niečo!

Kríza mi vŕta v hlave. Dnes sa opláca rozvoz tovaru. Aj po našej dedine behajú kuriéri a roznášajú balíčky. Objednali sme protišmykovú ochranu na obuv, bolo to lacné, a tak nám ponúkli, že pribalia škatuľu Prekvapenie. Neodolali sme, a tak sme získali aj šikovný skladací prístroj na vypichovanie buriny, hračku – hlavolam, čierne korále, sekundové lepidlo a sieťku na dvere. Stálo to asi 50 eur.

Na zlé časy treba mať dobre zásobenú komoru. Foto: Pravda, Helena Dvořáková
zasoby v komore Na zlé časy treba mať dobre zásobenú komoru.

Pandémia sa upokojí vraj asi až v roku 2022. No hádam to do osemdesiatky stihnem! Však si dávame pozor. Žiadne návštevy, rúška, ruky, odstupy. Ale minule sme predsa jednu návštevu mali. Prišiel kocúr farby oranžového poľa (alebo planúcej ako Trumpova hriva). Správal sa tolerantne, vyzeral nadšený, na krku mal elegantný obojok a dlhé mäkké chlpy. Bol friendly, ako sa dnes hovorí. Hrozne sa chcel kamarátiť s naším drsným kocúrom, ktorý je veľká otrava, a preto je jedno z jeho mien aj Novičok. Kocúr Friendly si pred ním líhal na chrbát, chcel sa hrať. Náš kocúr zazeral.

Veď je to drsniak, ktorý má za uchom krvavé rany z bojov. My sme však Friendlyho pohostili granulami a ja som sa s ním aj pomaznala. Držala som ho v náručí, mal medový pohľad a priadol. Asi to bol Bratislavčan na výlete s nejakou rodinou, lebo viac sa u nás neobjavil. Novičok si teda ďalej užíva, že je na dvore jediný, diriguje hydinu, žerie s kačkami na večeru sečku a suchý chlieb.

Autorka Helena Dvořáková s kocúrom menom... Foto: Pravda, Vladimír Jancura
Helena Dvořáková Autorka Helena Dvořáková s kocúrom menom Novičok, ktorý je nielen otrava, ale aj drsniak, čo má za ušami stále rany z nočných bojov.

Nie je taký pekný ako Friendly, ale je veľmi inteligentný. Chodí mi dávať dobrú noc, ale o tom, čo sa deje na ekologicky a morálne ohrozenom svete, nemá ani potuchy. A z pandémie len ťaží. Má rok a o takomto čase sme ho chceli dať vykastrovať, no teraz je všetko ochromené. Radšej nikam nejsť. Zdraví ľudia zdravotníkom len zavadzajú. Ja by som mala ísť k zubárovi, ale vydržím. Len aby sa mi niečo vážne nestalo, s čím by som musela ísť k lekárovi!

Nové cesty aj dávne lásky

V mobile sa ozve neterin hlas. Pohybuje sa vo vedeckom prostredí a na tému krízy zasvätene navrhuje, že najlepšie by bolo odsťahovať sa na Mars, ale že my sa tam asi nedostaneme. Veď sa nám ani nechce. Na Zemi bude stále lepšie, lebo ľudia sa už spamätali a budú sa jej venovať.

Chovné zvieratá napríklad nebudú viac natlačené a stresované v malých priestoroch, lebo mäso sa vypestuje z kmeňovej bunky. V Singapure to už jedia. Kačacie stehno, kuracie prsíčka, všetko vraj dorastie z bunky a dobre chutí. Ako ozajstné. Muž by asi nesúhlasil. Čo sa kačice budú chovať len na ozdobu? Čo budeme kukať, ako klíči bunka?

Svet sa mení nenápadne, ale v každej kríze sa to deje skokmi. Krízy sú na to, aby urýchlili vývoj. Aj naša pandémia už priniesla mnoho noviniek. Dnes sa učia deti na diaľku, dospelí pracujú často z domu. Podozrievam našu matku prírodu, ktorú už málokto rešpektuje, že aj dospelých chcela posadiť na zadok, aby sme sa nad sebou zamysleli a popracovali na sebe.

Má veľký emancipačný projekt, ktorý obsahuje diskusie, polemiky, omyly aj úspechy. Ľudia hľadajú nové cesty. Často majú podobu bludiska, ale cesta k novému vedie cez neschodné húštiny. Treba klčovať. Je to namáhavé, treba sa aj baviť.

Písala som do novín napríklad o českom seriáli Božena, ktorý má veľkú odozvu. Je to príbeh Boženy Němcovej, o ktorej sa vždy povrávalo, že mala milencov. Stotožňovali sme si ju s Babičkou, bola vznešenou ikonou, a tak je film, kde zakáša manželovi, pre mnohých šokujúci. S prvým milencom Václavom Nebeským sa zoznámila na plese. Z informácií o básnikovom ďalšom osude zistím, že sa neskôr oženil a jeho žena po troch rokoch zomrela na choleru. Němcovej syn Hynek zomrel na tuberkulózu asi 15-ročný. Ani oni to nemali jednoduché s chorobami.

Pamätám sa, že keď sme my boli deti, ľudia sa báli obrny, slintavky, tuberkolózy a iných chorôb, proti ktorým nebolo obrany. Po tom, čo sa začalo očkovať, sa životný pocit, pokiaľ ide o zdravie, celkom zmenil. Veľa vecí sa zmenilo, uvoľnilo, ale aj tak ľudia vyčítajú Němcovej, že sa milovala v pražskom podchode.

A inde zasa diskutujú o tom, či je škodlivý film Dillerman. Je to dánska kreslená rozprávka o mužovi, ktorý mal veľmi dlhý pružný penis. Môže si ním podať zmrzlinu, zahnať leva či premiestniť chladničku. Pozrela som si kúsok filmu a dospela som k názoru, že by sa ľuďom zišiel nejaký takýto zasúvací chobot. Vo filme pôsobí tento „pipík“ nevinne, nedesí. Človiečik, čo ním vládne, má červeno-biele pruhované plavky a tie penis civilizujú, je to taký veselý povrázok.

Film má vraj tiež veľký úspech. Uväznený svet sa chce baviť. Potrebuje nesmierne veľa príbehov a tvorcovia nestačia produkovať len samé kvalitné a originálne. A vtipnosť je najvzácnejšia. Aj u nás na dedine občas hrá z ampliónu veselá hudba, no často zaznie aj smútočná. O niektorých nebožtíkoch sa hovorí, že zomreli na COVID-19. Vraj aj 36-ročný. Desíme sa, hrozíme sa, bojíme sa, ale život ide ďalej. Treba urobiť to, treba ono. Zametať, písať, zhovárať sa, hoci aj na diaľku. A včera napadol sneh. Svet je na chvíľu biely a nepoškvrnený.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #Záhorie #vakcína #karanténa #Helena Dvořáková #Covid-19