Majstrovstvá strihačov oviec: Dva razy do roka načisto donaha...

...zoblečú valasi ovečky z ich pyšných kožúškov. Nezostane na nich nič, ani jediný vlások. Na salašoch ide o rutinný očistný akt. Keby sa ovce nestrihali, vlna by im splstnatela, nedala by sa spracovať, v kožuchoch by sa usalašili parazity.

, 13.08.2021 06:00
Igor Nemčok a Marek Marko Foto: ,
Igor Nemčok, predseda RD Hron v Slovenskej Ľupči, a Marek Marko, čerstvý majster Slovenska v strihaní oviec. Muži s veľkým ovčiarskym srdcom.

A ešte niečo: ľudia by prišli o veľkolepé divadlo. Od Anglicka po Austráliu, od Argentíny po Slovensko sa usporadúvajú každoročne majstrovstvá strihačov oviec.

Slovenská ovčiarska aréna je obklopená nádhernou kulisou Nízkych Tatier. Leží pod hrebeňom Prašivej v údolí riečky Lúžňanky. V poslednú júlovú sobotu, keď do nej nastúpilo 12 borcov s mašinkami, lialo v Liptovskej Lúžnej ako z krhly. Ráno nebolo vidno ani na krok, hory sa zahalili do oblakov, a keď dážď ustal, lesné stráne výdatne odfukovali oblaky vodnej pary. Z doliny sa parilo ako z obrovskej práčovne.

Skalným fanúšikom ojedinelého športu to ani zamak neprekážalo. Zišlo sa ich vari dvesto od Senca po Sabinov, priviedli so sebou deti, ktoré sa nevedeli dočkať chvíle, keď sa na pódiu objavia prví strihači. Tvrdo pracujúci ovčiari mali vždy dobre vypracované atletické postavy. Keď sa dobrý strihač pustí do práce, musí, ak si chce zarobiť, ostrihať najmenej 100–110 oviec, to je toľko, čo ráno a večer podojí jeden valach v strunge. Na salašoch sa rodia muži, akých ospevoval Sládkovič.

Teraz však nešlo o poéziu, ale o to, kto zoberie palmu víťazstva. Nádej na úspech mal strihač, ktorý zhruba za jednu minútu stiahol elektrickou mašinkou celé ovčie rúno dolu z ovce. Na scénu prichádzali krásavice a unikali z nej odmaskované, bľačiace tvory. Vbehli do koterca a hľadali útechu medzi rovnako vyzerajúcimi družkami. Akého osudu sa dočkali domestikované zvieratá…

Dva razy do roka ostrihané donaha.
Ovčiari, národ súťaživý.
+7Igor Nemčok, predseda RD Hron v Slovenskej...

Národ bačov bez bačov

Nebuďme útlocitní, kožuch musí ísť dole, či sa to ovciam páči, alebo nie, z čisto pragmatických, tzv. termoregulačných dôvodov. Zviera je odrazu ľahšie, žerie ostošesť, aby sa čo najskôr obalilo do krásy a padlo do oka na svoju chvíľu striehnucim baranom. Základný inštinkt života človek už dávno odhalil a tisíce rokov ho využíva vo svoj prospech. Aj na Slovensku.

Bratia Česi nám svojho času vymysleli prezývku, označili nás za národ bačov. Bola v nej, ako v každej trefnej prezývke, esencia pravdy vystihujúca podstatu existencie vrchárskeho národa, jeho kultúru, zvyky, gastronómiu a, pravdaže, aj istá neskrývaná štipľavosť staršieho súrodenca dávajúca najavo, že základ hospodársky rozvinutejších historických zemí koruny českej už neleží v poľnohospodár­stve, ale v priemysle, obchode, službách. Zato k nám susedia radi chodili a chodia na salaše – za idylou všakovakého druhu. A tak sa zrodilo množstvo vtipov. Aj o českých hľadačkách mužnej sily slovenských bačov.

Oných krásnych mužných bačov je však čoraz menej, pretože na Slovensku rednú stáda oviec, roztápajú sa ako jarné snehy alebo grónske ľadovce v tohtoročnom horúcom lete. Len za posledné desaťročie sa početnosť ovčích stád znížila o stotisíc zvierat, teda o celú jednu štvrtinu, a klesla na povážlivé minimum – chováme už len 320-tisíc ovečiek.

Odkedy existujú štatistiky, ešte sa v krajine pod Tatrami tak málo oviec nepáslo. Menej to bolo len rok po druhej svetovej vojne. Krutú pravdu odhaľuje Igor Nemčok, predseda družstva v Slovenskej Ľupči a zároveň predseda Zväzu chovateľov oviec a kôz na Slovensku. Ide o združenie, ktoré sa usiluje mobilizovať nielen zdravé ovčiarske jadro, ale aj verejnú mienku. Úpadok v chove oviec treba zastaviť.

Nemčok, ktovie už po koľký raz, vysiela verejnosti odkaz, že Slovensko ovce potrebuje, že bez nich nebude krajinou zdravou a peknou, takou, akú nám ju zachovali predkovia. Súčasnú podobu horských a podhorských území sformovalo práve ovčiarstvo, ktoré sa rozvinulo počas valašskej kolonizácie. Vrchol dosiahlo v druhej polovici 19. storočia. Podľa historických záznamov sa v roku 1850 chovalo na Slovensku 1,4 milióna oviec a o ďalších 25 rokov neskôr, keď svoj vrchol dosiahli dravým kapitalizmom poháňané bryndziarne, až 2,974 milióna o­viec!

Dva razy do roka ostrihané donaha. Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Ostrihané ovce Dva razy do roka ostrihané donaha.

Slovensko v tom čase muselo množstvom stád pripomínať súčasný Nový Zéland, jednu z ovčiarskych veľmocí, alebo načo tak ďaleko chodiť, hornaté Škótsko. Odvtedy sa však veľa vecí pomenilo. Hľadiac do štatistiky rýchlo zistíme, že ovčiarstvo citlivo reagovalo na obdobia kríz a konjunktúr.

Keď sa v roku 1934 skončila veľká hospodárska kríza, chovalo sa na Slovensku už len necelých 333-tisíc oviec. Po tom, čo sa krajinou prehnala víchrica druhej svetovej vojny a ovce skončili v žalúdkoch hladných vojakov a partizánov, sa stenčilo podľa úradného súpisu stádo oviec na 287-tisíc zvierat.

Mierové roky priniesli konsolidáciu. V roku 1970, keď sa začali vzmáhať družstvá, sa zabeleli stráne 705-tisíc ovcami. Štát ovčiarstvo štedro podporoval. Vo výskumnom ústave v Trenčíne sa tímu profesora Laurinčíka podarilo šľachtením priviesť na svet výkonnejšie plemeno pôvodnej valašky, ktorá dostala prívlastok zošľachtená. Nie ako káže gramatika zušľachtená, ale podľa stredoslovenského nárečia zošľachtená, inak ju dodnes nikto nenazve. Má to zapísané aj v krstnom liste z roku 1982.

A v roku 2017 sa profesorovi Milanovi Margetinovi, Antonovi Čapistrákovi a Dušanovi Apolenovi podarilo vyšľachtiť ešte výkonnejšie mliečne plemeno. Dostalo jednoduché meno slovenská dojná ovca, v skratke esdéóčko, ktorá pri dobrej opatere dáva aj 160 litrov mliečka, dva razy toľko ako nenáročná, no na strmých stráňach sa dobre pohybujúca valaška.

Kto vysústružil majstrovstvá

Rok 1989 privítalo Slovensko ako rok veľkých nádejí. Revolúciou zrodení politici hlásali a verili, že v krajine sa raz-dva obnovia rodinné farmy. Lenže spoločnosť aj na vidieku prešla obrovskými zmenami a rodičia mali nové ideály a predstavy o lepšom živote svojich detí. Bača, ešte na začiatku dvadsiateho storočia vážený človek v každej liptovskej, horehronskej, spišskej či šarišskej dedine, sa na konci storočia plného politických a hospodárskych prevratov prepadol na spodok rebríčka prestížnych profesií.

Nič sa nedeje na želanie, až keď si ľudia uvedomia mnohé súvislosti, začína sa skutočná zmena. Keď sa po roku 1989 začali družstvá deliť a potom rozpadať, zakladá na troskách kedysi hrdého Agrokombinátu sídliaceho v Liptovskej Osade Štefan Črep Svojpomocné podielnické družstvo poľnohospodárov v Liptovskej Lúžnej.

Vyučený zámočník choval doma vždy pár ovečiek na prilepšenie, takých ako on bolo v dedine s takmer troma tisíckami obyvateľov neúrekom. Kapitálom družstva boli ovce podielnikov, z ktorých vzniklo prvé dojné stádo s počtom 350 bahníc. Dnes má družstvo stáda dve, dovedna so 650 dojnými ovcami, mlieko spracúva vo vlastnej mliekarni. A práve v Liptovskej Lúžnej prišli družstevníci s nápadom zorganizovať majstrovstvá strihačov oviec.

Črep si spomenul na časy, keď súťaž usporadúvali ešte v Agrokombináte. Partie strihačov sa medzitým rozutekali za prácou do sveta. Ovce chodili strihať až do Španielska. Aj tam sa konali preteky o najlepších strihačov.

Štefan Črep sa myšlienkou natoľko nadchol, že vycestoval na majstrovstvá sveta strihačov oviec do Nórska, priniesol odtiaľ reguly pretekov a pred sedemnástimi rokmi v Liptovskej Lúžnej zorganizovali s podporou Zväzu chovateľov oviec a kôz prvé slovenské majstrovstvá. Potrebovali ich nielen preto, aby pestovali ovčiarsku vzájomnosť, ale aj ako hravý komunikačný most medzi spoločenstvom chovateľov oviec a verejnosťou.

Napoludnie, keď vrcholili sedemnáste majstrovstvá strihačov Slovenska, sa konečne nad arénou v Liptovskej Lúžnej vyčasilo. Do finále postúpila štvorica Marek Marko, Radovan Sepeši, Šimon Smoleňák a Juraj Decký. Favoritom bol 27-ročný Marek Marko, syn horehronského baču z Valaskej. Ovce ho naučil strihať otec. Nečudo, doma chovajú sto oviec, a kto si vie ovce ostrihať, ušetrí. Za jednu ovečku berú strihači euro dvadsať centov, no vlna sa predáva kilogram po 30 centov. Chovatelia nemajú z nej nijaký úžitok.

Traja najlepší: Radovan Sepeši (zľava), Marek... Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Víťazi v strihaní oviec Traja najlepší: Radovan Sepeši (zľava), Marek Marko a Šimon Smoleňák.

Igor Nemčok, predseda Roľníckeho družstva Hron v Slovenskej Ľupči, zráta, že pri produkcii troch kíl vlny nedostane za ňu družstvo ani jedno celé euro. Lenže ovce ostrihať treba. Táto chovateľská nevyhnutnosť vyjde na 2,40 eura. Biznis, z ktorého ide ovčiarov šľak trafiť, najmä keď chovajú väčšie stádo.

V RD Hron je to 1¤200 oviec, strata ide do tisícok eur. Vlnu oviec valašiek s hrubým vlasom nik nechce. Za babku ju skupujú Poliaci a doma z nej vyrábajú koberce. Teraz konečne aj na Slovensku premýšľajú, ako vlnu spracovať, povedzme ako prídavok do izolačných materiálov, alebo využiť na výrobu odevov obnovením tradičných remesiel. Banskobystrický VÚC už chystá projekt, ktorý by ovčiarskemu regiónu Slovenska pomohol.

Má vôbec zmysel chovať ovce? Nemčok odvetí, že sám si túto otázku položil už tisíc ráz, ale vždy, keď sa pozrie na horské lúky, pochopí, že ovce a salaše treba udržať. Nielen kvôli pravej bryndzi a oštiepkom, ktoré idú na odbyt a ako-tak držia chovy oviec nad vodou. Vidí, že tam, kde sa prestane pásť, zmocní sa lúk a pasienkov les.

Ten za posledné roky, ako ovčie stáda na Slovensku redli, obsadil desiatky tisíc hektárov trávnych porastov. Krajina oplývajúca horskými lúkami, kde na štvorcovom metri rastie aj viac ako 50 rôznych voňavých bylín, ustupuje divočine.

"Alebo rozhýbeme chov oviec, alebo učičíkaní hojnou ponukou potravín z dovozu vrátane bryndze vyrobenej z importovaného ovčieho mlieka, prídeme o krajinu vymodelovanú generáciami našich predkov. To nesmieme dopustiť,“ súdi Igor Nemčok.

Nádejou sú mladí a vzdelaní

Dokážeme vôbec privodiť zmenu? A ako? Do arény medzitým nastúpili štyria najlepší strihači. Ich úlohou je v čo najkratšom čase ostrihať desať oviec, vyzliecť zviera z vlny donaha, ale čisto, bez šrámov na koži, ktoré môžu po sebe zanechať ostré nožíky "holiaceho“ strojčeka. Po necelej štvrťhodinke je víťaz jasný. Marek Marko zdolal súperov časom 13 minút a 14 sekúnd a bol o pol minúty rýchlejší ako druhý Radovan Sepeši.

Marek Marko je prototypom novej generácie slovenských chovateľov oviec. Z radu súčasníkov vybočuje chovateľskou univerzálnosťou a zručnosťou, akou sa vždy vyznačovali špičkoví slovenskí bačovia. A ešte čímsi: má univerzitné vzdelanie, je inžinier zootechnik. V družstve v Slovenskej Ľupči manažuje celý chov oviec, doma pomáha pri ovciach otcovi a ešte chodí s partou strihačov strihať ovce. Na pomyselnej pažbe jeho strihacieho strojčeka by sme našli 90-tisíc ostrihaných zvierat. Takýchto profíkov nemáme na Slovensku veľa.

Marek Marko v akcii. Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Marek Marko Marek Marko v akcii.

V Liptovskej Lúžnej mu drukovala jeho milá. Zuzka Kubišová je študentka Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach. Ako vidia mladí svoju budúcnosť? Zuzka hovorí o dvoch možnostiach. Prvou je rodinná farma, druhou kariéra veterinárnej lekárky, ktorá má pod dohľadom chovy hospodárskych zvierat.

V minulosti to bola bežná profesia, ale dnes sú v kurze skôr iné veterinárske odbory. Na Strednej veterinárskej škole v Nitre si študenti vyberajú hojne kynológiu, teráriové zvieratá, ale dobytok, ošípané a ovce mladých príliš nelákajú.

"Žiadalo by sa viac reálnej podpory pre poľnohospodárov, čo ešte držia živočíšnu výrobu nad vodou, a pokiaľ ide o mladých, treba im pomôcť pri založení rodinnej farmy,“ lakonicky zhodnotí situáciu Zuzka Kubišová.

Podobne ako Marek aj ona pochádza z gazdovskej rodiny. Zoznámili sa pri strihaní oviec. Doma chovajú ovečky a Zuzka vraví, že tri dievčatá od susedov jej často a rady pomáhajú. "Možno sa raz vydajú po mojich stopách, robota pri ovciach im nesmrdí. Deti potrebujú príklad. Pozrite, čo ich tu je, treba len úprimný detský záujem a lásku k zvieratám podporiť.“

Naozaj, medzi divákmi bolo veľa detí. Strihačov pozorovali so zatajeným dychom, skandovali mená svojich favoritov. Lenže láska ide cez žalúdok. Postaviť na nohy ovčiarstvo znamená ekonomicky ho stabilizovať. Jeden z rozhodcov Jaroslav Kundrát, farmár z Bajeroviec, vraví, že spolu so svojimi štyrmi spoločníkmi choval ešte v minulom desaťročí 1¤300 oviec, teraz už len 400, dojenia sa úplne vzdali, prešli na chov mäsových plemien.

"Zohnať ľudí do živočíšnej výroby je takmer nemožné, keď odpadlo dojenie, prácu sme si o čosi zjednodušili, ale aj tak sme od rána do večera v jednom kole,“ opisuje realitu podnikania na farmách Kundrát. Zrelý päťdesiatnik vysvetlí, že podnikať začal, lebo si myslel, že sa bude mať lepšie, ale potom ironicky dodá, že dobre už bolo, ale dávno. Mieni, že pokiaľ vláda nenaleje do poľnohospodárstva aspoň také podpory, ako majú susedia, ovčiarstvo sa nepohne z miesta.

Reči sa hovoria, chlieb sa je

Ovce musia svojich gazdov jednoducho uživiť. Cestou k prosperite je vyššia úžitkovosť zvierat. Žiaľ, Slovensko už tridsať rokov prešľapuje v dojnosti oviec, tá sa pohybuje podľa rokov medzi 80 až 100 litrami mlieka na bahnicu. Špičkoví chovatelia, ako sú Francúzi, nadoja od ovce trikrát viac. U nás máme takých chovateľov len zopár, napríklad RD Hron v Slovenskej Ľupči.

Stádo oviec prekrížili francúzskymi lacaunmi, ktoré dávajú najviac mlieka. Ale na trhu sa súťaží nielen chovateľskými zbraňami. Do hry vstupujú národné podpory. Nielen Francúzi, ale aj Bulhari či Rumuni podporujú svojich ovčiarov viac ako slovenské vlády.

"Keď si porovnáte slovenskú dotáciu na dobytčiu jednotku, potom zistíte, že ak chováte dobytok, dostanete podporu vyše 400 eur, ak ovce, tak len polovicu. Je to diskriminačné, preto ten úpadok v chove oviec,“ vysvetľuje Slavomír Reľovský, výkonný riaditeľ ovčiarskeho zväzu. Vlani ministerstvo poskytlo ovčiarom mimoriadnu dotáciu 3,2 milióna eur, ide však o to, aby mali garantovanú rovnakú platbu ako chovatelia dobytka aj do rokov budúcich.

Milan Kyseľ, nový štátny tajomník, sám donedávna malý farmár v Zaježovej pri Zvolene, vraví, že o spravodlivú dotáciu nemusia mať ovčiari obavy. "Urobíme všetko pre to, aby platba bola v prípade dobytka a oviec minimálne 1:1,“ vyhlásil na majstrovstvách strihačov.

Milan Kyseľ s kóliou pre Miroslava Glembu. Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Psík ako cena pre organizátora súťaže v strihaní oviec Milan Kyseľ s kóliou pre Miroslava Glembu.

Reči sa hovoria, chlieb sa je. "Potrebujeme, aby rezort čo najhlasnejšie odprezentoval, že peniaze budú vyplácané štandardne, že sa zmenou vládnej garnitúry nezmenia dotačné pravidlá. Zatiaľ nám chovy nepribúdajú, ale iba ubúdajú,“ opísal stav a náladu medzi ovčiarmi Slavomír Reľovský.

Pri vyhlasovaní víťazov ožiarilo oblohu slnko. Traja najlepší odchádzali s pohármi a organizátori dostali vari najlepšiu cenu. Venoval ju Milan Kyseľ. Predsedovi Svojpomocného podielnickeho družstva poľnohospodárov Miroslavovi Glembovi daroval z vlastného chovu šteňa borderskej kólie s veselými modrými očami. Malo ojedinelú srsť s krémovým tónom, zriedkavú farebnú varietu. Ide o vynikajúce plemeno ovčiarskych psov.

Veď také šteňa stojí 1500 eur. Nech prinesie šťastie nielen družstevníkom v Liptovskej Lúžnej, ale nech sa stanú sedemnáste majstrovstvá v strihaní oviec rokom, od ktorého sa bude vodiť všetkým ovčiarom lepšie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #strihanie oviec #reportáž #ovce