S takýmto komentárom mi posiela fotografiu zoologička Ivana Kalafusová zo Správy Chránenej krajinnej oblasti Strážovské vrchy. S dôvetkom, že zátišie objavím v obci Kostolec neďaleko prekrásnych slovenských zákutí, dvoch tiesňav – Manínskej a Kostoleckej.
Za milióny rokov ich pôsobivý reliéf vyteše Manínsky potok, dnes chránený najprísnejším piatym stupňom ochrany. Za uplynulé dva roky si „užije“ štyri ekologické havárie. Posledná, nedávna je fatálna – vykape všetko živé.
Toaletnú misu už na brehu potoka nenájdem, niekto ju zoberie. No stále tu možno vidieť dôkazy, ako sa k riekam správa celé Slovensko. Pravdu obnaží najhoršie sucho, aké Európa prežije za posledné poltisícročie.
Bezcenné
V záhyboch Manínskeho bradla sa nakrúca Pacho, hybský zbojník a aj film Jánošík – Pravdivá história. O čosi ďalej sa vypína „Strecha Slovenska“, ako sa zvykne prezývať Kostolecký dóm, jeden z najväčších skalných previsov v celých Západných Karpatoch. Vírivý pohyb veľkých úlomkov hory v najužších častiach tiesňavy obrusuje na stenách výklenky, takzvané obrie hrnce.
Foto: Andrej Barát
Väčšina návštevníkov sa kŕmi pohľadom na skaly, ktoré v týchto dňoch obopína úžasný jesenný les, no vzácnosť sa nenápadne kľukatí pod cestou.
Drobný Manínsky potok je v tomto asi trojkilometrovom úseku natoľko cenný, že v ňom nesmú nijako zasahovať ani rybní hospodári. Ide o jeden z reprodukčných potokov pstruhov potočných, ktorých na Slovensku ubúda. Pstruh potočný je znamením čistej, studenej, okysličenej vody. Žije tu aj hlaváč bieloplutvý, ryba európskeho významu. Potok sa šinie cez národnú prírodnú rezerváciu. A aj ochranné pásmo zdroja pitnej vody.
Foto: Andrej Barát
To všetko sú však veci bez akejkoľvek hodnoty pre tých, ktorým za rodinným domom buble plný septik v žumpe. Striehnu na dážď a noc. Aby mohli hnus vypustiť do Manínskeho potoka. Dážď však tento rok dlhé mesiace neprichádza. Pre sucho potok chradne. 16. júla nadránom o 4. hodine sa zo spánku strhnú ľudia, ktorí pri potoku bývajú. Prebudí ich príšerný puch.
Potoky trávi celé Slovensko
O niekoľko hodín už ľudia rybnému hospodárovi Martinovi Dúbravkovi hlásia uhynuté ryby. Keď napočíta 198 kusov uhynutých pstruhov potočných, je mu jasné, že pošli všetky. Lenže so pstruhmi zahynie aj všetok citlivý život. Vodné bezstavovce, kôrovce, larvy potočníkov, pošvatiek, podeniek, mäkkýše.
„Asi na trojkilometrovom úseku zahynulo komplet všetko. Človeku, ktorý sa tomu venuje odmalička, naozaj sa snaží pstruha potočného zachrániť, pretože je na ústupe, je až do plaču. Úsilie všetkých, ktorí pomáhajú, vyjde navnivoč,“ utrúsi Dúbravka.
Foto: Martin Dúbravka
Lenže neprejde ani týždeň a zahynie aj Bodianka. Potôčik v susednej doline. Vyzbiera sa 371 uhynutých pstruhov potočných.
Ale nakoniec nejde iba o Manínsky potok, Bodianku a ďalšie toky prameniace v útrobách Strážovských vrchov. Podobne sa trávia potoky a rieky v celej krajine, úplne všade, potvrdzujú to hlásenia rybárov. „Ide o neustály problém celej republiky. Vidím to na vlastné oči, potvrdzujú mi to kolegovia. Deje sa to v každom kúte Slovenska. Každý rok. Akurát tento rok to bolo naozaj vypuklé,“ upozorňuje Dúbravka. Ale prečo?
Národný šport
„Každý dom na Slovensku, ktorý je pri potoku a nemá kanalizáciu, má vyústenie odpadu priamo do potoka,“ vysvetľuje rybný hospodár. „Môžeme si prejsť hocijakú dolinu, uvidíme tisíce vyústení. Neviem, či je to našou slovenskou náturou alebo čím. Lakomstvom? Že niekto nie je ochotný dať každé tri mesiace asi 70 eur na vyčerpanie žumpy, ale je ochotný si každý týždeň vapkovať auto? Alebo to jednoducho ľudia videli odmalička a robia to tak isto? Vypúšťanie septiku do riek je náš národný šport.“
Septik sa nevypúšťa cez deň. To by bolo nápadné. „Vypúšťa sa v noci. Vtedy to nie je tak vidieť. A vypúšťa sa, keď prší, keď sa potokom valí vyšší stav vody. Vtedy sa odpad dokáže nariediť a nemusí spôsobiť také škody. Lenže tento rok bol extrémne suchý, potoky mali veľmi nízke prietoky. Veľmi dlho nepršalo. Ľudia žumpy dlho nevypúšťali, postupne sa im zaplnili. A potom už ich raz museli vypustiť. A vypustili to do nízkeho prietoku. Ak má potok 30-litrový prietok za sekundu a vypustíš do toho 10-kubíkovú žumpu, tak to je koniec. Všetok bordel zo záchodov, práčok, umývačiek riadu zahubí úplne všetko,“ hovorí Dúbravka.
Prípad na Manínskom potoku prešetrujú inšpektori životného prostredia aj enviropolicajti. S Dúbravkom odoberajú vzorky. Vysoká hladina dusičnanov potvrdzuje, že niekto naozaj vypustil septik a stopa ich privedie k šachte pod tromi rodinnými domami v obci Kostolec. „Policajti však nemôžu bez povolenia hneď skontrolovať žumpy v domoch. Inak by hneď videli, ktorá bola čerstvo vypustená nadránom,“ dodá Dúbravka. Podarí sa niekedy odhaliť pôvodcu? Pokrčí plecami.
Ak je občan prichytený pri tom, ako vypúšťa žumpu do vodného toku, môže dostať pokutu 100 eur. Ak sa pri kontrole nepreukáže žiadnym dokladom o vývoze žumpy, tak je pokuta 160 eur. V porovnaní s tým, aby si človek platil každé tri mesiace zhruba 70 eur, sa takáto pokuta oplatí. Nemá výchovný ani odstrašujúci účinok.
Celý marazmus zhrnie zoologička Kalafusová. „Žumpa sa vypustí do potoka cez noc a nik na to nepríde. A ak aj hej, nik to neohlási, pretože to robí skoro celá dedina. A keby aj náhodou, pokuta je smiešna, takže sa to neoplatí riešiť. Kontrolovať by to mali starostovia obcí, ale tí to nerobia a nebudú robiť. Nebudú si hnevať voličov. A štátna vodná správa na to nemá kapacitu. Takže je to v suchu. A žumpa vo vysychajúcom potoku.“
Ale naozaj ide o národný šport?
Jediná plechovka od piva bola slovenská
Dúbravka mi opisuje svoje časté výlety k riekam v Rakúsku, vo Švajčiarsku, v Slovinsku. „Prechádzal som sa napríklad celé kilometre popri slovinskej rieke Sava Bohinjka, takisto preteká cez niekoľko obcí ako Manínsky potok. Ale nenašiel som tam jediné vyústenie žumpy do rieky! Nič, len panenská príroda. Nenašiel som jediný igelit na brehu. Iba jednu plechovku od piva hneď pri vode. A to bol Šariš.“
Z neďalekej Domanižanky vyzbierajú ľudia počas rybárskej brigády nieže plné vrecia, ale plné vlečky odpadov. Každý rok. „Sú tam matrace, počítače, pneumatiky, nákupné košíky. Takáto je asi mentalita slovenského národa.“
Čítajte viac Zničme rieky, aby sme ochránili pýchu
A takéto sú asi slovenské rieky. Stoky, do ktorých možno bezostyšne vysypať, vykotiť, vypustiť čokoľvek, čoho sa človek chce zbaviť. A potom sú to ešte zdroje, z ktorých môže človek čerpať, koľko potrebuje. Bez ohľadu na to, či rieka hynie.
To je totiž ďalší nie zriedkavý fenomén najtvrdšieho sucha, aké zasahuje tento rok Slovensko. Vedľa jedného „ekorezortu“ vyschne toto leto potok. A v ňom zoológovia pozbierajú 257 exemplárov raka riečneho, z toho 247 juvenilných jedincov – račích detí. „Aká zhoda – vedľa je napustený bazén počas podujatia, na ktorom sa zúčastní niekoľko sto ľudí. Čo spraví citeľný odber,“ dopĺňa zoologička Kalafusová.
Ale niečo v týchto zbedačených vodách predsa len prežije.
Zlodeji kyslíka
Sú to určité baktérie, riasy. Pre ne je znečistená rieka rajom. Sýtené dusičnanmi z odpadov sa masívne premnožia a premieňajú rieku na smrtiace miesto.
Cez deň síce produkujú kyslík, ale v noci ho spotrebúvajú. Nadránom je v takýchto vodách výrazný nedostatok kyslíka. Ak klesne jeho úroveň pod osem miligramov na liter, pstruh hynie. „Tento jav som na Slovensku už viackrát zaznamenal, keď ryby hynuli v potokoch, v ktorých sa v dôsledku znečistenia premnožili riasy.“
Rozkolísaný nie je len kyslík. V riekach sa „zbláznila“ teplota. Nielen tým, že sa toky stále napriamujú, spomaľujú (zregulovaním toku sa teplota vody môže zvýšiť až o päť stupňov). Alebo tým, že sa rúbu brehové porasty, ktoré už viac netienia a neochladzujú vodu.
No Dúbravka okrem toho registruje v posledných rokoch inú nebezpečnú vec. V riekach vždy razantne stúpne teplota po letnom daždi. Zo 16 stupňov aj na 19. Pritom pre pstruha potočného je 20 stupňov hraničná teplota prežitia. Už skokové zvýšenie o tri stupne predstavuje teplotný šok pre všetko živé v rieke. Prečo sa to deje?
Za vysvetlením sa netreba rozhliadať ďaleko. Vidno ho úplne všade. Celá krajina je pretvorená zo živej huby, ktorá vodu zadržiavala, na púšť, ktorá vodu vyháňa. Z asfaltov, betónov, zo striech, z rín, nepriepustných povrchov, ktoré sa v horúčavách rozpália, steká rozhorúčená voda do potokov.
Vytrácanie sa života z potoka má farbu. Hnedú.
Koberce z vlhčených obrúskov
Blížime sa k prameňu. Dúbravka načrie do rúk kamene z dna, ktoré obmýva voda vyvierajúca spod skaly. Voda aj dno sú číre. Ale hneď vedľa, kde sa už riedi voda pretekajúca cez obce, je dno hnedšie. Neprirodzený hnedý povlak prezrádza nástup premnožených rias a baktérií.
Foto: Andrej Barát
Vchádzame do Považskej Teplej, najväčšej mestskej časti Považskej Bystrice, kde sa Manínsky potok vlieva do Váhu. Tu sa na kameňoch už vlnia celé chuchvalce hnedých rias, rybár drsnou dlaňou z nich šúcha mazľavé povlaky. Zrazu si vyzuje topánky a vojde doprostred. Aby z vody vytiahol – trepotajúci sa zvyšok toaletného papiera. „Je to nechutné, ale toto je slovenská realita.“
Dúbravka hovorí, ako počas pandémie do riek putujú vo veľkom zvyšky saponátov, dezinfekcií. „Ale zaznamenali sme ešte jeden fenomén – vlhčené utierky. Odkedy sa začali vo väčšej miere používať, sú nimi pokryté celé dná riek, celé toky sú nimi zamorené. Domanižanka, Váh, Hron.“
Riešenia už dávno existujú. Len sa nepoužívajú. Napríklad kompostovacie záchody. Alebo španielsky hotel Samba. Využíva pozoruhodný rastlinný systém vertECO od rakúskej spoločnosti alchemia-nova, ktorého prototyp mi predstavuje riaditeľ Johannes Kisser.
Čítajte viac Z domov budú stromy a z miest lesy
Na špeciálnu záhradku hotel pripojí takzvanú sivú vodu – zo spŕch, z umývadiel, nie z toaliet. Rastliny ju vyčistia a môže sa spätne použiť. Z odpadovej vody je nakoniec cenný zdroj, ktorý má k dispozícii každá budova.
Ale čo ak riešenie nie je skryté zas len v nejakej technológii, inovácii, investícii? Čo ak je kľúčom zodpovednejší prístup k životu ako takému?